Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/337/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614203288
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4614203288.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Soni Vackovej v právnej veci v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o.,
sosídlomPolitickýchvězňů1272/21,NovéMěsto,Praha1,Českárepublika,IČO:26429705,zastúpený:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: L. T., bytom D. Q., o zaplatenie zmenkovej sumy 328 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21. januára
2015 č.k. 6C/105/2014-51 a o čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľom, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľom v časti zmenkového úroku 0,19%

denne, n e p r i p ú š ť a .

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

III. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa na zaplatenie zmenkovej sumy 328 eur
zamietol.Navrhovateľpodalprotirozsudkuodvolanieaprípisomdoručenýmsúdudňa22.12.2015,návrh
na začatie konania, v časti týkajúcej sa uplatnenia zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, vzal späť

a to vo výške 0,19% denne.

Odporkyňa na výzvu súdu, aby sa k čiastočnému späťvzatiu vyjadrila, nereagovala.

Podľa § 208 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov,
ďalej len „OSP“), ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho
rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie

nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Podľa § 222 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb.v znení neskorších
predpisov, ďalej len „OSP“), odvolanie môže odvolací súd vybaviť aj tak, že pripustí vzatie návrhu na
začatie konania späť, alebo schváli zmier.

V zmysle ustanovenia § 208 OSP k späťvzatiu návrhu na začatie konania môže dôjsť nielen počas
konania na súde prvého stupňa, ale aj po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, najneskôr však
do momentu, kým jeho rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Späťvzatiu návrhu môže zabrániť
odporca, ktorého je súd povinný vyzvať, aby sa vyjadril, či so späťvzatím návrhu súhlasí, alebo nie.Ak žalovaný nesúhlasí so späťvzatím návrhu, nemusí uviesť žiaden dôvod, stačí, ak iba vysloví svoj
nesúhlas. V takom prípade musí odvolací súd pokračovať v konaní. Návrh je možné vziať späť aj len v
určitej časti. V takom prípade súd so súhlasom odporcu zastaví konanie iba sčasti.

V danej veci zobral navrhovateľ svoj návrh na začatie konania čiastočne späť a to v časti zmenkového
úroku vo výške 19% denne, odporkyňa s k tomuto čiastočnému späťvzatiu, napriek prevzatiu výzvy
súdu, nevyjadrila. Z tohto dôvodu, keďže odvolací súd nemal splnené podmienky, uvedené v ustanovení
§ 208 OSP, späťvzatie návrhu v navrhovateľom požadovanej časti, nepripustil.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorý podal formou tlačiva
podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o zaplatenie zmenkovej sumy 328
eur s príslušenstvom. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1

OSP s odôvodnením, že v konaní si náhradu trov neuplatnila a žiadne trovy jej nevznikli. Rozhodnutie vo
veci samej odôvodnil podľa § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3, § 39, §
53 ods. 4 písm. k), l) Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986

Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len
„Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 265 Obchodného zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb.) a čl. I.
§ 5 ods. 1 až ods. 3, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2, § 77 ods. 1, 2 zákona
č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zmenkový
a šekový zákon“). Právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci odvodil z článku 25 bod 1 písm. a)

Nariadenia č. 861/2007 a čl. 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001. Následne podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia
EP a Rady č. 593/2008, resp. na základe § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov určil rozhodné právo, ktoré sa na danú
vec vzťahovalo. Vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, nakoľko listom zo dňa 18. 08.
2014 poskytol navrhovateľovi poučenie o tom, že danú vec mieni posúdiť podľa zákonných ustanovení

týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Pri uplatnení nároku navrhovateľom na zaplatenie istiny a úroku z
omeškania vo výške 0,25% denne z istiny a tiež posudzujúc rozpor so zákonom podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ k tomu oznámeniu reagoval písomným podaním. Okrem
toho dospel k záveru, že aj v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné
zachovať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na

zistenie, či predmet konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis
umožňuje, a aj pri nečinnosti spotrebiteľa dbať o to, aby mu jeho nevedomosť nebola na úkor. Práve pri
spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety § 120 ods. 1 OSP, teda výnimku
z prejednacej zásady.

Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd zistil, že dňa 01. 07. 2009 uzavrela spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o., s odporkyňou na predtlačenom formulári Zmluvu o úvere č. 4381852 (ďalej len
„zmluva o úvere“), podľa ktorej bol odporkyni poskytnutý úver vo výške 1000 eur a odporkyňa sa
zaviazala zaplatiť požičanú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 872 eur, spolu mala zaplatiť čiastku 1872
eur, v 12 mesačných splátkach po 156 eur počnúc dňom 16. 07. 2009. V zmluve o úvere neboli uvedené

úroky z úveru, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) a ani priemerná RPMN. V bode
17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej:
„na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako
remitentovivystavildlžník(vystaviteľ)zmenku,vktorejniejevyplnenázmenkovásumaa dátumzačiatku
úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent

najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy
všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa
stal splatný celý dlh.“ Zo zmenky vystavenej odporkyňou dňa 01. 07. 2009 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
zistil, že do zmenky bola vpísaná suma 328 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 14. 12. 2010. Zmenka

bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami "bez protestu" a "na platenie predložiť v lehote 4
rokov od vystavenia". V pravom hornom rohu zmenky sa v rámčeku nachádza číslo zmluvy 4381852.
PrávavyplývajúcezpredmetnejzmenkybolispoločnosťouPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,prevedenérubopisom
na navrhovateľa. Oboznámením sa s obsahom spisu exekučného konania sp.zn. 8Er/950/2012 zistil, žespoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako oprávnený vymáhal pohľadávku z úverovej zmluvy č. 4381852
a predloženej zmenky. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
zamietnutá a exekúcia bola zastavená.

Vzhľadom na ustanovenie bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení
zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov
o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na
zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere, dospel k záveru, že zmenka bola

vystavená odporkyňou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere - konkrétne ako blankozmenka.
Uviedol, že zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy boli do zmenky doplnené
dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia týchto údajov (písané technickými prostriedkami) v
porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume vystavenia zmenky (písané rukou). Vo všeobecnosti
môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy, resp. pri prevzatí úveru buď
uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V prípade spotrebiteľského úveru je však uhradzovacia

funkcia vylúčená výslovným zákazom splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanoveným v § 4 ods. 6
Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,narozdielodzabezpečovacejfunkciezmenky,ktorábolavsúvislosti
so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.01.2011. Preto mohol v danom prípade
považovať danú zmenku, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského
úveru žalovanou, len za zabezpečovaciu zmenku, a nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na

uhradenie dlhu.

Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z predmetu konania, ktorým bol nárok navrhovateľa,
vyplývajúci z vlastnej vistazmenky, vystavenej odporkyňou, pôvodne vo forme blankozmenky na
zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere. V prvom

rade preto posudzoval platnosť zmluvy, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou,
a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Uviedol, že Zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, spĺňajúcou znaky tejto zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Išlo o predtlačenú
formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými
stranami boli POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v

rámci svojej podnikateľskej činnosti, a odporkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a teda bola
spotrebiteľom. Nesporne išlo o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to
napriek tomu, že v zmluve o úvere bol uvedený účel úveru "na výkon povolania". Pri pochybnostiach
o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší a dôkazné bremeno na preukázanie toho,

že úver bol poskytnutý na iný účel, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže tento účel
nebol preukázaný, platí, že úver bol poskytnutý na súkromné účely. V danom prípade ide nielen o
spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Prvostupňový súd podrobil preskúmaniu zmluvu o úvere, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia

úveru a dospel k záveru, že rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán bola
hrubým spôsobom narušená, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (spísanie
notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom
splnomocnenca,niekoľkonásobnézmluvnépokuty,blankozmenka).Vzhľadomnanerovnosťpodmienok
účastníkov zmluvy, vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy, sa celá zmluva (jej obsah

i účel) prieči dobrým mravom, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi, nemohlo vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa
bodu17všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,anazákladetaktovyplnenejzmenkynebolomožné
úspešne sa domáhať akýchkoľvek práv.

Súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť
aj z dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky, ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a z toho dôvodu je takáto dohoda, ako neprijateľná zmluvná podmienka, podľa
§ 53 ods. 4 písm. k), l) Občianskeho zákonníka, neplatná. Pôvodnému remitentovi teda nevzniklo právo

na vyplnenie blankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou, pôvodný remitent nemal práva
a povinnosti zo zmenky, a preto ich ani nemohol indosamentom previesť na navrhovateľa. V základe
jednoznačne išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahoval Zákon o spotrebiteľských
úveroch, preto sa súd zaoberal aj samotnou zmenkou (hoci právo na jej vyplnenie ani nevzniklo), a zistil,že predloženú zmenku podľa § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ nemohol prijať ani
ako zabezpečovací inštitút, pretože zmenka bola vyplnená s podstatne vyššou zmenkovou sumou, než
pripúšťa uvedené ustanovenie zákona. Z uvedených dôvodov súd návrh ako neopodstatnený zamietol.

Ďalej konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov,
o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, ročnej úrokovej sadzbe čo boli v čase uzatvárania
tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ich neuvedenie má
za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku. V závere uviedol, že pri posúdení
zmenkového úroku 0,25 % denne prestavuje ročný úrok 91,25 %, čo považoval za rozpor s dobrými

mravmi. Z týchto dôvodov dohodu o vyplnení zmenky, obsiahnutú vo všeobecných obchodných
podmienkach, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, od počiatku neplatnú, preto spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemohla zmenku vyplniť. Konanie spoločnosti pri nadobúdaní zmenky možno
hodnotiťakovedomékonaniena škodudlžníka.Prerozporsdobrýmimravmijepodľa§39Občianskeho
zákonníka, dohoda o vyplnení zmenky, neplatná. Z dôvodov, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo
zmenku prijať, právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu ani právo zo zmenky na plnenie. Preto navrhovateľ,

nadobúdajúci zmenku rubopisom, nemôže uplatňovať právo zo zmenky. Z uvedených dôvodov návrh
zamietol. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy neuplatnila a žiadne jej v konaní
nevznikli (142 ods.1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Žiadal napadnutý rozsudok

zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivé,
čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, lebo odporkyňa uplatnený nárok nepoprela, a
je tu aj rozpor s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Namietal, že účastníci nenavrhli

dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, pričom dokazovanie
je podľa § 120 OSP, ovládané prejednacou zásadou. Predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku, preukazujúcu jasne, úplne a zrozumiteľne jeho právo na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany odporkyne neboli vznesené žiadne námietky, a
preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa

mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Odporkyňa mohla na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia č. 861/2007, vzniesť námietky voči zmenke, ak
tak neurobila, akékoľvek iné námietky museli byť odmietnuté z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne vykonával a hodnotil dôkazy na
skutočnosti, ktoré netvrdil žiadny z účastníkov konania, preto dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie

nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré rozhodli v obdobných veciach v
jeho prospech. Trval na tom, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
žiadneho spotrebiteľského vzťahu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny
vzťah. S odkazom na ustanovenie § 17 Zmenkového a šekového zákona, odporkyňa nie je oprávnená

vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Prvostupňový súd porušil poučovaciu povinnosť obmedzenú ustanovením § 5 ods.
1 OSP. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi žalovanou a
remitentom irelevantný. Nie je mu známy obsah údajného zmluvného vzťahu. Ďalej namietal, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatnou ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože právna

úprava spotrebiteľských úverov explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Limitovaná bola len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia zmenky. Záväzky zo zmenky,
aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných záväzkov, sú záväzkami samostatnými. Nesúhlasil s názorom
súdu, že sú závislé na úverovom vzťahu. Ak je návrhom uplatnený nárok zo zmenky, nie je možné bez
ďalšieho v takomto konaní rozhodovať o záväzkoch zo zmluvy, ani keď je nepochybné, že s danou

zmenkou súvisia. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutia iných súdov.

Odporkyňa sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

KrajskýsúdvNitre,akoodvolacísúd(§10ods.1OSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanéúčastníkom

konania, v zákonom stanovene lehote na podanie (§ 201,§204 ods.1 OSP), a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, pretože odvolací súd nezistil výnimky uvedené §
213 ods. 2 až ods. 7 OSP (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 OSP), s verejným vyhlásením rozsudku, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne
správne a odvolanie nie je dôvodné. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok je

správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí,
vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

Predmetom konania v danej veci je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je navrhovateľ
ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila odporkyňa, pričom indosovaná
zmenka je vistazmenkou, opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“.
Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ zmenky pohľadávku doposiaľ neuhradil.

Navrhovateľ v odvolaní namietal vadu konania, spočívajúcu v prekvapivom rozhodnutí prvostupňového
súdu, čo považoval za vadu konania, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Odvolací
súd preto predtým, ako preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu, skúmal, či konanie zaťažil
vadou konania, namietanou navrhovateľom. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd doručil

navrhovateľovi písomné oznámenie, v ktorom ho upozornil, že daný právny vzťah bude posudzovať
podľa zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Na list navrhovateľ reagoval podaním zo dňa 20.
01. 2015, v ktorom namietal posúdenie predmetnej veci z hľadiska spotrebiteľského a trval na posúdení
jeho nároku zo zmenky. Navrhovateľ o súdom zamýšľanom postupe - posúdiť predmetnú vec podľa
ustanovení spotrebiteľských právnych predpisov - bol súdom prvého stupňa informovaný, preto nemôže

tvrdiť, že jeho rozhodnutie je prekvapivé, navyše za situácie, že súd prvého stupňa riadne svoje úvahy v
napadnutom rozsudku zdôvodnil. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné
napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.
Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 21. 01. 2015. V dôsledku podaného odvolania
navrhovateľom, bol spisový materiál dňa 11. 05. 2015 predložený odvolaciemu súdu. Odvolací súd, pri

rozhodovaní o tomto odvolaní navrhovateľa proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa bral do
úvahy skutočnosť, že v Zbierke súdnych rozhodnutí SR, bolo pod číslom 93/2015, publikované spoločné
stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 20. októbra 2015, týkajúce sa postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným
právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, v nasledovnom znení:

I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
1/ pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

2/ pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie;
II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom

práve, aplikujúc právnu úpravu a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či
je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu, takýto exces, dosahuje.

Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - v zákonom
stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom, pod R 93/2015. Uvedeným
postupomplnilnajvyššísúdzákonomstanovenúpovinnosťdbaťojednotnývýkladajednotnépoužívanie

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch v znení neskorších predpisov). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8
ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upravenéhomechanizmu, zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010). Osobitný proces, výsledkom
ktorého bolo publikovanie spoločného stanoviska oboch kolégií v zbierke stanovísk pod R 93/2015,
priznáva tomuto stanovisku osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce

právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho
súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom
nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu
navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej
len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry

navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len
„publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov
senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne, ním prejednávanej veci, názor
vyjadrený v publikovanom rozhodnutí, je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny)
členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom
rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to

splnené podmienky), môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým,
ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

Odvolací súd v danej veci upriamuje, okrem spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodného
kolégia Najvyššieho súdu SR, pozornosť tiež na skutočnosť, že aj zákon č. 191/1950 Sb. a Občiansky

súdny poriadok reagovali na prijatú novelu číslo 438/2015, účinnú od 23. 12. 2015 tým, že v čl. II., §
17 ods. 1 v zákone č. 191/1950 Sb. bola doplnená nová veta a ods. 2, z ktorého vyplýva, že ak je
žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou,
možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k
predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej

povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný
zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo na ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka a § 5a zákona
číslo 250/2007 Z.z..

Uvedenounovelouzákonač.438/2015boldoplnenýiods.3aods.4ustanovenia§79OSPtak,žeakide
o žalobu, ktorou sa uplatňuje nárok zo zmenky alebo šeku proti žalovanému, ktorý je fyzickou osobou,
žalobca je povinný opísať aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu so žalovaným, a ak
ide o žalobcu, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, skutočnosti týkajúce sa
vlastného vzťahu jeho právnych predchodcov so žalovaným. K žalobe sa pripojí zmenka alebo šek a

ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva z nich. Ak zmenka alebo šek boli vystavené na zabezpečenie
záväzkov z písomnej zmluvy, pripojí sa k žalobe aj táto zmluva.

Ustanovenie § 114 ods. 2 OSP bolo predmetnou novelou zákona doplnené o vetu, podľa ktorej:
„ak ide o vec týkajúcu sa uplatňovania nároku zo zmenky alebo šeku, ktorá vznikla v súvislosti so

spotrebiteľskou zmluvou, súd žalovaného poučí aj o možnosti uplatňovania námietok podľa osobitného
predpisu; vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Odvolací súd, postupujúc v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení týkajúcich sa zmeniek
a riadiac sa uvedeným stanoviskom Najvyššieho súdu SR, uverejneným pod R93/2015, by preto v

zásade nemusel vysvetľovať, prečo tento judikát považuje za rozhodujúci a opodstatnený, nakoľko
platí zásada, že iba ten, kto sa od ustálenej judikatúry odkloní, musí náležite vysvetliť dôvody tohto
postupu. Napriek tomu, však viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.1 OSP), k jednotlivým
odvolacímdôvodomnavrhovateľa,spočívajúcimpredovšetkýmvzdôrazneníplatnostipríslušnejzmenky
a nepripustení akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku zmenky a vykonania dokazovania

v tomto smere, odvolací súd dodáva, že sa nestotožňuje s jeho argumentáciou, spochybňujúcou
postup súdu pri vykonávaní dôkazov. Pri postupe, podľa nariadenia, je súd povinný rešpektovať
právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórneho konania, najmä pri rozhodovaní o
potrebe ústneho pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie
rozhodnutia. Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotou sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie. Nariadenie nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné
aplikovať procesnoprávne predpisy použiteľné v slovenskom právnom poriadku, predovšetkým aplikáciu
znalostí určitých okolností súdu z jeho činnosti a zohľadnenie ochrany slabšieho účastníka v konaní,či ochrany dobrých mravov. Občiansky súdny poriadok, ako základný procesný predpis, platný na
území Slovenskej republiky, dôkaznú povinnosť upravuje v ustanovení § 120, ktoré v tretej vete odseku
1, umožňuje súdu výnimočne vykonať aj iné, než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Úvaha, týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku s oporou
v doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvňovaná povahou použitého procesného nástroja. Skúmanie
prípadne absolútnej neplatnosti úkonu, ku ktorej súd pristupuje ex offo, nie je nariadením vylúčená.
Prvostupňový súd preto správne vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 120 OSP, a to
oboznámenímsatakzúverovouzmluvou,zozmenkou,zktorejsinavrhovateľodvodzujesvojnárok,ako

aj s príslušným exekučným spisom, správne, v súlade s ustanovením § 132 OSP, vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania a vyhodnotil skutkový stav, na ktorý aplikoval správne ustanovenia zákona a v
správnej interpretácii. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil, stotožniac sa s jeho úvahami a argumentami. V zmysle uvedeného judikátu Najvyššieho súdu
SR (R93/2015), bol súd prvého stupňa oprávnený preskúmavať nielen formálne, obsahové náležitosti
zmenky, ale aj úkon, v ktorom má navrhovateľom uplatnený nárok základ, t.j. úverovú zmluvu. Tento

záver je tiež v súlade nielen zo základnými zásadami práva Európskej únie na ochranu spotrebiteľa
(Smernica 87/102/EHS), ale taktiež aj v súlade s vnútroštátnou úpravou o ochrane spotrebiteľa (zákon
č. 250/2007 Z.z.).

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie

rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch. Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo
vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Navrhovateľ, k tejto časti napadnutého rozsudku, v
dôvodoch svojho odvolania, k právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa neuviedol žiadne právne
úvahy, dôvody, na základe ktorých vyvodzuje záver o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Argumentoval iba tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor na skúmaní tohto právneho
úkonu (zmluvy o úvere), ktorého navrhovateľ nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na
základe ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predovšetkým na prijaté
stanovisko Najvyššieho súdu SR v judikáte pod R 93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod,
za bezpredmetný. Iné okolnosti a dôvody odvolateľ v podanom odvolaní neuvádza.

Súd prvého stupňa dospel k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - úverovej zmluvy, na
základe ktorého nemohlo dôjsť k vystaveniu zmenky. Napriek tomuto konštatovaniu, zaoberajúc sa
i zmluvnými podmienkami, vyhodnotil za neprijateľné zmluvné podmienky, podmienky týkajúce sa
dojednania, uvedené v časti bodu 17 všeobecných obchodných podmienok. V tomto ustanovení bola

určená jednak podmienka, ktorá za nesplnenie záväzku, pripúšťala možnosť veriteľa, domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimeranej sumy (úrok 0,25% denne, v ročnom prepočte 91,25%),
ako sankcia spojená s nesplnením záväzku (§ 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka), a tiež
podmienka, spočívajúca v prenesení povinností dodávateľa niesť dôkazné bremeno, na spotrebiteľa,
ktorá je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu je

pre jej neprijateľnosť, neplatná. Ďalej celú dohodu o vyplnení blankozmenky vyhodnotil ako neplatnú
dohodu, z ktorého dôvodu pôvodnému remitentovi potom vôbec nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie
blankozmenky. Pôvodnému remitentovi nevznikli práva a povinnosti zo zmenky, preto ich nemohol
indosamentom previesť na navrhovateľa (nikto nemôže previesť viac práva, ako sám má). Odvolací súd
sa s týmito závermi súdu prvého stupňa stotožnil.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal na zákon č. 258/2001 Z.z. (zákon o spotrebiteľských úveroch), ktorý
pripúšťal vystavenie zmenky. Uviedol, že limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej
výške dlhu v čase jej vyplnenia a bolo pripustené vypĺňať ich dodatočne, po ich vystavení. V tejto časti
odcitoval celý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013 z 21. 11. 2013, na

záveroch ktorého založil svoje tvrdenie a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 4CoZm/3/2014 z
13. 06. 2014. Uvedené rozhodnutia nie sú záväzné pre rozhodnutie v danej veci, vyjadrujú názor dvoch
senátov obchodných kolégií, ktorý nie je v súlade s judikátom R 93/2015. Navrhovateľ, okrem citácii
týchto rozhodnutí, námietky prekvapivého rozhodnutia a námietky nemožnosti preskúmavania platnosti
právnych úkonov, neuviedol žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím prvostupňového

súdu, a iba z obsahu predložených rozhodnutí, odvolací súd vyvodil, že podľa názoru navrhovateľa,
prvostupňový súd bol oprávnený skúmať iba to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon
vyžaduje pre posúdenie jej platnosti. S uvedenými námietkami odvolateľa, sa odvolací súd vyporiadal
vo vyššie uvedených dôvodoch tohto rozhodnutia.V závere odvolací súd dodáva, že jednou zo základných zásad práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“),
je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a

zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali,
resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to, aplikáciou procesného práva, má súd túto povinnosť naplniť,
čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky, súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom
zmenky nie je spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna právna úprava, platná do 31. 12. 2010, umožňovala
používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, použitie zmenky, ako takej, v spotrebiteľskom právnom

vzťahu v skutočnosti nie je úplne v súlade s právom EÚ, na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátna právna
úprava do 31. 12. 2010, nezabezpečila vhodnú ochranu spotrebiteľa na základe Smernice 87/102/
EHS, v konaní o nároku zo zmenky a zákonodarca túto skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho
zákona o spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z.z. a prijatím nového zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom od 01. 01. 2011 do 30. 04. 2014. S účinnosťou od 01. 05. 2014,

je táto ochrana zabezpečená v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmenkové právo, ako
také, v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31.12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, môže byť nepoužiteľná. Na podklade takejto úvahy vyvstáva aj právny záver o tom, že z takej

zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh
navrhovateľa zamietnutý, vo výroku za vecne správny a ako taký ho podľa § 219 ods. 1 OSP, potvrdil.
Na správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu nič nemenilo späťvzatie návrhu navrhovateľa v časti

zmenkového úroku.

O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože
si právo na ich priznanie neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.