Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. máj 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/31/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306201175
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2306201175.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: J. E., nar. XX.
Q. XXXX, X. XXX, X., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár, P. Pazmáňa 49/3, Šaľa, o
532,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa
22. júna 2012 č. k. 15Er/91/2006-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.

Ľubomírom Pekárom pod spisovou značkou EX 255/06 za neprípustnú a na základe toho ju zastavil
a rozhodol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Toto rozhodnutie právne
odôvodnil použitím ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 E. p.
(zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 39 a
§ 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.). V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvého stupňa ozrejmil, že poverením súdu prvého stupňa č. 5202001432 zo dňa 3. februára 2006

bol súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár poverený vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej
o vymoženie 532,43 eur (16.040 Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie a to na základe exekučného
titulu - notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom (so sídlom v Partizánskom,
ulica generála Svobodu 1069/4) sp. zn. N 5062/2005, NZ 48258/2005, NCRLs 47640/2005 zo dňa 15.
októbra 2005. Vecne mal predovšetkým za to, že splnomocnenie, ktorým povinný - dlžník splnomocnil
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice (t. j. exekučného titulu) a ktoré bolo

súčasťou zmluvy o úvere č. 4520011 zo dňa 15. marca 2005 uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným
- žalovaným, bolo neplatným právnym úkonom. Nakoľko išlo o neplatný právny úkon, nemohol dôjsť
k uznaniu právneho záväzku splnomocnenou osobou a ani k vydaniu a podpísaniu exekučného titulu.
Konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na splnomocnenie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu považoval súd prvého konania za konanie v rozpore so zákonom, nakoľko dohoda,
ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná. V čase splnomocnenia

neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda povinná osoba nemohla realizovať svoje právo
uznať dlh a ani splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým rozhodovanie nad rámec zverenej právomoci, odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu bez vykonania náležitého
dokazovania a založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, keď uviedla, žeexekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázala na

skutočnosť, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad
úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak
potom notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade
úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Exekučný súd mal preto s exekučným titulom - notárskou
zápisnicou nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu. Tiež tvrdila, že plnomocenstvo nie je možné

považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň
aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa O. z..

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -

pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,

ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom

predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že obom návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD,
resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za
správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii
zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a

žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za

pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o
existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s

ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor

účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a

nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že
v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom

naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými

mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže

rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález

o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom
a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych
záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na

ochranuichzáujmov.KdosiahnutiutýchtocieľovprispievaÚniaprostredníctvomopatreníprijatýchpodľa
článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia),
ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/).
Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym
legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené

v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu
členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť
zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej
otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak

vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak
naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv)
v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie
konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej
priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej

únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže
že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom
nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky
vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami

vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého
stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné
rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné
otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v

pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého
stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v
prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že predbežnými otázkami sformulovanými oprávnenou sa podsúval
výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky

vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy

neakceptovať.

Tunajší súd totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému
ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa)

len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni
zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario (opakom)
preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do

slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné

(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala takýzáklad pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou

akceptovateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, resp. najmä splnomocnenia, ktoré
obsahuje zmluva o úvere. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie
v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný exekučný titul
vychádza z prijateľných zmluvných podmienok a naopak z neprijateľných podmienok len titul existujúci
tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého zmluvné dojednanie (zmluvy
o úvere č. 4520011 z 15. marca 2005), podľa ktorého povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice, t. j. najmä na uznanie jeho záväzku z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo
pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica,
v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír (samozrejme) celý dlh uznal, čo do základu aj do výšky a zároveň vyhlásil,
že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí v lehote do 16. novembra 2005 (bez akéhokoľvek
vyjadrenia povinného, či je pre neho takýto termín splniteľný čo i len čiastočne), v opačnom prípade
vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

UžvčaseuzavretiaZmluvyoprávnenejapovinnéhomuselobyťjasnevylúčené,abysanatakútozmluvu
nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú, keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi
súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako
i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na
úspech obhajoba exekučného titulu (notárskej zápisnice) obsahujúcej splnomocnenie pre Mgr. Tomáša
Kušníra, daného povinným na uznanie jeho dlhu voči oprávnenej.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného)

treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v

hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu
vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom.
Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že zmluvné dojednanie je neprijateľné,
spôsobujúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože prakticky neodvolateľne ho núti

poveriť Mgr. Tomáša Kušníra rozhodovaním o výkone celej exekúcie, odvolací súd nemohol dospieť k
inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru
o potrebe vyhodnotenia takéhoto dojednania za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vo veci samej správne potvrdil (vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú a jej následné zastavenie).O trovách odvolacieho konania odvolací súd potom nerozhodoval, keď absencia takéhoto rozhodnutia v
rozhodnutí súdu prvého stupňa spôsobila, že v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. rozhodne súd prvého
stupňa i o trovách odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.