Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/416/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204745
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204745.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti
žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 285,64 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo 16. septembra 2014 č. k. 8C/216/2013-42 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 110,64 eur (okrem náhrady trov
konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, ktorému mal
žalobou neidentifikovaný súdny exekútor prideliť sp. zn. EX 716/2006 s následným vyvodzovaním z toho
zodpovednostištátu)odôvodnilprávneust.§3ods.1písm.d/aods.2,§4ods.1písm.a/,§9ods.1,ods.
4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 4, § 17 zákona, § 19 ods. 3 č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný
zákon“) a § 44 ods. 7, § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/); vecne potom prakticky nepreukázaním tvrdenia žalobkyne
o nesprávnom úradnom postupe súdu, majúcom spočívať v oneskorenom rozhodnutí o jej žiadosti o
zmenu exekútora, takže tu chýbala prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Z tohto
dôvodu (neexistencie nároku žalobkyne) nebol dôvod zaoberať sa ani námietkou premlčania vznesenou
žalovanou, dôvodil potom súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/ 1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorá však náhradu trov konania
nepožadovala a ani nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode so všetkými tunajšiemu súdu
známymi svojimi odvolaniami v druhovo totožných veciach namietala, že postupom súdu prvého

stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu
neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite,avšakdĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory,napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,

keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný
(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 6. októbra 2015 (§ 156 ods. 1 O. s. p.),
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej
5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/216/2013 je určenie, že žalovaná

je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume
175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 110,64 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania
je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne
zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto argumentácia
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne
jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho
s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len

konštatovanieichsprávnosťsodvolanímsanane(prváčasťust.§219ods.2O.s.p.),odvolacísúdvšak
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami
a preto, ale tiež pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne by
zásadne nešlo namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť
ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa

či už pri svojom rozhodovaní, alebo v rámci jemu predchádzajúceho postupu naozaj konal v rozpore s
požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie
rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo

totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z prejednávanej veci skoro
identickými žalobami aj na ne nadväzujúcimi podaniami (čo sa inak týkalo aj odvolania) bez preháňania
preveruje odolnosť súdneho systému, muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci ustanovením §
9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv.
por. i str. 6 a 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom

a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.).
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
by platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv.
znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii

žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky
osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci
tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej

práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový by spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo ani vtedy, ak by sa žalobkyni podarilo splniť základnú podmienku pre uvažovanie o jej
úspechu v spore a to, žeby bola schopná konkretizovať konanie zaťažené ňou tvrdeným prieťahom tak,
aby nevznikli pochybnosti, že sa toto vôbec viedlo.

Podľa § 44 ods. 7 E. p. (v znení platnom a účinnom do 30. novembra 2006 vrátane) oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. Podľa § 44 ods. 8 E. p. v znení zákona č. 585/2006 Z. z., účinného od

1. septembra 2005 súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho
exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

V prípade ustanovení § 44 ods. 7 a 8 E. p. v znení účinnom do 30. novembra 2006 ide o situáciu líšiacu
sa od procesu (ne)udeľovania poverení len tým, že skoršia úprava tu žiadnu lehotu na ktorékoľvek z
možných rozhodnutí (na vyhovenie žiadosti o zmenu exekútora ani na nevyhovenie takejto žiadosti)
neustanovovala a tá novšia tak urobila len pri kladnom rozhodnutí o návrhu oprávneného. To treba

vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom, podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia
návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže o jej uskutočnení a nie i neuskutočnení), ale tiež logickým a aj
systematickým výkladom takéhoto ustanovenia, keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj
poverenie exekútora a nadväzovať naň má postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie poverený pôvodne (čo obsahovo vylučuje, aby taký postup prichádzal do

úvahy vtedy, ak sa súd rozhodne návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť).

V prejednávanej veci tak mal skôr akademický charakter problém nenáležitej pozornosti venovanej
konštrukcii úpravy, ktorej jednotlivé časti sú rozpornými čo do času, v ktorom môže k zmene
exekútora dôjsť (nakoľko skorší siedmy odsek totožný s dnešným desiatym tento postup pripúšťa

kedykoľvek v priebehu exekučného konania, teda zrejme i pred udelením poverenia, kým mechanizmus
predpokladaný skorším ôsmym a dnešným jedenástym odsekom nie je využiteľným skôr, než dôjde
k udeleniu poverenia exekútorovi majúcemu byť podľa návrhu oprávneného zamenenému iným a aj
tu si podľa všetkého nejde pomôcť inak, než logickým a systematickým výkladom úpravy, v ktorej
zaradenie odsekov o zmene exekútora až za tie o udelení poverenia nasvedčuje nutnosti pripúšťať

spomínaný postup až potom, čo exekučné konanie v užšom slova zmysle udelením poverenia dospeje
do štádia už rozbehnutej exekúcie). Čo však naopak iba akademickým problémom nebolo, bolo to, že
súhlasiť bolo potrebné so súdom prvého stupňa v tom, že žalobkyňa praktickým ignorovaním výzvy na
predloženie listín uvádzaných v žalobe (najmä návrhov na vykonanie exekúcie a na zmenu exekútora,z ktorých o druhom údajne nemalo byť včas rozhodnuté) potom, čo už získala vedomosť o nemožnosti
dohľadania príslušného exekučného spisu výlučne na základe údajov zanesených do žaloby spôsobila
nielen stav neunesenia ňou dôkazného bremena na vlastné tvrdenia, ale i nemožnosť rozlíšenia, či by

v prejednávanej veci mohlo o prípad sankcionovateľného opomenutia súdu prvého stupňa vôbec ísť.

Za takejto dôkaznej situácie ale nevznikol žiaden dôvod polemizovať s tým záverom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého tu absentovalo preukázanie už prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny

úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých
ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu
nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez

citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledoktzv.sporovéhokonania),ajvtomtoprípadevšakakopovecnej,takipoprávnejstránkenáležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu

trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.