Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/132/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203644
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615203644.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., Bratislava,
so sídlom Vajnorská č. 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou so sídlom Y. č. XX, F., proti povinnému: L. Q., nar. X.X.XXXX, bytom U., Q. č. XXX, pre
vymoženie pohľadávky 529,54 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, ktoré exekučné konanie je vedené
pred súdnym exekútorom Mgr. Janou Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu U. XXX/A, F., pod

sp.zn. EX 649/15, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
6Er/412/2015-12 z 15.7.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 6Er/412/2015-12 z 15.7.2015, p
o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 6Er/412/2015-12 z 15.7.2015, zamietol žiadosť
(súdneho exekútora) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, s poukazom najmä na § 44 ods. 2 a 3 Exekučného

poriadku; § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv),
§ 43a ods. 1, § 44 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka; § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (vo veci C-76/10, C-243/08) v podstate
tým, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 6. zmluvy o úvere uzavretej 19.10.2007 medzi
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinným, ktorá je duplicitným vyjadrením
bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienkach právneho predchodcu oprávneného, je absolútne

neplatná. Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť
legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. sp.zn. IA-B/1213/0002 z 30.4.2014 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“, resp. „exekučný titul“).

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie svojho rozsiahleho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2
O.s.p. a § 221 O.s.p. v podstate tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následoknesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich účastník
bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že
1. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín než

pripúšťa výslovné znenie zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
2. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.),
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky,
3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to nesprávnou aplikáciou právnych
predpisov,
4. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 O.s.p., s tým, že pre právne

závery uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci absentujú akékoľvek dôkazy,
5. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu,
6. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho
súdneho dvora,

7. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie vydávajú aj zamietajú,
8. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia.
Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie

je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou
zákonnej úpravy, aby súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002
Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska

jeho súladu so všetkými všeobecne záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom svojom
rozhodnutí, podľa ktorého „v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom (...). V štádiu
exekučného konania o vydanie poverenia exekučný súd vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v
návrhu a z exekučného titulu (...). Nemožno prehliadať, že povinný sa o exekúcii dozvie až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie a že exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa

však prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, a nie medzi
oprávneným a súdom. Medzi oprávneným a povinným môže byť spor o začatie exekúcie (konanie o
námietkach povinného), spor o zastavenie exekúcie a spor o odklad exekúcie (uznesenie zo dňa 16.
júna2009,sp.zn.4Cdo159/2009).“Skúmanielistinnýchdôkazovzkonania,ktorépredchádzalovydaniu
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s

ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a
tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky
rozhoduje rozhodcovský súd a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená.

Banka ako právny predchodca oprávneného v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. uzatvorila platnú
rozhodcovskú doložku, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je
po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie
je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie,

ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním
súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd svojim konaním išiel
nad rámec zákona. On oprávnený sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením nálezu Ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu: „V zmysle § 21 ods. 1rozhodcovského zákona je to v prvom rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť
rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je
zrejmé, že rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal

aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. ... Z postupu okresného súdu je však
zrejmé, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského
rozsudku... Ústavný súd uzatvára, že v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah
exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho

preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten
účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému)
skutkového stavu, na ktorom založili svoj právny záver a o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili
sťažovateľovi uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku.

Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením
mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť
aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s

princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“ (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Nemožno prehliadať, že zákonodarca
explicitne umožnil prijatím zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní mimosúdne riešenie
sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku (žaloba

o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú
jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Súdne konanie nie je
totiž v zmysle zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským,
bolo by možné napadnúť rozhodcovský rozsudok na súde vždy a nie iba za vymedzených dôvodov.
Účastník rozhodcovského konania má iba zákonom vymedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským

rozsudkom (rovnako ako zákon obmedzuje jednotlivca, aby sa zbavil povinnosti, ktorú pred tým na
seba dobrovoľne zmluvou prevzal). Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.“ V ďalšom uviedol, že on oprávnený ako právny
nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského

zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka,
a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je daná klientovi možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody.
Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak

opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje
aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na

to, že to vylúčené nebolo, on oprávnený nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom
súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v
Obchodných podmienkach bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Podľa jeho názoru exekučný
súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Plne sa stotožňuje s odôvodnením

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a
právnu situáciu: „Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
kudňuuzavretiapoistnej zmluvy(27.februára2007),podľaktoréhosúneprijateľnépodmienkyupravené
v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok

neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný
súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica a uvedená
judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch. Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť,že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008 Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v
prerokúvanej veci žiaden z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná a na tom

nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani úprava § 53 ods.
3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne,
však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade je práve možnosť
oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na
neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov

na prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky“ (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001). V ďalšom dal do pozornosti aj nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29.9.2009, I. ÚS 390/08 z 23.4.2009, IV.
ÚS 110/92 z 2.4.2009, I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, II. ÚS 264/05 z 29.9.2005. Exekučný súd sa nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný
exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom

dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým
spôsobombysislabšiastranasvojosudvzávažnejveci,akoubybolprípadnýneskoršíproces,dokázala
náležite naplánovať. V tejto súvislosti dal do pozornosti Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského
súduSlovenskejbankovejasociácie,ktorýnadobudolplatnosťaúčinnosť30.5.2005.Následneopätovne
poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, v

ktorom sa okrem iného uvádza: „Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených
ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnila záver, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej
nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver o právnej
povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne

spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom
a či spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno
získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom,
aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému (exekučný) súd dospeje,
ide v jednom i druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia, zistené z

vykonaných dôkazov. Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-
právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdny
nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti,
či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo
na zákonný a spravodlivý proces“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008).

Judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako
aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 29.6.2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho s údu zo
dňa28.dubna2010,sp.zn.23Cdo4895/2009).Exekučnýsúdpriskúmanížiadostioudeleniepoverenia
vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným

právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. On oprávnený nemal možnosť vyjadriť
sa k takto vykonávaným dôkazom a k novo vytvorenému skutkovému stavu, čím mu exekučný súd
uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Následne konštatoval zrušenie účinkov rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. V tejto súvislosti opätovne poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, z ktorého okrem iného vyplýva aj: „Podľa názoru
ústavného súdu je pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda
aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci “v prítomnosti“
účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k

nej, napríklad aj písomne. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je totiž práve možnosť
ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo
jeúčastníkovi(akospravidlapriamemuaktérovitýchskutkovýdejov,ktorésamajúdokázať)nepochybne
známejšie ako súdu. Oprávnený, ktorý navrhne vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané

dokazovanie preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo
iný skutkový stav, ktorého však jeho uplatnený nárok vyplynulo rovnako ako z ním tvrdeného skutkového
stavu. S týmto očakávaním, ktoré možno považovať za „legitímne“, oprávnený vstupuje na pole
exekučného konania. Oprávnený preto spravidla nepredpokladá zmenu skutkového stavu, ktorý vyplývaz exekučného titulu a z ktorého podľa exekučného titulu vyplýva jeho nárok, v dôsledku čoho nevyvíja
ani procesnú aktivitu v tomto smere. Z predchádzajúceho výkladu tak možno uzavrieť: Ak exekučný súd
pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než

tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a
žiadosťovydaniepoverenia),akoajvprípadoch,keďexekučnýstav(čiužpovykonanítakýchtodôkazov
alebo bez tohto) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je
povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej
situácii vyjadriť. V ďalšom s poukazom na článok 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej

únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 249 ZES) namietal aplikáciu sekundárneho
práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijneho
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o

neprijateľnostirozhodcovskejdoložkyniejemožnébraťdoúvahyjudikatúruESD,nakoľkotátojudikatúra
vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne
záväzná. Dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany
spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti

(rozsudok z 29.6.2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie z 28.4.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009).
Teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v
medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor a
spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege lata
žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. V ďalšom namietajúc porušenie princípu právnej istoty a

princípulegitímnychočakávanípoukázalnaniektorérozhodnutiasúdovSlovenskejrepubliky(uznesenia
Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/633/2011-25, č.k. 18CoE/635/2011-36, 18CoE/632/2011-23;
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 2CoE/292/2012-59, č.k. 2CoE/112/2012-59), z odôvodnenia
ktorých odcitoval. Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení, č.k. III. ÚS 23/2013-8
konštatoval: „V exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu,

ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou a vykonateľnosťou
súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu nadobúda tento právny vzťah v
perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej bola v nachádzacom konaní uložená
hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a
vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom

nesplnení uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného
konania stáva povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je
motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa. Fyzická
osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho vzťahu
nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne

nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom
exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu
rozhodnutia, určite ním i e je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho
v takomto exekučnom konaní o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol v
základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne významnú úlohu.“

K odvolacej námietke, vytýkajúcej exekučnému súdu neprimerané zvýhodňovanie povinného pred
exekučným súdom, odcitoval z ďalších rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky nasledovné:
„Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a z čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,
na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a

dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv
za podmienok, ktorého nestávajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom
konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne
nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na

súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra
2007). Ak odvolací súd v rozpore s právnym názorom vysloveným v jeho skoršom rozhodnutí potvrdí
rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu ako prvostupňový súd a na základe skutkovýchzistení, ktoré neboli predmetom dokazovania ani tvrdení účastníkov rozhodol tak v rozpore so zásadou
dvojinštančnosti, pretože znemožnil sťažovateľovi uplatnenie práva domáhať sa riadnym opravným
prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát použitých až v konečnom

rozsudku odvolacieho súdu. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladá právo na prístup k
súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym
opravným súdom (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 171/06 z 5. apríla 2007). V závere svojho
odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho právo priznané mu
exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásada zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.“ V závere

poukázal na to, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku z 2.10.2015, odôvodňujúcom, prečo odvolaniu podanému
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla nasledovné: „Exekučným
titulom je v danej veci rozhodcovský rozsudok. Podkladom bola spotrebiteľská zmluva o úvere, pričom

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná v zmluve o úvere - listina podpísaná spotrebiteľom
v bode 6 iba odkazuje na rozhodcovskú doložku uvedenú vo Všeobecných obchodných podmienkach
Poštovej banky, a.s. Obsah VOP spotrebiteľ však nemal možnosť ovplyvniť, a potom sa podľa §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Navyše nebola
dodržaná ani písomná forma rozhodcovskej zmluvy, nakoľko táto nebola obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami. Pri absencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu a potom vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na základe
ktoréhoniejemožnéviesťexekúciu.Vpodrobnostiachpoukazujemnadôvodynapadnutéhouznesenia.“

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom

konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že zmluva uzatvorená medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou spotrebiteľskou a zároveň i zmluvou o
spotrebiteľskom úvere.

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného

súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť
výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky
vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon

rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu
na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku
všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudokvykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok
vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej
zmluvy o úvere najmä Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do
slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č.
150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom exekučného súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom a
povinný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy) má charakter zmluvy spotrebiteľskej, v dôsledku čoho sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú
spotrebiteľské právne normy.

K procesnému postupu odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním
obsahu rozhodcovského rozsudku vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola
v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo všeobecných obchodných
podmienkach právneho predchodcu oprávneného ako i v predtlačenej zmluve formulárové charakteru.

Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie.

Taká rozhodcovská doložka akú pri svojej podnikateľskej činnosti používal právny predchodca

oprávneného zakomponovaná do zmluvy formulárového charakteru bez možnosti povinného ovplyvniť
jej obsah, nepovažuje ani odvolací súd za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský
súd mohol v danej veci rozhodnúť.

Predmetná rozhodcovská doložka citovaná v odôvodnení napadnutého uznesenia aj podľa názoru

odvolaciehosúduspĺňacharakteristikuneprijateľnejzmluvnejpodmienkypodľa§53ods.1Občianskeho
zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom
konaní. Spotrebiteľ nemal inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ s formulárovou zmluvou a
obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná. Z uvedeného je zrejmé,

že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť jej obsah. Naviac pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných
obchodných podmienok, ktorú nie sú výsledkom individuálnej dohody so spotrebiteľom, v žiadnom
prípade nemožno hovoriť o tom, že jednotlivé ustanovenia týchto obchodných podmienok boli so
spotrebiteľom dohodnuté, tak ako to naznačuje odvolateľ, ktorý vo svojom odvolaní výslovne zmieňuje,

že predmetná rozhodcovská doložka bola riadne dohodnutá. O dojednaní rozhodcovskej doložky
nemožno hovoriť ani vtedy, ak táto je súčasťou vopred pripravenej zmluvy formulárového charakteru.

Hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ukladal
bankám-tedaajprávnemupredchodcovioprávnenéhopovinnosťponúknuť(nienanútiť)svojimklientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol
povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby
sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej

voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná,
ak je rozhodcovská doložka zakomponovaná vo všeobecných obchodných podmienkach.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh
rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou od

1.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.12.2009 totiž banky
a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak,aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy.Bankaapobočkazahraničnejbankysúpripredloženínávrhunauzavretierozhodcovskejzmluvy
tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na

riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým
konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť
rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa

spotrebiteľských právnych noriem (rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale i z
posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodcovská doložka zakomponovaná do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre
nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 227/2012 zo 16.5.2012, I. ÚS 254/2012 zo 6.6.2012).

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 z 10.7.2013, z odôvodnenia
ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, odvolací súd poznamenáva, že mu je označený nález
z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej sa tento nález
konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach s obdobným skutkovým
stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje

individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a zaväzuje teda len
účastníkovtohtokonania,tedanemávšeobecnúplatnosťavšeobecnésúdyniesúnímviazané,odvolací
súdpodotýka,žesajednáoojedinelérozhodnutiejednéhosenátuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,
ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov ako je i posudzované rozhodnutie. Iné
senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti obchodnej spoločnosti, v prospech

ktorej rozhodol len jediný senát ústavného súdu označeným nálezom, naďalej odmietajú (ako zjavne
neopodstatnenú) /viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. I. ÚS 332/2012-12
z 27.6.2012, I. ÚS 359/2012-14 z 22.8.2012, III. ÚS 264/2012-19 z 19.6.2012, III. ÚS 181/2012-14 z
24.4.2012, III. ÚS 455/2013-16 z 26.9.2013, III. ÚS 433/2013-23 z 10.9.2013, III. ÚS 595/2012-15 z
11.12.2012/.

Čo sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 23/2013-8 z 15.1.2013, z
odôvodnenia ktorého citoval odvolateľ, odvolací súd podotýka, že sa týka problematiky vedľajšieho
účastníctva v exekučnom konaní a v tomto kontexte sa stotožňuje aj s pasážou, na ktorú odvolateľ
poukazoval.

Na záveroch odvolacieho súdu prezentovaných v tomto uznesení nemení nič ani skutočnosť, že niektoré
odvolacie súdy (na rozhodnutia, ktorých poukazuje odvolateľ) rozhodli diametrálne odlišne, teda v
prospech oprávneného, nakoľko rozhodnutia súdov na rovnakej inštančnej úrovni (súdov rovnakého
stupňa), resp. súdov podriadených, nie sú pre konajúci odvolací súd záväzné. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na to, čo v súvislosti s obdobnými námietkami poukazujúcimi na odlišnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právnych podobných vecí, uviedol
Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze, č.k. I. ÚS 38/2013-50 z 24.10.2013: „Ústavný
súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani
zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods.

3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch... je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno
automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť
týchto právnych názorov založená na racionálnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou)
vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).“
K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej exekučnému súdu, že mu rozhodol bez jeho účasti a
odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, odvolací súd poznamenáva,
že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený mámožnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré
právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Odvolací súd poznamenáva, že napadnuté
rozhodnutie nie je ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne konajúci senát

odvolacieho súdu rozhoduje v obdobných prípadoch rovnako, čo musí byť oprávnenému známe.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.