Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/324/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203425
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813203425.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o.,
so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26 429 705,
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
T. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX U., N. XXX/XX, o zaplatenie 179,22 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C/505/2013-102 zo dňa 04.12.2014
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, v tejto časti zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa a konanie
zastavuje.

Vo zvyšku potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca nemá právo na náhradu trov vo vzťahu k zastaveniu konania a ani na náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu
zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom (tlačivo A - návrh na uplatnenie pohľadávky,
článok 4, ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /ES/ číslo 861/2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) domáhal zaplatenia istiny 179,22 eur,
zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 179,22 eur od 18. 04. 2009 do zaplatenia. Okrem toho žiadal
priznať 6 %-ný úrok z vyššie uvedenej sumy od 02. 07. 2009 do zaplatenia a za také isté obdobie žiadal
priznať aj zmenkový úrok ako aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3-tina percenta zmenkovej sumy teda
0,60 eur. Žalobca uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil
žalovaný dňa 14. 11. 2008 na zmenkovú sumu 5.399,18 Sk, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne od 18. 04. 2009. V texte bol uvedený záväzok žalovaného, že zaplatí za
túto zmenku pri predložení na rad zmenkovému veriteľovi. Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vista
zmenkou a je opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“.

Žalobca uviedol, že indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ do podania žaloby zaplatil
0,- eur, kde na zmenkovú sumu uhradil 0,- eur a na úroky uhradil 0,- eur. Keďže zmenková istina je
opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.

Žalovaný uviedol, že so žalobou nesúhlasí, pretože bral podstatne menšiu pôžičku v slovenských
korunách a nie v takej výške, v akej podpísal zmenku. Zmluvu uzatváral so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, za ktorú ju s ním uzatvárala nejaká pani. Pôžičku dostal asi 3.000,- Sk, ktorú sa zaviazal
splácať po 600,- Sk, neuhradil však ani jednu splátku, pretože mu to nevychádzalo. Pri podpise zmluvy
mu dali podpísať aj zmenku, inak by mu pôžičku neposkytli a on súrne potreboval peniaze. Nevedel,
aké má následky podpísanie zmenky, túto mu vsunuli podpísať.

Súd prvého stupňa mal za to, že v tomto prípade boli splnené podmienky pre použitie Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady /ES/ 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. V zmysle článku 2 citovaného nariadenia sa totiž toto uplatňuje
v občianskych a obchodných veciach pri cezhraničných sporoch bez ohľadu na povahu súdu alebo
tribunálu, ktorých hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky
príslušnému súdu alebo tribunálu nepresahuje 2.000,- eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a
nákladov. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné ani správne veci, ani na zodpovednosť štátu za
konanie alebo nečinnosť pri výkone štátnej moci.

Žalobca sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému doručeniu predvolania nedostavil, svoju
neúčasť ospravedlnil kolíziou termínov, súhlasil s tým, aby sa vo veci pojednávalo bez jeho prítomnosti,
teda nežiadal, aby súd odročil pojednávanie. Vychádzal zo skutočností, že nemá vedomosť, aby
žalovaný popieral uplatnenú pohľadávku. Uviedol však, že ak v priebehu pojednávania dôjde k popretiu
uplatnenej pohľadávky, žiada o odročenie pojednávania. Okrem toho vytýkal súdu nesprávny procesný
postup, keď vo veci bolo nariadené pojednávanie s uvedením dôvodov, ktoré ho k tvrdeniu nesprávnosti
postupu súdu viedli.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za zistené, že žalovaný vystavil dňa 14. 11. 2008
v prospech spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto
zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
sumu 5.399,18 Sk so zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 18. 04. 2009. Predmetná zmenka bola
žalovaným vystavená ako vista zmenka a bola opatrená doložkami „bez protestu“, „na platenie predložiť
v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Zmenka bola prevedená indosamentom (rubopisom) na žalobcu.

Zo zmluvy o úvere číslo 8810018, ktorá sa uvádza na zmenke predloženej žalobcom, ktorú súdu predložil
žalovaný a ktorá bola na výzvu súdu, a to kópia, zaslaná spoločnosťou POHOTOVOSŤ, vyplýva, že dňa
14. 11. 2008 na jednej strane medzi dlžníkom - žalovaným a na druhej strane veriteľom - POHOTOVOSŤ,
s.r.o. bola uzavretá táto zmluva o úvere, kde sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 3.000,-
Sk a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 2.040,- Sk
t. j. celkove čiastku 5.040,- Sk, ktorú sa zaviazal tento uhradiť v 6-tich mesačných splátkach splatných
po 840,- eur začínajúc dňom 13. 01. 2009 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru. Zmluva je datovaná dňom 14. 11. 2008 a opatrená podpismi mandatára Rudišin ako
aj podpisom žalovaného ako dlžníka. Peniaze mal prevziať toho istého dňa.

Podľa súdu prvého stupňa, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zmenka, ktorú žalobca pripojil
k návrhu, bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok z poskytnutého úveru, ktorý má povahu
spotrebiteľského úveru. Pôvodne bola zmenka vystavená spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá
ju následne indosovala na žalobcu ako zahraničnú právnickú osobu. Základný právny vzťah medzi
pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným má teda spotrebiteľskú povahu.

Na posúdenie spotrebiteľských zmlúv súd v zmysle článku 19 Nariadenia číslo 861/2007/ES aplikoval
slovenské procesné rozhodné právo. Podľa súdu slovenské subjekty pôvodne ani nepredpokladali iný
ako právny poriadok Slovenskej republiky. Podľa bodu 13 Nariadenia číslo 861/2007/ES pojmy „zjavne
neopodstatnené“ v kontexte zamietnutia pohľadávky a neprípustné „v kontexte zamietnutia návrhu“ by
sa mali určiť v súlade s vnútroštátnym právom, súd v danom prípade postupoval podľa Občianskeho
súdneho poriadku, Občianskeho zákonníka, Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, Smernicou 2008/48/EHS o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, Smernicou 2005/29/ES o
nekalých praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. Ako rozhodné právo aplikoval
súd právo Slovenskej republiky už aj vzhľadom na to, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť

POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako slovenská právnická osoba a prípadná voľba iného právneho
poriadku súdu tvrdená ani preukázaná nebola.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalobcom predložená zmenka zabezpečovala hlavný
záväzkový vzťah, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi žalovaným ako dlžníkom a spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako veriteľom. Zmluvu o úvere uzatváral žalovaný ako občan - fyzická
osoba. Zmluva bola uzatváraná na formulári veriteľa, mala predtlačený text a do zmluvy sa dopisovali
len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané a to osobné údaje dlžníka, výška
poskytnutého úveru, výška poplatku a spôsob splatnosti. Do zmluvy sa dopisovala len suma úveru, suma
poplatku a výška splátok, ako aj počínajúci deň splatnosti, pričom v predtlačenej forme formulára bol
obsiahnutý aj text, že dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu úveru zvýšenú o príslušný poplatok.
Neoddeliteľnou časťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, dohody o vyplnení
zmenky a mediačnej dohody. Taktiež sa strany dohodli na tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom.

V danom prípade žalovaný ako fyzická osoba spĺňal definíciu spotrebiteľa a spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Bratislava na strane veriteľa konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní
zmluvy o úvere, keďže aj v predmete podnikania zapísaného v Obchodnom registri mala činnosť
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Podľa záveru súdu tak bolo preukázané, že veriteľ,
teda spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava spĺňala definíciu dodávateľa. V konaní bolo ďalej
preukázané, že zmluva medzi veriteľom a žalovaným bola uzatvorená na formulári veriteľa vrátane
všeobecných zmluvných podmienok, do tejto zmluvy bolo možné doplniť resp. zmeniť len osobné údaje
žalovaného ako dlžníka a výšku úveru. Súd mal tak za preukázané, že veriteľ tieto zmluvy uzatváral
s viacerými osobami, bolo obvyklé, že ktorákoľvek druhá strana ako spotrebiteľ obsah tejto zmluvy
podstatným spôsobom ovplyvniť nemohla.

Takto súd dospel k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 14. 11. 2008 uzavretá medzi veriteľom a žalovaným
bola spotrebiteľskou zmluvou.

Z uvedených dôvodov súd považoval právny vzťah, ktorý vznikol medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o. a žalovaným za vzťah spotrebiteľský, a teda na tento vzťah aplikoval ustanovenia spotrebiteľského
práva. Povaha uvedeného právneho vzťahu sa nezmenila ani postúpením (indosovaním) zmenky.
Súd potom v danom prípade mal za to, že zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo
spotrebiteľského vzťahu.

Súd prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľské právo v čase uzavretia zmluvy nevylučovalo prijať od
dlžníka zmenku, avšak len na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava
bola obsiahnutá v § 4 ods. 6 zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako sa
pripúšťalo za určitých podmienok vyplniť zmenkovú sumu veriteľom do zákonom limitovanej výšky istiny
a príslušenstva. Dohoda uzavretá v článku 17 všeobecných zmluvných podmienok však umožňuje
vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči
dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o
vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi
účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva
žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné, a tým neplatné v súlade s § 54 ods.
5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho uzavretím dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom,
že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o)
Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav dospel súd prvého stupňa k názoru, že zmenka, titulom ktorej
žalobca uplatňuje žalovanú sumu, je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom. Navyše
súd mal aj za to, že vôľa spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy, vrátene zmluvného dojednania o vyplnení
zmenky nemôže byť považovaná za slobodnú, čo je ďalšou vadou zmenky spôsobujúcou jej neplatnosť.
V závere považuje súd za potrebné uviesť, že dohodu o vyplňovacom práve bianko zmenky a tým aj
samotnú zmenku možno považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie
zákona ide, ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami

sleduje ten cieľ, aby dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca
žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských
úveroch, dôsledkom čoho je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátil len sumu poskytnutého úveru pre
nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže
požívať právnu ochranu (§3 ods. 1 OZ). Pretože žalobca v tomto konaní uplatňuje právo z neplatnej
zmenky, dospel súd k názoru, že je potrebné žalobu zamietnuť, a to aj bez toho, aby skúmal výšku
žalovanej sumy. Preto súd žalobu žalobcu zamietol.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora sp.
zn. C - 419/2011 zo dňa 14.03.2013 a C - 76/10 zo 16.11.2010, taktiež na názory vyplývajúce z
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo 16.01.2013, 6Cdo/1/2012
z 21.03.2012, 5Cdo/61/2012.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 28.10.2010 - § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 3 ods. 1,
ustanoveniami zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch - čl. I. § 75, čl. I. § 11 ods. 1, ustanoveniami
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - § 4 ods. 8, ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch - § 2, § 4 ods. 6.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť, návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.
V dôvodoch odvolania uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je prekvapivým rozhodnutím.
Prekvapivosť vyplýva zo skutočnosti, že žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd
uplatnený nárok zamietol. Zo strany súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím, došlo k porušeniu práva
Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007 z 11.07.2007. Podľa čl. 5 ods. 1 tohto nariadenia, európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu je písomné, súd preto nemohol nariadiť pojednávanie. Na rozhodnutie o nariadení
pojednávania neboli splnené podmienky. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Súdu predložil ako dôkaz
o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý
inkorporuje v listine ako takej samo právo navrhovateľa vo vzťahu k navrhovateľovi ako indosatárovi
je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Vo veci mohli
byť vznesené námietky voči zmenke. Pokiaľ tak urobené nebolo, mali byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy, nie je možné ju
spájať a podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Súd prvého stupňa predovšetkým ignoroval ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb., z ktorého
vyplýva, že kto je žalovaný zo zmenky nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho
vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní
zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Z uvedeného jednoznačne vyplýva podľa žalobcu, že žalovaný
vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahu s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže urobiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť samotný súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd prvého stupňa vyhodnotil zmenku
ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych
námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne
námietky sú po indosovaní zásadne neprípustné. Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného
zmluvného záväzku. Žalobca poukázal na to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,

nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona o
spotrebných úveroch, a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka, ktorú uplatnil v konaní má všetky zákonom
predpísané náležitosti, je teda platnou zmenkou a jeho nárok bol v celom rozsahu dôvodný.

Žalobca uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 18,26 eura bez DPH za podané odvolanie a 8,39
eura bez DPH režijný paušál.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po rozhodnutí súdu prvého stupňa, písomnosťou zo dňa 21.12.2015 žalobca vzal späť svoj návrh na
začatie konania v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne, čím si, ako uviedol, uplatňuje v konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06
% denne, viac neuplatňuje zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, ale žiada súd priznať zmenkový úrok
len v rozsahu 0,06 % denne.

Žalovaný na výzvu súdu nevyjadril nesúhlas s týmto dispozičným úkonom žalobcu. Podľa § 208 O.s.p.,
ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie
nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí,
ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého
stupňa a konanie zastaví.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o pripustení
späťvzatia v zmysle citovaného ust. § 208 O.s.p. ako aj na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 10
ods. 1 O.s.p., pripustil späťvzatie žaloby v súlade s dispozičným úkonom žalobcu, v tejto časti rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.
Vo zvyšku preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok v rozsahu v akom bol napadnutý, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust. § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli
súdu dňa 24.03.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že žalobcom formulované
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Súd prvého stupňa pre
účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z vykonaných dôkazov vyvodil správne
skutkové závery a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa v
celom rozsahu stotožňuje a na správne zdôvodnenie v celom rozsahu odkazuje.
V súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:

Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil .

Po oboznámení sa s obsahom spisu, s výsledkami vykonaného dokazovania, so zisteným skutkovým
stavom odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ako aj správne právne
vec posúdil.

Pokiaľ žalobca namietal nesprávny postup súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, je potrebné uviesť, že konanie podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu má
v zásade písomnú povahu. V tomto zmysle je možné námietky odvolateľa čiastočne akceptovať.
Pojednávanie je v zásade písomné, pokiaľ sa však ukáže potreba ústneho pojednávania, mal by súd

vo veci nariadiť pojednávanie. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ súd prvého stupňa v súlade s
čl. 19 ako aj úvodnými ustanoveniami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z
11.07.2007 postupoval tak, že aplikoval vnútroštátne procesné právo, nariadil pojednávanie a vykonal
dokazovanie posudzujúc aj základný záväzkový vzťah, ktorým sa zmenka zabezpečovala, nie je možné
tento procesný postup považovať za postup, ktorým by bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu
zaručené Ústavou Slovenskej republiky. V tomto zmysle námietky žalobcu odvolací súd nepovažoval
za dôvodné.

Pokiaľ prvostupňový súd realizoval ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z hľadiska
samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, tiež nekonal v rozpore s nariadením ani
v rozpore s vnútroštátnym procesným právom. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených
zmenkových nárokov vyplývajúca z povinnosti poskytnúť spotrebiteľovi ochranu bola súdom prvého
stupňa presvedčivo zdôvodnená a v tomto zmysle odvolacia námietka o porušovaní rovnosti procesných
strán nemôže obstáť.

Záver odvolacieho súdu o tom, že súd prvého stupňa sa pri posudzovaní veci, ktorá bola predmetom
konania nedopustil pochybenia, podporujú aj závery vyplývajúce zo zjednocujúceho stanoviska
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo
prijaté na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého :
„I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ predložil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich rozsah a
povahu pri rešpektovaní povinností posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.
II. Ak je vystavovateľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vykonávacom
práve, aplikujúc správnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolnosti prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

Z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol, potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p.

Správnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej zodpovedá aj výrok o trovách konania.

O trovách konania vo vzťahu k zastaveniu konania v časti a o trovách odvolacieho konania účastníkov
odvolací súd rozhodol podľa čl. 16 a 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
z 11.07.2007 tak, že náhradu trov konania vo vzťahu k zastaveniu konania v časti nepriznal, nakoľko
bol to žalobca, ktorý svojim dispozičným úkonom zavinil zastavenie konania (§ 224 ods. 1 v spojení s
§ 146 ods. 2 O.s.p.); čo sa týka trov odvolacieho konania, žalovanému ich nepriznal, nakoľko návrh na
priznanie trov odvolacieho konania nebol odvolaciemu súdu predložený (§ 224 ods. 1 v spojení s ust. §
151 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.) a žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, právo na náhradu
trov odvolacieho konania nemá.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.