Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. máj 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Nc/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114202673
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1114202673.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ JUDr. M., CSc., sudkyne Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, 2/ JUDr. P., sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 3/ P., sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 4/ JUDr. M., sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
5/ JUDr. V., sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 6/ JUDr. F., bývajúcej v B., 7/ JUDr.
M., bývajúcej v B., 8/ JUDr. P., PhD., sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti žalovanej

Slovenskej republike - Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č.
13, o zaplatenie úrokov z omeškania, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4 C 20/2014,
o vylúčenie sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
4 Nc 4/2016, takto

r o z h o d o l :

Predsedníčka senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Edita Bakošová nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Nc

4/2016.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia 1/ až 8/ sa v konaní domáhajú, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť im do troch dní
úroky z omeškania - každému zo sumy 104 566 € ročne od 9. februára 2011 do zaplatenia. Argumentujú
tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 29. novembra 2010 č.k. 25 C 1/2010-148 bola
žalovaná zaviazaná zaplatiť im po 100 000 € a tiež nahradiť trovy konania po 4 566 €. Napriek tomu,

že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, žalovaná dosiaľ ani po ich výzve nesplnila
rozsudkom uloženú povinnosť.

Okresný súd Bratislava I uzneseniami z 8. septembra 2015 č.k. 4 C 20/2014-131, 4 C 20/2014-133, 4 C
20/2014-135, 4 C 20/2014-137, 4 C 20/2014-139, 4 C 20/2014-141, 4 C 20/2014-143 a 4 C 20/2014-145
vyzval žalobcov 1/ až 8/, aby každý z nich zaplatil v lehote desiatich dní doplatok súdneho poplatku za

podanú žalobu vo výške 400,50 € určenej podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Proti uvedeným uzneseniam podali žalobcovia 1/ až 8/ odvolanie s tým, že v danom prípade by sa
pri určovaní základu poplatku malo postupovať podľa § 7 ods. 5 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Pripomenuli, že žalované úroky z omeškania sú

príslušenstvom pohľadávok, ktoré im boli priznané v konaní o ich tzv. antidiskriminačnej žalobe.

V priebehu odvolacieho konania, ktoré je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7 Co
586/2015,7Co587/2015,7Co588/2015,7Co589/2015,7Co590/2015,7Co591/2015,7Co592/2015
a 7 Co 593/2015 sudkyne tohto súdu JUDr. Blanka Podmajerská a JUDr. Zuzana Mališová podľa §
15 ods. 1 veta prvá O.s.p. oznámili predsedovi Krajského súdu v Bratislave, že v ich prípade sú dané

okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o ich nezaujatosti, a to preto, lebo v minulosti tiež podali tzv.
antidiskriminačnú žalobu a podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)vyjadreného v náleze z 11. septembra 2013 sp. zn. II. ÚS 16/2011 (ďalej len „Nález“) by sudcovia, ktorí
sami podali takúto žalobu, nemali rozhodovať o obdobných žalobách sudcov.

Predseda Krajského súdu v Bratislave s prihliadnutím na to, že žaloba žalobcov 1/ až 8/ spočíva na
skutkovom a právnom základe, ktorý je odlišný od skutkového a právneho základu, z ktorého vychádzajú
tzv. antidiskriminačné žaloby, dospel k záveru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti JUDr. Blanky
Podmajerskej a JUDr. Zuzany Mališovej. Vzhľadom na to postupoval podľa § 15 ods. 1 veta štvrtá
O.s.p. a 18. apríla 2016 predložil spis na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“).

O tom, či JUDr. Blanka Podmajerská a JUDr. Zuzana Mališová, sudkyne Krajského súdu v Bratislave,
sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci, má po pridelení veci elektronickou podateľňou
najvyššieho súdu a v súlade s rozvrhom práce tohto súdu na rok 2016 rozhodnúť senát „4 C“ najvyššieho
súdu.JUDr.EditaBakošová,riadiacapredsedníčkatohtosenátu,oznámila25.apríla2016predsedníčke

najvyššieho súdu, že aj ona v minulosti podala tzv. antidiskriminačnú žalobu. So zreteľom na to a tiež
s prihliadnutím na Nález vyslovila názor, že v jej prípade existujú skutočnosti, pre ktoré je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci.

Ustanovenie § 15 ods. 1 O.s.p. dáva predsedovi súdu možnosť posúdiť vo vlastnej kompetencii

relevantnosť okolností, ktoré mu oznamuje niektorý sudca, a podľa výsledku tohto posúdenia prideliť
vec inému sudcovi v prípade, že (predseda súdu) dospeje k názoru, že sudcom oznamované okolnosti
sú relevantné z hľadiska možnosti vzniku pochybností o nezaujatom alebo neobjektívnom prístupe
tohto sudcu k prejednávanej veci. Ak však sudca, o ktorého vylúčenie ide, oznámi predsedovi súdu
skutočnosti, ktoré predseda súdu nepovažuje za dostatočné na to, aby pridelil vec inému sudcovi,

predseda súdu predloží vec na rozhodnutie nadriadenému súdu (v prípade najvyššieho súdu „inému
senátu“) podľa ustanovenia § 16 ods. 1 veta štvrtá O.s.p.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu 11. mája 2016 predložila spis v zmysle § 16 ods. 1 veta štvrtá O.s.p.
senátu „3 C“ najvyššieho súdu s tým, že okolnosť uvádzanú riadiacou predsedníčkou senátu „4 C“

nepovažuje v danom prípade za významnú, lebo nárok, ktorý JUDr. Edita Bakošová uplatnila svojou
tzv. antidiskriminačnou žalobou, bol vyvodzovaný zo skutkového a právneho stavu, ktorý je odlišný od
skutkového a právneho stavu, z ktorého žalobcovia 1/ až 8/ vyvodzujú opodstatnenosť ich nároku v
predmetnej veci.

V zmysle § 16 ods. 1 veta štvrtá O.s.p. o vylúčení sudcov najvyššieho súdu rozhodne do desiatich dní iný
senát tohto súdu. Určenie iného senátu najvyššieho súdu vyplýva z rozvrhu práce najvyššieho súdu na
rok 2016, v zmysle článku IV. ods. 1, ktorého o vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov
rozhoduje senát s najbližším nižším poradovým číslom uvedeným v osobitnej časti rozvrhu práce.

Senát „3“ (ako iný senát najvyššieho súdu v zmysle § 16 ods. 1 štvrtá veta O.s.p.) posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Edity Bakošovej z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal z § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na
ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Mal na

zreteli, že účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu
k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Právne
relevantnou je existencia vzťahu sudcu, a to: 1. k veci (v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny
záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci) alebo 2. (k účastníkom konania,
ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom pomere k nim), alebo 3. k zástupcom

účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
2.).

Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci predstavuje
výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi [čl. 48

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.], možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem
nezávislosti sudcu je vždy potrebné zohľadniť aspekty subjektívneho aj objektívneho charakteru.

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu
prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza
z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku).
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so

zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Relevantnou je len taká obava z
nedostatku nestrannosti sudcu, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň
pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Sudca je predstaviteľ súdnej moci. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené zákonom.
Štát v týchto vzťahoch nereprezentuje súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo. Súd, na ktorý bol
sudca pridelený, je (len) osobným úradom sudcu, ktorý sa najmä po stránke organizačnej, hospodárskej,

finančnej podieľa na zabezpečení podmienok pre riadny výkon súdnictva. Tento súd nie je oprávnený
žiadnym spôsobom zasahovať do rozhodovania sudcov alebo ich akokoľvek ovplyvňovať. Práve
osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo
všetkých veciach, teda (dokonca) aj vo veciach, ktoré sa týkajú štátu.

Najvyšší súd k vyššie uvedenému len ako poznámku uvádza, že v obdobných prípadoch už v minulosti
vyslovil názor, podľa ktorého dôvodom pre vylúčenie sudcu nie je sama skutočnosť, že súdnictvo
vykonáva na súde, proti ktorému smeruje žaloba (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. Nc 99/1999, 3 Nc
7/2010, 1 Nc 23/2013).

Nález charakterizuje tzv. antidiskriminačné žaloby sudcov ako žaloby, ktorými sa domáhajú určenia,
že ich odmeňovanie je (v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu) v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania, a ktorými spravidla žiadajú priznať tiež náhradu ujmy spôsobenej im porušením zásady
rovnakéhozaobchádzaniapriichodmeňovaní.Podľanázoruústavnéhosúduexistujevprípadetakýchto
žalôb sudcov riziko, že sudca bude pri rozhodovaní prerokúvanej veci motivovaný vyjadriť taký právny

názor, ako to bolo v jeho osobnej veci, alebo ako by to bolo výhodné v jeho veci (založenej na rovnakých
skutkových okolnostiach). Podľa názoru ústavného súdu sudcovia v zásade nemôžu posudzovať tzv.
antidiskriminačnéžalobykolegov,aksúsamižalobcamivoveci,ktorámásposudzovanouvecoutotožný
skutkový a právny základ. Takíto sudcovia by podľa názoru ústavného súdu nemali rozhodovať ani o
tom, či sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania iní sudcovia, ktorí tiež podali tzv. antidiskriminačnú

žalobu.

V konaní o tzv. antidiskriminačnej žalobe súd - vo všeobecnosti - posudzuje, či voči žalobcovi došlo
zo strany žalovaného k diskriminačnému konania relevantnému podľa ustanovení zákona č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a či je opodstatnená požiadavka žalobcu, aby
žalovanému bola uložená niektorá z povinností, ktorá v zmysle tohto zákona môže viesť k odstráneniu
diskriminácie a napraviť (zmierniť) jej dôsledky.

V danom prípade treba mať na zreteli, že otázka nastolená dávnejšou žalobou žalobcov 1/ až 8/, t.j.

otázka, či došlo voči nim k diskriminačnému konaniu a či má žalovaná povinnosť uspokojiť ich nárok
uplatnený tzv. antidiskriminačnou žalobou, už bola vyriešená právoplatným rozsudkom súdu.

„Novou“ žalobou, ktorá bola 29. januára 2014 doručená Okresnému súdu Bratislava I, uplatňujú
žalobcovia 1/ až 8/ nárok na zaplatenie úroku z omeškania na tom skutkovom základe, že žalovaná

riadne a včas neuspokojila ich pohľadávku priznanú právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Z textu
žaloby vyplýva, že uplatnený nárok vyvodzujú z právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom (§ 517
ods. 1 Občianskeho zákonníka) a úrok z omeškania požadujú ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka) tvrdiac, že naň majú nárok so zreteľom na omeškanie dlžníka.JUDr. Edita Bakošová - ako vyplýva z jej oznámenia adresovaného predsedníčke najvyššieho súdu -
nepodala takú žalobu, akú v danom prípade podali žalobcovia 1/ až 8/. Podala tzv. antidiskriminačnú

žalobu, teda inú žalobu, ktorou uplatnila svoje nároky na odlišnom skutkovom a právnom základe.

Vzhľadom na predmetnú odlišnosť dospel senát „3 C“ najvyššieho súdu k záveru, že v prípade JUDr.
Edity Bakošovej, ktorá nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom relevantný z
hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., nie je dôvod pochybovať o tom, že táto riadiaca predsedníčka senátu „4

C“ najvyššieho súdu bude v konaní o vylúčenie sudkýň JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Zuzany
Mališovej konať a rozhodovať objektívne, nestranne a nezaujato.

Z týchto dôvodov rozhodol „iný senát“ najvyššieho súdu tak, že JUDr. Edita Bakošová nie je vylúčená z
konania a rozhodovania veci, ktorá je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 4 Nc 4/2016.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.