Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. máj 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/567/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212203985
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1212203985.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Slovenských elektrární, a.s. so sídlom
v Bratislave, Mlynské Nivy č. 47, Bratislava, IČO: 35829052, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Eurovea Central 1, Pribinova č. 4, proti
odporkyni Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom
vBratislave,Mierováč.19,zastúpenéadvokátskoukanceláriouKrivak&Co,s.r.o.sosídlomvBratislave,

Gajova č. 13, IČO: 36863475, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51 C 81/2012, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 23. apríla 2014 sp. zn. 4 Co 511/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni do troch dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 227

312,98 € na účet advokátskej kancelárie Krivak & Co, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Gajova č. 13, IČO:
36863475, ktorý je vedený v Tatra banke, a.s. pod číslom IBAN: SK97 1100 0000 0026 2020 4177.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa v konaní domáhal, aby súd uložil odporkyni zaplatiť mu do troch dní: a/ náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z
3. júla 2008 č. 5/2008 vo výške 94 486 116 €, b/ úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 94

486 116 € od 11. februára 2012 do zaplatenia, c/ náhradu trov konania. Tvrdil, že za škodu zodpovedá
štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Poukazoval na to, že predmetným
rozhodnutím mu bola uložená povinnosť dodať v rokoch 2009 a 2010 vo všeobecnom hospodárskom
záujme elektrickú energiu: a/ v množstve najmenej 6 TWh za cenu určenú Úradom pre reguláciu
sieťových odvetví pre odberateľov elektriny v domácnosti a malé podniky s nasledovnou výškou odberu

elektriny: 1. domácnosti bez elektrického vykurovania do odberu 5 000 kWh/rok, 2. domácnosti s
elektrickým vykurovaním do odberu 20 000 kWh/rok, 3. malé podniky do odberu 30 000 kWh/rok; b/
podľa písm. a/ koncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že
títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu výhradne pre účely podľa písmena a/. Navrhovateľ
podal proti uvedenému rozhodnutiu rozklad, na základe ktorého rozhodnutím ministra hospodárstva
Slovenskej republiky z 26. septembra 2008 č. 102/2008 bolo rozhodnutie MH zmenené v časti a/ tak,

že povinnosť dodať elektrickú energiu skupinám odberateľov uvedeným v bodoch 1., 2. a 3. sa uplatní v
množstve zodpovedajúcom spotrebe týchto skupín odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne, a
v časti b/ tak, že navrhovateľ je povinný dodať elektrickú energiu podľa písm. a/ dodávateľom elektrickej
energie pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú elektrickú energiu
v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a/; zostávajúca časť napadnutého rozhodnutia
zostala nezmenená. Navrhovateľ sa následne domáhal preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí

Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „rozhodnutie MH“) na súde. Krajský súd v
Bratislaverozsudkomz3.júla2009č.k.4S168/2008-225rozhodnutieMHzrušilavecvrátilMinisterstvuhospodárstva Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Tento rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol
potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. marca 2010
sp. zn. 8 Sžo 360/2009. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím z 25. augusta

2010 č. 10/2010 rozhodnutie MH zrušilo. Navrhovateľ však bol rozhodnutím MH prinútený v rokoch
2008 a 2009 uzavrieť zmluvy o dodávke elektrickej energie v súlade s obsahom vydaných rozhodnutí a
musel dodávať elektrickú energiu za ceny určené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví v rozhodnutí
č. 0012/2009/E (ďalej len „rozhodnutie ÚRSO)“, ktoré boli v danom čase podstatne nižšie ako trhové
ceny. Ak by nebolo vydané rozhodnutie MH, predal by túto elektrickú energiu za trhovú cenu. Rozdiel

trhovej ceny a ceny určenej rozhodnutím ÚRSO predstavoval sumu, ktorou navrhovateľ vyčíslil výšku
svojej škody. Navrhovateľ doručil 10. februára 2011 Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky
žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, jeho nárok ale nebol v zákonnej lehote
uspokojený. Vzhľadom na to sa navrhovateľ domáhal svojho práva na súde.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 19. júla 2012 č.k. 51 C

81/2012-202 návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo
výške 1 818 503,89 €. V odôvodnení uviedol, že vykonal dokazovanie medziiným rozhodnutím MH,
rozkladom proti nemu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 3. júla 2009 sp. zn. 4 S 168/2008,
rozsudkom najvyššieho súdu z 18. marca 2010 sp. zn. 8 Sžo 360/2009, rozhodnutím Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky z 25. augusta 2010 č. 10/2010, rozhodnutím ÚRSO, žiadosťou

navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 9. februára 2001. Vec právne
posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, § 5 ods. 1 a 3, § 6 ods. 1, 2 a 3,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Konštatoval, že pre vznik práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnutné, aby boli súčasne (kumulatívne)
splnené tri základné predpoklady (nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Súd prvého stupňa sa zameral na posúdenie,
či rozhodnutie MH mohlo mať za následok vznik zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. za navrhovateľom tvrdenú škodu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím MH a ním tvrdenou škodou.
RozhodnutímMHbolototižurčenélento,komu,vakomrozsahu,vakomčaseazaakýchpodmienokmá

navrhovateľ dodať elektrickú energiu určeným odberateľom. Samotná cena elektrickej energie nebola
určená rozhodnutím MH, ale (až) rozhodnutím ÚRSO, ktoré však navrhovateľ žalobou o preskúmanie
jeho zákonnosti vôbec nenapadol. Vzhľadom na nepreukázanú príčinnú súvislosť neboli v danom
prípade splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ navrhovateľ vychádzal z názoru, že škoda mu vznikla v dôsledku reťazenia

viacerých nezákonných rozhodnutí, mal využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia
všetkých po sebe nasledujúcich rozhodnutí ako nezákonných a až z týchto zrušených (nezákonných)
rozhodnutíodvodzovaťzodpovednosťštátukdôvodomvznikuškody-akotvrdínavrhovateľ-boliviaceré
na sebe vzájomne závislé rozhodnutia, z nich však pre nezákonnosť boli zrušené len niektoré (teda
nie všetky), nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom č. 514/2003 Z.z. Rozhodnutie MH samo

nemalo následok, z ktorého navrhovateľ vyvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu. Súd prvého stupňa
vzhľadom na to jeho nedôvodný návrh v celom rozsahu zamietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou
existencie škody a jej výšky. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne
úspešnej odporkyni priznal ich náhradu vo výške 1 818 503,89 €.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. apríla
2014 sp. zn. 4 Co 511/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a
2 O.s.p.); navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania. Dospel
k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v súlade so zákonom, v potrebnom rozsahu
zistil skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a vec aj správne právne posúdil na základe náležitej

aplikácie ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, § 5 ods. 1 a 3 zákona, § 6 ods. 1, 2 a 3, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami podstatnými pre posúdenie veci, na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd zopakoval, že predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú: 1. existencia nezákonného
rozhodnutia, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nimi, 4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Navrhovateľ sa v danej veci domáhal náhrady škody, ktorá mu podľa jeho názoru
vznikla tým, že rozhodnutím MH (ktoré bolo v konečnom dôsledku zrušené) mu bola uložená povinnosťdodať elektrickú elektrinu určeným odberateľom a v stanovenom množstve. Súd prvého stupňa správne
považoval za významné to, že cena, za ktorú mal navrhovateľ dodávať elektrickú energiu, bola určená
až rozhodnutím ÚRSO. Pri posudzovaní správnosti úvah prvostupňového súdu vychádzal odvolací súd

z toho, že kauzálny nexus je daný vtedy, keď škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia,
teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. O príčinnú
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím ide len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného
rozhodnutia nevznikla. Vždy musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Základom
pre náležité vyriešenie tejto otázky je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal

beznezákonnéhorozhodnutia.Podľaprávnehonázoruodvolaciehosúduspočívarozsudoksúduprvého
stupňa na správnom právnom posúdení otázky (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím
MH a škodou, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha. Súd prvého stupňa akcentoval, že rozhodnutie
MH bolo výsledkom konania o uložení povinnosti vo všeobecnom hospodárskom záujme a stanovilo
len povinnosť dodať elektrinu v určitom množstve, určitým osobám, počas určitého obdobia. Podstatné
však je, že rozhodnutie MH nestanovilo cenu, za ktorú musí byť takto dodaná elektrická energia.

Konkrétna výška ceny bola určená rozhodnutím ÚRSO. Prípadná škoda mohla teda navrhovateľovi
vzniknúť iba v dôsledku toho, v akej výške bola stanovená cena elektrickej energie v rozhodnutí
ÚRSO (resp. v akej výške ju bol navrhovateľ nútený dodávať), nie však v dôsledku rozhodnutia MH.
Atribútom príčinnej súvislosti je v prvom rade priamosť pôsobenia príčiny na následok; relevantná
je príčina priamo a bezprostredne predchádzajúca následku a vyvolávajúca ho. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia výstižne opísal postupný sled jednotlivých skutkových okolností a
správne uzavrel, že navrhovateľom tvrdený stav mohol byť zapríčinený len spojením viacerých príčin
a následkov, v žiadnom prípade nie však samotným rozhodnutím MH. Správne preto konštatoval,
že rozhodnutie MH nespôsobilo škodu tvrdenú navrhovateľom; rozhodnutie MH nebolo spôsobilé
vyvolať škodu jednak preto, lebo nebolo vykonateľné (škodu môže spôsobiť len rozhodnutie spôsobilé

vyvolať právne účinky), jednak preto, lebo nebolo podstatnou a priamou príčinou vzniku navrhovateľom
tvrdenej škody. Navrhovateľ nedôvodne namieta, že súd prvého stupňa nevykonal test conditio sine
qua non. Taký test bol vykonaný a súd prvého stupňa aj na jeho základe dospel k vecne správnemu
záveru, podľa ktorého medzi rozhodnutím MH a možným vznikom škody na strane navrhovateľa
neexistuje nevyhnutná priama príčinná súvislosť, teda nie je daný jeden zo základných predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní
vytkol súdu prvého stupňa, že sa zaoberal výlučne len príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím
a škodou, avšak pozornosť nezameral aj na ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
odvolací súd uviedol, že ak absentuje aj len jeden atribút predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nie je potrebné zaoberať sa existenciou ďalších predpokladov

tejto zodpovednosti. Navyše, argumentácia navrhovateľa je nedôvodná aj preto, lebo súd prvého stupňa
poukázal na tri základné predpoklady (nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody) vzniku škody. Nemožno mu vytýkať, že sa potom
sústredil na otázku existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím MH a navrhovateľom tvrdenou
škodou. Navrhovateľ sám totiž za príčinu vzniku svojej škody označil rozhodnutie MH. Na zdôraznenie

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že občianskoprávny súd v konaní o
náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené (zmenené)
pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene.
Rozhodnutie MH bolo zrušené z dôvodu procesnoprávnych nedostatkov v postupe správneho orgánu.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že škoda mu vznikla v dôsledku reťazenia nezákonných rozhodnutí a v

priebehu konania začal tvrdiť, že škoda mu vznikla spoločným pôsobením rozhodnutia MH a rozhodnutia
ÚRSO, je podľa právneho názoru odvolacieho súdu správny záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého v
prípade rozhodnutia ÚRSO nie je daný predpoklad vyžadovaný zákonom č. 514/2003 Z.z., a to zrušenie
tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Navrhovateľ nevyužil všetky procesné možnosti na dosiahnutie
zrušenia rozhodnutia ÚRSO (napadol ho síce odvolaním, v konečnom dôsledku ale nepodal žalobu,

ktorou by požiadal súd o preskúmanie jeho zákonnosti); navrhovateľ ani nepožiadal Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví (to znamená orgán odlišný od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky) o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí
tvrdenie navrhovateľa, že obidve rozhodnutia (rozhodnutie MH a rozhodnutie ÚRSO) sú výsledkom
konania jedného subjektu - Slovenskej republiky, a teda za postačujúce treba považovať zrušenie aj len

jednéhoztýchtorozhodnutí.Odvolacísúdsastotožnilsnázoromodporkyne,podľaktorého„vzťahmedzi
Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom hospodárstva SR a Úradom pre reguláciu sieťových
odvetvíjenezávislý,každýztýchtosubjektovmásamostatnérozhodovacieprávomoci,ideorozhodnutia
dvoch rôznych procesných postupov, upravených v rozdielnych právnych predpisoch, pričom v prvomrade je potrebné, aby obidve takéto rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť a len v takom prípade
by došlo k naplneniu podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci“.
Za dôvodné nepovažoval odvolací súd ani námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní, podľa ktorých

súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ním
vydaný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhovateľovi bola postupom
súdu odňatá možnosť pred súdom konať (predovšetkým údajnou nepreskúmateľnosťou odvolaním
napadnutého rozsudku). Ako totiž uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 373/08, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/2004). Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil aj čo do vyhodnotenia dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a dal primerané
odpovede na argumenty odvolateľa. Pri dokazovaní postupoval v súlade so zákonom, vykonané dôkazy
hodnotil podľa svojej úvahy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe zisteného skutkového

stavu dospel k správnym právnym záverom. To, že nebolo rozhodnuté podľa predstáv navrhovateľa,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces. Odvolací súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na pripustenie dovolania v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. s odôvodnením, že v danej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil ako

vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Na odôvodnenie výroku o trovách konania uviedol, že bol viazaný
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),pretonepreskúmavalsprávnosťvyčísleniatrovprvostupňového
konania súdom prvého stupňa. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania založil na § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p. Procesne úspešnej odporkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške
227 312,98 € [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Vychádzal pri tom z tarifnej hodnoty veci 94 486
116 €; zo základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 189 427,49 € a výpočtu 20% DPH (37 885,49 €).
Pokiaľ odporkyňa svoje trovy vyčíslila vo výške 871 366,45 € za štyri úkony právnej služby, odvolací súd
jej nepriznal náhradu za tri úkony právnej služby (ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, písomná
reakcia na vyjadrenie navrhovateľa, zastúpenie klienta pri vyhlasovaní rozsudku) z dôvodu, že trovy na

tieto úkony neboli účelne vynaložené. Za účelne vynaložené považoval odvolací súd iba trovy spojené
s písomným vyjadrením odporkyne k odvolaniu navrhovateľa z 31. októbra 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že mu v konaní bola

odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K tejto vade došlo tým, že prvostupňový a odvolací
súd sa nevyrovnali s ním nastolenými podstatnými argumentmi, ktorých analýza je pre správne
rozhodnutie kľúčová. Navrhovateľ položil v odvolaní tri zásadné právne otázky (1. či rozhodnutie
MH bolo príčinou navrhovateľovej škody, 2. či bolo postačujúcim, že išlo o jednu z viacerých príčin
vzniku tejto škody, 3. či v prípade „reťazenia“ viacerých príčin spočívajúcich v niekoľkých nezákonných

rozhodnutiach treba najprv úspešne napadnúť samostatne nezákonnosť každého individuálneho aktu
verejnej moci, ktorý tvoril súčasť reťaze vedúcej k vzniku škody, alebo stačí „zažalovať nezákonnosť
jedného konkrétneho rozhodnutia, bez ktorého by škoda nevznikla“) odvolací súd mu ale na tieto otázky
nedal primeranú odpoveď. Odvolací súd v rozpore s tým, čo navrhovateľ preukázal už v konaní pred
súdom prvého stupňa (že škoda by mu vznikla aj keby nebolo vydané rozhodnutie ÚRSO), zotrval

na tom, že samotným rozhodnutím MH škoda nemohla vzniknúť, pričom nevenoval pozornosť otázke
kumulatívnej kauzality, nezaoberal sa možnosťou solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov za škodu
podľa § 438 Občianskeho zákonníka a odmietol vykonať ohľadom najpodstatnejšej príčiny vzniku
škody test conditio sine qua non. Oba súdy nepriznali adekvátny význam argumentácii navrhovateľa,
ktorou poukazoval na to, že konanie oboch orgánov, ktoré vyústilo do vydania rozhodnutia MH a

rozhodnutia ÚRSO, bolo konaním jediného škodcu - Slovenskej republiky. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je založené na nejasných a neurčitých právnych konceptoch (napríklad „príčinná súvislosť
priama a kvalifikovaná“), ktoré bližšie nevysvetlil. Odvolací súd sa odklonil od ustálených názorov
právnej praxe (vyjadrených napríklad v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 11/2010) a
svojím rozhodnutím uprel navrhovateľovi právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci. Prevzal pritom argumentáciu prvostupňového súdu bez toho, aby sa vyrovnal s odvolacími
argumentmi navrhovateľa. Navyše, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu pôsobí zmätočne a
vnútorne rozporne. V podstatných ohľadoch je tvorené nekorektnou citáciou prameňov, ktoré skôr
popierajú ako podporujú závery odvolacieho súdu (boli vynechané časti citovaných textov, v dôsledkučoho došlo k prekrúteniu pôvodného právneho názoru). Odvolací súd pochybil pri analýze relevantnosti,
právoplatnosti a dôsledkov rozhodnutia ÚRSO a najmä otázky, či bolo pre úspech navrhovateľovho
návrhu potrebné predchádzajúce prerokovanie nároku na náhradu škody Úradom pre reguláciu

sieťových odvetví. V závere dovolania navrhovateľ uviedol, že v prvostupňovom aj odvolacom konaní
zastával názor, že príčinou vzniku jeho škody bolo rozhodnutie MH, preto sa „otázkou zákonnosti
Cenového rozhodnutia vo svojich predchádzajúcich podaniach podrobnejšie nezaoberal“. V dovolaní
však podal svoj výklad dôvodov, so zreteľom na ktoré zastáva názor, že rozhodnutie ÚRSO bolo vydané
orgánom prekračujúcim svoje právomoci. Pokiaľ odvolací súd na túto významnú skutočnosť neprihliadol

a vôbec neskúmal oprávnenie tohto orgánu vydať rozhodnutie ÚRSO, odňal navrhovateľovi možnosť
pred súdom konať. V prvostupňovom aj odvolacom rozhodnutí je zmienka o tom, že rozhodnutie ÚRSO
nemohlo viesť k „vzniku zodpovednosti štátu“ za navrhovateľovu škodu aj preto, lebo v prípade tohto
rozhodnutia nedošlo k predbežnému prerokovaniu na orgáne, ktorý ho vydal. Tento právny názor, okrem
toho, že je nesprávny (predbežné prerokovanie nároku nie je podmienkou vzniku práva na náhradu
škody, ale procesnou podmienkou uplatnenia nároku na súde), mal za následok odňatie možnosti

navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolací súd „rovnako odňal navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom tým, že bez ďalšieho potvrdil filozofiu zvolenú prvostupňovým súdom pri
priznaní neúmerne vysokej náhrady trov konania odporkyne bez toho, aby sa čo len pokúsil formulovať
právny základ na jej priznanie“. Jeho rozhodnutie je aj v tomto smere zmätočné, nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné a zakladajúce procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Ustanovenie§142ods.1O.s.p.totižpredpokladá,žeúspešnémuúčastníkovikonaniasapriznánáhrada
„účelne vynaložených trov konania“. Nemožno priznať náhradu trov, ktoré účastník nikdy nevynaložil.
Súdom prvého stupňa priznaná náhrada trov odporkyne (vo výške 1 818 503,89 €) ani odvolacím súdom
priznaná náhrada (vo výške 227 312,98 €) dozaista nezodpovedajú trovám, ktoré musela odporkyňa
vynaložiť na obranu jej práv v tomto konaní. Podľa názoru navrhovateľa súd nemusí vždy priznať

náhradu podľa predpisu upravujúceho odmeny advokátov za poskytnuté právne služby (ustanovenia o
tarifnej odmene určujú len jej hornú hranicu); je totiž limitovaný ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Navyše,
výška navrhovateľom požadovanej náhrady škody nebola nikdy „objektivizovaná“ (posúdená napríklad
znalcom). Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie, prípadne zrušiť aj prvostupňový rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.

Odporkyňa vo vyjadrení (z 30. septembra 2014) k dovolaniu označila napadnutý rozsudok za vecne
správny a súladný s § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa jej názoru navrhovateľ neopodstatnene tvrdí, že
rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené, čo zakladá ich nepreskúmateľnosť, ktorú navrhovateľ

považuje za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, že v danej veci
prípustnosť dovolania nevyplýva z tohto ustanovenia, nemôže byť v dovolacom konaní posudzovaná
správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu. Dovolateľ
neuviedol, vysvetlenie akých skutkových alebo právnych záverov v odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu chýba alebo je nedostatočné. V napadnutom rozsudku je na potrebnej úrovni vysvetlené, na akom

skutkovom podklade prijímal odvolací súd svoje právne závery, akými úvahami sa riadil, čo považoval za
významné a čo za nevýznamné. Vysvetlil dôvody aplikácie jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. a podal ich náležitý výklad. Charakterizoval jednotlivé predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za škodu podľa tohto zákona a osobitne sa venoval otázke príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím
MH a navrhovateľom tvrdenou škodou. Prvostupňový aj odvolací súd sa v potrebnej miere vyjadrili

ku všetkým podstatným argumentom navrhovateľa, ktoré uplatnil v konaní. Úvahy súdov aj právne
závery boli v ich rozsudkoch vysvetlené komplexne, jasne a zrozumiteľne. Nie sú v ničom „extrémne
reštriktívne“ (ako tvrdí dovolateľ) a plne zodpovedajú relevantnej judikatúre. I keď dovolateľ vytýka
rozsudku odvolacieho súdu absenciu odôvodnenia skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, v
skutočnosti namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci. Námietka takej povahy sa ale týka okolnosti,

ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Podľa jeho názoru nebolo povinnosťou súdov skúmať ex offo tzv.
ničotnosť rozhodnutia ÚRSO. I keby súdy takú povinnosť mali (čo odporkyňa poprela), jej nesplnenie
by nezakladalo procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia odporkyne
rozhodol odvolací súd správne aj o trovách konania. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd odmietol
dovolanie ako procesne neprípustné a odporkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške

454 625,98 € (ktorú v priebehu dovolacieho konania podaním z 3. marca 2015 aktualizovala na 681
938,49 €).Navrhovateľ vo svojom (spätnom) stanovisku k uvedenému vyjadreniu odporkyne poprel
opodstatnenosť jej argumentácie týkajúcej sa neprípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Oponoval najmä jej názoru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia a naďalej trval na tom, že ním podaný mimoriadny opravný prostriedok je nielen
prípustný, ale aj dôvodný. Opätovne sa kriticky vyjadril tiež k rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade
trov konania.

Odporkyňa na stanovisko navrhovateľa, ktoré je uvedené v predchádzajúcom odseku, reagovala tým,

že dovolanie naďalej považuje za procesne neprípustné. Poznamenala, že navrhovateľ ten istý spôsob
výpočtu náhrady trov, ktorý zvolila odporkyňa, sám použil pri vyčíslení svojich trov v konaní pred súdom
prvého stupňa.

Najvyšší súd ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa
uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné
rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto

mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie
prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých
rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky súdny
poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často
vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo
107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľa

pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne
zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej strane.
Porušenie princípov spravodlivého procesu totiž spočíva „v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho
opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného
prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí

o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola
nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s
požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí,
že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát
vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z

dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z
roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej
istotyzahrnutejvčl.6Dohovorubyprávoplatnérozsudkymalivovšeobecnostizostať„nedotknuté“.Kich
zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľanázoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania
existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo
Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku,
rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu
právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce

res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti prelomenia záväznosti a
nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajné výnimky z tejto zásady. Právnu úpravu
dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§

236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý
zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.),

a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, lebo po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo b/ ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo
výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
ale taký potvrdzujúci rozsudok, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolací súd v tejto
právnej veci dosiaľ nerozhodoval (rozhoduje o prvom dovolaní podanom v tejto právnej veci), preto ani
nezaujal právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť dovolania
navrhovateľa preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

K vyššie uvedenému dovolací súd poznamenáva, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti
svojmu rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu. Ak odvolací súd prípustnosť dovolania vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec
zásadného právneho významu; v tomto smere je dovolací súd viazaný názorom odvolacieho súdu.

Možnosťodvolaciehosúduvysloviťprípustnosťdovolaniaprotisvojmurozsudku(viď§238ods.3O.s.p.)
nie je závislá na návrhu účastníka; ak účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá,
odvolací súd nie je povinný ho akceptovať.

3. Dovolanie navrhovateľa by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k

niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R

34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.4. Dovolateľ tvrdí, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

4.1.Podľanázorudovolateľajerozhodnutieodvolaciehosúdunedostatočneodôvodnenéaždotejmiery,
že je nepreskúmateľné; v nepreskúmateľnosti vidí navrhovateľ procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na
spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I.
ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia
zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia
rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za
„inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne
dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď
napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS

481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014, I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS
551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Skutočnosť, že ide o
názor, ktorý je na ústavnom súde väčšinový, potvrdzuje nález ústavného súdu z 11. novembra 2015
sp. zn. II. ÚS 184/2015, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že názor najvyššieho súdu (o tom, že
nepreskúmateľnosť nie je vada konania, na ktorú sa vzťahuje § 237 písm. f/ O.s.p.) „je podporený aj

judikatúrou samotného ústavného súdu, na ktorú v konečnom dôsledku najvyšší súd veľmi detailne
v napadnutom uznesení aj odkazuje (napr. IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 275/2012, II. ÚS 148/09), a ktorú
ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže predstavuje väčšinový názor jeho senátov (k tomu pozri
III. ÚS 551/2012)“.

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj
v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad
uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučnelen celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad
ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z

roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003).

V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa navrhovateľ domáhal,

čo odporkyňa uvádzala na svoju obranu, čím navrhovateľ argumentoval v odvolacom konaní. Odvolací
súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil spôsobom
zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd vzhľadom na to

dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.).

4.2. V zjednocujúcom stanovisku R 2/2016 najvyšší súd medziiným konštatoval, že v praxi sa
„argumentácia o odňatí možnosti pred súdom konať využíva mimoriadne intenzívne. Takmer sa už
nevyskytuje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom by dovolateľ
netvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.“ Na inom mieste stanoviska uviedol, že
„absolútne najčastejšou argumentáciou dovolateľov tvrdiacich existenciu vady konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ O.s.p. je, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené“. Najvyšší súd aj
preto vysvetlil, že účelom tohto stanoviska je „nielen zjednotiť rozhodovanie občianskoprávnych senátov
najvyššieho súdu, ale aj zabrániť tomu, aby zo strany účastníkov konania (ich právnych zástupcov)
nedochádzalokzneužívaniuinštitútudovolanianaúčely,ktorénezodpovedajúzákonu,aabyužnajvyšší
súd v budúcnosti nebol účastníkmi občianskeho súdneho konania považovaný za akúsi tretiu inštanciu,

ale za právne a fakticky mimoriadny opravný súd tak, ako to napokon vyplýva z ustanovenia § 236
O.s.p.“.

4.3. V praxi je vždy potrebné bližšie skúmať (a následne tiež rozlišovať), či nejde o: a/ riadne odôvodnené
rozhodnutie spočívajúce (prípadne) na nesprávnych, neúplných právnych záveroch (nekomplexnom

právnom posúdení), alebo b/ (prípadne) nedostatočne odôvodnené rozhodnutie, ktoré je avšak založené
na správnych právnych záveroch súdu.

Ak niektorý súd vo svojom rozhodnutí náležite vysvetlí svoje dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k
názoru, že z určitého súboru otázok stačilo vyriešiť len jednu otázku a prečo zvyšné otázky neboli z

jeho pohľadu významné pre posúdenie veci, nie je namieste námietka, že takéto rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné. V takom prípade sa vie, ako a z akých dôvodov súd rozhodol, akými úvahami sa
riadil, čo považoval za dôležité a čo (a z akých dôvodov) za bezvýznamné. Dôvody takéhoto rozhodnutia
sú preskúmateľné. Výhrady možno mať v takom prípade len voči správnosti právnych názorov a
záverov súdu (komplexnosti právneho posúdenia veci). Pokiaľ skutkový a právny stav veci (objektívne)

vyžadoval posúdenie aj ďalších otázok, ktoré súd nepovažoval za významné, hoci podľa právneho stavu
v skutočnosti významné boli, je jeho rozhodnutie neúplné, nekomplexné, a teda vecne nesprávne, nie
však nepreskúmateľné.

V prejednávanej veci obsah dovolania nasvedčuje tomu, že navrhovateľ má výhrady voči komplexnosti

posúdeniaveci(tvrdí,žesúdyjuneskúmalizovšetkýchaspektov,resp.žesariadilinesprávnymprávnym
názorom, pri ktorom zostali nepovšimnuté viaceré právne významné okolnosti). Z dôvodov vysvetlených
v bodoch 1. a 6. sa najvyšší súd v tomto dovolacom konaní nezaoberal správnosťou právnych záverov,
na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Nespochybniteľným faktom ale je, že súdy
riadne vysvetlili právne názory, na ktorých založili svoje rozhodnutia a svoje právne závery dostatočne

odôvodnili. Pokiaľ by aj teda bola (prípadne) opodstatnená námietka dovolateľa, že v danej veci mali
súdy vyriešiť aj ďalšie právne otázky, ktoré v dôsledku ich právnych náhľadov, úvah a záverov zostali
nezodpovedané, zakladala by táto okolnosť vecnú nesprávnosť (neúplnosť) právneho posúdenia veci
súdmi, na ktorú by mohlo byť úspešne poukázané v procesne prípustnom dovolaní ako na dovolacídôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Nesprávnosť právneho posúdenia veci (ak k nej v tej - ktorej
vecivôbecdošlo)alevžiadnomprípadenezakladáprocesnúvadukonaniavzmysle§237písm.f/O.s.p.

4.4. V preskúmavanej veci odvolací súd musel vyriešiť široký súbor skutkových a právnych otázok.
V dovolaním napadnutom rozhodnutí celkom zreteľne vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia - uviedol,
prečo sa na vec vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z., aké sú predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
podľa tohto zákona, vysvetlil, čo sa rozumie pod pojmom škoda, nezákonné rozhodnutie orgánu
verejnej moci, príčinná súvislosť, prečo sa zameral na splnenie jedného z predpokladov vzniku tejto

zodpovednosti (príčinnú súvislosť). Podal charakteristiku rozhodnutia MH a odôvodnil aj svoj názor,
prečo rozhodnutie MH, ktoré tvorilo súčasť reťazca po sebe idúcich skutkových okolností, nebolo
príčinou vzniku navrhovateľom tvrdenej škody. Jasne sa vyjadril aj v tom zmysle, že škoda, nahradenia
ktorej sa navrhovateľ v konaní domáha, nemohla vzniknúť rozhodnutím MH. Tým dal zároveň odpoveď
na navrhovateľom položené („kľúčové“) odvolacie otázky č. 1 a 2. S poukázaním na určujúci význam
tej skutočnosti, že rozhodnutie ÚRSO nebolo zrušené (a navrhovateľ v prípade tohto rozhodnutia ani

nepožiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) podal vysvetlenie svojho názoru,
prečo bol návrh na náhradu škody podaný neopodstatnene. Tým zároveň odpovedal na navrhovateľom
položenú („kľúčovú“) odvolaciu otázku č. 3. Z jeho rozhodnutia jasne vyplýva, že úspešnosť návrhu bola
podmienená zrušením oboch rozhodnutí, zrušené však bolo iba rozhodnutie MH. Pretrvávajúce výhrady
navrhovateľa, ktoré má aj v dovolacom konaní voči správnosti týchto odpovedí (právnych záverov),

nemenia nič na tom, že odvolací súd jasne vysvetlil svoj názor, že (zrušené) rozhodnutie MH nemohlo
byť príčinou vzniku navrhovateľovej škody a že navrhovateľovmu návrhu na náhradu škody nemohlo
byť vyhovené preto, lebo rozhodnutie ÚRSO nebolo zrušené.

Odvolací súd takto podal zreteľné odôvodnenie svojich právnych náhľadov na to, čo (ktoré skutkové a

právne okolnosti danej veci) považoval za významné pre svoje rozhodnutie. Primerane tiež odôvodnil,
prečo nepovažoval niektoré argumenty navrhovateľa za dôvodné, resp. týkajúce sa relevantných
okolností. Pokiaľ sa v odôvodnení výslovne nezmienil o časti ďalších dôvodov, ktoré boli - z pohľadu
navrhovateľa - zásadné, treba opätovne pripomenúť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (IV. ÚS 115/03, II.

ÚS 44/03, III. ÚS 209/2004).

4.5. Navrhovateľ v dovolaní (nepriliehavo) poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v
inej právnej veci vedenej na ňom pod sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a tvrdí, že odvolací súd sa v
preskúmavanej veci odklonil od záverov najvyššieho súdu vyjadrených v tomto rozhodnutí. Navrhovateľ,

takto argumentujúc, prehliada podstatnú okolnosť, a to, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval
na základe procesne prípustného mimoriadneho opravného prostriedku; v konaní o takom (procesne
prípustnom opravnom prostriedku) má argumentácia, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne
odôvodnené (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úplne iný význam a vyvoláva odlišné procesné dôsledky
pre dovolacie konanie, ako v konaní o opravnom prostriedku, ktorý nie je procesne prípustný.

5. Dovolateľ - vychádzajúc z obsahu jeho mimoriadneho opravného prostriedku - namieta aj to, že v
konaní došlo k „inej vade“ majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Za „inú vadu“ (v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. neuvedenú) sa spravidla považuje najmä porušenie

ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie
veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie
ustanoveníovykonávaníjednotlivýchdôkaznýchprostriedkov(napríkladosoba,ktorámalabyťvypočutá
ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne
poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p.), nevykonanie dôkazu navrhnutého

účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník
neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa
bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, zohľadnenie skutočností, ktoré z dokazovania
nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo.

Za „inú procesnú vadu“, ako už bolo uvedené vyššie, považuje nielen dávnejšia judikatúra (R 111/1998),
ale tiež stanovisko R 2/2016 aj nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia.„Iná procesná vada“ je ale (len) relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý
môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho
súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (viď rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo
60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Skutočne krajnú výnimku z toho predstavuje iba druhá veta
stanoviska R 2/2016, pre uplatnenie ktorej ale - ako už bolo uvedené - obsah spisu nedáva v danom
prípade žiadne opodstatnenie.

6. Navrhovateľ odvolaciemu súdu (slovne) vytkol, že v konaní pred ním došlo k procesnej vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Táto jeho argumentácia však z určujúceho hľadiska [obsahového (§ 41 ods. 2
O.s.p.)] predstavuje námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Do tohto komplexu námietok možno zaradiť všetky kritické úvahy
dovolateľa, v rámci ktorých vyjadruje nespokojnosť s tým, že odvolací súd nepriznal relevanciu jeho
tvrdeniam a zotrval na tom, že samotným rozhodnutím MH mu škoda nemohla vzniknúť, i keď tvrdil a

preukázal,žeškodabymuvzniklaajbezrozhodnutiaÚRSO.Dovolateľzastávanázor,žemožnosťkonať
pred súdom mu bola odňatá aj prijatím nesprávnych záverov o tom, že návrh mohol byť úspešný len v
prípade zrušenia oboch rozhodnutí (rozhodnutia MH a rozhodnutia ÚRSO). Do rovnakého rámca spadá
aj dovolacia argumentácia navrhovateľa, že odvolací súd nevenoval pozornosť otázke kumulatívnej
kauzality a testu conditio sine qua non, nezaoberal sa možnosťou solidárnej zodpovednosti viacerých

škodcov za škodu podľa § 438 Občianskeho zákonníka a nepriznal význam tomu, že konanie oboch
orgánov, ktoré vyústilo do vydania rozhodnutia MH a rozhodnutia ÚRSO (ktoré, navyše, vydal orgán
na to neoprávnený) bolo vlastne konaním jediného škodcu - Slovenskej republiky. Do tohto rámca
treba, napokon, zaradiť aj námietky, že odvolací súd „potvrdil filozofiu zvolenú prvostupňovým súdom
pri priznaní nereálne vysokej náhrady trov odporkyne“.

6.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie

veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6
Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.,
ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.

Súd právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné
oprávnenia - neznemožňuje mu teda pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

6.2. Vzhľadom na to, že navrhovateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v

dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok vecnému
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

7. K predchádzajúcim bodom najvyšší súd pripomína konštatovanie ústavného súdu obsiahnuté v jeho
uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.

8. Vzhľadom na to, že prípustnosť navrhovateľovho dovolania v časti, ktorou napadol rozhodnutie vo
veci samej, nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., nepotvrdila sa opodstatnenosť jeho tvrdenia, že v

konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo
ani ďalšie vady vymenované v ustanovení § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie navrhovateľa
v tejto časti ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).9. Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu aj vo výroku o trovách konania. Jeho dovolanie
smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale
charakter uznesenia (viď obdobne napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 235/2008,

3 Cdo 464/2015, 3 Cdo 14/2014, 3 Cdo 147/2014) a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o
trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom
na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť časti dovolania
smerujúcej proti nemu posudzovať nie podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie
proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale ktoré vymedzujú podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

(§ 239 O.s.p.).

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania nemožno považovať za rozhodnutie
uvedené v týchto ustanoveniach (navyše, v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. je dovolanie proti rozhodnutiu o
trovách konania neprípustné, i keby smerovalo proti uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Dovolanie navrhovateľa v tejto časti by vzhľadom na to bolo prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. K týmto vadám však, ako už bolo uvedené, nedošlo.

Pravdou je, že v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu sa nachádza text, ktorý by zodpovedal
záveru odvolacieho súdu o potrebe zrušiť prvostupňové rozhodnutie o trovách konania [viď „... dospel

odvolací súd k záveru, že tu je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
na ďalšie konanie“ (str. 7 rozsudku odvolacieho súdu)]. Nemožno však prehliadnuť, že celý zvyšný
obsah rozhodnutia odvolacieho súdu dáva jasnú a celkom jednoznačnú odpoveď na to, ako odvolací
súd v tomto smere skutočne rozhodol. Uvedená, dovolateľom vytýkaná, okolnosť nedosahuje intenzitu
procesnej nesprávnosti významnej podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; môže však prípadne viesť k oprave

rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 164 O.s.p.

Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je aj v časti smerujúcej proti
výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu o trovách procesne neprípustné. Vzhľadom na to jeho
dovolanie aj v tejto časti odmietol podľa ustanovení § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.

c/ O.s.p.

10. V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov tohto konania proti
navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

10.1. Dovolací súd priznal odporkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene
advokátskejkanceláriezajedenúkonprávnejslužbyposkytnutejodporkyni,atovypracovanievyjadrenia
z 30. septembra 2014 k dovolaniu navrhovateľa (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky). Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 189
427,49 €, čo s 20% DPH (37 885,49 €) predstavuje spolu 227 312,98 €.

10.2. Odporkyňa bola spoločnosťou, ktorá ju zastupuje v dovolacom konaní, zastúpená už v odvolacom
konaní. Pokiaľ preto požadovala náhradu trov dovolacieho konania aj za iný úkon právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia), dovolací súd postupoval v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho
súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 145/2010, 3 Cdo 339/2013, 5 Cdo

51/2009, 3 Cdo 446/2013) a odporkyni náhradu trov za tento úkon nepriznal.

10.3. Odporkyňa už v prvej replike k dovolaniu navrhovateľa označila jeho dovolanie za procesne
neprípustnéažiadala,abyhodovolacísúdodmietol.Trovykonania,ktoréjejvzniklivspojenísjejďalšími
dovolacími úkonmi nepovažoval už dovolací súd za účelne vynaložené (§ 142 ods. 1 O.s.p.), a preto

odporkyni náhradu za ne nepriznal.

10.4. Navrhovateľ argumentuje, že prax, v rámci ktorej sa náhrada trov právneho zastúpenia advokátom
vyčísľuje mechanicky aplikáciou ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, nemá oporu v § 142 ods. 1
O.s.p. Tvrdí, že súd by sa nemal vo všetkých prípadoch striktne držať týchto ustanovení vyhlášky, ale by

malzohľadňovaťnáhradu,naktorejsaadvokátreálnedohodolsúčastníkomkonania,ktoréhozastupuje.

Najvyšší súd k tejto argumentácii uvádza, že: a/ v zmysle § 151 ods. 5 O.s.p. trovy konania určí súd
podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov, b/ navrhovateľ sámv preskúmavanej veci postupoval podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, pričom ním požadovanú
náhradu trov prvostupňového konania vyčíslil sumou 454 625,98 € (viď č.l. 78 spisu).

11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.