Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/363/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225367
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225367.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: W., s.r.o., so sídlom
W.XX,A.,IČO:35807598,právnezastúpenýFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti odporcovi: B. T. - V. B. B. T., so sídlom D. N. XX, A., o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
27C/230/2012-112 zo dňa 19. decembra 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po vykonanom pojednávaní zamietol návrh, ktorým sa
navrhovateľ voči odporcovi domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín spôsobenom pri rozhodovaní o
žiadosti o udelenie poverenia v konaní o vymoženie peňažnej pohľadávky. Rozhodnutie, ktoré po
právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, 3, 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č.
514/2003 Z.z.) a ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku založil najmä na skutkovom základe

vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 60Er/2328/2011-10. Z uvedeného
spisu zistil, že navrhovateľ sa v procesnom postavení oprávneného domáhal vymoženia svojej
peňažnej pohľadávky. Dňa 03.08.2011 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žiadosť navrhovateľa o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O predmetnej žiadosti rozhodol okresný súd uznesením č.k.
60Er/2328/2011-10 zo dňa 22.08.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu porušenia
práv na ochranu spotrebiteľa, ku ktorému došlo pri vydávaní exekučného titulu Na základe takto
zisteného skutkového stavu potom súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie

ani jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu. V prvom rade nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, pretože 15 dňová lehota stanovená § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahovala iba
na prípad vydania poverenia a nie na zamietnutie žiadosti, o ktorom nebolo potrebné rozhodnúť v
tejto lehote. V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal neexistenciou škody pre neprípustnosť vykonať
exekučný titul z hľadiska porušenia práva na ochranu spotrebiteľa a nedostatkom príčinnej súvislosti. O
náhrade trov konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal,
pretože ju nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodovalvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v

rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil

viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah

a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,

publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí

vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,

že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a jeho dôvody
spočívajúce v nepreukázaní nesprávneho úradného postupu považuje za správne, vyčerpávajúce a pre
rozhodnutie vo veci za dostatočné (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne považoval lehotu
15 dní za lehotu stanovenú iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie aj pre rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti. Súčasne bolo aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti vydané v primeranej lehote (20 dní).

Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorú navrhovateľ
vidí v pojednávaní v jeho neprítomnosti, pretože dôvod, ktorý pre odročenie uviedol navrhovateľ, teda
že je potrebné vyčkať rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej pre rozhodovanie vylúčeným sudcom,
nemožno považovať za dôvod pre odročenie pojednávania tak ako to predpokladá ust. § 119 O.s.p. O

námietke zaujatosti zákonného sudcu bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté nadriadeným súdom,
a preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou jeho
zaujatosti, zvlášť keď medzičasom došlo k zmene zákonného sudcu pre zmeny v personálnom obsadení
súdu.

Nie je však daná ani zaujatosť sudkyne JUDr. J. B. rozhodujúcej vo veci, tvrdená navrhovateľom a
uplatnená ako odvolací dôvod. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu
konaniapridelenánazákladepokynunaprejednaniearozhodnutiepodľarozvrhupráceOkresnéhosúdu
Trenčín JUDr. J. B.. V jej prípade zo spisu nevyplýva žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle ust. § 14 a
nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci a okrem okolností, ktoré navrhovateľ tvrdil aj

u dovtedajšieho zákonného súdu JUDr. V. netvrdil iné dôvody zaujatosti u JUDr. B. ani sám navrhovateľ.
Podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
naichpomerkveci,kúčastníkomalebokichzástupcommožnomaťpochybnostioichnezaujatosti.Ikeď
zákon v cit. zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci nielen so
skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,

nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z
významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods.
1 Ústavy SR. Vzhľadom na to možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len celkom výnimočne
a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z

priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je aj v prípade, keď sudca by bol sám
účastníkom konania na strane žalobcu alebo na strane žalovaného alebo v prípade, že by rozhodnutím
súdu mohol byť priamo dotknutý na svojich právach. Samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná
vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy ust. § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto

súvislosti krajský súd uvádza, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.
7 ods. 2 a 5 a zákonom. V danom prípade tak neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne rozhodujúcej vo veci, a odvolací
dôvod spočívajúci v zaujatosti rozhodujúceho sudcu preto nebol uplatnený dôvodne.

Neobstoja ani odvolacie námietky navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany,
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Nariadením pojednávania a riadnym poučením podľa § 120
ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny
proces v plnom rozsahu. Ako bolo uvedené, navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť
nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto

situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie
dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., ktoré
však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho
navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky a pokiaľ sa jedná o znalecký posudoko výške škody, bol by takýto dôkaz nadbytočný aj pokiaľ by bol procesne prípustný, pretože v prípade
nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok vzniku škody je
otázka samotnej výšky škody bezpredmetná.

Rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá navrhovateľom vytýkané vady, keďže súd
prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od podania
žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných
prieťahoch v konaní.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .