Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. december 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/230/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225367
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225367.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky , so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX uzavretej s dlžníkom: W. V., nar. X.X.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXX/
XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a
to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku

rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporovrozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku

ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie,
ktorého súdny výkon pripúšťa zákon.Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v
prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú

spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
6.9.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 103 dní!). Navrhovateľ

zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi
oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811

09 a povinným: W. V., nar. X.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX (registrácia súdneho exekútora
EX XXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného
exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu

na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Nesprávny úradný postup súdu
charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil
vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov

založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40

a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe a lebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príaslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote

stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok už nemožno

uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd svojim
nelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplateniedlhu,čímformálne
vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej
strane totiž existuje relevantný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je materiálne nevykonateľný

a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a žiadať
ochranu práva pred súdom. Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu koania, na ktorú je súd
povinný prihliadať ex offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný
exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný
postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44

ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počasšpecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného

súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. V žalobe
uviedol, že mu ako poškodenému vznikla majetková škoda 577,12 € predstavujúca náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v

konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Zároveň si ako
poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ
považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných

zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 115,42 EUR, t.j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15

ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol
pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na
náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.
Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:

1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla

neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným): W. V., nar.
X.X.XXXX, postupom, v ktkrom by správne ineterpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 exekučného poriadku,
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 577,12 EUR a z titulunemajetkovej ujmy sumu 115,42 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je
zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Súd vo veci rozhodol dňa 18.06.2013 rozsudkom č.k. 27C/230/2012-25 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd v zmysle ust. § 156 ods. 3 z.č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) verejne vyhlásil uvedený rozsudok bez nariadenia pojednávania v
spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p..

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. uznesením č.k.
17Co/64/2013-51 zo dňa 24.09.2014 predmetný rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení uviedol, že súd v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú ust. § 115a ods.
2 O.s.p. v náväznosti na § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej pohľadávky neprevyšuje sumu
1.000 Eur a v zmysle § 156 O.s.p. dňa 18.06.2013 verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia

pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné
nariaďovať ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na
úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote s tým, že účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku
prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania na
základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom. Rozhodnutie postupom podľa ust. § 115a

umožňuje vykonať skutkové zistenia len niektorými z dôkazných prostriedkov. Do úvahy prichádzajú
skutkové zistenia urobené najmä z listín, ktoré predložili účastníci, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci s
tým,žeakichtítonemajúkdispozícii,môžeichzadovážiťsúdsámnazákladeichnávrhu.Zdokazovania
vykonanéhooboznámenímžiadostioudeleniepovereniaarozhodnutiaexekučnéhosúduotejtožiadosti

prijal súd prvého stupňa záver, že súdny exekútor JUDr. T. K. podal dňa 03.08.2011 na Okresný
súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci vedenej v prospech navrhovateľa v procesnom
postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému W. na základe exekučného titulu, a
to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.. Okresný súd
Trenčín uznesením zo dňa 22.08.2011, č.k. 60Er/2328/2011-10 zamietol žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo zo strany exekučného súdu
z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul rozsudok priznáva oprávnenému plnenie
zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom, preto je nevykonateľný. Rozhodcovský súd sa
v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil
kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Ak je rozhodnutie nevykonateľné ohľadne istiny,

dôsledkom je nevykonateľnosť i v časti úrokov z omeškania, ktoré tvoria príslušenstvo pohľadávky.
Navrhovateľ pritom založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 06.09.2011, pričom konanie začalo dňa 26.05.2011, a to
zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti udelenie poverenia došlo
po uplynutím zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, teda omeškanie predstavuje viac ako 103 dní. Z

uvedeného vyplýva, že tvrdenia navrhovateľa boli v rozpore so zisteniami súdu prvého stupňa. Odvolací
súd konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa sa tak podstatne líšia od tvrdení navrhovateľa,
i keď boli zistené z dôkazu navrhovaného navrhovateľom. Tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil
pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave
uvedenom v návrhu a stave zistenom z exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné.

V takomto postupe súdu prvého stupňa videl odvolací súd odňatie možnosti navrhovateľa konať pre
súdom, pretože navrhovateľovi nebola vytvorená možnosť vyjadriť sa k dôkazom, podľa ktorých sa
ukázala ako nepravdivá základná premisa tvrdená v návrhu (omeškanie s rozhodnutím o viac ako 103
dní). Odvolaciu námietku zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval
vylúčený sudca, nepovažuje však odvolací súd za dôvodnú. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého

stupňa, o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012
pod sp. zn. 6NcC/34/2012 kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. V.
V., ktorému bola vec pridelená náhodným výberom, nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Vec bola dňa 20.02.2013 pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. J. B.. Vo veci tak nerozhodoval

vylúčený sudca. Sudkyňa Q.. J. B. v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k prieťahom nekonala, pretože v
tom čase nebola sudcom ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín a jej pomer k veci je tým vylúčený.
Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
akobolouvedenéužvpredchádzajúcomrozhodnutí,žedôvodomnavylúčeniesudcuniejebezďalšiehoani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky

opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na
súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov,pričomsvojnárokodvodzujeodpostuputohtookresnéhosúdu. Okremtohoodvolacísúddodáva,
že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho
právnehozástupcupostupujúcpodľaust.§101ods.2O.s.p.,pretožesanavrhovateľbezospravedlnenia

na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani
tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania o tom, že navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že
sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie
odporcusavspisenenachádza.Pretožiadnaztýchtoodvolacíchnámietokneobstojí.Pokiaľnavrhovateľ
vo svojom odvolaní poukazuje na nezohľadnenie jedinečnosti skutkového deja danej veci, pretože

súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi ako v iných prípadoch,
odvolací súd musí poukázať, že sa jedná o natoľko obdobné prípady, že istá miera totožnosti je daná z
povahy veci a sama o sebe nemá dopad na splnenie náležitostí súdneho rozhodnutia. Napokon nemalú
mieru totožnosti vykazujú aj návrhy a odvolania navrhovateľa. Ako bolo uvedené, súdom prvého stupňa
bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ňom bude súd prvého stupňa vychádzať z
toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej,
či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a vznikom škody. V ďalšom
konaníbudeúlohousúduprvéhostupňapripojiťsipríslušnýexekučnýspis,nariadiťvovecipojednávanie

a na základe tam vykonaného dokazovania opätovne posúdiť danosť vyššie uvedených predpokladov
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právnymi názormi odvolacieho
súdu je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný.

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. na prejednanie veci nariadil

pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania aj písomné vyhotovenie poučení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ prevzal
túto zásielku súdu dňa 18.11.2014, jeho zástupca dňa 18.11.2014 a odporca konajúci prostredníctvom
MS SR dňa 18.11.2014.

Odporca konajúci prostredníctvom MS SR sa k veci vyjadril písomne, podaním zo dňa 07.11.2014,
doručeným súdu dňa 14.11.2014 tak, že žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi
nepriznalnáhradutrovkonania.Uviedol,žeužv žalobnomnávrhusavyskytujúviacerénedostatky,napr.
neuvedenie spisovú značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia
relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci

a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že tvrdenie, že nemá vedomosť o
spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, minimálne preto, že
kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,
má mať možnosť záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu

mala byť spôsobená škoda. Čo sa týka prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že
navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to,

že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v
konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už v septembri 2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-

mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o
tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasneuplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní sám požiadal. Odporca ako orgán príslušný podľa § 4

ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. K
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a
tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spÍňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-

dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu o exekučnom titule.
Vo všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje,
že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené
v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)." Ďalej poukázal na to, že lehota 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 01.06.2011 sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03.03.2011, sp.zn. IV. ÚS 60/2011, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3Cdo/146/2011, zo dňa 26.09.2011,

sp.zn. 3MCdo/11/2010 a zo dňa 29.03.2011 sp.zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy,
a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade patrí vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol, prípadne nekalou doložkou
viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku
splnená, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k

uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom,
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009. V takom prípade premlčacia
lehota na uplatnenie tohto nároku navrhovateľovi uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k tomu vzniesol námietku premlčania pri nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predo
dňom 23.04.2009 (t.j. 3 roky predo dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákonač. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ
nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných

žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií. Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade poskytovanie finančného zadosťučinenia nie automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé okolnosti prípadu sú osobitné a vychádzať z
paušálnejsumy660,-€,ktorámusíbyťpriznanázakaždýrokprieťahov,jenesprávnaúvaha.Jepotrebné

poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.

Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci

zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v
tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho

riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ

podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie

nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ
ocitol,sizavinilsám,atospôsobomvykonávaniapodnikateľskejčinnosti,pasivitoupriobhajovanísvojich

práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi doručené prostredníctvom jeho zástupcu dňa 05.12.2014.

Dňa 12.12.2014 navrhovateľ súdu zaslal e- mailom návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania
na deň 19.12.2014 z dôvodu návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods.
2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na
takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Súd uznesením zo dňa 19.12.2014
sp.zn. 27C/230/2012 návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ako je uvedené vyššie, súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 19.12.2014. Odporca
prostredníctvom MS SR svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania a
nepožiadal o odročenie pojednávania s tým, že sa k veci písomne vyjadril. Navrhovateľ a jeho zástupcasvoju neúčasť neospravedlnili, nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a jediným
dôvodom ich neúčasti tak zostal e- mailom zaslaný návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu podaného
návrhunaprerušeniekonania,ktorýneobsahujenáležitostipodľa§119ods.2O.s.p...Súdkonštatuje,že

návrh na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v prejednávanej veci ďalej
konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. a zabezpečiť
ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi a jeho zástupcovi známy od

18.11.2014, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu možnosť zúčastniť sa na
tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil,
že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa

20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.
3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania
možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 19.12.2014 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, písomným vyjadrením odporcu, žiadosťou navrhovateľa o založenie

znaleckého posudku do spisu súdnej správy, vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. Spr 703/2014,
podstatným obsahom znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v
Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn. Spr 703/2014, oboznámením sa s obsahom
spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 60Er/2328/2011, odvolaním navrhovateľa a zistil nasledujúci
skutkový stav.

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 60Er/2328/2011 súd zistil, že dňa 03.08.2011 súdny
exekútor JUDr. T. K. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci, vedenej
na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX XXXX/XXXX v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25 proti povinnému W. V., nar.

XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno
8, IČO: 35 922 761 zo dňa 29.04.2011, sp.zn. SR 02777/11. Okresný súd Trenčín dňa 22.08.2011
vydal uznesenie č.k. 60Er/2328/2011-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por, pretože rozsudok priznáva oprávnenému plnenie zákonom
nedovolené, odporujúce dobrým mravom, preto je nevykonateľný. Rozhodcovský súd sa v rozsudku
nevysporiadalsvylúčeníminštitútovzameranýchnaochranuspotrebiteľa,čímporušilkogentnépredpisy
určené na ochranu spotrebiteľa. Ak je rozhodnutie nevykonateľné ohľadne istiny, logickým dôsledkom
je nevykonateľnosť i v časti úrokov z omeškania, ktoré tvoria príslušenstvo pohľadávky. Uvedené

uznesenie bolo navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a keďže proti
nemu nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 13.09.2011. V exekučnom spise sa nenachádza
žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného
súdu.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné
služby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o
žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože

tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom v zmysle návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takátožiadosť navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené z dôvodov, ktoré popísal.
Súd potom nevykonal ďalšie dôkazy navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody z dôvodu, že ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora

na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Z hľadiska obsahu jeho návrhu ďalej vyplýva,
že navrhovateľ sa zároveň domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 60Er/2328/2011-10 zo
dňa 22.08.2011, ktorým mal exekučný súd prekročiť rozsah svojej právomoci, konať nad rámec zákona
a predmetným uznesením založiť vo veci prekážku res iudicata (hoci v návrhu navrhovateľ nesprávne

označuje predmetné uznesenie súdu ako nesprávny úradný postup).

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie

Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody,
a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup pri
rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Zákon č.

514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona
vyplýva,žemôžeísťoakúkoľvekčinnosť,spojenúsvýkonomprávomociurčitéhoštátnehoorgánu,akpri
tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia

v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide oexekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie..

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o

vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnému: W. V. nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie
konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju

súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania
bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o
exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 60Er/2328/2011. Z uvedeného exekučného spisu bolo
preukázané, že dňa 03.08.2011 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o

vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 22.08.2011 uznesením č.k. 60Er 2328//2011-10
tak, že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané 19 dní po doručení žiadosti. Bolo tým vyvrátené
tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 06.09.2011 a že bol v omeškaní viac ako 103
dní.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa
tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti nevzťahuje na situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu podľa §
41 ods. 2 písm. c) alebo § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.Takýmito exekučnými titulmi sú v
zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a

rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválených. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne
porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie, keďže súd uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, práve na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu,
ako je uvedené vyššie. Exekučný súd pritom vydal predmetné uznesenie 19 dní po doručení tejto
žiadosti, čo podľa názoru súdu nepredstavuje neprimeranú lehotu na vydanie rozhodnutia v zmysle §

9 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z..

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 60Er 2328/2011-10 zo

dňa 22.08.2011, súd po preskúmaní veci konštatoval, že ani v tomto smere žalobný návrh nie je
dôvodný. Navrhovateľ argumentoval, že exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom
odporujúcim zákonu, bez legálnych predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný judiciálny
proces, postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru

možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil zásadu
právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR).Taktiež namietal, že v dôsledku uvedeného
uzneseniabolvovecizaloženýstavresiudicata,kedynavrhovateľužnemámožnosťiniciovaťobčianske
súdne konanie a žiadať ochranu práva pred všeobecným súdom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým
orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Z exekučného spisu sp.zn. 60Er/2328/2011 súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti

o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní

o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu
so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na
jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45

priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno

znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí

preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie v exekučnej veci, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 60Er 2328/2011, neprekročil
svoju právomoc, ako to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať ust. §
6 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie exekučného súdu č.k. 60Er 2328/2011-10 zo dňa 22.08.2011

nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom, a keďže navrhovateľ
dokonca proti nemu ani nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 13.09.2011. Na konštatovanie
nezákonnosti tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 z.č. 514/2003 Z.z. tak neboli splnené zákonné podmienky,
pretože nebol preukázaný prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci - t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia si navrhovateľ v konečnom dôsledku zavinil sám, a to tým,
že do predmetnej úverovej zmluvy vložil rozhodcovskú doložku, hoci ako dodávateľ poskytujúci úvery

vo veľkom rozsahu už niekoľko rokov, musí poznať spotrebiteľské právne normy s tým, že nešlo o
neočakávané rozhodnutie, keďže exekučné súdy nepovažovali rozhodcovské rozsudky za spôsobilé
exekučné tituly, zamietali žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovské konania
i podľa zistenia Európskej komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní
komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne

urovnávanie spotrebiteľských sporov. Navrhovateľ potom musí znášať následky takéhoto vlastného
výberu, pričom mu nič nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom nie na rozhodcovský súd, ale na
všeobecný súd, ktorý by o pohľadávke navrhovateľa rozhodol podľa právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa a získal by tým vykonateľný exekučný titul, na základe ktorého by exekučný súd vydal
poverenie na vykonanie exekúcie.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci neboli preukázané základné predpoklady pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. - t.j. existencia
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nedodržaní lehoty na vydanie súdneho
rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia a ani existencia právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým
mala byť škoda spôsobená, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom, a preto súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Súd v konaní potom už neskúmal existenciu ďalších zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu zaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,čojeodôvodnenézásadourýchlostiahospodárnosti

konania, keď i bez ich vyhodnotenia návrh zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná existencia
nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, t.j. prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Záverom súd udáva, že je pravdou, že navrhovateľ súdu predložil aj znalecký posudok č. 1/2014

vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, znaleckým ústavom, ktorým preukazoval svoje
tvrdenie o vzniknutej škode. Súd konštatoval, že znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € (a nie
žalovaných 577,12 €) predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom znalecký ústav pri vypracovaní
posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá
bola spôsobená „ nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov

Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a
nečinnosťou,čizbytočnýmiprieťahmivexekučnomkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez
toho, aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných
lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z.,

resp. Ústavy SR.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).