Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 11C/40/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713209524
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Káčeriková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5713209524.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin pred samosudkyňou JUDr. Alenou Káčerikovou v právnej veci navrhovateľa: D.A.
Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., C.. E. XXXX/XX, právne zast. JUDr. Vladimír Kašuba, advokát so sídlom
Martin, Holubyho 51, proti odporcom: v rade 1) MORÁVIA-CHEM, s.r.o., IČO: 253 14 416, so sídlom
Hrobice č. 145, Hrobice, Česká republika, právne zast. Advokátska kancelária Kašuba spol. s.r.o., so
sídlom Banská Bystrica, Horná 41, v rade 2) Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062 235,
Trnavská cesta 62, Bratislava, právne zast. JUDr. Ladislav Udvaros, Advokátska kancelária Detvai Ludik
Malý Udvaros, so sídlom Bratislava, Cukrova 14, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, takto rozhodol

r o z h o d o l :

I. Odporcovia v rade 1) a 2) s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 90.000 Eur (deväťdesiattisíc) do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Plnením jedného z odporcov z a n i k á v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.

II. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným dňa 27.06.2013 na Okresný súd Martin žiadal zaviazať odporcov v rade
1) a 2) spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 90.000 € titulom nemajetkovej ujmy. V písomnom
odôvodnení návrhu uviedol, že dňa 29.06.2010 viedol nákladné motorové vozidlo vodič S. G., ktorý
bol v tom čase zamestnancom odporcu v rade 1) - prevádzkovateľ motorového vozidla. V čase okolo
13.05 hod. na ceste prvej triedy č. 18 v smere od E. C. S. došlo zavinením vodiča k nárazu do
osobného motorového vozidla, v ktorom došlo k okamžitému usmrteniu manželky navrhovateľa, nar.
1971 (v čase nehody mala 39 rokov) a tiež mal. syna navrhovateľa, nar. 1996 (v čase nehody mal
14 rokov). Pri dopravnej nehode sa tiež ťažko zranila dcéra navrhovateľa, nar. 1991 (v čase nehody
mala 19 rokov), ktorá zraneniam ešte v ten deň nehody podľahla. Vodič S. G. bol za uvedený skutok
právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Zlín dňa 28.11.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 16.04.2013. Vodič S. G. bol uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia z nedbanlivosti a
odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov nepodmienečne. Zároveň mu súd uložil trest zákazu
činnosti spočívajúci v riadení motorových vozidiel v trvaní 6 rokov a poškodenú spoločnosť odporcu v
rade 1) odkázal so svojím nárokom na náhradu škody na občiansko-právne konanie.
Z uvedeného konania je nesporné, že dopravnú nehodu zavinil vodič odporcu v rade 1) a spôsobil
pri nehode smrteľné zranenie a to A. Š., nar. XX.XX.XXXX, E. Š., nar. XX.XX.XXXX a D. Š., nar.
XX.XX.XXXX. Podľa názoru navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, na základe uvedeného došlo zo
strany vodiča odporcu v rade 1) k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa
a to konkrétne k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, konkrétne do jeho práva na súkromie a rodinný život, ktoré zahrňuje právo na realizáciu a
rozvíjanie rodinných vzťahov, keď súčasťou súkromného života je nepochybne rodinný život zahrňujúci

nielen sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými. Rodinný život navrhovateľa,
ktorý spolu so svojou rodinou nažívali v zhodne a láske a opatere, týmto zásahom bol v celku rozvrátený,
z čoho sa nevedel spamätať. Podľa jeho vyjadrenia súd je povinný zobrať pri rozhodovaní do úvahy
aj tú skutočnosť, že bez akýchkoľvek pochýb, nečakaným šokujúcim úmrtím manželky a dvoch detí pri
dopravnej nehode, došlo k veľmi vážnej citovej ujme a k tak závažnému zásahu do práv na ochranu
osobnosti, ktoré spočívajú v obmedzení súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôže byť na mieste. Následky zásahu,
ktorý je predmetom návrhu sú nepreparovateľné, náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla však
môže byť poskytnutá v peniazoch a môže aspoň prispieť k zmierneniu stavu, v dôsledku ktorého žije
navrhovateľ bez celej svojej rodiny a zostal len sám. Neprehliadnuteľným je aj to, že medzi nebohými a
navrhovateľom boli veľmi dobré a hlboké citové väzby, venovali sa spoločne domácnosti, športu, kultúre,
vzdelávania, či už s nebohou manželkou alebo aj s mal. synom a už dospelou dcérou.

Vzhľadom k tomu, že dopravnú nehodu zapríčinil vodič prevádzkovateľa, ktorý má sídlo v Českej
republike, sú sa zaoberal v prvom rade otázkou, či je daná právomoc slovenského súdu. Zistil, že
právomoc slovenského súdu je daná podľa Kapitoly II. - právomoc, oddiel 2 - osobitná právomoc, článok
5 bod 3 Nariadenia rady (ES) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov občianskych a obchodných
veciach z 22.12.2000 (Brusel I.) - „Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom
členskom štáte vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu na súdoch podľa
miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“.
Rozhodné právo: Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody publikovaný pod č. 130/1976 Zb. -
Článok 3 - rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Podľa Čl.
8 dohovoru rozhodné právo určuje, najmä: 1) podmienky a rozsah zodpovednosti a 3) vznik a povaha
škody, ktorá sa má nahradiť. Miestna príslušnosť Okresného súdu Martin s poukazom na ust. § 87 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku - popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v
obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

Odporca v rade 1) sa k návrhu, ktorý mu bol doručený, vyjadril písomne a žiadal ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietnuť, nakoľko je toho názoru, že nie je zodpovedný za nemajetkovú ujmu navrhovateľa a
to najmä z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a tiež aj z dôvodu, že nemajetkovú ujmu navrhovateľa
nijako nezavinil.

Odporca v rade 2) vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu žiadal návrh zamietnuť v plnom rozsahu
z dôvodu, že nie je vecne pasívne legitimovaný. V dôvodoch svojho vyjadrenia uviedol, že listom zo
dňa 28.05.2013 si navrhovateľ u odporcu v rade 2) uplatnil nárok na náhradu vecnej škody a náhradu
primeraných nákladov spojených s pohrebom ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Všetky uplatnené a oprávnené nároky titulom náhrady škody boli navrhovateľovi zo strany odporcu v
rade 2) uhradené. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý je predmetom tohto konania,
nie je podľa odporcu v rade 2) oprávneným nárokom navrhovateľa podľa zákona č. 381/2001 Z. z.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, listinnými dokladmi a to výpisom z
Obchodného registra (čl. 3) na obchodné meno Slovenská kancelária poisťovateľov, uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 28.05.2013 adresovanú Slovenskej kancelárii
poisťovateľov navrhovateľom, rozsudkom Okresného súdu Zlín sp. zn. XT/XX/XXXX (čl. 20), ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 16.04.2013, prečítaním listinných dôkazov predložených navrhovateľom
dňa 25.07.2013 (čl. 36-54), vyjadrením Slovenskej kancelárie poisťovateľov k návrhu doručené
dňa 09.08.2013, vyjadrením odporcu v rade 1) k návrhu (čl.- 61), predložením listinných dôkazov
Advokátskou kanceláriou JUDr. Vladimíra Kašubu dňa 17.02.2014 (čl. 81-98), zápisnicou o pojednávaní
dňa 21.01.2014 (čl. 101), listinnými dôkazmi v spise nachádzajúcich (čl. 103-112), ku ktorým prečítaným
listinným dôkazom a oboznámením ich obsahu prítomní účastníci konania nemali námietky, ako aj
ostatnými listinnými dokladmi, trvale pripojenými do spisu a zistil:

Navrhovateľ si uplatnil podaným návrhom nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla smrťou 3 blízkych
príbuzných t.j. manželky a dvoch detí.

Navrhovateľ na pojednávaní dňa 21.01.2014 veľmi stručne vo svojej výpovedi zdôvodnil nemajetkovú
ujmu v sume 90.000 € s poukazom, že s manželkou žili v zhode, v láske, chodievali spolu na výlety,
športovali a celá rodina mala hlboké citové vzťahy. Nehoda veľmi zasiahla do jeho života, nakoľko zostal

sám. Výsluch navrhovateľa, vzhľadom na skutočnosť, že stratil troch členov rodiny bol veľmi ťažký,
komplikovaný a jeho podrobný výsluch sa súdu nepodaril uskutočniť a vzhľadom na rozplakanie sa v
pojednávacej miestnosti, keď nebolo možné ďalej vo výsluchu pokračovať, súd jeho výsluch ukončil.
K jednotlivým okolnostiam sa následne vyjadril jeho právny zástupca, ktorý uviedol, že navrhovateľ
žil so svojou rodinou aktívny rodinný život, bol to milujúci manžel a milujúci otec, nešlo o rozhádanú
rodinu. Utrpel najväčšiu ujmu ako môže ešte žijúca osoba utrpieť a to stratu najbližších - manželky a
dvoch detí. Právny zástupca navrhovateľa poukázal na to, že návrh je podaný dôvodne a to vo vzťahu
k odporcovi v rade 1) ako aj odporcovi v rade 2), pričom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie C 22/12. Pokiaľ ide o odporcu v rade 1), je pravda, že tento nezavinil uvedený zásah do
osobnostnej sféry navrhovateľa, avšak komentovaný Občiansky zákonník poukazuje na skutočnosť, že
zodpovedným subjektom môže byť aj právnická osoba, ktorá používa svojich zamestnancov na účely
plnenia svojich povinností. Navrhovateľ zažaloval aj vinníka dopravnej nehody a to vodiča odporcu v
rade 1), kde právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin bol návrh zamietnutý v celom rozsahu s
odôvodnením, že zodpovedá právnická osoba, t.j. zamestnávateľ, pretože ako právnická osoba vysiela
svojich zamestnancov na plnenie svojich pracovných úloh. Súčasne poukázal na to, že vodič odporcu v
rade 1) sa nedopustil žiadneho excesu, nebol pod vplyvnom alkoholu, ani z jeho strany nešlo o nejaké
vybočenie medzi plnenia si pracovných povinností. Pokiaľ ide o odporcu v rade 2), s touto argumentáciou
sa právny zástupca nestotožnil, poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie a žiadal tak, ako
odporcu v rade 1) zaviazať aj odporcu v rade 2). Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám, teda obeti usmrtenej pri
dopravnej nehode, čiže je to prípad navrhovateľa.
Právny zástupca navrhovateľa sa súčasne vyjadril k výške požadovanej nemajetkovej ujmy, opätovne
poukázal okrem iného aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, kde limity pri jednom
poškodenom sú 1.000.000 €. Ak by súd vyhovel návrhu navrhovateľa v celom rozsahu a priznal sumu
90.000 € plus suma vecných nákladov, ktorá mu bola vyplatená vo výške 38.000 €, navrhovateľ z
poisteného krytia 1.000.000 € v podstate žiada 13 % pri strate troch najbližších osôb.

Právny zástupca odporcu v rade 1) v plnom rozsahu sa pridržal svojho písomného vyjadrenia podaného
dňa 09.08.2013 a poprel existenciu nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
tak ako si ju uplatnil voči odporcovi v rade 1) v celom rozsahu. Podľa názoru odporcu v rade 1)
neexistuje zodpovednostný vzťah medzi odporcom v rade 1) a navrhovateľom za nemajetkovú ujmu
spôsobenú navrhovateľovi dopravnou nehodou a namietal tak nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
odporcu v rade 1), pričom sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že vzťahy vzniknuté z dôvodu
dopravnej nehody, ktorou sa zasiahlo do osobnostnej sféry navrhovateľa, sa spravujú všeobecnými
ustanoveniami o náhrade škody, pričom ak by súd uvážil a uzavrel, že táto právna úprava na túto situáciu
sa vzťahuje, tak tvrdil a zotrval na tom, že nemajetkovú ujmu navrhovateľa odporca v rade 1) nijako
nezavinil, pričom sa opieral o ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súčasne poukázal na to, že
ak by sa mala vzťahovať na zodpovednostný vzťah v tomto konaní medzi navrhovateľom a odporcom
v rade 1) všeobecná úprava o zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka, poukázal na
skutočnosť, že žaloba bola podaná dva dni pred uplynutím 3 ročnej lehoty od momentu, kedy k dopravnej
nehode došlo. Je potom na mieste uvažovať aj o tom, aká právna úprava sa vzťahuje na premlčanie
uplatneného nároku a pokiaľ teda analogicky sa uplatní všeobecná právna úprava o náhrade škody
vyplývajúca z Občianskeho zákonníka, na túto situáciu je na mieste uvažovať aj uplatnenie ustanovení
o premlčaní nároku na náhradu škody, tak ako to vyplýva z ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý ustanovuje, že náhrada škody sa premlčí za dva roky, odo dňa kedy sa poškodený dozvedel o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z tohto pohľadu je zrejmé, že subjektívna premlčacia lehota v
čase podania žaloby už vo vzťahu k odporcovi v rade 1) uplynula. Právny zástupca odporcu v rade 1)
vzniesol námietku premlčania.

Právny zástupca navrhovateľa sa vyjadril v tom smere, že navrhovateľ si uplatňuje nároky v zmysle ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka a nesúhlasil s námietkou premlčania.

Právny zástupca odporcu v rade 2) prítomný na pojednávaní nepoprel, že navrhovateľovi sa stala
veľká osobná tragédia, ktorú je ťažko bez emócii aj profesionálne riešiť, napriek tomu poukázal na to,
že je potrebné sa zamyslieť, čo v danej veci hovorí právo. V čase podania návrhu ešte neexistovalo
rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktoré je z októbra 2013 a ktoré vyvolalo veľký mediálny ohlas.
Poukázal na citáciu vydanej smernice a s poukazom na ustanovenia o náhrade škody podľa platného

slovenského práva, poukázal na to, že sa možno pohybovať len v medziach, ktoré poznajú dva zákony
- Občiansky zákonník ohľadne náhrady škody vo vzťahu k odporcovi v rade 2) a Zákon o povinnom
zmluvnom poistení. V tomto prípade podľa jeho názoru nejde ani o jeden ani o druhý prípad. Súčasne
namietal aj jazykovú mutáciu rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Poukázal na ust. § 16, ktoré
striktne rozlišuje medzi nemajetkovou ujmou na základe ust. § 11 a § 13 a náhradou škody ako takou.

Na pojednávaní konanom dňa 01.04.2014 právny zástupca navrhovateľa doplnil písomne podaný
návrh a listinné dôkazy, ktoré boli trvalé pripojené do spisu s poukazom na skutočnosť, že na
predchádzajúcom pojednávaní navrhovateľ nebol schopný vypovedať k okolnostiam straty, ktorú utrpel
a teda doklady, ktoré boli súdu predložené mali by preukazovať aký život viedla rodina, súčasne predložil
fotodokumentáciu týkajúcu sa spoločného rodinného života a vzhľadom k tomu, že sa jednalo aj o
deti, vysvedčenia, záznamy zo športových aktivít a zo škôl,, aby súdu priblížil, akým spôsobom rodina
do nešťastnej udalosti žila. Nesúhlasil s argumentáciou odporcu v rade 1), že ako prevádzkovateľ
motorového vozidla nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, ktorú si uplatnil navrhovateľ a nemôže
sa zbaviť tejto zodpovednosti s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3Cdo/228/2012.
Zhodne opätovne sa vrátil k žalovanej sume nemajetkovej ujmy a to sumy 90.000 €, ktorú si navrhovateľ
podaným návrhom uplatnil. Tu poukázal k tej skutočnosti, že pokiaľ ide o 4 člennú rodinu, tradičnú a
dôjde k úmrtiu jedného z blízkych členov, vždy je tam niekto kto s ostatnými zdieľa tú bolesť, či už je to
manželka, alebo jedno z detí, a stále je nádej na to, že môžem byť poprípade starý otec a podobne. U
navrhovateľa k tomuto nemožno pristúpiť, nakoľko prišiel o celú rodinu, o manželku ako aj o obidve deti,
čiže tu nemožno ani počítať tú sumu sinegricky, že sa jedná o sumu 30.000 € na jednu osobu.
Opätovne poukázal na poistný limit 1.000.000 € a navrhovateľ podaným návrhom si uplatňuje z tejto
sumy poistného limitu 13 %.

Právny zástupca odporcu v rade 1) aj po predložení listinných dôkazov navrhovateľom a právnym
zástupcom navrhovateľa zotrvával na svojich vyjadreniach, dospel k presvedčeniu, že ani tieto ďalšie
listinné dôkazy nevniesli viacej svetla do preukázania opodstatnenosti navrhovateľom uplatneného
nároku v tomto súdnom konaní a naďalej zastával názor, že nie je zodpovedný za nemajetkovú ujmu
navrhovateľa a teda nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní na zaplatenie nároku, ktorý
si navrhovateľ uplatňuje. Súčasne sa pridržal všetkých skutkových tvrdení, právnych názorov, ktoré
doteraz v konaní uviedol, či už v písomnom vyjadrení k návrhu, alebo na predchádzajúcom pojednávaní
a na svojich vyjadreniach nehodlal nič zmeniť. Opätovne poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ si
uplatňuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 Občianskeho
zákonníka a nie nároky iných osôb, napríklad § 15 Občianskeho zákonníka a preto aj doklady, ktoré
predložil navrhovateľ do súdneho spisu nemajú relevanciu vo vzťahu k preukazovaniu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy samotného navrhovateľa, ktorý si to uplatňuje podľa tohto zákonného ustanovenia,
pretože tieto preukazujú možné nároky na náhradu nemajetkovej ujmy usmrtených osôb vo vzťahu k
ich životu, resp. k odňatiu práva na život, resp. usmrteniu a skráteniu vlastného života a prežívania ich
životnej situácie. Pokiaľ ide o námietku premlčania, ktorú vzniesol na predchádzajúcom pojednávaní, na
tejto naďalej zotrvával s tým, že pokiaľ navrhovateľ mieni extensívne vykladať pojem škoda, spôsobená
pri dopravnej nehode navrhovateľovi, prípadne prevádzkovou činnosťou resp. prevádzkou dopravného
prostriedku, tak vo vzťahu a pod pojem škody mieni subsumovať aj ním uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ako nejaký druh nároku na náhradu škody, čiže je potrebné teda definovať pojem
škoda extenzívnym spôsobom, tak potom pokiaľ ide o druh škody vo vzťahu k uplatnenému nároku,
nevyhnutne musí sa uplatniť aj ustanovenie o premlčaní a to v zmysle ust. § 106 ods. 1, kde právo na
náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škody, o tom, kto za ňu
zodpovedá. Bol toho názoru, že v zmysle tohto ustanovenia je premlčacia doba 2 ročná a táto už uplynula
pred podaním návrhu. Súčasne pre právnu istotu navrhol vykonať ďalšie dokazovanie a to výsluchom
svedka vodiča S. G., ktorý dopravnú nehodu zapríčinil.

Právny zástupca odporcu v rade 2) zotrvával na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, či už v písomne
podobe alebo prezentovaním na predchádzajúcom pojednávaní. Nenamietal zistené skutočnosti a to
okolnosti rodinného života, nenamietal pravosť predložených listinných, ktoré majú výpovednú hodnotu
o tom, že išlo o riadny život celej rodiny. Bez ohľadu na to, ohľadom právnych východísk pri riešení tohto
problému sa pridržiaval skutočností, že vo vzťahu k odporcovi v rade 2) je potrebné vychádzať z toho,
čo hovorí Zákon o povinnom zmluvnom poistení motorových vozidiel a všetky ostatné odporcom v rade
2) vznesené námietky týkajúce sa ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovení o náhrade

škody. Opakovane zdôraznil, že povinnosť, o ktorú v tomto spore má ísť vo vzťahu k odporcovi v rade 2)
nie je daná. Ohľadne ostatných námietok týkajúcich sa premlčania, stotožnil sa s vyjadrením právneho
zástupcu odporcu v rade 1).

Právny zástupca navrhovateľa nesúhlasil s výsluchom svedka vodiča S. G. s poukazom na právoplatné
rozhodnutie českých súdov, kde je podrobne zvážené zavinenie vodiča a takisto aj české a slovenské
súdy majú zásadu hodnotenia dôkazov, pričom poukázal na stranu 2 odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Brne, kde sa uvádza skutkový stav ako k vzniku dopravnej nehode došlo a kto za uvedenú
škodu zodpovedá. Takže za súčasného stavu v tomto konaní nie je potrebné vypočúvať vodiča, aby
nejakým spôsobom prezentoval, ako k dopravnej nehode došlo, keďže tieto skutočnosti boli ozrejmené
rozsudkami Českej republiky. Nesúhlasil ani s tvrdením právneho zástupcu odporcu v rade 1) a
právneho zástupcu odporcu v rade 2), ktorý vzniesli námietku premlčania, pretože v tomto prípade,
ktorý je prejednávaný súdom nedochádza k prelínaniu škody a nemajetkovej ujmy, je tu žiadaná
nemajetková ujma s poukazom na ust. § 11, pričom súdna prax si analogicky vypomáha aplikáciou
ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/256/2013 zo dňa 12.09.2013, ktorý uvádza: „analogické použitie ust. § 420 a § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka sa v danom prípade uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti
osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov“, čiže toto je
analógia, čiže nejde o zmiešavanie škody a nemajetkovej ujmy, ako bolo tvrdené právnym zástupcom
odporcu v rade 1) či právneho zástupcu odporcu v rade 2). Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani
premlčanie. Zhodne cituje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/228/2012,
ktorý hovorí o akomsi „pokrytí medzery“ vzhľadom k ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Z rozsudku Okresného súdu Zlín sp. zn. 3T/81/2012 zo dňa 28.11.2012 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Brne sp. zn. 6To/116/2013 zo dňa 16.04.2013, keď rozsudok prvostupňového súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 16.04.2013 mal súd nesporne zistené, že vodič S. G. bol uznaný za vinného z prečinu
usmrtenia z nedbanlivosti podľa § 143 ods. 1, 2 Tr. zákona za to, že dňa 29.06.2010 medzi obcami
S. I. P., Z. E., Slovenská republika o 13.05 hod. viedol nákladný automobil značky E. S. XZX XXXX s
prívesom zn. T. S. XZX XXXX a pri jazde po ceste č. I/18 v km 495,88 nesledoval riadne situáciu v cestnej
premávke a neskoro reagoval na pred ním idúce a spomaľujúce osobné motorové vozidlo zn. Škoda
Fabia Combi, ŠPZ E.-XXXBL, ktoré viedol D. Š., nar. XX.XX.XXXX a keď toto vozidlo zastavilo v strede
vozovky pred odbočením vľavo, zozadu do neho narazil a odhodil na protiidúci dodávkový automobil
zn. Fiat Dobló Cargo, ŠPZ: O.-XXXBO vedený vodičom D. P., pričom D. Š. utrpel zlomeninu I. - IX.
Rebra vpravo, I. - II. a VII. - VII. rebra vľavo s pneumotoraxom a s dobou liečenia najmenej 3 mesiaca
a jeho traja spolujazdci utrpeli smrteľné zranenia a to A. Š., nar. XX.XX.XXXX hlavne drvivé poranenie
hrudníka s poškodením obidvoch pľúcnych tepien s následným vykrvácaním do pohrudničných dutín
a zlomeninu krčnej a hrudnej chrbtice, na následky ktorých následne zomrel, E. Š., nar. XX.XX.XXXX,
zlyhanie všetkých funkcií centrálneho nervového systému pri rozsiahlych zlomeninách kostnej klenbe a
spodiny lebečnej s krvácaním a pomliaždením mozgu, na následky ktorých na mieste zomrel a D. Š.,
nar. XX.XX.XXXX trieštivá zlomenina II. krčného stavca s poškodením krčnej miechy, zlomeniny panvy,
s krvácaním do dolnej časti brucha, nekompletným roztrhnutím srdečnice s krvácaním do medzihrudnej
a podhrudnej dutiny, na následky ktorých po prevoze do Martinskej fakultnej nemocnice v Martine ešte v
ten deň zomrela. Za uvedený prečin usmrtenia z nedbanlivosti bol odsúdený na 3 roky odňatia slobody
nepodmienečne a zákaz činnosti spočívajúci v riadení motorových vozidiel mu bol uložený na dobu 6
rokov. Podľa § 229 ods. 1 Tr. poriadku poškodená spoločnosť MORÁVIA-CHEM, s.r.o. so sídlom Hrobice
bola odkázaná na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko-právnych.

Pri svojom rozhodnutí sa súd riadil nasledovnými úvahami:

Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie súdu, že došlo k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, konkrétne do práva na súkromie
a rodinný život. Je nevyhnutné prihliadnuť na závažnosť tejto ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Súd sa zameral na poznanie väzby navrhovateľa k osobám, ktoré následkom
takéhoto protiprávneho konania zahynuli. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“
takéhoto zásahu. V danom prípade nesporne došlo k neodčiniteľnej ujme, deštrukcii rodinných a vôbec
interpersonálnych vzťahov. Náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je však náhradou za život, ale
slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení výšky súd musí zohľadniť
niekoľko smerodajných faktorov. Základným faktorom je, či vodič odporcu v rade 1) je pôvodcom

takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, či došlo k uspokojeniu
navrhovateľa v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná
vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila ľudský život, nehľadiac na to, že tu ide o 3 ľudské
životy.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 19 zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a ochrany mena. Každý má právo podľa tohto článku na ochranu pred neoprávneným
zásahom do súkromného a rodinného života.

Úprava ochrany súkromia vrátane rodinného súkromia vychádza zo zásady, že do súkromného života sa
nesmie neoprávnene zasahovať, nesmie sa súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Ústava zároveň
rodinný život priraďuje súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný
život a práva na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej
rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj
morálne či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené možno kvalifikovať ako zásahy
do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že medziľudské vzťahy tvoriace základ a
rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky,
môže takouto deštrukciou vzťahu dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako
čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zasahuje protiprávne,
je objektívne spôsobilý do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi
protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby, objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je práve návrh, ktorým sa
fyzická osoba domáha podľa ustanovenia o ochrane osobnosti primeraného zadostučinenia, ktoré môže
mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V konaní nesporne bolo preukázané, že došlo k dopravnej nehode, že ju spôsobil vodič odporcu v
rade 1), ktorý je prevádzkovateľom motorového vozidla a ktorý vyslal vodiča na služobnú cestu, pričom
pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu 3 osôb. V priebehu konania či už v písomnom vyjadrení sa k
návrhu, alebo v prezentovaní na pojednávaniach, právny zástupca odporcu v rade 1) vzniesol námietku
premlčania, ku ktorej vo svojom vyjadrení sa na pojednávaní pridal aj právny zástupca odporcu v rade 2).
Súd vyhodnotil podanú námietku premlčania s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, ktorý zhodne vyslovil záver, že premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárok podľa ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Nejde o
škodu a preto na náhradu nemajetkovej ujmy sa neaplikujú ustanovenia, ktoré upravujú podmienky,
vznik, predpoklady zodpovednosti za škodu, liberačné, moderačné ustanovenie, ustanovenie o zavinení
poškodeného a logicky ani ustanovenie o premlčaní podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Analogické
použitie ust. § 420 ods. 2 a ust. § 427 a nasl. sa uplatňuje len pri určení osoby zodpovednej za
zásah proti osobnosti fyzickej osoby, vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.
Avšak predpoklady tejto zodpovednosti za posudzujú podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Súd súčasne
poukazuje aj na zhodnú judikatúru českých súdov, napríklad na záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/3161/2008, podľa ktorého práva na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právom nemajetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej premlčacej dobe. Z uvedených dôvodov súd neprihliadol na námietku premlčania
vznesenú právnym zástupcom odporcu v rade 1). Z uvedeného vyplýva, že návrh navrhovateľ podal
včas a nedošlo k premlčaniu ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Právny zástupca odporcu v rade 1) žiadal návrh voči odporcovi v rade 1) ako prevádzkovateľovi
zamietnuť s poukazom na skutočnosť, že tu neexistuje zodpovednostný vzťah medzi odporcom v rade
1) a navrhovateľom za nemajetkovú ujmu spôsobenú navrhovateľovi dopravnou nehodou a namietal tak
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu v rade 1), nakoľko odporca v rade 1) nijako nezavinil
nemajetkovú ujmu navrhovateľa.

Prvostupňový súd sa nestotožňuje s vyjadrením právneho zástupcu odporcu v rade 1) a jeho toho
názoru, že odporca v rade 1) ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú
nehodu a smrť 3 osôb, je pasívne vecne legitimovaný. V tomto prípade neoprávneného zásahu do
osobnostných práv fyzickou osobou sa dopustil vodič t.j. zamestnanec, pričom odporca v rade 1) je

zamestnávateľom a táto osoba bola použitá na výkon činnosti, pri ktorej došlo k zásahu a ním spôsobenej
ujme, zodpovedá analogicky aj táto právnická osoba. V danom prípade ide o zodpovednosť do zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa, ku ktorému došlo v súvislosti dopravnou nehodou, prevádzkou
dopravného prostriedku, vedúcou k usmrteniu jemu blízkych osôb, tak ako v prípade škody (majetkovej
ujmy) spôsobenou touto osobitnou prevádzkou, zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, treba analogicky
(§ 853 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyvodiť jeho zodpovednosť aj v prípade spôsobenia
nemajetkovej ujmy na osobnostných právach. Prevádzkovateľom dopravného prostriedku je ten kto
ma trvalú možnosť právnej a faktickej dispozície s ním. Pri tom nie je významné, či prevádzkovateľ
bol alebo nebol bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti. V danom prípade bol vodič S. G.
zamestnancom odporcu v rade 1) - prevádzkovateľa dopravného prostriedku, jazdil na trase určenej
odporcom v rade 1) a nehodu spôsobil v rámci činnosti, ktorou plnil svoje pracovné povinnosti. Odporca
v rade 1) teda nesie zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V tejto veci a v
rámci trestného konania bolo preukázané, že vodič odporcu v rade 1) spôsobil dopravnú nehodu, pri
ktorej zahynula manželka, dcéra a syn navrhovateľa. Tým teda došlo k neoprávnenému zásahu do
práva navrhovateľa na súkromný a rodinný život a navrhovateľ sa domáha ochrany osobnosti v zmysle
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, so zreteľom na to, že morálna satisfakcia podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka nie je v danom prípade postačujúca, má navrhovateľ podľa § 13 ods, 2, 3
Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri predmetnej dopravnej
nehode zahynuli jeho najbližší príbuzný a ich úmrtie je pre navrhovateľa nepochybne traumatizujúce.
Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienené
tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom,
ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany) je fyzická
osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahu alebo
poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého
konania, neoprávnene zasahujúceho do chránených osobných práv (je pôvodcom, resp. subjektom
zásahu). Predpokladom úspešnému uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že
navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež
zistenie, že sa vodič prevádzkovateľa dopustil konania, ktorým zasiahol do chránených osobnostných
práv navrhovateľa. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tomto konaní vecne legitimovaný.
Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je
pasívne legitimovaný). Pre právnické osoby je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne,
ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb
právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy,
vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plnení povinností z týchto vzťahov. Ak bezprostredným
pôvodcom zásahov do osobností bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej
činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť
ona sama, t.j. bezprostredne konajúca fyzická osoba, alebo táto právnická osoba. Ust. § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka neobsahujú úpravu, ktorá by osobitne riešila túto otázku.

Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené
ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie.

V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená analógia, analógia legis sa používa ako forma
aplikácia zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej síce nie je v zákone upravené, ale ten
istý zákon upravuje riešenie podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca
by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad. Teda súd je toho názoru, že právnym vzťahom
zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákona) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu
(škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného. Súd poukazuje na právne závery zastávané už
dávnejšie judikatúrou súdov viď Zborník III. Najvyššieho súdu SR, SEVT 1980, na strane 180 ktorého
sa konštatuje, že subjektom zásahu môže byť tak občan (fyzická osoba), ako aj organizácia (právnická
osoba) a tiež odbornou právnickou literatúrou (viď napríklad Československé občianske právo I. zväzok,
Obzor, Bratislava 1973, strana 167, 168 resp. Občanský zákonník, komentář, Praha - Panoráma 1987,
strana 100). Aj súčasnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad R 114/99, R

38/96, R 36/2009, R 53/2010, R 38/2012) je jednotne zastavaný názor, že pôvodcom zásahu môže byť
nielen fyzická osoba ale aj právnická osoba. Pokiaľ by bol správny názor, ako uvádzal právny zástupca
odporcu v rade 1), že za zásah do osobnosti zodpovedá vždy len tá fyzická osoba, konkrétnym konaním,
ktoré bolo zasiahnuté do osobnostných práv, bola by úplne vylúčená možnosť, že za takýto zásah
nesie zodpovednosť právnická osoba. Právnické osoby sú však celkom bežné účastníkmi konaní o
ochranu osobností, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol a konal, napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 15.12.2011 sp. zn. 3Cdo/108/2011, sp. zn. Mcdo/3/2008, sp.
zn. 5Cdo/108/2009, sp. zn. 5Cdo/83/2008. Súd súčasne poukazuje aj poznamenáva, že rovnako aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 23.08.2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že podľa
všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane
zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu resp. za ujmu zodpovedá ten,
kto ju spôsobil, pričom v prípade škody resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých
fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 ako aj § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka).
Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho
zákona) zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne spôsobený
fyzickou osobou konajúcou v rámci výkonu činnosti, ktorými bola poverená právnickou osobou, nie
je zásadou výlučnou. Tak, ako sú zvláštnou skupinou zásahov do majetkovej sféry tie prípady, v
ktorých škoda bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka), rovnako osobitnou je aj skupina tých zásahov do osobnostnej sféry, v prípade ktorých
nemajetková ujma bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ je namieste analogické
použitie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonnníka, pri určení, či zodpovednosť za zásah
do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za ktorú
fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou,
je rovnako namieste analogické použitie ust. § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri určení
subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou dopravných
prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak ako podľa okolností tohto
konkrétneho prípadu, zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ
vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú na
chránených osobnostných právach fyzickej osoby.

Návrh právneho zástupcu odporcu v rade 1) na výsluch vodiča S. G. súd zamietol, nakoľko jeho
zavinenie bolo jednoznačne preukázané rozsudkom Okresného súdu Zlín a jeho výsluch by nepriniesol
ďalšie nové ozrejmenie skutočností.

Právny zástupca odporcu 2) v písomnom vyjadrení k návrhu ale aj na pojednávaní navrhoval návrh v
celom rozsahu zamietnuť s poukazom, že nie je pasívne legitimovaný a to z dôvodu, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý je predmetom tohto konania, nie je podľa odporcu 2) oprávneným
nárokom podľa zákona č. 381/2000 Z. z.

Okresný súd sa s tvrdením právneho zástupcu odporcu 2) nestotožnil a zaujal názor, že s použitím
eurokomforného výkladu pojmu náhrada škody, škoda na zdraví ustanovený v § 4 ods. 1, § 4 ods.
2, § 4 ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2000 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného
zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu zadosťučinenie
peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2000 Z. z. Takáto náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do rozsahu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
podľa citovaného zákona. Na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Haásová
C - 22/12, ktorý sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť
akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho
práva uplatniteľnom v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa
fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody,
ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou

(Smernica č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 84/5/EHS), patrí aj nemajetková
ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Tu poukazuje súd na
skutočnosť, že Súdny dvor nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva a teda ďalšie
posúdenie zostalo na vnútroštátnom súde. Súd sa stotožnil s rozhodnutím Súdneho dvora a dospel k
záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou,
druhou a treťou smernicou patrí aj nemajetková ujma. Obdobnú skutočnosť riešila aj smernica Rady
72/166/EHS zo dňa 24.04.1972 článok 3 ods. 2 smernice o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z
30.12.1983 a aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a rady 2005/14/ES z 11.05.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo
14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa mali vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Z toho dôvodu súd nemal dôvod vylučovať pasívnu legitimáciu odporcu v rade 2). Je chybou
zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak vo vzťahu obdobných prejednávaných veciach rozlišuje
medzi škodou a ujmou. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku
škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné
plnenie a prenášať ho „na plecia“ osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácii sa nechali
resp. museli povinne zmluvne poistiť a ktorý ani nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady
vzniknutej ujmou. Z týchto vyššie konštatovaných dôvodov súd dospel k záveru, že aj odporca v rade
2) je v tomto spore pasívne legitimovaný.

V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na to, aby oprávnená osoba,
v danom prípade navrhovateľ, mal právo domáhať sa práva na ochranu osobnosti sa vyžaduje a
zároveň stačí, aby došlo k neoprávnenému (protiprávnemu) zásahu do práv na ochranu osobnosti. V
prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu
na zavinenie. Predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplývajú z ust. §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože tento zásah bol svojou povahou trvalý a neodstrániteľný.
Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch súd vychádzal z preukázaných väzieb
navrhovateľa vo vzťahu k usmrteným osobám. Prihliadol na zásadu, že pri úmrtí nemôže žiadne
zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu a prihliadol ku všetkým okolnostiam danej veci i k tomu, že
hľadisko primeranosti sa vzťahuje k výške náhrady, ktorej zmyslom je vyvážiť prípadne zmierniť
majetkovú ujmu. Právny základ nároku navrhovateľa bol daný rozhodnutím v trestnom konaní, ktorým
bol súd viazaný. Súd poukazuje na to, že výška nemajetkovej ujmy nie je priznávaná ako súčet straty či
už príjmu pozostalého, prípadne súčet iných finančných strát. V danom prípade nemajetková ujma má
iný charakter, tak ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení.

Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím
na zákonné kritériá, okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti. Konkrétne výška
náhrady preto musí zohľadniť okolnosti prípadne musí byť aj v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Výška nemajetkovej ujmy bola súdom určovaná s ohľadom na intenzitu, rozsah a trvanie zásahu
pri zohľadnení vzťahu pozostalého k nebohým, po preukázaní všetkých väzieb, ktoré ako rodinní
príslušníci mali v čase zásahu do práva na ochranu osobnosti. Tu boli teda preukázané silné sociálne,
morálne, kultúrne, citové putá vytvorené v rámci súkromného a rodinného života. Z nečakanej smrti má
navrhovateľ neustále pocit úzkosti, smútku, straty možnosť viesť už riadny rodinný život a protiprávnym
konaním vodiča odporcu v rade 1) došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb.
Následky protiprávneho konania podľa názoru súdu v danom prípade nebolo možné odstrániť len
morálnou satisfakciou, preto bolo rozhodnuté o priznaní aj nemajetkovej ujmy. Hoci náš právny poriadok
neobsahuje vyčíslenie nemajetkovej ujmy pri strate ľudského života, na rozdiel od českého právneho
poriadku, kde Český občiansky zákonník určoval cenu života od 85.000,-- Kč do 240.000,-- Kč pričom
záležalo na vzťahu k osobe, ktorá zomrie cudzím zavinením. Súd mal jednoznačne preukázané, že bolo
zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa a to zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynula
manželka navrhovateľa a jeho dve deti. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.

5Cdo/265/2009 zo 17.02.2011 konštatoval a uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.
Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie resp. práva na rodinný život môže
byť ďalšiemu účastníkovi vo vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať
jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú,
ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emociálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného
vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a
takisto aj spoločenstva (vzťahu s blízkou osobou). V tomto prípade u navrhovateľa dokonca došlo k
strate 3 blízkych osôb, čiže ide o neskutočný zásah do emocionálnej sféry spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby a teda následkom toho sa založilo právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Tak v rozhodovacej praxi iných súdov ako
aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle
ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ust. § 11 Občianskeho zákona je aj rodinný
život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi
najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je
konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov
rodiny, v tomto prípade navrhovateľa.

Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovateľ žiadal priznať sumu 90.000 €, ktorú zdôvodnil.
Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých a ani zdrojom obživy
alebo náhradou príjmu. Náhrada nemajetkovej ujmy však musí byť primeraná, pričom rozhodujúca je
závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. To znamená, že by mali byť
splnené kritériá a to závažnosť vzniknutej majetkovej ujmy a okolnosti za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy, súd je toho názoru, že
vzhľadom na jej rozsah a intenzitu, ide o ujmu hlbokú a nenapraviteľnú, hoci vodič odporcu v rade 1) ako
prevádzkovateľ, skutok spáchal z nedbanlivosti. Zavinenie vodiča - prevádzkovateľa t.j. odporcu v rade
1) súd neskúmal ako jeden z predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do
osobnosti fyzickej osoby, ale len okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ktorá bola zistená
aj rozhodnutím českých súdov v trestnom konaní. Na strane navrhovateľa súd súčasne prihliadol aj na
psychickú traumu vyvolanú smrťou jeho manželky a dvoch detí v dôsledku dopravnej nehody.

Súdna prax tuzemských súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím
blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie
dotknutej fyzickej osoby ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch t.j. materiálnej satisfakcie je vždy, avšak v závislosti na
individuálne okolnosti daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvania, alebo dopad a dôsledky považujú za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne
pocity ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, v tej istej
situácii, vnímala aj každá iná fyzická osoba. I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti, fyzické osoby
a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 11 Občianskeho zákona (ľudská dôstojnosť, česť,
meno, vážnosť, súkromie a podobne) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to
ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu
výšku zadosťučinenia v peniazoch neustanovuje. Ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje
len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto ujme riadi dvoma v zákone taxatívne stanovenými
kritériami, ako už bolo vyššie konštatované a z týchto potom pri svojom rozhodnutí o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza a berie ich na zreteľ. Konaním vodiča odporcu v rade 1), ktorý
aj naplnil skutkovú podstatu prečinu usmrtenia z nedbanlivosti podľa § 143 ods. 1, 2 Trestného zákona,
došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa, teda otca a manžela na ochranu osobnosti,
konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej
osoby, ktoré mu poskytuje ochranu § 11 Občianskeho zákonníka. V posudzovanom prípade je tento
zásah predstavovaný aj smrťou dvoch detí, ktoré súd videl mimoriadne významnými, veľmi hlbokými
a nepreparovateľnými. Súd považuje tragickú smrť manželky a dvoch detí navrhovateľa zásahom do

jeho života, ktorý nenávratne popretŕhal doterajšie silné citové väzby v dôsledku čoho navrhovateľ stratil
možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou manželkou a so svojimi deťmi ako najbližším
rodinným príslušníkom a práve o túto možnosť je ochudobnený. Utrpel závažnú citovú ujmu spočívajúcu
v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku zo smrti svojich blízkych - svojej manželky
a svojich detí. Podľa názoru súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a
zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane navrhovateľa, keďže ide o zásah s neodstrániteľnými
následkami.
Súd pri určení peňažnej náhrady vo výške 90.000 € prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok
vzniknutý v dôsledku protiprávneho konania ako aj na dôsledky, ktoré smrť manželky a dvoch detí u
navrhovateľa vyvolali. V tejto súvislosti treba poznamenať, že účelom finančného zadosťučinenia nie
je kompenzovať navrhovateľovi stratu manželky a dvoch detí. Účelom finančného zadosťučinenia je
do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy vyvolané smrťou manželky a dvoch detí. Preto súd
považoval sumu 90.000 € za tri ľudské životy, za primeranú. Súd rozhodol v úmysle hľadať a nájsť
spravodlivosť pre tých, ktorým ostali už len spomienky na manželku a deti. Treba tiež pripomenúť, že
rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne ohodnotiť ľudský život
a preto rozhodol tak, že navrhovateľom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu priznal
po zohľadnení všetkých zistených a preukázaných skutočností, okolností za ktorých došlo k zásahu do
práv navrhovateľa.

O trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím v súlade s ust. § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, vzhľadom na závažnosť prejednávanej veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Žilina prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo
veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Podľa ust. § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na začatie
exekúcie.