Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžhpu/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201763
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1009201763.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek

senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Siemens
Aktienbesellschaft Osterreich, so sídlom Siemensstrase 92, Viedeň, Rakúsko, právne zastúpený: JUDr.
Martin Nedelka, PhD., so sídlom Zámocká 30, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/
KH/R/2/035, zo 14. augusta 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1S 182/2009-453 zo 6. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 182/2009-453 zo dňa

6. augusta 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S 182/2009-453 zo 6. augusta 2014 zrušil, podľa § 250j ods. 2
písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035
zo 14.08.2009 v časti proti žalobcovi a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď síce
dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu,
účasť žalobcu (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny

dopad kartelu na slovenské územie a v týchto žalovaný aplikoval správne právne predpisy a správnu
právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Súd taktiež považoval za
preukázané, že skutok sa stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody a mal dopad
na slovenské územie a je na slovenskom území stíhateľný. Za nedôvodné považoval súd prvého
stupňa aj námietky týkajúce sa procesných pochybení v priebehu konania pred žalovaným, avšak podľa
názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne
preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcu v súvislosti s ich potrestaním

a určením výšky pokuty. Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania titulom náhrady súdneho
poplatku vo výške 66,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 327,20 €.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu krajský súd
zistil, že 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109,
ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v
uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom

E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement, na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje
správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení
pre aplikácie 72 kV a vyššie, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhovýchpodielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných
zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období
- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991

Zb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je nedovolená a neplatná,
- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona
č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),
ktorá je zakázaná,
- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona

č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná
- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/
zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z.z. (ďalej len „ZOHS“),
ktorá je zakázaná.

Za vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom v prípade žalobcu bola
uložená pokuta vo výške 20 000 000,- Sk.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že:
· v bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa
15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom

E-Group Operation Agreement for Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do
11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 20.09.1998 do 13.12.2000 a
od 01.04.2002 do 30.04.2004, koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”)
na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne

trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní
licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím
podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž,
ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;
· bod č. 2 zmenil tak, že žalobcovi znížil uloženú pokutu z pôvodných 20 000 000,- Sk na 132 770,- €.

Žalobca sa žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhal, aby
súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035
zo 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd
obmedzujúcich súťaž č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.2007.

Krajský súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj
prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP, pričom dôvody pre zrušenie
uvedených rozhodnutí vyplývali predovšetkým z nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v
zmysle Nariadenia č. 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem, a že žalovaný mal na konanie aplikovať

právny predpis účinný v čase, keď začal vo veci správne konanie.

Žalobca namietal, že podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal žalovaný vydať
rozhodnutie o rozklade 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺženej lehoty v zmysle § 30 v spojení
s § 34 ods. 2 ZOHS. Rozhodnutie o rozklade však bolo žalobcovi doručené až 24.09.2009, teda takmer

mesiac a pol od uplynutia lehoty. Podľa názoru žalobcu časový rozdiel medzi vydaním a doručením
rozhodnutia o rozklade nie je možné považovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie rozhodnutia
účastníkom konania, čo má za následok jeho nezákonnosť.

Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nemal právomoc na vedenie predmetného správneho konania

a rozhodnutie vo veci z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie vo
veci COMP/F/38.899, ako aj nedostatku právomoci žalovaného začať správne konanie vzhľadom na
aplikáciu nariadenia 1/2003. Navyše uviedol, že pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992 sa ďalejtáto zásada uplatnila aj vo vzťahu k rozhodnutiu českého Úradu pro ochranu hospodárske soutéže č.
R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310.

Nesúhlasil so záverom, žalovaného, ktorý oprel svoju možnosť začať v rovnakej veci súbežné správne
konanie s konaním vedeným Komisiou o skutočnosť, že v danom prípade ide o správne konanie pre
porušenie slovenských súťažno-právnych predpisov (ZOHS 1991, ZOHS 1994 a ZOHS) a nie podľa čl.
81 Zmluvy ES. Mal za to, že žalovaný jednoznačne nesmel začať súbežné správne konanie a uložiť
účastníkom konania sankciu, keď v rovnakej veci už predtým viedla konanie a uložila sankciu Komisia,

čím porušil zásadu ne bis in idem, ktorá sa pochopiteľne aplikuje aj v oblasti európskeho súťažného
práva. Na základe tejto zásady je podľa žalobcu jednak zakázané, aby súťažiteľ, ktorý bol Komisiou
už raz právoplatným rozhodnutím sankcionovaný za protisúťažné konanie, alebo bol naopak týmto
rozhodnutím zbavený zodpovednosti, bol za rovnaké konanie Komisiou následne znovu vyšetrovaný
alebo sankcionovaný. Zásada pritom nezakazuje len uloženie paralelnej sankcie, ale aj samotné začatie
nového konania. Podľa žalobcu žalovaný na základe zásady ne bis in idem, potom, čo vo veci viedla

konanie Komisia, nesmel žalobcovi a ostatným účastníkom konania nielen uložiť žiadnu sankciu, ale
nesmel proti nim začať ani žiadne vlastné správne konanie. Žalobca bol ďalej presvedčený, že keď už
žalovaný dospel k záveru, že má právomoc k začatí predmetného správneho konania, mal pri ukladaní
pokút žalobcovi a ostatným účastníkom konania jednoznačne zohľadniť sankciu, ktorú im už vo veci
uložila Komisia.

Žalobca sa nestotožnil so záverom žalovaného, že posledný právny predpis, za účinnosti ktorého
bolo údajné protisúťažné konanie ukončené, je ZOHS v znení zákona č. 465/2002 Z.z. Vyslovil názor,
že údajné protisúťažné konanie malo bez pochýb komunitárny prvok, nakoľko v okamihu ukončenia
protisúťažného konania - t.j. 11.05.2004 - bol na území Slovenskej republiky na kartelové dohody s

komunitárnym prvkom aplikovateľný čl. 81 Zmluvy ES, ktorý vstúpil v Slovenskej republike do účinnosti
okamihom pristúpenia do EU k 01.05.2004.

Žalobca namietal nesprávnosť záverov žalovaného, že nenastala totožnosť skutku, pretože u Komisie
bola predmetom konania dohoda na trhu 15 členských krajín únie a v prípade Úradu to bola dohoda na

území Slovenskej republiky. Žalovaný tak na základe podkladov v správnom spise mal dôjsť k záveru,
že údajné protisúťažné konanie v Slovenskej republike a údajné protisúťažné konanie v 15 členských
štátoch EÚ fakticky tvorili jediný skutok, ktorý nebolo možné rozdeliť. Na základe práve uvedeného
mal preto žalovaný dôjsť k záveru, že údajné protisúťažné konanie, ktoré v rámci správneho konania
posudzoval, a konanie, ktoré vo veci COMP/F/38.899 posudzovala Komisia, predstavujú ten istý správny

delikt. Jedná sa totiž o to isté konanie tých istých subjektov, ktoré smerovalo proti tým istým chráneným
záujmom (t.j. čl. 81 Zmluvy ES) a tvoria preto jediný trvajúci správny delikt. Pretože tento správny delikt
už bol potrestaný Komisiou, mal žalovaný dôjsť k záveru, že začatiu predmetného správneho konania
bráni prekážka res iudicatae. Podľa slovenského práva preto Úrad v záujme zachovania zásady ne bis
in idem nebol oprávnený začať predmetné konanie.

Ďalej podotkol, žalovaný nebol oprávnený údajné protisúťažné konanie posudzovať za obdobie od
01.03.1991 do 31.12.1992, z dôvodu, že ide o obdobie, kedy Slovenská republika a Česká republika
tvorilijedinýštát.Eštepredvydanímprvostupňovéhorozhodnutiažalovanýmvydaldňa26.04.2007svoje
rozhodnutie č. R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej veci aj český Úřad pro ochranu

hospodářské soutěže. Rozhodnutie českého súťažného úradu pokrývalo aj obdobie od 01.03.1991
do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská republika a Česká republika tvorili jediný štát. Územie
Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v rámci ktorého neexistovali žiadne
prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné preferencie zákazníkov. Rozhodnutie
českého súťažného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj na územie dnešnej Slovenskej republiky.

Žalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na základe uvedeného rozhodnutia českého
súťažnéhoorgánupreobdobieod01.03.1991do31.12.1992právomocposudzovaťúdajnéprotisúťažné
konanie žalobcu a ostatných účastníkov konania.

Tiež sa domnieval, že vzhľadom na to, že žalovaný začal predmetné správne konanie až po pristúpení

Slovenskej republiky k EÚ, nemal na toto konanie aplikovať ZOHS, ale čl. 81 Zmluvy ES, na základe
čoho mal potom dôjsť k záveru, že zaniklo jeho oprávnenie viesť správne konanie podľa čl. 11 ods.
6 nariadenia 1/2003. Podľa uvedeného ustanovenia zaniká príslušnosť národného súťažného orgánu,
ak v rovnakej veci podľa rovnakého ustanovenia Zmluvy ES začne vyšetrovanie Komisia. Podotkol,že čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 bolo treba vyložiť ako povinnosť správneho orgánu aplikovať na
údajné protisúťažné konanie čl. 81 Zmluvy ES. Na základe čl. 11 ods. 6 Zmluvy ES potom Úrad nebol
oprávnený začínať správne konanie, pretože v tom istom prípade už začala konanie Komisie. Uvedené

podľa žalobcu nemôže ovplyvniť ani skutočnosť, že Komisia vo veci COMP/F/38.889 výslovne nezačala
konanie aj vo vzťahu k Slovenskej republike. Toto rozhodnutie Komisie sa aj napriek tomu podľa
názoru žalobcu vzťahovalo na Slovenskú republiku, čo zdôvodňoval tým, že rozhodnutia Komisie majú
automaticky vplyv na protisúťažné konanie v celoeurópskom rozsahu. Dodal, že z rozhodnutia navyše
výslovne vyplýva, že sa vzťahuje na „celosvetový kartel“, z čoho je zrejmé, že zohľadňuje aj prípadné

dopady v Slovenskej republike.

Žalobca považoval za potrebné uviesť aj to, že okrem toho, že dôkazy predložené spoločnosťou
ABB v rámci žiadosti o neuloženie pokuty, nepreukazujú žiadne porušenie slovenských súťažných
noriem zo strany žalobcu, žalovaný ich vykladal neprípustným spôsobom. Žalovaný svoj záver o
spáchaní protisúťažného konania žalobcom a ostatnými účastníkmi konania oprel takmer výlučne o

výpoveď účastníka správneho konania ABB v žiadosti o neuloženie pokuty. Žalobca ďalej namietal, že v
súvislosti s vykonávaním dôkazov sa žalovaný dopustil závažného pochybenia aj tým, že zhromaždené
dôkazy žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Jediné hodnotenie dôkazov, ktoré žalovaný v rozhodnutí o
rozklade vykonal, je konštatovanie, že ním vymenované dôkazy preukazujú uzatvorenie a plnenie dohôd
obmedzujúcich súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Z rozhodnutia však nie je zrejmé, z akých úvah žalovaný pri

tomto svojom závere vychádzal.

Žalobca zdôraznil, že žalovaný nebol oprávnený zohľadniť GQ-Zmluvy ako priamy dôkaz k preukázaniu
uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž v zmysle § 4 ZOHS. Žalovaný ďalej nesprávne použil
dokumenty spracované účastníkom konania ABB a predložené v jeho žiadosti o leniency ako podpísané

dôkazy. Uvedené pochybenia mali podľa žalobcu za následok, že žalovaný zistil skutkový stav úplne
nedostatočne a jeho rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal porušenie ZOHS vo vzťahu k Slovenskej republike a podľa jeho
názoru miestna pôsobnosť ZOHS je vymedzená územím Slovenskej republiky. Žalovaný preto bol

oprávnený konštatovať porušenie ZOHS iba ak by preukázal, že údajné protisúťažné konanie má na
území Slovenskej republiky také účinky, ktoré sú v rozpore s § 4 ZOHS. V tejto súvislosti mal potom
za to, že pokiaľ žalovaný nebol schopný preukázať, že údajné protisúťažné konanie malo v Slovenskej
republike protisúťažné účinky, nebol oprávnený konštatovať spáchanie správneho deliktu.

Namietal tvrdenie žalovaného, že uzatvorením GQ-Zmluvy a GQE-Zmluvy došlo k uzatvoreniu dohôd
obmedzujúcich hospodársku súťaž v zmysle § 4 ZOHS vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky,
poukazujúc v tejto súvislosti na to, že z textu GQ-Zmlúv jasne vyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na
Slovenskú republiku, keďže Slovenská republika v týchto zmluvách vôbec nie je uvádzaná a ani nie je
možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Navyše v čase, kedy malo dôjsť k vytvoreniu

GQ-systému, bola Slovenská republika súčasťou socialistického hospodárskeho systému so zvláštnymi,
netrhovými pravidlami.

Pokiaľ žalovaný na podporu svojich záverov, že plnenie GQ-Zmlúv malo účinky na trh GIS v Slovenskej
republike v bodoch 519-532 preskúmavaného rozhodnutia uviedol zoznam slovenských projektov,

ktoré podľa výpovedi ABB mali byť prerokované v rámci CQ-systému, žalobca považoval za potrebné
uviesť, že tento zoznam obsahuje zjavné nesprávnosti, ktoré vyplývajú z toho, že si žalovaný neoveril
informácie, ktoré mu poskytol účastník konania ABB a tiež sa ani nezaoberal skutočným vplyvom
údajného protisúťažného konania na trh GIS v Slovenskej republike.

V tejto súvislosti tiež namietal, že žalovaný nebral do úvahy objektívnu nemožnosť spoločností
patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny Siemens) zúčastniť
sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Už v priebehu správneho konania uviedol, že
podnikateľská skupina VA Tech nebola v oblasti GIS vôbec činná až do roku 1995, kedy prevzala
holandskú spoločnosť Holec High Voltage B.V. Až do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny

VA Tech na akejkoľvek kartelovej dohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike
úplne vylúčená. Navyše spoločnosť Holec High Voltage B.V. pôsobila iba vo veľmi malom segmente
GIS, ktorý nebol pre predmetné konanie relevantný. K rozšíreniu aktivít podnikateľskej skupiny VA Tech
v oblasti GIS došlo až prevzatím britskej spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. v roku 1998. Poznamenalvšak, že ani po rozšírení aktivít prevzatím spoločnosti Reyrolle Projects Ltd. sa podnikateľská skupina
VA Tech nemohla zúčastniť na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, pričom odkázal
na objektívne technické dôvody spočívajúce v tom, že v Slovenskej republike boli a sú primárne žiadané

GIS pre aplikácie 123/145 kV. K uvedenému dodal, že niektorí z účastníkov konania, ktorí v minulosti
patrili do podnikateľskej skupiny VA Tech, takéto GIS vôbec nevyrábali a ani nevyrábajú alebo ich
vyrábajú v modifikáciách, ktoré sa v Slovenskej republike v podstate nepoužívajú. Pokiaľ ide o právnych
predchodcov žalobcu, spoločnosti VA Technologie AG a VA Tech T&D GmbH, aj v ich prípade boli
dané technické dôvody pre neúčasť na výberových konaniach v Slovenskej republike. Dôvodom bola

predovšetkým skutočnosť, že zatiaľ čo tieto spoločnosti vyrábali puzdra pre GIS z ocele, v Slovenskej
republike spravidla požadujú takéto puzdra z hliníka. Ustálil, že spoločnosti patriace do podnikateľskej
skupiny VA Tech preto za daných podmienok neboli schopné uspokojiť dopyt slovenských odberateľov
a vzhľadom na veľkosť slovenského trhu GIS sa im zároveň nevyplatilo meniť ich zavedené výrobné
postupy.

Žalobca bol ďalej toho názoru, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti za
dcérsku je možné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiž k dôvodeniu
zodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť
dcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie
správneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt,

objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti
za dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený
znak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je
možné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala
na deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti. Z uvedeného podľa žalobcu ďalej analogicky vyplýva

nesprávnosťzáveružalovanéhokzodpovednostinástupníckejspoločnostivdôsledkunadobudnutíaktív
inej spoločnosti.

Žalobcamaltiežzato,žežalovanýnazákladezásadynebisinidem,malpriukladanísankcieprihliadnuť
k trestu už uloženému žalobcovi Komisiou vo veci COMP/F/38.899. Táto povinnosť vyplýva z pohľadu

práva slovenského, ako aj komunitárneho. Pokiaľ by sa totiž žalovaný rozhodol postupovať iba podľa
slovenského práva, bez aplikácie judikatúry európskych súdov a rozhodovacej praxe Komisie, mal
prinajmenšom z prostej logiky veci a v záujme zachovania všeobecných princípov ukladania trestov
prihliadnuť k sankcii, ktorú žalobcovi za to isté konanie už uložil cudzí orgán. Za potrestané mal pritom
považovať všetky dotknuté spoločnosti skupiny Siemens, pretože sankcia uložená zo strany Komisie

bola vymeraná pre celú skupinu. Konštatoval, že ani v prvostupňovom rozhodnutí a ani v rozhodnutí
o rozklade nie je špecifikované, ako sa zohľadnenie pokuty uloženej Komisiou v prvostupňovom
rozhodnutí a v rozhodnutí o rozklade prejavilo. V oboch rozhodnutiach najmä chýba údaj o tom, o akú
časť bola pokuta po prihliadnutí k rozhodnutí Komisie znížená. Je zrejmé, že prinajmenšom Úrad v
prvostupňovom rozhodnutí neprihliadal k pokute uloženej vo veci COMP/F/38.899, keďže pokutu uložil

dokonca vo vyššom rozsahu, ako bolo prípustné podľa zákona.

Žalobca sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné určiť podľa
ekonomickej sily, t.j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej logiky veci totiž
vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť protiprávneho konania. Na

jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť relevantného
trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii.

Krajskýsúdkonštatoval,žemedzižalobcamiažalovanýminiejesporuotom,žeskutkovotýmtokonaním
žalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie

žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa
24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz
žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES
(ďalej len „ZES“).

Európska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala
dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu
zahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č.
188/1994 Z.z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovanýmpre obdobie konania žalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo
vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože
v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania,

postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom
ZOHS a nie podľa čl. 81 ZES.

Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne
deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa

komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa
slovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.

Krajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady
ne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako
teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní

už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešená
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v
ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.

Z predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ZES

predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa SD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1
Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie
sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii
(ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto dátumom.

Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,
orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s
čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže
sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia
pred pristúpením tohto štátu k EÚ.

Zásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého
členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky
spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ
pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného

vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.

V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že
námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.

Krajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené
až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS, za nespôsobilú
vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon z hľadiska materiálneho a procesného, podľa
názoru krajského súdu, žiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje.

Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a
poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom
úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak
tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú
ustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia.

Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §
47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti
so žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v
preskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný

vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito,
keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od
01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď
žalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobcanaplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého
rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť
skutku s iným.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na
to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový
relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov

(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo
aj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o
všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod
Holding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a
tiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa
citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, tak, ako bol vymedzený, je

logické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku,
na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa
(ďalej len „SPI“) T-44/00, zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že
precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia
trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že

môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto
veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo
spochybňované.

V uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení

relevantného trhu, a preto námietky žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodné.

Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd
vychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že
podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie

žiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu
spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území
Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je
následneztýchtoskutočnostíodvoditeľnénaplneniezákazukartelovýchdohôdsdopadomnaslovenské
územie.

Je teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQ-
Dohody,GQE-Dohody,potvrdeniavyhlasovateľovprojektovainformáciíofungovaníkarteluodžiadateľa
o Leniency. Prehlásenie pána T. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný
dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency,

a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení
samotného žiadateľa o Leniency.

Vychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ, je podľa názoru krajského súdu, akceptovateľné, že skutkový
stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže

byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004,
T-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v
rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné
dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda
aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe ktorej

je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI T-l/89 z
24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).

Ďalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o
Leniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na

možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia
nespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok
GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných
obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovanípríslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci
kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej
republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,

že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z
pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.

Podľa názoru krajského súdu, v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody,
ktorý krajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt

po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený
dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).
Krajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam
licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území
bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z
bývalej Juhoslávie) a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal

rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj územia slovenského. Pokiaľ
žalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky
na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa
názoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,
ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a

japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,
prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.

Podľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQ-
Dohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.

Z uvedeného mal krajský súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky
vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne, a preto nebolo
potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných,
aj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike

zúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok
ich záväzku podľa
GQ-Dohody.

Keďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom, podľa

názoru krajského súdu, na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-
Dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-
Dohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-
Dohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty
medzi európskymi výrobcami.

Z uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a
jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,
ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo, a preto aj v tejto časti sa stotožnil
s právnym názorom žalovaného.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne
kartelovédohodymôžubyťkvalifikovanéakoveľmizávažnéprotiprávnekonania(napr.priúvaheovýške
pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho
konania na trh, (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).

Pokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru
krajského súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom
území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia
kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a

následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali
na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako
celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na
slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že zničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k
tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu.
Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo.

Preto krajský súd považoval za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia
žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na
slovenskom území.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba podľa názoru
krajského súdu dať za pravdu predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného
systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo
narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty.

Žalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu, ako aj otázku totožnosti

kartelu ako jediného konania, krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd
vychádzal z rozhodnutia SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého
ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých
súťažiteľov tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie
zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa

ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ
vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený
prijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu
dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného
kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku

(01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda
japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od
kartelu jednoznačne nedištancovali), nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to
pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla
EGQ-Dohoda na toto územie je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť

územie.Aktedabolkartelrealizovanýpodľapravidiel,nebolaúčasťjaponskýchvýrobcovnaslovenskom
území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve
touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili.

V danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobca nijako nepreukázal, že by kartel skutočne

po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa
neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci
európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým
zámerom-manipulovaťdodávkyatietosatýkalitotožnéhoproduktu.Napadnutérozhodnutiekonštatuje,
že niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon

zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto
otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou
argumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu.

Krajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodné.

Za dôvodné však krajský súd považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút.

S poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c,
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I.

ÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o
správnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru
slovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty
právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu

ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami
za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené
prirodzenými právnymi princípmi.Krajský súd poukázal na to, že skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne
kvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac,

či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo dátum 01.05.2004,
od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd
vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003, o výkone pravidiel
hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť
čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t.j. pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo samotné

správne konanie, ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004, teda za
procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č. 1/2003.

V rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti
práva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj
protikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver podľa názoru krajského súdu jasne

vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992.

Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli
spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná
činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní

protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ
vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné
ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré
trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je
ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný

za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný
protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo
trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Z uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v

uzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý
následne udržuje, t. j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.

Krajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia č. 1/2003, bolo povinne
použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými

úradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie
č. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho
prijatia, poukazuje na to, že ide o Nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“.

Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č.

1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup
spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský
súd považuje za legitímny.

Podľa vyššie uvádzaných princípov, žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v

zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.).

V danom prípade však podľa názoru krajského súdu žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne
nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí
pokutu (cca o 40 %) členovi skupiny žalobcu v 2. rade (str. 166, bod 864).

Taktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov konania,
ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania
dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat
s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta. Krajský súd poukázal na to, že v čase rozhodovania

žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty
je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo
obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom
trhu. Preto podľa názoru krajského súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokynnebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v čase vydaného
prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu, a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre

delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní
rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu
veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.

Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské

spoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vychádzal zo zásady
osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd,
avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak,
aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými
subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny
(koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do

majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho
trestania v prípade účasti na kartelových dohodách.

Krajský súd z doloženého administratívneho spisu mal preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo
vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy

bezprostredne proti jednotlivým účastníkom, ale proti skupinám, ku ktorým títo účastníci patria, pričom
konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých
skupín (koncernov) neplynie, podľa názoru krajského súdu, ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí,
ani z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré
sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v

ktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto
skupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti vo výbore.

Podľa názoru krajského súdu, ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať
konkrétny subjekt v rámci skupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ zmieňuje len

„spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom,
napr. dcérskych spoločností.

Z napadnutého rozhodnutia nie je, podľa názoru krajského súdu, jasne zdôvodnený pomer
zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva

a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa
daného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom podľa názoru krajského súdu jasné, prečo neboli
pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o.

Avšak, podľa názoru krajského súdu, kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je

ich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých
subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri
ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v
ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto podľa názoru krajského súdu z
napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

Na záver krajský súd zhrnul, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia
kartelu, účasť žalobcu na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na
slovenské územie. V týchto otázkach podľa názoru krajského súdu žalovaný aplikoval správne právne
prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne

vyložil. Krajský súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a
vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej
dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území stíhateľný.

Na druhej strane však krajský súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne

preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcu v súvislosti s ich trestaním a
určením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené.Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie
konanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia krajský súd nevzhliadol dôvody.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Žalovanému uložil žalobcovi uhradiť súdny
poplatok vo výške 66,- € a trovy právneho zastúpenia podľa ich vyčíslenia v rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku
Krajského súdu v časti rozhodnutia vo veci ako aj proti výroku o trovách konania odvolanie s odkazom
na § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ OSP, pretože rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave má vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a to z nasledovných dôvodov:

Rozhodnutie súdu je podľa žalovaného nedostatočne individualizované voči žalobcovi, keď je rozsudok
v podstate totožný s rozsudkom, ktorý bol v obdobnej veci sp.zn. 4S 213/09 vydaný súdom 25.01.2013,
čo spôsobuje nezrozumiteľnosť odôvodnenia. Rozhodnutie súdu by malo byť podľa žalovaného riadne
odôvodnené a riadne by sa malo vysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu a žalovaného a
predovšetkým vzhľadom na to, že rozhodnutie bolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty, by

mal rozsudok krajského súdu uviesť, v čom videl nedostatky v postupe žalovaného pri uložení pokuty
konkrétne žalobcovi. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Sžhpu/1/2011, v ktorom súd zrušil rozhodnutie krajského súdu práve pre nedostatočné odôvodnenie
svojho rozhodnutia, keď uviedol, že „Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca
z ust. § 157 ods. 2 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP totiž znamená právo účastníka na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi konania odníma
možnosť náležite, skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému by chcel
využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.“

Zároveň namietal, že v prípade právoplatného vrátenia veci žalovanému na nové konanie, nemá jasne
daný právny názor súdu na to, ako má vo veci žalobcu ďalej postupovať.

Žalovaný poukázal na to, že zvýšil pokutu iba v prípade spoločnosti Siemens AG. Rada úradu v tejto
súvislosti konštatovala, že: ,,považuje za potrebné, vzhľadom na ekonomickú silu spoločnosti Siemens

AG s dobu porušovania a význam funkcie tajomníka kartelu a vzhľadom na nadštandardné služby, ktoré
spoločnosť Siemens AG poskytovala ostatným členom kartelu, pokutu pre túto spoločnosť zvýšiť. Rada
úradu má za to, že funkcia tajomníka kartelu bola významnou funkciou pre chod kartelu a je priťažujúcou
skutočnosťou, ktorú úrad v pokute nezohľadnil dostatočne. Rada úradu preto rozhodla o zvýšení pokuty
pre materskú spoločnosť Siemens AG z 50 miliónov Sk (1 659 695,94 Eur) uložených úradom, na 2

987 450 Eur (89 999 918,70 Sk)“. Rada úradu teda dostatočne zdôvodnila, prečo takto postupovala.
Otázkoujetupotomskôrprípustnosťreformatioinpeiusvsprávnomkonaní.Radaúraduvtejtosúvislosti
vychádzala z rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej aj v Českej republike ako aj z dostupnej právnej
teórie.

Žalovaný má za to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia
zákona nemožno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v správnom
poriadku, ani v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje napr. na Nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 880/08 z

28.01.2009, v ktorom ústavný súd okrem iného uvádza, že pre oblasť správneho trestania nie je možné
z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa
(zákaz reformatio in peius). Taký zákaz podľa Ústavného súdu Českej republiky nemožno dovodiť ani z
právanaspravodlivýproces,zakotvenéhovčl.6ods.1DohovoruoochraneĽudskýchprávazákladných
slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č.

7 k Dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej právnej vedy ako
aj na judikatúru Európskeho súdu pre Ľudské práva. Ústavný súd sa pritom v danom konaní zaoberal
práve zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase, keď pravidloreformatio in peius nebolo v ňom zakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania
preskúmavaných rozhodnutí úradom.

Žalovaný tiež poukazuje na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr. na
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/14/2011 z 29.02.2012 (viď príloha č. 1) a Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/110/02 (viď príloha č. 2), ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými
tvrdeniami a v oboch Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech
odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius neplatí. Zároveň

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžhpu/1/2009 z 30.12.2013, ktorý upozornil na
odlišnosti správneho a trestného trestania a na nemožnosť univerzálnej aplikácie všetkých trestných
zásad na oblasť správneho trestania predovšetkým ukladania sankcií.

Žalovaný tiež uviedol, že pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, Rada úradu
preskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho

rozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti
ukladania pokút účinná v čase rozhodovania Rady úradu bola pre účastníkov konania priaznivejšia, a
preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v smere, ako na to poukazuje súd. V prvom rade je
potrebné uviesť, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií. Kritéria
pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon sa nijako nemenili. V roku 2008 bol prijatý nový

metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom. Interný predpis iba
bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť teda nad jeho rámec. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že metodický pokyn účinný v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol
priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní sankcií. Naviac obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty je
všeobecne vnímaný ako obrat bez daní, keďže dane nie sú príjmom podnikateľa, ale sú odvádzané do

štátneho rozpočtu. To, že metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expressis verbis uvádza,
neznamená, že úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia.

Žalovaný ako dôkaz úradu priložil už neúčinnú Smernicu úradu o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003,
účinnú od 01.01.2004 (príloha č. 3), ktorá bola nahradená Metodickým pokynom z roku 2008, a ktorá

neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat s daňou.

Žalovaný namietal, že pokiaľ súd vytkol úradu, že použil argumentáciu, ktorá nezodpovedá reálnemu
stavu. Úradu nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá, sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé
zohľadňované faktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty nezodpovedá reálnemu stavu, a

preto je obtiažne sa k tomuto záveru súdu vyjadriť. V rozhodnutí Rady úradu je presne uvedené,
ako bola pokuta určovaná, t.j. aká suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce,
či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo
zisteného a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu úradu tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo
detailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu

stavu nie je súdom nijako bližšie zdôvodnený a úrad túto časť rozhodnutia súdu považuje za zmätočnú
a nepreskúmateľnú. Záver súdu o tom, že úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 ,,Výpočet pokuty“),
ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci považujeme za nesprávne skutkové zistenie.

Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie súdu o tom, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený

pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v
skutočnostimôževyvolaťpocitdiskriminácie.Žalovanýpoukazujenato,žesúdpotvrdilskutkovézistenia
úradu a považoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t.j. aj to, že niektoré
dôkazy,takakouvádzaajsúd,nebolomožnérozčleniťtak,abybolozrejmé,ktorejkonkrétnejspoločnosti
zoskupiny,napr.Siemenssatýkajú.Popisakosajednotlivéspoločnostizúčastnilinadohodejesúčasťou

odôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré súd potvrdil a úrad nemá za to, že by účastníci nevedeli, v čom
úrad vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní.

Žalovaný podľa svojho tvrdenia jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode
obmedzujúcej súťaž, čo súd nijako nespochybnil. Žiaden z účastníkov konania na druhej strane

nijako nepreukázal, že jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z
judikatúry európskych súdov vyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy
v dosahovaní spoločného cieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ, a teda porušenie,
a to za predpokladu, že každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu danéhospoločného cieľa. Každý z účastníkov konania v preskúmavanom prípade, aj v prípade plnenia odlišných
úloh prispieval k naplneniu spoločného cieľa dohody.

Podľa žalovaného z uvedeného možno preto dovodiť rovnakú zodpovednosť všetkých účastníkov
konania, čo Rada úradu aj uvádza vo svojom odôvodnení. Rada úradu, napr. v bode 814 konštatuje, že
závažnosť formy konania je u všetkých účastníkov kartelu rovnaká, keďže sa všetci dopustili rovnakého
zakázaného konania určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov
na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných

zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania. Odlišná dĺžka
protisúťažného správania bola u každého účastníka konania v rozhodnutí vyhodnotená. Tam, kde
Rada úradu dospela k záveru, že je potrebné zohľadniť nejaké poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti
vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, uviedla to v rozhodnutí. V bode 851 Rada úradu
tiež spresnila, že ,,pri určovaní výšky pokuty je však potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že tieto
subjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti, pričom nebolo preukázané, že by dcérska spoločnosť

konala nezávisle od materskej a v takom prípade existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri
zodpovednosti dcérskej spoločnosti. Rada úradu pri určovaní výšky pokuty rozdelila podnikateľov podľa
ekonomických skupín a pri vyhodnocovaní závažnosti prihliadala na silu ekonomickej skupiny a tiež na
to, že tieto spoločnosti vystupovali v karteli ako jeden člen“.

Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie Rady úradu dostatočne popisuje pomer zodpovednosti
jednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto
rozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie
a realizáciu protisúťažnej dohody bola vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v
jednotlivých prípadoch boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.

Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov konania a otázku
súdu, prečo účastníkom konania nebola aj spoločnosť Siemens s.r.o. je potrebné uviesť, že úrad
vychádzal z dôkazov predložených v konaní vo vzťahu k jednotlivým spoločnostiam vrátane písomného
vyjadrenia Leniency žiadateľa, ktoré neobsahovali obvinenia voči tejto spoločnosti. Súd pritom otázku v

súvislosti so spoločnosťou Siemens s.r.o. otvára iba v súvislosti s pokutou a súčasne ostatné zistenia
úradu potvrdzuje, t.j. aj vymedzenie okruhu účastníkov konania. Súd preto ani neuvádza konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých má za to, že daná spoločnosť tiež mala byť účastníkom konania. Úrad sa
preto nevie v ďalšom konaní riadiť týmto záverom súdu a považuje ho za nepreskúmateľný a v rozpore
s obsahom administratívneho spisu úradu.

Záverom žalovaný poukazuje na to, že Rada úradu na viacerých miestach odôvodnenia uvádza, z
akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia Rady úradu sa uvádza,
že: ,,následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa
dosiahnutých celosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových

obratov ich členov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: ,,Rada úradu síce
na účely stanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej
skupiny, ale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť
vychádzajúc z jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že : ,,Rada úradu tiež
zisťovala, či nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej

hranice pre uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa
uvádza, že : ,,Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty
vychádzal, ale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny VA TECH, čo bol nesprávny postup,
keďže došlo k dvojitému trestaniu jednotlivých navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny
VA TECH zohľadňuje obraty ďalších navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán

vychádzal z celosvetového obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto
prípade správny postup“. Rada úradu pri výpočte pokuty na viacerých miestach uvádza, že prihliadala na
to, že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín, a to v záujme uložiť pokutu v súlade
s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty sa vychádzalo z celosvetového obratu
každého účastníka konania a nedošlo k dvojitému započítaniu obratov, ako to uvádzajú žalobcovia.

Pokiaľ išlo o trovy konania aj súd prvého stupňa strane 28 rozsudku uviedol, že zhodnotil nosné dôvody,
prektorépovažujenapadnutérozhodnutiezazákonnéavecnesprávne;zapreukázanémá,žesaskutok
stal, že tento skutok nesie znaky deliktu kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie, a že jena slovenskom území stíhateľný. Súd teda uznal, že skutok sa stal, tento bol preukázaný, a ako taký je
sankcionovateľný. Súd však videl nepreskúmateľnosť rozhodnutia úradu v časti rozhodnutia o pokute.
Odhliadnuc od skutočnosti, že súd niektoré skutočnosti nesprávne vyhodnotil alebo došiel k nesprávnym

záverom, ktoré nezodpovedajú obsahu spisu, mal žalovaný za to, že v takom prípade nemal žalobca vo
veci úspech a nemožno mu náhradu trov konania priznať.

Nepreskúmateľné a porušujúce právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv
a základných slobôd je také rozhodnutie všeobecného súdu, z odôvodnenia ktorého nemožno zistiť,

aké právne úvahy ho v otázke trov konania štátu viedli k právnemu záveru, ktorý je v rozpore s prima
facie významom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré sa odvolal (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23.08.2006, sp.zn. III. ÚS 53/06). Vzhľadom na skutočnosť, že súd
sa stotožnil s rozhodnutím úradu v časti, že kartelová dohoda medzi žalobcami existovala a takáto
dohoda odporuje ustanoveniam zákona o ochrane hospodárskej súťaže, pričom konanie je stíhateľné
na území Slovenskej republiky, nepovažoval žalovaný rozsudok súdu, ktorým zrušil rozhodnutie úradu

za úspech na strane žalobcu. Rozsudok, ktorým súd zrušil nepreskúmateľné rozhodnutie úradu z
dôvodu nezrozumiteľnosti v časti rozhodnutia o pokute konkrétnych žalobcov a určenia výšky pokuty
nemožno považovať za úspech. Pričom súd napadol len niektoré skutočnosti v rámci ukladania pokuty,
pričom v odôvodnení absentuje konkretizácia v čom spočíval nesprávny postup pri vyhodnocovaní a
použití správnej úvahy pri ukladaní pokuty, keď dodržal zákonný rámec vymedzený zákonom o ochrane

hospodárskej súťaže. Súd nekonštatoval, že by úrad pri ukladaní pokuty vybočil v rámci správnej úvahy
z medzí stanovených zákonom.

Žalovaný má za to, že nie je odôvodnené a v súlade s významom ustanovení OSP, že úrad ako
štátny orgán napĺňajúci verejný záujem ochrany hospodárskej súťaže, ktorý uniesol dôkazné bremeno

a preukázal porušenie zákona a súd mu iba čiastočne vytkol určité závery v súvislosti s pokutou musí
hradiť trovy konania účastníkovi konania, ktorý preukázateľne porušil ustanovenia zákona, čo nemôže
prispievať k dôvere v spravodlivý výkon práva. Krajský súd v rozsudku jednoznačne potvrdil rozhodnutie
úradu o tom, že kartel existoval a mal negatívny dopad na fungovanie hospodárskej súťaže. Bolo
preukázané konanie obmedzujúce hospodársku súťaž v zmysle § 4 ods. 1/ a 3/ zákona o ochrane

hospodárskej súťaže. Práve z tohto dôvodu považujeme priznanie náhrady trov konania za nesprávne.

Súd zrušil napadnuté rozhodnutie úradu a vrátil vec na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP,
pretože je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, pričom žalovaný má
za to, že neboli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok
Krajského súdu Slovenskej republiky č.k. 1S 182/2009-453 zo 6. augusta 2014 tak, že žalobu v celom
rozsahu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 OSP zamietol a žalobcovi sa náhrada trov konania
nepriznáva.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť stotožňujúc
sa s jeho závermi v plnom rozsahu.

Uviedol, že s názorom žalovaného, ktorým namietal, že rozsudok krajského súdu je vo vzťahu k

nemu nedostatočne individualizovaný, nesúhlasí, pričom dôvodil, že uvedenie dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k iným subjektom potrestaným napadnutým rozhodnutím nie
je neprípustná, pričom dôležitým zostáva, že rozsudok zároveň uvádza dostatočne individualizované
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k žalobcovi.

Vo vzťahu k aplikácii zákazu reformatio in peius sa priklonil k záveru súdu v rozsudku poukazujúc
na rozhodovaciu činnosť súdov vrátane Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp.zn. 3Sžh/3/2010
konštatoval, že na správne konanie pred žalovaným sa uplatňuje základná zásada trestného práva nulla
poena sine lege, čím súd potvrdil, že sa na správne konanie pred žalovaným musia aplikovať zásady
trestného práva vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ďalej uviedol rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 6Sžo/208/2010, v ktorom súd výslovne pripustil aplikáciu zákazu reformatio in peius na správne
trestanie v súvislosti s dopravným priestupkom. V tejto súvislosti tiež uviedol nález Ústavného súdu
SR vo veci III ÚS 392/2010, kde Ústavný súd takisto pripustil aplikáciu tejto zásady v rámci správneho
trestania.Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, podľa žalobcu neobstojí námietka žalovaného, že sa v čase
ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania pokút, ktorá by bola pre žalobcu priaznivejšia,

ani záver žalovaného, že Metodický pokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel pre ukladanie pokút.
Žalobca zastával názor, že Metodický pokyn obsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí
riadiť pri ukladaní pokút. Navyše tieto pravidlá by naopak viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi
uložiť nižšiu pokutu.

K otázke odvodenia zodpovednosti u jednotlivých subjektov, ktoré žalovaný pokutoval v napadnutom
rozhodnutí uviedol závery Všeobecného súdu EÚ (T-234/95 z 29.06.2000, T-6/89 zo 17.12.1991,
T-325/01 z 15.09.2005, T-305-307/94 z 20.04.1999), ako aj Súdneho dvora EÚ (C-297/98P zo
16.11.2000, C-6-7-73 zo 6.03.1974), pričom v podrobnostiach odkázal na svoju žalobu súhlasiac so
závermi krajského súdu, ktorým boli zdôvodnené pochybenia žalovaného. Zároveň doložil rozsudok
NSS ČR č.k. 2Afs 50/2012-241 z 24.04.2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
vyhovieť.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo

14.08.2009, ktorým žalovaný rozhodol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-
Dohoda) z 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation
Agreement for Gq Agreement
(EQ-Dohoda) zo15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi inými aj žalobca v
čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali svoje správanie na

relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním
stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním
sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného
obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu
obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.

Za toto správanie druhostupňový správny orgán pôvodne uloženú pokutu znížil z 20 000 000,- Sk na
132 770,- €.

V odvolaní žalovaný predovšetkým namietal, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku považoval najvyšší súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje
rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu
bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy
(mutatis mutandis rozhodnutie II. ÚS 127/07).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02), o

svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.

Skutočnosť, že sa odvolateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k

záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II.
ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v
plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
IV. ÚS 112/05).

Najvyšší súd považoval za potrebné uviesť, že v predmetnej právnej veci výklad príslušných ustanovení
ZOHS v kontexte európskej legislatívy a judikatúry SD EÚ a SPI týkajúcej sa kartelových dohôd, najmä

ukladania pokút za tieto dohody a spôsob, akým tieto krajský súd v predmetnej veci aplikoval si v
skutočnosti protirečia. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje
zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, avšak na záver uvádza, ako dôvod na zrušenie
rozhodnutia žalovaného pochybenie v postupe žalovaného vo vzťahu k žalobcovi - porušenie pravidla
„zákazu zmeny k horšiemu“, pritom v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný pokutu uloženú žalobcovi
znížil. Nie je preto odvolaciemu súdu zrejmé, na základe akých skutočností krajský súd dospel k tomuto

záveru.

V preskúmavanej veci nebolo sporné, že došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej hospodársku
súťaž, ktorej sa zúčastnil aj žalobca, nakoľko tieto skutočnosti boli preukázané v niekoľkých konaniach
pred EK, ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ (pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07 z

03.03.2011 vo veciach Siemens AG Osterreich, VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co.
KEG, Siemens Transmission & Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova
Margini Galileo SpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku
konštatoval, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal, a že tento
skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území.

Napriek tomu, že najvyšší súd musel súhlasiť s argumentom žalovaného, že kritériá pre ukladanie
sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z.z. v znení zákona č.
465/2002 Z.z. (ďalej len „ZOHS“) sa nijako nemenili, nemožno opomenúť, že pri spôsobe jej ukladania
je potrebné dôkladne zvážiť všetky kritéria ustanovenia § 38 ZOHS.

Podľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4
a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté
účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do
10 000,- Sk, alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu

do 10 000 000,- Sk.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Podľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona je súčet
tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá
podnikateľovi.

Podľa§38ods.10ZOHSvzneníúčinnomdo31.05.2009,úradpriukladanípokutyposudzujezávažnosť

a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu
5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri
posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde
je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy
aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa

spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie
majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že vzhľadom na to, že EK bola oprávnená posudzovať
súbor dohôd založených na GQ- Agreement a na ňu nadväzujúcich
E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement z pohľadu čl. 81 Zmluvy o ES za obdobie od roku

1988 do 11. mája 2004 aplikujúc zákaz priamej retroaktivity iba vo vzťahu k tým členským krajinám, ktoré
boli v danom období, t.j. až do 30.04.2004 členmi Európskej únie, bol žalovaný pri určovaní výšky pokuty
vzhľadom na vyššie uvedené kritéria povinný vysporiadať sa s dopadom protisúťažného konania na
relevantný trh v čase, keď uplatňoval svoju právomoc na konanie, t.j. od účinnosti zákona č. 63/1991 Zb.
o ochrane hospodárskej súťaže (účinný od 01.03.1991) aplikujúc ho v čase existencie Československa

vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť zákona na slovenský trh, až do 30.04.2004, nakoľko od 01.04.2004
úrad stratil svoju právomoc v zmysle nariadenia 1/2003 v prospech EK. Keďže EK nebola oprávnená
napriek konštatovaniu o pôsobnosti uvedených dohôd ako „celosvetového kartelu“, čo v zásade
nevylučuje ani územie Slovenskej republiky, posudzovať vplyv protisúťažného konania na teritórium
v danom čase nečlenského štátu, mal sa žalovaný v rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom
vysporiadať aj s hodnotením ekonomického vplyvu jednotlivých účastníkov dohôd na hospodársku súťaž

na území Slovenskej republiky.

Žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno preukázať porušenie zákona účastníkom konania a teda
v konkrétnom prípade vplyv protisúťažného konania žalobcu, opieral svoje závery za súčasného
vymedzenia relevantného trhu ako trhu výroby a predaja zapúzdrených plynom izolovaných spínacích

zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie, o písomné dohody najmä GQ a GQE, Dohody o všeobecných
pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a výpovede svedkov (napr. Elektrovod Holding, a. s.,
Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné). Zaoberajúc sa
námietkami účastníkov konania vrátane žalobcu, ktorí odmietali účasť na trhu v Slovenskej republike
vzhľadom na technické a ekonomické prekážky pôsobenia v oblasti GIS na slovenskom trhu, uviedol

prehľad projektov GIS, ktorý predložila spoločnosť ABB. Konštatovanie, že GQ-Dohoda obsahovala
poznámku, že sa vzťahuje na všetky krajiny sveta s uvedením výnimiek, ku ktorým Slovenská republika
nebola zaradená, nie je možné podľa najvyššieho súdu považovať za dostatočné vzhľadom na
ekonomické podmienky trhu technické obmedzenia vyššie spomenuté pre hodnotenie vplyvu na trh.

Najvyšší súd má vzhľadom na vyššie uvedené za to, že takto všeobecne vymedzené pôsobenie
kartelových dohôd na území SR nie je dostatočné pre posúdenie skutočného dopadu na trh a v tejto
súvislosti nie je možné zistiť zohľadnenie tohto vplyvu v postupe žalovaného pri určení výšky pokuty.

Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalovaný odvolávajúc sa na citované

zákonné ustanovenia obmedzil len na konštatovanie, že v prípade žalobcu bolo nevyhnutné znížiť
pokutu vzhľadom na uloženie pokuty v prvostupňovom rozhodnutí nad zákonom stanovenú hranicu
10% z obratu, keďže uložená pokuta predstavovala až takmer 22% z obratu, zohľadňujúc dĺžku
protisúťažného konania ako málo nad hranicou strednodobého porušovania, a závažnosť formy konania
ako najzávažnejšieho typu porušenia súťažných pravidiel vo forme horizontálnej dohody obmedzujúcej

súťaž bez zhodnotenia skutočného dopadu na trh nepostačuje pre určenie výšky pokuty ako výsledku
správneho uváženia, ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Z rozhodnutia
žalovaného vo vzťahu k zníženiu pokuty nie je možné zistiť jeho úvahu, ako hodnotil porušenia zákona
žalobcomaichskutočnýdopadnatrh,pretojenutnéposudzovaťvýškuuloženejpokutyzanedostatočne
zdôvodnenú, čo činí rozhodnutie o uložení sankcie v časti pokiaľ ide o jej výšku nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov a v konaní došlo k podstatnej vade konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a s
prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu považoval rozsudok Krajského súdu v

Bratislave aj keď čiastočne z iných dôvodov za vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa§250jaods.4OSPsúdprvéhostupňaajsprávnyorgánsúviazanéprávnymnázoromodvolacieho
súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaný postupoval v intenciách rozhodnutia krajského ako aj
Najvyššieho súdu SR, vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie v naznačenom smere aj riadne
odôvodnil.Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.
1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si trovy právneho zastúpenia neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote

v súlade s § 151 ods. 1 OSP a iné trovy odvolacieho konania mu nevznikli.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.