Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. máj 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/78/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115207990
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115207990.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, spol. s r.o., so
sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený splnomocnenou advokátkou
JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 821 01 Bratislava,
Martinčekova 13, proti povinnému: I. S., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. č.d. XXX, na
vymoženie pohľadávky v sume 77,40 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym

exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorský úrad 960 01 Zvolen, Borovianska 17 pod
spisovou značkou Ex 1698/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica číslo konania 4Er/1056/2015-29 zo dňa 28.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 1698/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku),
v spojení s ustanoveniami § 52 ods. 1, 2 a § 53 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
ku dňu podpísania zmluvy o úvere. Exekučný súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným
z úverovej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do
úvah kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Súd

konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 5.8.1 Obchodných podmienok pre úver, v
spojení s bodom 10.2 obsiahnutom vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorá mala založiť
legitimitu exekučného titulu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Zmluva o obchodné podmienky pre úver sú pripravené na predtlačenom tlačive, do ktorého sa
len vpisujú požadované údaje a povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných
dojednaní, pričom jeho jedinou alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Túto

skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa,
pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na je
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Súd taktiež konštatoval, že ani dojednanie obsiahnuté
v bode 5.8.1 Obchodných podmienok, nie je možné považovať za súladné s ustanovením § 93b
ods. 1 a 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom do 30.11.2009, pretože prostredníctvom
tohto článku je spotrebiteľovi vnútené prijatie rozhodcovskej doložky tak, ako bola naformulovaná zo

strany banky. Predmetné ustanovenie nezbavovalo banku povinnosti predložiť povinnému návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému
sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh a bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a
ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku

toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti jeneodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd, ako
exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a prekročil
zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej

preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechinterpretácieustanovenia§37ZoRK svedčiajazykové,
logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský
súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby opätovne bola vec
exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“ konaním súdu došlo
k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania zákonných predpokladov
pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť(skutkovéaprávnezávery)rozsudkuvšeobecnéhosúdu,anirozsudkurozhodcovskéhosúdu.
Oprávnený ako právny nástupca C. H. bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z.
o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych

nástupcov strán. Oprávnený ďalej namietal, že v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4.
Občianskeho zákonníka a porušením § 153 ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne
závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému
odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež

nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite
naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný
postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného
a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel
oprávnenému právo byť účastným na konaní, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Oprávnený taktiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora
EÚ súdom prvého stupňa. Nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu
EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je
výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Oprávnený namietal taktiež porušenie zásady

právnje istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkov a právne obdobných veciach
poverenia vydávajú i zamietajú. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred
exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu
svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania

oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu

zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §

212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila
vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu

účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je

zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej

právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je

úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je

nielenoprávnený,aleajpovinnýskúmaťzákonnosťexekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19)
Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci

odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice

obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne

zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,
ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19

dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe

právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. so sídlom v
Bratislave spisovej značky : II/2013-1545 zo dňa 21.04.2014. Základný právny rámec nároku priznaného
rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvereč. XXXXXXXXXX zo dňa 28.11.2006, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky pre „všadeplatíkartu“
a Všeobecné obchodné podmienky. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie -
oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, Obchodných podmienok, obsahujúcich rozhodcovskú

doložku v čl. 5.8.1, ak aj Všeobecných obchodných podmienok C. H., podobnejšie upravujúcich
rozhodcovskú doložku v čl. 10.2, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené

stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98
až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z Obchodných podmienok pre
„všadeplatíkartu“ v čl. 5.8.1., ako aj Všeobecných obchodných podmienok C. H., podobnejšie

upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl. 10.2, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia
dohody sa zmluvné strany „dohodli“, že akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo
súvisiacich s ňou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v
rozhodcovskom konaní, navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne
súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka

tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to
výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva
na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej
doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia

svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného
výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy
podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná
právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou

dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie, práva
a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich
ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná
a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy, a teda aj obsah

rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Za takúto možnosť nemožno považovať ani dojednanie
vymienené v čl. 10.2.3., podľa ktorého ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu, alebo
zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju
prijal. Rozhodcovskú doložku ani vzhľadom na takéto dojednanie nemožno považovať za individuálne
dojednanú a to najmä s osobitným dôrazom na spochybnenú reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť

ju zo strany spotrebiteľa s ohľadom na okolnosti uzatvárania zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by
spotrebiteľ, ktorý sa mal možnosť len pri podpise zmluvy oboznámiť s konkrétnym znením obsahu
vopredpripravenejformulárovejzmluvy,súčasnebolvstaveihneďuplatniťsvojeprávopísomneoznámiť
nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, ktoré právo bolo viazané výlučne len na moment najneskôr do
uzavretia zmluvy o úvere.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.