Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/214/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115215898
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6115215898.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská
č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou so sídlom Martinčekova č. 13, 821 01 Bratislava proti povinnému: H. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytomW.č.XXXX/XX,XXXXXM.M.,právnezastúpenáMgr.AlenouGregorovou,advokátkousosídlom
Horná č. 54, 974 01 Banská Bystrica, IČO 42 186 307, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume

6 263,38 Eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD.,
so sídlom Exekútorského úradu Kálmana Mikszatha č. 268, 979 01 Rimavská Sobota pod spisovou
značkou EX 7432/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
2Er/2383/2015-22 zo dňa 07.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri

obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Sienkiewiczova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 35 862 882 (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“ ) pod spis. značkou IA-
A/0712/0001 zo dňa 31.05.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu
zozmluvyoúveremedziprávnympredchodcomoprávnenéhoobchodnouspoločnosťouPoštovábanka,
a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO 31 340 890 a povinným dňa 25.07.2008
(ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému

úverapovinnýsazaviazalposkytnutéfinančnéprostriedkysplácaťvpravidelnýchmesačnýchsplátkach.
Okresný súd poukázal na čl. 4.11 zmluvy o úvere, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli na riešení
ich vzájomných sporov z tejto zmluvy, vrátane sporov o vznik, platnosť a výklad zmluvy v súlade s
rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach.

Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe exekučného titulu vykonateľného po

stránke formálnej a materiálnej skúmal súd rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil
svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a
teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere medzi právnym predchodcom oprávneného
ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde

svoj nárok voči povinnému, je zmluvou spotrebiteľskou, preto na daný právny vzťah aplikoval normyspotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere
zo dňa 25.07.2018, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne, čo
zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy
o úvere. Uviedol, že pokiaľ podľa bodu 10.2.3 II. časti Všeobecných obchodných podmienok bolo
spotrebiteľovi umožnené odstúpiť od rozhodcovskej doložky písomným vyjadrením svojho nesúhlasu

doručeného druhej zmluvnej strane najneskôr pri uzavretí zmluvy, právny inštitút odstúpenia je možné
aplikovať len v prípade, že rozhodcovská doložka je platná. Jedným z atribútov platnosti rozhodcovskej
doložky je aj jej individuálne dojednanie, za ktoré nemožno považovať situáciu, kedy spotrebiteľ
pristúpi k rozhodcovskej doložke prijatím návrhu úverovej zmluvy, ktorá pri vzniku vzájomných sporov
medzi zmluvnými stranami odkazuje na Všeobecné obchodné podmienky. V danom prípade je zrejmé,
že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a zmluvu, vzhľadom na jej adhéznu

povahu, mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam, teda
aj rozhodcovskému konaniu. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky spočíva v tom, že spotrebiteľovi
fakticky odopiera možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde a ako spôsob riešenia sporov určuje
konanie pred rozhodcovským súdom v mieste sídla veriteľa za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta

konania, ako aj svoje majetkové a zárobkové pomery, nemá možnosť relevantne sa brániť proti návrhu
veriteľa. Skutočnosť, že v rozhodcovskej doložke je uvedená aj alternatíva umožňujúca riešenie sporov
pred príslušným súdom, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa.Akosúdpoukázal,možnosťiniciovaniasporuzospotrebiteľskejzmluvyspotrebiteľomjepre
spektrum jeho potenciálnych požiadaviek skôr teoretická, keďže je to predovšetkým veriteľ z úverového

vzťahu, ktorý v konečnom dôsledku nesplnenia záväzku zo strany povinného realizuje výber podľa
rozhodcovskej doložky na ním určenom rozhodcovskom súde. Z dôvodov uvedených vyššie mal súd
za to, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, preto rozhodnutie rozhodcovského súdu posúdil ako
právny akt nulitný, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval. Keďže právomoc

rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom
úkone, súd po preskúmaní exekučného titulu dospel záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní namietal,

že úver č. XXXXXXXXXX bol poskytnutý za účelom výstavby nehnuteľnosti, resp. dodatočných alebo
ďalších stavebných úprav dokončených stavieb a ich údržby, takže v zmysle § 1 ods. 2 písm. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno považovať uzavretú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX za
spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko to vylučuje samotný zákon spotrebiteľských úveroch.

Ďalej tvrdil, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného
poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval sa, že podľa
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. Exekučný

súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku
z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania
mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný
titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským
súdom v konaní upravenom zákonom č. 244/2002 Z. z. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred

Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo
vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú
pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z
geograficky rôznych oblastí SR, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. II. ÚS 499/2012. Namietal, že súd konštruoval
nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy, predovšetkým ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, ktorý v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci neprezumoval žiaden zpredpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Normatívny text ustanovenia
prisudzuje neprijateľnej zmluvnej podmienke len právny následok, nevymedzuje však samotný pojem
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi

banky bola ponúknutá rozhodcovská doložka, jeho právny predchodca, ktorým je Poštová banka, a.s.
postupoval v súlade s § 93b ods. 1) zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú ponuku neprijať.
Podľa jeho názoru medzi Poštovou bankou, a.s. ako právnym predchodcom oprávneného a povinným
došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou v súlade s ust. § 4 zákona o

rozhodcovskom konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo
priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku,
dochádza tým k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR III. ÚS 23/2003-8, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že v exekučnom konaní dochádza
k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah je už právoplatne a vykonateľne

judikovaný. Pritom je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný bol v základnom nachádzacom
konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. Oprávnený zároveň nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v
danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom

rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj
súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej
povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v
žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je

možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda
ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. V závere uviedol, že exekučný súd svojím
postupom znemožnil uplatnenie práva priznaného exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil a
vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo aby napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo vyjadrení k odvolaniu povinný uviedol, že v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko pri
uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho povolania, ani zamestnania či inej podnikateľskej
činnosti.Snapadnutýmrozhodnutím,akoajsjehoodôvodnenímsavcelomrozsahustotožnilapoukázal
na formulárovú podobu rozhodcovskej doložky, ktorá mu bola predložená a nie je možné ju považovať
za individuálne dojednanú. Povinný týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom

súde v mieste jeho bydliska. Ako uviedol, v súlade s ustanoveniami rozhodcovskej doložky spočíval
výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,atoajvnadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,

C-168/05). V nadväznosti na uvedené predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom podľa § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu
navrhol potvrdiť.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonný sudca odvolaniu

nemienil vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p.
a postupom podľa ust. § 214 ods. 2), § 219 ods. 1) O.s.p. bez nariadenia pojednávania uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol okresný súd.
Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súduzriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom
v Bratislave, Trnavská cesta č. 7, IČO 35 862 882 pod spisovou značkou IA-A/0712/0001 zo dňa
31.05.2014. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe zmluvy o úvere uzavretej

dňa 25.07.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.

Podľa čl. 4 bode 4.11 zmluvy o úvere všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej
vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 10, II.
časti Všeobecných obchodných podmienok.

V čl. 10 bode 10.2.2 II. časti Všeobecných obchodných podmienok v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy o úvere, ktoré sú v zmysle čl. 2 bodu 2 tejto zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou, je obsiahnutá
dohoda zmluvných strán na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi
nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo
vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v

nasledovnom znení:
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a

rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Ďalej si zmluvné strany dohodli, že pokiaľ klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy
nedoručí písomné oznámenie, že návrh rozhodcovskej doložky neprijíma, má sa za to, že ju prijal (čl.

10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok).

Podľa ust. § 44 ods. 2) Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul ex offo. Pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to

či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný
súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného

konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23.
novembra 2011, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd SR v nadväznosti na

uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp.
zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že
zmluva o úvere uzavretá dňa 25.07.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, a to s poukazom na § 52 a nasl. Občianskehozákonníka v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Keďže z
predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy

o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti,
pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti, uvedený právny vzťah
možno považovať za vzťah spotrebiteľský medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce
z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú

doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na základe uvedeného námietka oprávneného v odvolaní, podľa
ktorého právny vzťah založený zmluvou o úvere nemá spotrebiteľský charakter, neobstojí.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho
núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom
mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred

pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek
spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam
zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Navyše alternatíva, že z rozhodcovskej doložky vyplýva
aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože možnosť výberu poskytuje

spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy
o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý v konečnom dôsledku rieši spory vyplývajúce z úverového
vzťahu bude takmer vždy veriteľ, podávajúci návrh na začatie rozhodcovského konania na ním určenom
rozhodcovskom súde podľa dojednanej rozhodcovskej doložky, nakoľko miera jeho práv voči druhej
zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v

tomto vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
- zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú
riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva
žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že
v dopredu naformulovanej zmluve s adhéznou povahou určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný

spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Navyše je neprimeraná
aj samotná tá skutočnosť, že právny predchodca oprávneného núti povinného vyjadriť nesúhlas s
navrhovaným formulárovým znením zmluvy osobitným úkonom bez možnosti povinného dojednať
zmluvné podmienky v štádiu pred uzavretím zmluvy o úvere. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5) Občianskeho zákonníka platného a účinného
v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z § 93b ods. 1) zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť
klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť
rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných
obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej

doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade
spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na
formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú
doložku, vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj s všeobecnými obchodnými podmienkami,
a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na

uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - I. ÚS 38-2013,Rapid life zo dňa 24.10.2013, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť
považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy
odoprávneného,neoboznámiltohtoúčastníkaexekučnéhokonaniasosvojímstanoviskomoneplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že
platnéprávopripúšťaprotirozhodnutiuexekučnéhosúduozastaveníexekúcie,alebozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom

odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho dvora
odvolacísúdnepovažovalzadôvodný,nakoľkoexekučnýsúdvrozhodnutíaplikovalvnútroštátnuprávnu
úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa, do ktorej bola uvedená smernica
implementovaná.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru,
že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto napadnuté
uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1) O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.