Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/41/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115010447
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115010447.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov
JUDr. Ivety Zelenayovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného T. F. pre prečin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 10.03. 2016, sp. zn. 3T/29/2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Štefana F., nar. XX.X.XXXX v U. sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

OdvolanímnapadnutýmrozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIzodňa10.03.2016,sp.zn.3T/29/2015
bol obžalovaný T. F. uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2Tr. zák. na tom
skutkovom základe že:

dňa 29.05.2014 v čase okolo 12.00 hod. v Bratislave na Riečnej ulici č. 4 v priestoroch hotela Devín pod

zámienkou zabezpečenia kúpy dvojizbového bytu o rozlohe 80m2 v Bratislave na J. ulici cez Magistrát
mesta Bratislava za orientačnú cenu 25 000,-eur prevzal od R.. G. T. finančnú hotovosť 10 000,-
eur ako zálohu na zabezpečenie kúpy uvedenej nehnuteľnosti a pri prevzatí tejto finančnej hotovosti
R.. G. T. podpísal dohodu o spolupráci v ktorej sa jej zaviazal zaobstarať kúpu bytu do osobného
vlastníctva , ktorý sa bude nachádzať v mestskom obvode Bratislava - Staré Mesto, pričom už vopred
pred preberaním finančnej hotovosti 10 000,-eur a podpísaním Dohody o spolupráci vedel, že uvedenú

kúpu bytu nezabezpečí, čím poškodenej R.. G. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, Bratislava jej
uvedením do omylu spôsobil škodu vo výške 10 000,-eur.

Za to bol odsúdený podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. l/, § 37 pís. m/ Tr.
zák. na trest odňatia slobody v trvaní 2 /dva/ roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovaného zaviazal k náhrade škody voči poškodenej R.. G. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, Bratislava škodu vo výške 10 000 (desaťtisíc) eur.

Prvostupňový súd v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na vyhlásenie obžalovaného
T. F. podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a preto odôvodnenie zameral len na otázky súvisiace s výrokom
o druhu a výmere trestu a náhrade škody.

Pri určovaní druhu a výmery trestu prvostupňový súd dôvodil, že vychádzal z účelu trestu vyjadreného
v § 34 ods. 1 Tr. zák. rešpektujúc požiadavku individuálnej a generálnej prevencie ako aj zásad pre

ukladanie trestu uvedených v § 34 ods. 4 Tr. zák. Z registra priestupkov obžalovaného nevyplýva, že
by bol prejednávaný a postihnutý pre priestupok. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovanýŠtefan F. bol doposiaľ 4 krát súdne trestaný, pričom v prípade odsúdenia v roku 1988 sa na neho
hľadí ako na netrestaného. Pokiaľ ide o ďalšie odsúdenia je potrebné uviesť, že rozsudkom Obvodného
súdu Bratislava III zo dňa 20.12.1989, sp. zn. 5T 184/89, rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo

dňa 07.04.2003, sp. zn. 1T 24/02 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 18.01.2006, sp. zn. 3To 68/03 a nakoniec aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa
08.02.2010, sp. zn. 5T/145/09 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 12.05.2010,
sp. zn. 1To/47/2010 bol obžalovaný T. F. odsúdený aj za trestné činy podvodu (v prípade prvých dvoch
odsúdení podľa § 250 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a), b) Trestného zákona č. 140/1961

Zb., resp. podľa § 250 odsek 1, odsek 4 písmeno b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb., a v prípade
posledného odsúdenia za dva prečiny podvodu, jeden v štádiu pokusu podľa § 221 odsek 1, odsek 2,
§ 14 odsek 1 k § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.). Naposledy uvedeným
rozsudkom bol obžalovanému T. F. uložený úhrnný trest odňatia slobody nepodmienečne vo výmere 3
roky so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Z odpisu registra trestov obžalovaného tiež vyplýva, že tento bol z výkonu trestu odňatia slobody
prepustený na slobodu po jeho výkone dňa 16.05.2013.

Vychádzajúc z uvedených skutočností je nepochybné, že u obžalovaného T. F. ide o osobu, ktorá sa
opätovne dopúšťa toho istého trestného činu - trestného činu podvodu (podľa § 250 Trestného zákona

č. 140/1961 Zb., resp. podľa § 221 Trestného zákona č. 300/2005 Z. Z.) - a to aj po tom, čo už bol
za spáchanie takého činu súdom odsúdený. Uvedená skutočnosť síce nezakladá žiaden formálny znak
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa niektorého z odsekov § 221 Trestného
zákona, ale nepochybne má význam z toho hľadiska, že v prípade obžalovaného je potrebné jeho
konanie posudzovať ako špeciálnu recidívu, vyznačujúcu sa opätovným páchaním toho istého trestného

činu po tom, čo už bol za rovnaký trestný čin odsúdený. Je teda zrejmé, že doterajšie odsúdenia nemali
na odsúdeného taký účinok, aby sa rovnakej trestnej činnosti, resp. trestnej činnosti vôbec, vyvaroval a v
tomto smere možno usudzovať na to, že účel trestu, ktorý mu bol uložený predchádzajúcimi rozsudkami,
dosiahnutý nebol.

V súvislosti s určením druhu a výmeru trestu je potrebné tiež poukázať na to, že prejednávaného
trestného činu sa menovaný obžalovaný dopustil dňa 29.05.2014, teda niečo málo po uplynutí jedného
roka od jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V tomto smere je možné poukázať na
existujúcu judikatúru, konkrétne na Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.01.1974, sp. zn. 4 Tz
225/73 (R 30/1975), v rámci ktorého bol vyslovený právny názor, resp. záver, že recidivistom, ktorí

opakujú závažný trestný čin krátko po odpykaní predchádzajúceho trestu odňatia slobody, treba ukladať
prísne nepodmienečné tresty s náležitým využitím rozpätia zákonnej trestnej sadzby. Tento záver
možno aj v súčasnosti považovať za aktuálny a v zásade aplikovateľný aj vo vzťahu k obžalovanému
Štefanovi F., pričom v jeho prípade treba obdobie spáchania trestného činu po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody posudzovať v tom kontexte, že sa dopustil rovnakého trestného činu, za ktorý už

bol v minulosti odsúdený (v súvislosti s uvedenou judikatúrou je ale potrebné uviesť, že v danom prípade
nemožno uvedenú judikatúru vnímať izolovane bez zreteľa na iné skutočnosti významné pre záver súdu
o konkrétnej výmere trestu, predovšetkým zmenu postoja obžalovaného k spáchanému trestnému činu
tak, ako je to uvedené nižšie).

Takisto nemožno prehliadnuť spôsob spáchania činu, ktorý vyplýva zo skutkovej vety rozsudku, ako
aj z vykonaných listinných dôkazov (emailová komunikácia, Oznámenie Magistrátu hlavného mesta
Slovenskej republiky, Odpoveď Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto), z ktorých
je zrejmé, že obžalovaný v „podvodnom úmysle“ cielene vyvolajúc u poškodenej dôveru v jeho osobu
(svojím vystupovaním a skutočnosti nezodpovedajúcim zainteresovaním orgánov hlavného mesta do

zaobstarania kúpy bytu), túto dôveru zneužil na vlastné obohatenie sa o sumu 10.000,-Eur. Z uvedených
skutočností vyplýva nielen následok, ale aj zavinenie vo forme priameho úmyslu a pohnútka.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti predstavujú kritéria upravené v § 34 odsek 4 Trestného zákona, ktoré
je súd povinný zisťovať a posudzovať pri ukladaní trestu. K týmto potom ešte pristupujú poľahčujúce

okolnosti a priťažujúce okolnosti, ktoré v danej trestnej veci súd ustálil tak, že obžalovanému Štefanovi
F. priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno l/ Trestného zákona (priznanie a úprimné oľutovanie
trestného činu) a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona (predchádzajúce
odsúdenie za trestný čin). Pokiaľ ide o vyššie uvedenú poľahčujúcu okolnosť súd poznamenáva, žek priznaniu a úprimnému oľutovaniu trestného činu došlo zo strany obžalovaného až na hlavnom
pojednávaní, avšak túto zmenu postoja obžalovaného a skutočné úprimné oľutovanie trestného činu
nemal súd dôvod spochybňovať, okrem iného aj preto, že obžalovaný túto okolnosť podoprel aj svojím

postojom v inej trestnej veci, v ktorej mal takisto spáchanie toho istého trestného činu priznať a
svoje konanie oľutovať. Priznaním tejto poľahčujúcej okolnosti došlo k zmene pomeru poľahčujúcich
okolností a priťažujúcich okolností (v smere ich rovnovážneho pomeru) oproti stavu v čase vydania
trestného rozkazu v tejto trestnej veci, v ktorej súd pri ukladaní trestu vychádzal z prevažujúceho pomeru
priťažujúcich okolností postupom podľa § 38 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona (uvedeným trestným

rozkazomsúdobvinenémuuložiltrestodňatiaslobodyvovýmeretrochrokov,pričomtentotrestnýrozkaz
bol zrušený prednesením obžaloby prokurátorom v zmysle § 355 odsek 10 Trestného poriadku). Zmenu
tohto pomeru potom súd musel akceptovať a zohľadniť aj pri ukladaní trestu z hľadiska určenia druhu
trestu a najmä jeho výmery.

Pri trestnej sadzbe ustanovenej za prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona

v rozpätí od 1 do 5 rokov, súd považoval nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)
roky a 6 (šesť) mesiacov v kontexte prejednávaného prípadu za primeraný a spravodlivý. Pri určení
tejto výmery súd okrem vyššie uvedených skutočností zohľadnil aj to, že naposledy bol obžalovanému
uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky za dva trestné činy (úhrnný trest), čo v danej trestnej
veci taktiež neodôvodňovalo uloženie vyššieho, resp. prísnejšieho trestu, keďže obžalovaný bol súdne

prejednávaný za spáchanie jedného trestného činu, pričom, ako už bolo uvedené, u obžalovaného došlo
k zmene postoja vo vzťahu k ním spáchanej trestnej činnosti nachádzajúcej svoj výraz k zmene pomeru
poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností v smere pre obžalovaného priaznivejšom.

Naopak, trest odňatia slobody v nižšej výmere, teda miernejší trest, by podľa názoru súdu nezohľadňoval

závažnosť obžalovaným spáchaného trestného činu, spôsob jeho spáchania a spôsobený následok
(škoda vo výške 10.000,-Eur, ktorá nebola z jeho strany doposiaľ uhradená), jeho osobu ako páchateľa
dopúšťajúceho sa špeciálnej recidívy a už uvedené krátke obdobie, ktoré uplynulo medzi prepustením
obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody a spáchaním súdeného trestného činu. V tomto smere sa
muselaprejaviťajrepresívnafunkciatrestnéhoprávaazásadajednotyprevenciearepresieuplatňovaná

pri ukladaní trestu v zmysle účelu trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona.

V rámci vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody súd v súlade s § 48 odsek 2 písmeno
b/ Trestného zákona zaradil obžalovaného pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním

trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin. Súd
nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo možné obžalovaného T. F. zaradiť do ústavu na výkon
trestu s miernejším stupňom stráženia za podmienok predpokladaných v § 48 odsek 4 Trestného
zákona. Takýmito okolnosťami nie sú ani vek a zdravotný stav obžalovaného, na ktoré poukázala
obhajoba.Doterajšiakriminálnaminulosťobžalovanéhonesvedčíprezáveronaplnenípodmienokpodľa

naposledy uvedeného ustanovenia. V tomto smere bude mať obžalovaný možnosť svojím správaním
počasvýkonutrestuodňatiaslobodypreukázaťtakúmierunápravy,ktorábyprípadnemohlazazákonom
stanovených podmienok vrátane zákonnom stanovenej doby odôvodňovať následné rozhodnutie o
zmene spôsobu výkonu trestu odňatia slobody.

Pokiaľideovýroknanáhraduškodysúduvádza,ženárokpoškodenejR..G.T.malzapreukázanývcelej
výške, t. j v sume 10.000,-Eur, čo vyplýva z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. V
tomto smere súd poukazuje na Dohodu o spolupráci zo dňa 29.05.2014, ale predovšetkým na príjmový
a výdavkový pokladničný doklad zo dňa 29.05.2014, z ktorých je zrejmé, že poškodená sumu 10.000,-
Eur odovzdala obžalovanému za účelom obstarania kúpy bytu. Táto skutočnosť je pritom podopretá

aj e-mailovou komunikáciou medzi obžalovaným a poškodenou a v konečnom dôsledku aj vyhlásením
obžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku, ktorého súčasťou bol aj taký prejav obžalovaného,
v zmysle ktorého v podstate uznal nárok poškodenej na náhradu škody spôsobom predpokladaným v §
261 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku. Na tomto základe súd zaviazal obžalovaného aj na náhradu
škody spôsobenej trestným činom v zmysle uplatneného nároku poškodenej.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný T. F., čo do výroku o treste v zákonom stanovenej
lehote prostredníctvom svojho obhajcu dňa 29.03.2016 na č.l. 165.V písomnom podaní doručenom prvostupňovému súdu 30.03.2016 na č.l. 165 zdôvodnil odvolanie
obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom uviedol, že prvostupňový súd nedostatočne
vyhodnotil všetky okolnosti prípadu a trest , ktorý mu bol uložený je neprimerane prísny a súčasne

zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia
je vzhľadom na vek, jeho narušenia a zdravotný stav neprimerané, aj keď bolo vykonané v súlade so
zákonom.Vtomtoprípadejenamiestepoužiťustanovenia§48ods.4Tr.zák.aobžalovanéhozaradiťna
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, kde by boli vytvorené lepšie podmienky
na jeho nápravu. Preto navrhol krajskému súdu v Bratislave, aby odvolaním napadnutý rozsudok zrušil

v časti týkajúce sa výroku o treste a sám uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici
trestnej sadzby a na výkon trestu obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný T. F. samostatným písomným podaním, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu 05.05.2016
doplnil dôvody odvolania, v ktorých uviedol, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v roku

2013, začal externe študovať na inštitúte medzinárodných vzťahov v Bratislave a v tomto období už
nepáchal trestnú činnosť, v snahe zaradiť sa do riadneho života. Vzhľadom k tomu, že si uvedomil
nesprávnosť konania, uložený trest odňatia slobody považuje za represívny, ktorý nezodpovedá stupňu
jeho previnenia a ohrozuje jeho zdravie, nakoľko trpí chronicky vysokým krvným tlakom. Preto žiadal
odvolací súd , aby mu uložil spravodlivý miernejší trest.

Na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Bratislave obhajca obžalovaného uviedol, že sa
pridržiava písomne zdôvodneného odvolania, v ktorom navrhuje vyhovieť mu v celom rozsahu s tým,
že navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložiť obžalovanému miernejší trest odňatia
slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
zamietnuť, nakoľko rozsudok prvostupňového súdu vo všetkých jeho výrokoch je správny.

Obžalovaný T. F. uviedol, že sa pridržiava prednesu svojho obhajcu a trvá na dôvodoch, ktoré uviedol

v jeho písomne vypracovaného dodatku k odvolaniu a navrhol odvolaciemu súdu, aby vyhovel jeho
návrhu, keďže svoje konanie oľutoval a uvedomil si nesprávnosť svojho konania.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania
(§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto

podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného T. F. nie je
dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu,
determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom.
Výnimkou z uvedenej zásady je to, že odvolací súd musí prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním

neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods.1 Tr. por. Takéto
chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu obžalovaného T.

F. a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine,
vrátane právneho posúdenia skutku.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaného T. F. poučil súd o jeho právach, urobil
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. 03. 2016 vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por.,

následne prvostupňový súd prijal vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Je nutné uviesť,
že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného poučil o jeho právach, o zmysle priznania, jeho
význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd prvého stupňa obžalovanej položil podľa § 257 ods. 4 a §
333 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por. otázky, na ktoré obžalovaný odpovedala kladne a až potom rozhodolokresný súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovanej prijíma a s poukazom na
ustanovenie § 257 ods. 8 Tr. por. tiež rozhodol, že nevykoná dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný
priznal skutok a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal
len výrokom o treste, ktorý bol napadnutý prejednávaným odvolaním obžalovaného.

Úvodom je potrebné uviesť, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa
ustanovením § 168 Tr. por., podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov vo vzťahu k
výroku o treste a náhrade škody. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako
sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke rozhodovania o druhu a výmere uloženého trestu.

Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom
prvostupňovéhosúduavďalšomnaňomodkazujestým,žepovažuje,napodkladepodanéhoodvolania,
za potrebné zdôrazniť nasledovné:

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že dostatočným a vystihujúcim všetky

zásady ukladania trestov je trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6 mesiacov so zaradením
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia.

Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

prihliadol na spôsob spáchania činu, zavinenie, pohnútku ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosti jeho nápravy.

Nepochybil okresný súd, keď vzhliadol na poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný
doznal spáchanie žalovanej trestnej činnosti a rovnako nepochybil okresný súd, keď nevzhliadol jednu

priťažujúcu okolnosť, že v minulosti bol za obdobnú trestnú činnosť už odsúdený.

Za situácie, keď pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol v pomere 1:1, pri ukladaní trestu za
použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. správne súd ukladal trest odňatia slobody pri prečine v trestnej sadzbe 1
až 5 rokov pri právnej kvalifikácii žalovaného skutku.

Vzhľadom na túto skutočnosť vychádzal prvostupňový súd z trestnej sadzby vzhľadom na zásadu
individualizácie trestu, vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho pomery a doterajší spôsob jeho
života bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, to znamená,
že obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody v strede trestnej sadzby stanovenej zákonom.
Prvostupňový súd pri takto vymeranom treste, ako aj pri určení samotné druhu trestu, vychádzal zo

zásad ukladania trestov.

Na podklade vykonaného dokazovania prvostupňový súd správne ustálil aj výšku spôsobenej škody,
ktorá bola riadne a včas uplatnená poškodenou R.. G. T..

Odvolací súd považuje za potrebné ďalej zdôrazniť, že úlohou súdu pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery je sledovanie a dodržiavanie zásady humanizmu, ako jednej zo základných zásad trestného
práva a to predovšetkým tak, že trest má spôsobiť len takú ujmu, akú vyžaduje splnenie účelu trestu.
Je pri tom potrebné prihliadnuť na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy.

Uvedené atribúty, relevantné pri určovaní druhu a výmery trestu, je nevyhnutné hodnotiť komplexne a
vo vzájomných súvislostiach.

Nepodmienečnýtrestodňatiaslobodyuloženýobžalovanémuprvostupňovýmsúdomvovýmere2rokya
6 mesiacov je v strede trestnej sadzby, ide o trest uložený na základe zákona, v súlade s ustanovením

§ 34 Tr. zák., podľa ktorého páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je
to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody. Vzhľadom na osobu obžalovaného a doterajší jeho spôsob života, keď v minulosti bol
odsúdený za obdobnú trestnú činnosť a v súčasnej dobe sa proti nemu vedie ďalšie trestné konanie. Nieje možné obžalovanému uložiť iný ako represívny trest odňatia slobody. Takisto neprichádza do úvahy
uloženie trestu odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby vzhľadom na jeho predchádzajúce
odsúdenia.Pričomžalovanejtrestnejčinnostisadopustilvkrátkejdobepovýkonetrestuodňatiaslobody

pre tú istú trestnú činnosť. Preto nie je ani dôvod vyhovieť odvolaniu obžalovaného, ktorým žiadal znížiť
trest.

Nepochybil okresný súd ani v zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch vo výkone

trestu odňatia slobody a takýto trest aj vykonal. Vzhľadom na osobu obžalovaného a doterajší spôsob
jeho života nie sú absolútne splnené podmienky aby bol v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia vzhľadom na mieru narušenia
obžalovaného. V tomto prípade nie je možné prihliadať na jeho deklarovaný zdravotný stav, nakoľko v
podmienkach výkon trestu odňatia slobody je takisto možné zabezpečiť liečbu a ošetrenie odsúdeného.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolacie námietky obžalovaného T. F. považuje odvolací
súd za neopodstatnené.

S poukazom na všetky relevantné okolnosti prejednávaného prípadu krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného T. Horínka podľa § 319 Tr. por.

ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.