Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/449/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233541
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112233541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.

Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 26. marca 2014 č.k. 6C/579/2012-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nitra v ním
označených exekučných konaniach. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bol účastníkom exekučného konania vedeného

na Okresnom súde Nitra proti povinnému F. U., v ktorom súdny exekútor predložil návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný
k jej posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonom stanovenej doby, čo charakterizoval ako nesprávny úradný postup vzniknutý
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných

prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Nakoľko žalobca
sa aj v ďalších konaniach domáhal voči žalovanej rovnakého nároku, keď v každom konaní bola
jeho výška iná, z dôvodu hospodárnosti podľa § 112 ods. 1 OSP spojil na spoločné konanie veci
vedené pod sp.zn. 6C/579/2012, 6C/580/2012, 6C/585/2012, 6C/586/2012, 6C/589/2012, 6C/590/2012,
6C/591/2012, 6C/593/2012, 6C/594/2012, 6C/596/2012 s tým, že ďalej konanie bude vedené pod sp.zn.
6C/579/2012. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že vo veci pôvodne vedenej pod sp.zn.
6C/579/2012, v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 18Er/960/2010 bola

dňa 09.12.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorá bola uznesením zo dňa 17.02.2011 č.k.
18Er/960/2010-9 zamietnutá a uznesením zo dňa 27.09.2012 bola exekúcia zastavená. V konaní pod
sp.zn. 6C/5580/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 125,-eur a náhradu nemajetkovejujmy vo výške 1.100,- eur, pričom z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nitra sp.zn.
12Er/527/2010 vyplýva, že dňa 15.07.2010 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu a žiadosť

súdneho exekútora bola uznesením exekučného súdu zo dňa 13.10.2010 zamietnutá a exekučné
konanie bolo uznesením zo dňa 18.05.2011 zastavené. V konaní pod sp.zn. 6C/585/2012 si žalobca
uplatnil majetkovú škodu vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 495,- eur za
nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnej veci sp.zn. 19Er/6/2010, podľa ktorého
súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 08.01. 2010 a

exekučný súd dňa 12.01.2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V konaní pod sp.zn.
6C/586/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 440,- eura v súvislosti s exekučným konaním Okresného súdu Nitra pod sp.zn. 16Er/96/2011, kde
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému
súdu dňa 10.02.2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, exekučný súd dňa 20.07. 2011
vydalsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Vkonanípodsp.zn.6C/589/2012žalobca

žiadal priznať mu škodu vo výške 125,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 1.241,01 eura za nesprávny
úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 34Er/529/2010,
pričom z uvedeného spisu je zrejmé, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená exekučnému súdu dňa 15.07.2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a táto
bola uznesením zo dňa 13.12.2010 č.k. 34Er/529/2010-10 zamietnutá a uznesením zo dňa 19.09.2012

bolo exekučné konanie zastavené. Aj v konaní pod sp.zn. 6C/590/2012 sa žalobca domáhal škody vo
výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 508,94 eura za nesprávny úradný postup Okresného
súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 19Er/524/2010, z ktorého vyplýva, že exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenej exekučnému
súdu dňa 15.07. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a táto bola uznesením zo dňa

21.02.2011 č.k. 19Er/524/2010-9 zamietnutá a uznesením zo dňa 20.07.2011 bolo exekučné konanie
zastavené. V konaní vedenom pod sp.zn. 6C/591/2012 žalobca žiadal priznať majetkovú škodu vo výške
125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 427,81 eura, pričom zo spisu Okresného súdu Nitra
sp.zn. 23Er/525/2010 vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučnému súdu dňa 15.07.2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a jeho

žiadosť bola uznesením zo dňa 23.11.2010 č.k. 23Er/525/2010-10 zamietnutá. V konaní vedenom pod
sp.zn. 6C/593/2012 žalobca žiadal priznať majetkovú škodu vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 324,54 eura, pričom zo spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 24Er/960/2010 vyplýva,
že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu
dňa 09.12.2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a jeho žiadosť bola uznesením zo

dňa 14.12.2010 č.k. 24Er/960/2010-10 zamietnutá. V konaní pod sp.zn. 6C/594/2012 žalobca žiadal
priznať mu škodu vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 697,03 eura v súvislosti
s konaním exekučného súdu vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 10Er/416/2011 a podľa
obsahu tohto spisu bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému
súdudňa16.05.2011,ktorábolauznesenímexekučnéhosúduzodňa 21.03.2012č.k.10Er/416/2011-10

zamietnutá. Taktiež v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/596/2012 si žalobca uplatnil škodu vo výške 125,-
eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 586,39 eura za nesprávny úradný postup exekučného
súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 25Er/466/2010, kde na žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 23.06.2010, exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok a exekučný súd uznesením zo dňa 24.11.2010, žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia, zamietol. Opierajúc sa o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2 a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
účinnom do 31.05.2010, do 31.05.2011, ako aj od 01.06.2011 (ďalej len „Exekučný poriadok“) dospel k

záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju v jednotlivých konaniach, spojených na spoločné
konanie, zamietol. Konštatoval, že samotnému uplatneniu nároku malo predchádzať jeho predbežné
prerokovanie s príslušným orgánom, t.j. so žalovanou, pričom je nesporné, že žalobca dňa 23.04.2012
jej doručil žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a po uplynutí 6 mesiacov
bola splnená zákonná podmienka pre podanie návrhu na súd, i keď k uplynutiu tejto lehoty došlo až

po začatí súdneho konania. Na námietku premlčania vznesenú žalovanou proti nároku na náhradu
škody vzniknutému pred dňom 23.04.2009 neprihliadol poukazujúc na to, že rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti bolo doručované právnemu zástupcovi oprávneného v jednotlivých veciach,
od ktorého doručenia neuplynula zákonná 3-ročná lehota do podania žaloby na súd. Následne pretozisťoval opodstatnenosť žalobcom tvrdených porušení v postupe exekučného súdu. Z ustanovenia §
44 Exekučného poriadku mal za preukázané, že lehota 15 dní, v ktorej má súd vydať poverenie na
vykonanie exekúcie je záväzná pre súd len do tej miery, že jej nedodržanie by mohlo byť označené

ako zbytočný prieťah a jej podstatné prekročenie by sa prípadne mohlo skúmať v rámci disciplinárnej
zodpovednosti konkrétneho sudcu. Inak táto lehota má poriadkový charakter a preto na záver o
zbytočných prieťahoch nestačí len prekročenie tejto lehoty, ale aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu.
Ďalej konštatoval, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010, lehota 15 dní na
vydanie poverenia pre súdneho exekútora platí iba v prípade, ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie

poverenia, pričom v opačnom prípade musí skúmať tento rozpor a vzhľadom na obtiažnosť vecí a počet
nebolo možné do 15 dní rozhodnúť. Exekučný súd sa v jednotlivých veciach zaoberal materiálnym
predpokladom exekúcie, exekučným titulom ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorá povinnosť
mu vyplýva jednak z Exekučného poriadku, ale aj zo súdnej praxe. Poukázal na náročnosť jednotlivých
vecí, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV ÚS 94/2013-20 zo dňa 14.02.2013. Ďalej konštatoval,
že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 obsahuje iba zákonnú

lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, preto
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup súdu z
dôvodu nevydania rozhodnutia v tejto lehote, keďže pre zamietavé rozhodnutie zákon žiadnu lehotu
neustanovuje. Z tohto dôvodu nemal splnený základný predpoklad pre konštatovanie nesprávneho
úradného postupu v jednotlivých exekučných veciach. Stotožnil sa s názorom žalovanej, že 15-dňová

lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Za
preukázané mal objektívne okolnosti, pre ktoré nebolo možné, aby exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia v zákonom určenej lehote. Poukázal na nápad v jednotlivých
rokoch na Okresnom súde Nitra v oddelení „Er“, z ktorého mal za preukázané, že nebolo objektívne
možné danú lehotu dodržať. O náhrade trov konania rozhodol podľa§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť

údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu,žezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnejlehoty
a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť

štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,
atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento

nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil
jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie žalobcu

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha v jednotlivých veciach

náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
OkresnéhosúduNitravjednotlivýchexekučnýchkonaniach.Nesprávnyúradnýpostupžalobcavzhliadol
v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s

omeškaním dlhšej doby.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec
dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodenýa ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy

zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti,
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci, poukazujúc na vyššie uvedené závery, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo súd prvého
stupňa i vykonal a v tomto smere, v potrebnom a dostatočnom rozsahu, zistil skutkový stav veci, ktorý

je vyššie popísaný a z tohto skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.

Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č. 144/2010 Z.z. účinného do
01.06.2010 teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to vo veci

vedenej pôvodne pod sp.zn. 6C/585/2010 a vo veciach pôvodne vedených pod sp.zn. 6C/579/2012,
6C/580/2012, 6C/586/2012, 6C/589/2012, 6C/590/2012, 6C/591/2012, 6C/593/2012, 6C/594/2012 a
6C/596/2012 podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2010.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011), súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovaných
ustanoveniach plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre
exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený
v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu
sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu

pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve
zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka
však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozporso zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné
konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných
prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote

na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od
doručeniažiadosti„poveriť“exekútora,abyexekúciuvykonal.Obdobnúparalelumožnonájsťivodvolaní
proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ
Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež
i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, §
95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§

251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto
jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá žalobca.
Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a
účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva
upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto

záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá po dvoch dňoch po tom, ako súdny exekútor
požiadal exekučný súd o udelenie poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní, neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že ako už bolo uvedené,
že v konaniach sp.zn. 6C/597/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa
09.12.2010 uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 17.04.2011, t.j. v lehote 128 dní a nie 217
dní, ako uvádza žalobca), 6C/580/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu

dňa 15.07.2010, uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 13.10.2010, t.j. v lehote 88 dní a nie
614 dní, ako uvádza žalobca), 6C/585/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu
dňa 08.01.2010,poverenie bolo vydané dňa 12.01. 2010, t.j. v lehote 4 dní a nie 295 dní ako uvádza
žalobca), 6C/586/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 10.02.2011,
poverenie vydané dňa 20.07.2011 po doplnení návrhu , t.j. v lehote 160 dní a nie 290 dní ako uvádza

žalobca), 6C/589/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 15.07.2010,
uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 13.12.2010, t.j. v lehote 150 dní a nie 673 dní ako uvádza
žalobca), 6C/590/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 15.07.2010,
uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 21.02.2011, t.j. v lehote 200 dní a nie 276 dní ako uvádza
žalobca), 6C/591/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 15.07.2010,

uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 25.11.2010, t.j. v lehote 130 dní a nie 232 dní ako uvádza
žalobca), 6C/593/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 09.12.2010,
uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 14.12.2010, t.j. v lehote 5 dní a nie 176 dní ako uvádza
žalobca), 6C/594/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 16.05.2011,uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 21.03.2012, t.j. v lehote 300 dní a nie 378 dní ako uvádza
žalobca), 6C/596/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 23.06.2010,
uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 24.11.2010, t.j. v lehote 150 dní a nie 378 dní ako uvádza

žalobca), exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia
ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, žiadosti súdneho exekútora v
jednotlivých preskúmavaných veciach, na vydanie poverenia, zamietol, pričom rozhodol bezodkladne,

po uplynutí niekoľkých dní od podania žiadosti a preto s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno
vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

K žalobcom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za

zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne
závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali
byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa

danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ
žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani

nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako
nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre
samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno
stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď
tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov a znaleckého dokazovania sa preskúmavaného rozsudku

vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.