Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/470/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413216907
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6413216907.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľky I. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. Z. č. XXX, právnej zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,
so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 442,00 € s príslušenstvom, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 18C/88/2013-76 zo dňa 04. 02. 2015,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 39,93 € na účet jej právneho zástupcu, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 442,00 €
spolus8,5%ročnýmúrokomzomeškaniazosumy 442,00€počítajúcod 14.11.2013aždozaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že účastníci konania uzatvorili dňa 05.

06. 2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol navrhovateľke poskytnutý úver vo výške 200,00 € ( ďalej
v texte „zmluva o úvere“ ). Navrhovateľka sa zaviazala tento úver splatiť v 12 mesačných splátkach po
33,00 € počnúc dňom 01. 08. 2009, a okrem sumy 200,00 € sa zároveň zaviazala zaplatiť aj poplatok
vo výške 196,00 €. Celkovo tak mala odporcovi zaplatiť sumu 396,00 €.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že vyššie uvedená zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, navrhovateľka má postavenie spotrebiteľky. Odporca ako právnická osoba, ktorej

predmetom podnikania bolo poskytovanie úverov, resp. iných finančných služieb ( dodávateľ ) poskytol
navrhovateľke úver, ktorý nebol poskytnutý na výkon povolania, zamestnania alebo podnikateľskej
činnosti. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia aplikoval v prejednávanom prípade ustanovenia zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ( ďalej v texte len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ )
účinného v čase uzatvárania tejto zmluvy a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže úver považoval
za spotrebiteľský, Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovoval obligatórne náležitosti tejto zmluvy o
úvere. Zmluva však neobsahovala zákonné náležitosti, a to okrem ročnej percentuálnej miery nákladov

ani ročnú úrokovú sadzbu, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V dôsledku
uvedeného považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľke za úver bezúročný a bez poplatkov
v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom čoho mal odporca právo len na
vrátenie istiny 200 €. Navrhovateľka zaplatila odporcovi sumu 642,00 €, teda o 442 € viac. Po odpočítaníistiny, ktorú bola povinná vrátiť odporcovi vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie vo výške
442,00 €, na ktorú sumu okresný súd odporcu zaviazal.

Predrozhodnutímvovecisamejokresnýsúdposúdilnámietkupremlčaniavznesenúvkonaníodporcom,
ktorú však nepovažoval za dôvodnú, nakoľko z prehľadu úhrad navrhovateľky vyplynulo, že tieto boli
vykonávané od 17. 08. 2009 do 20. 06. 2012. Okresný súd konštatoval, že návrh na začatie konania bol
na súd podaný včas v priebehu štvorročnej premlčacej lehoty v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.

Okresný súd priznal navrhovateľke i príslušenstvo v zmysle ust. § 369 Obchodného zákonníka, teda
úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 14. 11. 2013, pretože v uvedenom čase už boli vykonávané
úhrady zo strany navrhovateľky v prospech odporcu a odporca nevydal bezdôvodné obohatenie ani v
lehote, ktorá mu bola určená vo výzve na vydanie takéhoto obohatenia.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1, teda podľa úspechu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.)
odvolanie odporca. Namietal, že už pred prvostupňovým súdom poukazoval na existenciu prekážky veci
rozhodnutej a žiadal, aby súd konanie pre existenciu neodstrániteľnej prekážky zastavil. Odôvodňoval
to najmä tým, že nárok bol predmetom konania rozhodcovského súdu, výsledkom ktorého bol

rozhodcovský rozsudok vydaný stálym rozhodcovským súdom, ktorý nebol navrhovateľkou napadnutý.
Zuvedenéhopretopodľanehovyplýva,žedisponujeprávoplatnýmavykonateľnýmrozhodnutímstáleho
rozhodcovského súdu, ktoré je potrebné postaviť na roveň rozsudku vydávaným v konaní vedenom
na všeobecných súdoch. Naviac, finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka poukázala na jeho účet
predstavujú dobrovoľné plnenie, na ktoré bola zaviazaná právoplatným rozhodcovským rozsudkom.

Takéto plnenie preto nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie.

Odporca poprel právny status navrhovateľky ako spotrebiteľky, ak zmluva, ktorá bola medzi nimi
uzavretá, nie je zmluvou spotrebiteľskou, pretože navrhovateľka vstúpila do právneho vzťahu na
základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju

súkromnú potrebu. Z tohto dôvodu preto pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádzal čo do účelu
z vyhlásenia navrhovateľky. V jeho prípade treba akceptovať aj jeho dobrú vôľu, s ktorou do právneho
vzťahu s navrhovateľkou vstupoval. Ak teda navrhovateľka v zmluve o úvere uviedla, a aj podpísala,
že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jej povolania, treba chrániť jeho dobrú vieru
a navrhovateľke nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Okresný súd preto na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne vec nesprávne právne posúdil.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že odporcovi neplnila na základe

rozhodcovského rozsudku, nakoľko rozhodcovská doložka v znení, ako bola naformulovaná v Zmluve
o úvere, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok ničotným
paaktom. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo/6/2012, 6
MCdo/14/2012 a trvala na tom, že v prejednávanom prípade neexistuje prekážka res iudicatae.

K charakteru zmluvy o úvere, ako zmluvy spotrebiteľskej uviedla, že na predmetnú zmluvu o úvere,
ktorú uzavrela, sa vzťahujú ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko vystupovala pri
uzatváraní tejto zmluvy ako spotrebiteľka a odporca ako dodávateľ. Konkrétne poukázala na ust. § 2
písm. b), § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona. Zdôraznila, že zmluvu tak, ako bola predložená na podpis,
nemohla ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení

bez možnosti pripomienkovania predložená. Nemala vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka
znamená a spôsobuje, resp. má spôsobiť, pričom v predmetnej zmluve chýba akýkoľvek údaj o jej
zamestnávateľovi, prípadne iný údaj, ktorý by poukazoval na to, že finančné prostriedky boli poskytnuté
na účel zamestnania. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/84/2011 s
tým, že pre vylúčenie aplikácie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch nepostačuje označenie

účelu v zmluve o úvere, ale tento účel vylučujúci daný predpis musí reálne existovať a je nevyhnuté ho
patrične preukázať. Vyznačovanie nepravdivého účelu poskytnutia úveru samotným odporcom je jeho
bežnou praxou, ktorej účelom je vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Zákonao spotrebiteľských úveroch. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom, ako aj
dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ okresný súd o vznesenej námietke premlčania rozhodoval aplikujúc ustanovenia Obchodného

zákonníka, nepostupoval vecne správne. Voľba režimu Obchodného zákonníka v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na základe ktorej nie je možné na prejednávaný prípad aplikovať
ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka o plynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Napriek tomu
odvolací súd konštatuje, že nárok navrhovateľky nebol premlčaný ani v zmysle ustanovení Občianskeho
zákonníka, preto nesprávna aplikácia právneho predpisu vo vzťahu k premlčaniu nároku navrhovateľky
nevyvoláva vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

ust. § 52 ods. 2 veta posledná Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Ustanovenie §-u 5b) zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť až 01. 05.
2014, avšak právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od

ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Uvedené vyplýva napr. aj z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26. 11. 2015. V dôsledku uvedeného
možno dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
tvorí jeden celok, vyplývajúci z plnenia zo zmluvy o úvere bez ohľadu na skutočnosť, že k plneniu
dochádzalo formou splátok. Premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku začala plynúť až po skončení

bezdôvodného obohacovania sa odporcu, k čomu v prejednávanej veci došlo až poskytnutím poslednej
splátky dňa 20. 06. 2012. Ak bol návrh na začatie konania podaný na okresný súd dňa 23.12.2013,
bol podaný počas plynutia objektívnej trojročnej premlčacej lehoty ( aj lehoty subjektívnej - dvojročnej )
podľaObčianskehozákonníka,anároknavrhovateľkynavydaniebezdôvodnéhoobohateniabolvcelom
rozsahu uplatnený včas.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z obsahu
spisu vyplýva, že návrh vo veci samej bol podaný na Okresný súd Žiar nad Hronom na základe návrhu
navrhovateľky, ktorá sa domáhala zaplatenia sumy 442,00 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného

obohatenia vzniknutého na strane odporcu. Účastníci konania uzavreli dňa 01. 08. 2009 zmluvu o
úvere. Napriek tomu, že ide o zmluvu o absolútnom obchode v zmysle ust. § 261 ods. 1 písm.
d) Obchodného zákonníka, uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Tento právny záver vyplýva
najmä z toho, že odporca ako dodávateľ vystupoval pri jej uzavretí jednoznačne v rámci predmetu
svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a navrhovateľka vystupovala ako spotrebiteľka, keď táto

pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti nekonala. V
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy, sa za
spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ
so spotrebiteľom. Uvedené ustanovenie výslovne konštatuje, koho považuje za dodávateľa a koho
za spotrebiteľa, keď v tomto prípade účastníci konania túto charakteristiku spĺňajú. Pre posúdenie, či

zmluva o úvere je zmluvou, ktorá má spotrebiteľský charakter, nie je podstatné, či táto bola uzavretá aj v
zmysle ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak spĺňa charakteristiku zmluvy spotrebiteľskej
v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nemohol prihliadať na námietku odporcu,
ak tvrdí, že navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nevystupovala ako spotrebiteľka, pretože nenapĺňa
definíciu spotrebiteľa. Naviac, v prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o zmluvu spotrebiteľskú,

má dôkazné bremeno dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie
je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku,
aké je postavenie odberateľa, a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti
odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. „Zaškrtnutie“ možnosti spôsobu použitia úveru sama

o sebe neumožňuje vyvodiť záver, že nejde o zmluvu spotrebiteľskú. Naviac v zmluve je navrhovateľka
označená menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom, číslom občianskeho preukazu, a teda z
uvedených údajov nevyplýva, že by navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ak žiadnu obchodnú čipodnikateľskú činnosť v tom čase nevykonávala. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru ESD, napríklad rozhodnutie Johann Gruber proti Bay AaAG Wa AG, vec C-464/01, rozsudok
Súdneho dvora zo dňa 20. 01. 2005. Uvedené práve závery sa vzťahujú i na zmluvu uzavretú, resp.

„zaškrtnutú“ za účelom výkonu povolania.

K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť
len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny
povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní), ako aj po

náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj na výkon
povolania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver
poskytnutý spotrebiteľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo
zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane právnym režimom Zákona o
spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákonníka, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s
ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy ale aj vo vzťahu k náležitostiam,

ktoré zmluva musí obsahovať, prípadne k výške zákonom regulovanej odplaty a pod.. V konaní však
odporca nepreukázal, že by navrhovateľka pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a uvedené nie je možné vyvodiť len z toho, že
v zmluve je konštatované, že predmetný úver je poskytnutý na výkon povolania. Aj z rozhodnutia
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1930/11 vyplýva, že je porušením práva na spravodlivý proces taká

interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to i vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného
zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá
má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania úverového dlžníka, ťaží toho, kto
tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský

úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku, teda odporcu. Preukázaním
tejto skutočnosti nemôže byť len všeobecný údaj v zmluve o poskytnutí úveru - „na výkon povolania“,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s predmetnou činnosťou odberateľa, teda
navrhovateľky vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočností,
že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostranne adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké

množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej
uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na
predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti
zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla

jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky,
ktoré si však poskytovateľ úveru sám v predstihu a v kľude bez časového stresu podľa svojich predstáv
naformuloval, prijme alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v tomto
prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu, pričom
aj z predmetnej zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné

prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, sú vypĺňané odporcom. V prejednávanej veci ide o
spor zo spotrebiteľskej zmluvy, odporca pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy, považovať za dodávateľa. Navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné

považovať ju v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy za
spotrebiteľku a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu navrhovateľky a jej uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere
neobsahovala náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku uvedeného správne
považoval okresný súd zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Okresný súd dostatočným spôsobom
odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva vyššie uvedené údaje neobsahovala. V tomto

rozsahu odporca rozhodnutie prvostupňového súdu nespochybnil. Okresný súd naviac konštatoval,
že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola vopred pripravená na formulári bez možnosti
navrhovateľky ako spotrebiteľky zasiahnuť do znenia jej obsahu, t. j. vzájomných práv a povinností
účastníkov zmluvy, preto bol súd ex offo povinný podrobiť daný zmluvný vzťah prieskumu a zisťovať, čizmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonom. Okresný súd naviac dôvodne poukázal na exekučné
konanie vedené pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 4Er/1173/2010, v ktorom bol vyslovený
okresným súdom právny záver o postavení navrhovateľky, ako spotrebiteľky (podporený i odvolacím

súdom), keď práve na základe charakteristiky zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej došlo ex offo
k skúmaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

Okresný súd správne vyhodnotil, že v prípade, ak navrhovateľke bol poskytnutý úver vo výške 200,00
€, a táto uhradila odporcovi sumu 642,00 €, zaplatila o 442,00 € viac, v dôsledku čoho odporca prijal

uvedené finančné plnenie odporkyne v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho
dôvodu a následne aplikujúc ust. § 456 Občianskeho zákonníka správne rozhodol, aby sa predmet
bezdôvodného obohatenia, teda suma 442,00 € s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola
získaná - navrhovateľke.

K námietke odporcu vznesenej v odvolaní, že v prejednávanom prípade ide o res iudicatae a okresný

súd mal konanie zastaviť, odvolací súd uvádza nasledovné:

Predmetný rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo zo strany navrhovateľky k plneniu
odporcovi, bol už Okresným súdom Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/1173/2010
posúdený ako nulitný právny akt. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie tohto rozhodcovského

rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Uznesením Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4Er/1173/2010 zo dňa 05. 12. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
30. 05. 2014 bola exekúcia vedená pod sp. zn. Ex14924/2010 vyhlásená za neprípustnú a zastavená.
Podkladom na vykonanie exekúcie bol vyššie uvedený rozsudok stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
19. 08. 2010 s tým, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, že rozhodcovská

doložka je neprijateľná, pretože nebola navrhovateľom ako spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila
spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa priečila dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Okresný súd preto dôvodne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval,
že keďže bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená z dôvodu, že rozhodcovská

doložka, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, potom je vydaný rozhodcovský rozsudok potrebné považovať za nulitný právny akt, ktorý
vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený.

Odvolací súd uznáva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku.

Uvedené však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej
rozhodcovskej doložke. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok
je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Obdo/44/2011). Dôsledkom vyššie uvedeného je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na
prejednanie žaloby odporcu, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a

teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty , z právneho
hľadiska považované za neexistujúce. Podľa právnej teórie nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa
naň, akoby neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok,
na ktorý odporca poukazuje prekážku res iudicatae. Nemožno totiž opomenúť, že v exekučnom konaní,
ku ktorému došlo na základe rozhodcovského rozsudku, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a exekučné konanie zastavené práve z dôvodu, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným
právnym aktom. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) právny akt žiadnu prekážku následného
prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, námietky odporcu neobstoja.

Aj v zmysle rozsudku Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23. 04. 2014 (sp. zn.

31Cdo/3309/2011) Najvyšší súd ČR uviedol, že „ak žalovaný, či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom
konaní splní na základe právoplatného rozsudku jemu uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto
povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením. Ak neexistovala, získava
žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie.“ V prejednávanom prípade potom rozhodnutiu
exekučného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a túto zastavil práve z dôvodu neexistencie

exekučného titulu, ak rozhodcovský rozsudok považoval za nulitný právny akt (nakoľko rozhodcovský
súd nemal právomoc na jeho vydanie), možno prisúdiť účinky rozhodnutia, ktorý určil, že v prípade
rozhodcovského rozsudku ide o paakt z právneho hľadiska považovaný za neexistujúci.Ohľadne otázky res iudicatae Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 25/2014 uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však
rozsudok, ktorý je založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke. Otázka materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku bola posudzovaná v exekučnom konaní a materiálna právoplatnosť bola
prelomená exekučným súdom. Stály rozhodcovský súd tak nemal dostatok právomoci na vydanie
daného rozhodnutia, nakoľko jeho právomoc bola založená na základe rozhodcovskej doložky, čo sa
považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
ktorá neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nezakladá právomoc rozhodcovského orgánu

na vydanie rozhodnutia. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27. 08. 2015
vyplýva, že ak je rozhodcovská doložka absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna
neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa na takúto doložku hľadí tak,
ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd
vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto nie je možné prisvedčiť tvrdeniu odporcu uvedenom v odvolaní,
že ak sa navrhovateľka domáha vydania plnenia, ktoré bola povinná plniť na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, a na základe ktorého mu plnila dobrovoľne, nejde o
bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní a súčasne trovy právneho zastúpenia vyčíslil v súlade
s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej v texte len „Vyhláška“), preto odvolací súd potvrdil i tento súvisiaci výrok napriek tomu,
že odvolaním nebol napadnutý.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná
navrhovateľka, preto jej súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia,
a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu - podanie vo veci samej v zmysle §

13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky vo výške 31,54 € + 1 x režijný paušál vo výške 8,39 € v zmysle § 16 ods.
3 Vyhlášky. Spolu tak trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 39,93 €, ktoré
trovy odvolacieho konania je odporca povinný nahradiť navrhovateľke na účet jej právneho zástupcu v
zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.