Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/390/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311200665
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2311200665.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej, v právnej veci žalobkyne: G. N., narodená
XX.XX.XXXX, bytom M. R. H. XXX/XX, H., zastúpená advokátom: JUDr. Roman Jurík, Račianska
62, 831 02 Bratislava, proti žalovaným v 1. rade: S.O.S. financ, s.r.o., Námestie Slobody 10, 921 01
Piešťany, IČO: 36 250 406, v 2. rade: Tatra credit a.s., Námestie slobody 10/1718, 921 01 Piešťany,
IČO: 44 975 775, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve a zaplatení
primeranéhozadosťučinenia,naodvolaniežalovanéhov2.radeprotirozsudkuOkresnéhosúduGalanta
č.k. 5C/6/2011-382 zo dňa 17. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil, že úverová zmluva č. 31/09 zo dňa
27.02.2009 je neplatná (výrok č. I.), určil, že zmluva o záložnom práve č. 31/09 zo dňa 27.02.2009 je
neplatná (výrok č. II.) a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol (výrok č. III.), súčasne zamietol i
vzájomný návrh žalovaného v 2. rade (výrok č. IV.) a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne Okresnému súdu Galanta súdny poplatok v sume 232,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Galanta
súdny poplatok v sume 167,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok č. V. a VI.) s tým,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej (výrok č.
VII.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka (zákon
č. 513/1992 Zb.), § 1 ods. 2, § 39, § 3 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 5, 6, 7, § 41, § 115a,
§ 457, § 107 ods. 1, 2, § 112 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.), § 4 ods. 1, 2, § 4

ods. 3, § 4 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. - ďalej len ZoSÚ) a
napokon i ustanoveniami § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.). Mal
preukázané, že žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu dôvodná. Dňa 27.02.2009 žalobkyňa spolu so
svojim t.č. už nebohým manželom G. N. uzavreli so žalovaným v 1. rade úverovú zmluvu č. 31/09,
predmetom ktorej bol úver v sume 3.300,- eur s dobou splatnosti 12 mesiacov, s konečnou splatnosťou
úveru 27.02.2010, keď celková suma, ktorú mala žalobkyňa s manželom vrátiť, bola 4.488,- eur, ročná
úroková sadzba 15,60 p.a. a RPMN 38,52%. Výška paušálnych nákladov je 1,20% mesačne, expresný

poplatok za poskytnutie úveru 0,50%. Na základe tohto úveru bola žalobkyni a jej nebohému manželovi
dňa 27.02.200 poskytnutá suma 3.300,- eur. Žalobkyňa spolu so svojim t.č. už nebohým manželom a
žalovaný v 1. rade ako záložný veriteľ súčasne uzavreli zmluvu o záložnom práve č. 31/09, predmetom
ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľným veciam záložcom vprospech záložného veriteľa na zabezpečenie jeho pohľadávky z úverovej zmluvy č. 31/09 uzatvorenej
dňa 27.02.2009, kde výška úveru s navýšením predstavuje 4.488,- eur so splatnosťou 27.02.2010. Na
zabezpečenietejtopohľadávkysazriadilozáložnéprávoknehnuteľnostiamvedenýmOkresnýmúradom

Šaľa, odbor katastrálny, kat. úz. H. na LV č. XXXX, parc. č. 48/1 o výmere 401 m2 - zastavané plochy a
nádvoria a parc. č. 50/2 o výmere 844 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C“ a stavby
so súpisným č. XXX na parc. č. 48/1 a bytový dom a to byt č. X, vchod č. XX, nachádzajúci sa na ulici M.
R. H. v bytovom dome č. XXX postavený na parc. č. 48/1 vo vlastníctve záložcu v podiele 1/1 a podiel
na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku. Manžel žalobkyne

zomrel XX.XX.XXXX a v zmysle vydaného osvedčenia v konaní o dedičstve majetok poručiteľa prevzala
pozostalá manželka bez povinnosti výplaty ustupujúcich spoludedičov. Žalobkyňa aj so svojim nebohým
manželom úver riadne nesplácali a z poskytnutej sumy 3.300,- eur doposiaľ vrátili 511,- eur. Medzi
žalovanými v 1. a 2. rade bola dňa 01.12.2009 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, na základe
ktorej bola pohľadávka voči žalobkyni postúpená na žalovaného v 2. rade. Tento vyzýval dlžníkov
opakovanými listami na úhradu zvyšku dlhu. Súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade

ide o zmluvný vzťah, na ktorý treba aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom a
účinnom v čase uzavretia zmluvy a teda ide o spotrebiteľský vzťah. V danom prípade ide o určovaciu
žalobu v zmysle § 80 písm. c) OSP, kde naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o
úvere má žalobca - spotrebiteľ, ktorého špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje
predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov Európskych spoločenstiev, v

nie poslednom rade i domáca právna úprava, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho
skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy,
týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky) jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám za
nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Uvedený právny názor vyslovil
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1MCdo 1/2009.

Preto žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o
záložnompráve. Ktvrdeniamžalovanéhov2.radeknaliehavémuprávnemuzáujmunaurčovacej
žalobe súd ešte dodal, že i v prípade, ak by na základe vyššie uvedeného žalobkyňa nemala naliehavý
právnyzáujemnapodanejžalobeatozdôvodu,žesavdanomprípadejednáosynalagmatickýzáväzok,

keď podaním vzájomného návrhu žalovaným, ktorým žiada od žalobkyne sumu vo výške 2.789,- eur,
odstránil tento nedostatok. Aj z tohto dôvodu žalobkyňa má naliehavý právny záujem tak na určení
neplatnosti zmluvy o úvere, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva.

Súd prvého stupňa sa zaoberal jednotlivými článkami zmluvy, keď zmluva má XXI. článkov a i napriek

jej obsažnosti absentuje v nej údaj v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ. Súd prvého stupňa sa ďalej
zaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami, na ktoré poukázala žalobkyňa (ide o čl. II bod 1, čl.
VI. bod 1, čl. VII bod 1,2,3-9,10-11, čl. VIII, čl. X, čl. XI, čl. XII, čl. XIII, čl. XIV bod 2,3, čl. XV, čl. XVI,
čl. XVII, čl. XIX bod 1,4,6,15) a podrobne rozobral ďalšie zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech
dlžníka ako spotrebiteľa. Žalovaný v 1. rade pritom pri uzatváraní tohto zmluvného vzťahu nepostupoval

snáležitoustarostlivosťou,ktorúbolopotrebnéodnehoočakávaťabeználežitéhozhodnoteniafinančnej
situácie dlžníkov im predložil na podpis zmluvu o úvere uzatváranú podľa Obchodného zákonníka,
ktorá má prísnejšiu právnu úpravu a jeho konanie odporujúce v spoločnosti uznávaným pravidlám
správania sa podnikateľských subjektov vo vzťahu k bežnému spotrebiteľovi vidieť i v tom, že v žiadosti
o poskytnutie úveru ako predmet zábezpeky bola iba garáž vedená na LV č. XXXX, pričom v zmluve o

úvere a zmluve o zriadení záložného práva bol ako predmet uvedený aj vyššie popísaný byt. Navyše
podľa LV č. XXXX kat. úz. H. musel žalovaný v 1. rade vidieť, že na predmetný byt je už zriadené
záložné právo zo strany E. E., a.s. Navyše v rozpore s náležitou odbornou starostlivosťou pri dojednaní
zmluvy bola dojednaná výška úveru v dvanástich mesačných splátkach po 99,- eur, avšak v prípade
trinástej splátky a to v rozpätí jedného roka bola už splátka jednorazovo 3.300,- eur. Súd prvého stupňa

konštatoval, že s ohľadom na sankcie počítané z poskytnutej istiny bez ohľadu na skutočnú výšku
dlhu v omeškaní, poskytnutý úver v sume 3.300,- eur (27.02.2009) narástol dlh na sumu 8.467,88
eura (list žalovaného v 2. rade z 01.06.2010 - výzva na plnenie) a teda dlh žalovaný navýšil viac ako
dvojnásobne. K takémuto výsledku prispeli neprijateľné sankcie spolu so zmluvou o záložnom práve,
ktorá umožňuje žalovanému obísť dôležitý prvok u iného práva predstavujúci ex offo kontrolu a postihnúť

majetok spotrebiteľa bez súdnej kontroly a vymôcť plnenie z neprijateľných podmienok. V spojení s
ostatnými zmluvnými podmienkami a tiež so zmluvou o záložnom práve je tak vážne nebezpečenstvo
postihu majetku spotrebiteľa v neprimeranom rozsahu. Rovnako je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
aj jednorazová zmluvná pokuta 165,97 eura podľa článku X. zmluvy pri neoznámení zmeny trvaléhobydliska spotrebiteľa, rovnako zmluvná pokuta vo výške 30% z poskytnutej istiny, napríklad 30% pri
uvedení veriteľa do omylu alebo 20% z poskytnutej istiny, minimálne však 1.659,70 eura v prípade
splatenia úveru pred lehotou splatnosti a iné. Rovnako neprijateľná je podmienka uvedená v článku

V. zmluvy, kde sa spotrebiteľ zaväzuje uzavrieť zmluvu o záložnom práve a veriteľovi sa tým ponúka
možnosť uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu spotrebiteľa bez súdnej kontroly, čo je v kolízii s
princípom efektivity únijného práva. Súd prvého stupňa na prejednávaný prípad aplikoval ust. § 41
OZ v jeho eurokonformnom výklade s ustanovením čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Čl. 6 je kogentným ustanovením (rozsudky Európskeho

súdneho dvora ASTURCOM, MOSTZA CLARO), ktoré požaduje, aby spotrebiteľa nezaväzovala zmluva
ako celok v kontexte ochrany spotrebiteľa pred použitím nekalých zmluvných podmienok. Napokon o
správaní sa žalovaného v 1. rade vo vzťahu k spotrebiteľom svedčí i rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie, ústredného inšpektorátu obchodnej inšpekcie v Bratislave, pod č.: SK/0566/99/2010 zo
dňa 29.10.2010, z ktorého je zrejmé, že žalovaný vo viacerých prípadoch (v zmluvách uvedených v
rozhodnutí) pochybil v tom, že nesprávne v nich bola uvedená RPMN, čo je v rozpore s § 4 ods. 2

písm. j) z.č. 258/2001 Z.z. Predmetná úverová zmluva je neplatná ako celok, nakoľko sa prieči dobrým
mravom podľa ustanovenia § 39 OZ, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť zmluvy
by mala byť len akási posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu. Predmetná zmluva však
vykazuje závažné vady aj čo do podstatných náležitostí.

Preto za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú esenciálnych náležitostí a zo
splátkového kalendára je problematické zistiť, aké sú vlastne splátky po zohľadnení neplatných klauzúl,
týkajúcich sa príslušenstva pohľadávky, vrátane dôležitej časti o odplate za úver (úrokoch a ďalších
poplatkoch) a v prevažnej väčšine, niet bezvadného článku zmluvy, dospel súd k neplatnosti zmluvy ako

celku. Berúc zreteľ podľa § 41 Občianskeho zákonníka na povahu právneho úkonu, obsah právneho
úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinnosti v neprospech slabšieho spotrebiteľa, ďalej
vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá a evidentnú nadvládu nad dlžníkom (slabšia
pozícia čo do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti, naviac v tiesni) a konečne, berúc zreteľ na
povahu právneho úkonu, súd prvého stupňa rozhodol tak, že určil vyššie uvedenú úverovú zmluvu č.

31/2009 zo dňa 27.02.2009 za neplatnú.

Vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy neplatnou je i zmluva o záložnom práve, ktorá je od úverovej
zmluvy odvodená a teda má akcesorickú povahu vo vzťahu k úverovej zmluve. Uvádzal, že zmluva o
záložnom práve je v rozpore s dobrými mravmi pre zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré

svojou hodnotou niekoľkonásobne prevyšujú hodnotu poskytnutého úveru. Súd poukázal na dojednanie
atopovinnosťspotrebiteľovstrpieťvýkonzáložnéhoprávanazákladetejtozmluvyakoexekučnéhotitulu
v zmysle § 258 ods. 3 zákona č. 99/1963 OSP alebo § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., ktoré konanie
je v rozpore s únijným právom. Preto súd žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti zmluvy o záložnom
práve vyhovel. Opačný názor mal súd prvého stupňa o uložení povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade

na primerané finančné zadosťučinenie. Súd poukázal na situáciu, v akej sa žalobkyňa s jej nebohým
manželom nachádzali, pretože úver nesplácali a mal tiež preukázané, že mali ďalšie úvery, ktoré
okolnostiprispelikichnepohodeanapokonsamožnoiodrazilinazdravotnomstavemanželažalobkyne,
čo sú všetko iba domnienky. Preto súd tento návrh žalobkyne zamietol. Súd zamietol i vzájomný návrh
žalovaného v 2. rade, pretože v zmysle § 457 OZ sú si účastníci povinní vrátiť pri neplatnej zmluve

všetko, čo podľa nej dostali. V danom prípade žalobkyňa vzniesla námietku premlčania a preto sa súd
prvého stupňa vysporiadal s tým, že bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu
vzniká už okamihom prijatia tohto plnenia, vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba. V danom
prípade potom premlčacia doba začala plynúť dňa 27.02.2009, kedy k prijatiu plnenia došlo a keďže
žalovaný v 2. rade podal žalobu o zaplatenie sumy 2.789,- eur až vzájomným návrhom (09.10.2013),

uplynula premlčacia doba troch rokov od uzavretia zmluvy a teda právo žalovaného v 2. rade na
zaplatenie sumy 2.789,- eur je premlčané uplynutím tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby.
Preto súd protinávrh žalovaného v 2. rade zamietol. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť úhrady
súdnych poplatkov a súčasne rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade, ktorý s rozsudkom súdu
prvého stupňa nesúhlasil.Namietal existenciu naliehavého právneho záujmu na vyslovení neplatnosti predmetných zmlúv.
Poukázal na to, že určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu
postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Nie je preto opodstatnená

tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené. Povinnosť žalobcu plniť podľa zmluvy o úvere
nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem nemôže byť daný,
keďže existujú už konkrétne nároky zmluvných strán, pretože žalovanému vzniklo právo na vrátenie
poskytnutého úveru vrátane dohodnutých zmluvných sankcií, pričom v prípadnom spore by bol súd,
ktorý by o takomto návrhu na plnenie konal, povinný platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o úvere posúdiť

ako otázku predbežnú. Poukázal na to, že žalobkyňa spolu s manželom požiadali o úver, úverovú
zmluvu podpísali a finančné prostriedky vo výške 3.300,- eur prevzali. Do dnešného dňa uhradili iba
sumu 511,- eur, pričom je nepochybné, že sa dostali do omeškania, pretože posledná platba bola prijatá
dňa 08.06.2010, čím žalovanému vznikol nárok na zmluvné pokuty dohodnuté v zmluve. Zmluva o
úvere spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, rovnako i záložná
zmluva o záložnom práve zo dňa 27.02.2009 je uzatvorená v zmysle § 151a a nasledujúce OZ v

platnom znení a bola podpísaná slobodne, vážne a bez námietok. Argumentoval, že úverová zmluva
spĺňa všetky náležitosti, ktoré jej prikazuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, rovnako i
zmluva o záložnom práve je uzatvorená v zmysle § 151a a nasledujúce OZ a bola podpísaná slobodne,
vážne a bez námietok. Záložné právo pritom zanikne až zánikom zabezpečovanej pohľadávky, čiže až
uhradením pohľadávky s príslušenstvom. Argumentoval, že pohľadávka vyhlásením úverovej zmluvy za

neplatnú nezaniká a preto záložná zmluva má slúžiť na uspokojenie veriteľa. Úverová zmluva pritom
má všetky zákonom stanovené náležitosti. Poukázal na to, že v zmysle článku XIV., bod 1 úverovej
zmluvy mohol dlžník odstúpiť od zmluvy v lehote 14 dní odo dňa jej podpísania, preto neobstojí tvrdenie o
neprimeraných úrokoch a neprijateľných podmienkach, keďže dlžník dobrovoľne a slobodne z úverovej
zmluvy plnil (§ 323 ods. 2 ObchZ v spojení s § 401 ods. 1, 2 ObchZ). Nevidel žiadne dôvody, pre ktoré

by mala byť úverová zmluva vyhlásená za neplatnú. žalovaný v 1. rade má v predmete podnikania aj
poskytovanie úverov a preto dojednanie úroku nemožno považovať za neplatné čo do základu, pričom
v úverovej zmluve v článku I. bod 1 písmeno e) je uvedené RPMN vo výške 38,52%. Nie je možné,
aby dlžník disponoval dlhodobo s peňažnými prostriedkami veriteľa bez úrokov. Poukázal na Nariadenie
vlády SR č. 238/2008 Z.z., keď v zmysle § 1 ods. 1 v zmysle uvedeného nariadenia vlády bola pre

uvedený typ úveru a v danom čase Ministerstvom financií SR stanovená maximálna výška odplaty
64,36% p.a. Preto úverová zmluva obsahuje primeranú výšku odplaty, pričom RPMN vypočítaná z
úverovej zmluvy je nižšia ako pre daný typ úveru povoľovalo v danom čase Ministerstvo financií SR.
Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, na to, že nie je možné vyhlásiť odplatu za neprijateľnú a to v
zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z.z. Čo sa týka zmluvných

pokútasankciízaneplneniesipovinnostívzmyslečlánkuXVbod6úverovejzmluvy,jeveriteľoprávnený
zmluvné pokuty, poplatky a iné sankcie úplne alebo sčasti odpustiť. Poukázal na § 3a ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z., účinné od 01.07.2010, ktoré žalovaný v 2. rade akceptuje i pri výpočte sankcií.
Je limitovaná výška sankcií 27% ročne a súd je povinný konštatovať, či veriteľ uvedené ustanovenie
dodržiaval. Žalovaný si preto v súlade s týmto nariadením vypočítal i pohľadávku, ktorú prihlásil do

dedičstva po nebohom manželovi žalobkyne vo výške 5.112,14 eura. Poukázal na asynalagmatickosť
zmluvyoúvere,keďžepredmetnázmluvaoúverejeasynalagmatickýzáväzok-jednostrannezaväzujúci
a v prípade neplatnosti zmluvy sa súd musí zaoberať aj otázkou vrátenia plnenia zo strany žalobcu
žalovanému. Pokiaľ takejto právnej konštrukcii nezodpovedá žalobný petit, nie je možné takejto žalobe
vyhovieť. Argumentoval, že v zmysle § 41, § 53 ods. 1, § 53 ods. 5 OZ je zrejmé, že nie je dôvodné

vyhlásiť úverovú zmluvu za neplatnú ako celok a nie je možné vyhlásiť ani odplatu za neprijateľnú a
to v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008. Čo sa týka Smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, argumentoval,
že v prípade zistenia nekalej podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú členské štáty povinné upraviť, že
zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ale to neznamená neplatnosť zmluvy ako celku. Členské

štáty teda musia nevyhnutne zabezpečiť, aby nekalé zmluvné podmienky použité v zmluvách neboli pre
spotrebiteľa záväzné, z čoho potom vyplýva, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zmluva bola
naďalej pre strany záväzná. Autor smernice sa teda usiloval zabezpečiť zrušenie nekalej podmienky
a nie zrušenie zmluvy. Poukázal na nesprávny postup súdu prvého stupňa v súvislosti so vzájomným
návrhom. Poukázal na ustanovenie § 457 OZ a na povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť druhému všetko,

čo podľa nej dostal. Žalobkyňa v návrhu žiada vysloviť iba neplatnosť zmluvy. Preto odporca v tomto
konaní vzniesol vzájomný protinávrh. Preto súd musí o takomto protinávrhu rozhodovať v konaní, v
ktorom sa rozhoduje o neplatnosti zmluvy. Čo sa týka premlčania jeho nároku, poukázal na ustanovenie
§ 107 ods. 3 OZ. Právo žalovaného na plnenie zo zmluvy podporujú aj ustanovenia § 853 ods. 1 a § 112OZ.Súdprvéhostupňasamalvsúvislostisvyslovenímneplatnostizmluvyzaoberaťiotázkou,činedošlo
podaním žaloby o neplatnosť predmetnej zmluvy zo strany žalovaného k prerušeniu plynutia premlčacej
doby. Žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť úverovej zmluvy dňa 13.11.2011 a toto konanie sa vedie

na Okresnom súde Galanta. Mal za to, že plynutie premlčacej doby z titulu vrátenia bezdôvodného
obohateniasamuseloprerušiťpodanímsamotnejžaloby,keďžespoločnosťžalovanéhonevedelaotom,
či úverová zmluva bude či nebude platná a nemôže tiež doplatiť na to, že predmetné konanie sa vedie
tri roky. Súd nemal ani nemohol prihliadnuť na námietku premlčania, pretože spoločnosť žalovaného
nemôže namietať premlčanie, je teda zrejmé v zmysle § 853 ods. 1 OZ, že nie je možné prihliadať na

premlčanie, aby nemusela žalobkyňa vrátiť prijaté plnenie, lebo sama iniciovala súdne konanie o určenie
neplatnosti úverovej zmluvy a ona sama teraz namieta premlčanie prijatého plnenia. Preto žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),

preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná
o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia pojednávania a
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod spisovou značkou 5C/6/2011
je nárok žalobkyne o určenie neplatností úverovej a záložnej zmluvy, ako aj priznanie finančného
zadosťučinenia a vzájomného návrhu žalovaného 2. na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov.

Súdprvéhostupňa napadnutýmrozsudkomžalobežalobkynečiastočnevyhovel,keďže určilneplatnosť
úverovej zmluvy č. 31/09 zo dňa 27. 2. 2009 a zmluvy o záložnom práve č. 31/09 zo dňa 27. 2. 2009,
nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie, ako aj nárok žalovaného 2. na vrátenie poskytnutých
finančných prostriedkov zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 OSP
samostatným uznesením.

V dôsledku odvolania žalovaného v 2. rade je predmetom prieskumu odvolacieho súdu určovací výrok
o neplatnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy a výrok o zamietnutí nároku žalovaného 2. na vrátenie
poskytnutých finančných prostriedkov v sume 2.789 eur.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti úverovej
zmluvy č. 31/09 zo dňa 27.2.2009, ako i určenia neplatnosti zmluvy o záložnom práve č. 31/09 zo dňa
27.2.2009 a od žalovaného 1 žiadala finančné zadosťučinenie 1.000,- eur s odôvodnením, že využil
finančnú tieseň v čase, keď nutne potrebovali finančnú hotovosť na liečbu t.č. už jej nebohého manžela,
dal im podpísať úverovú a záložnú zmluvu obsahujúcu neprimerané zmluvné podmienky a neprimerané

zabezpečenie úveru.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivoi vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:

Žalovaný v 2. rade v odvolaní opakovane namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na určovacej žalobe. Bol toho názoru, že neprijateľnosť podmienok v zmluve nespôsobuje jej neplatnosť
ako celku, ale len neplatnosť jej jednotlivých častí. Poukazoval tiež na to, že aj absolútna neplatnosť
zmluvy sa týka len jej niektorých častí, preto nemôže byť neplatná celá zmluva o úvere a nezanikla ani
zmluva o záložnom práve. Súdu vytýka, že sa nevysporiadal so spornou otázkou, akú výšku plnenia má
poskytnúť žalobkyňa žalovanému 2), keď konštatoval neplatnosť zmlúv, ktoré boli predmetom sporu.

Podľa odvolateľa sú obidve zmluvy platné, obsahujúce všetky podstatné náležitosti, preto má žalovaný
2) nárok na všetky plnenia z nich vyplývajúce.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobou
domáha, ako to už uviedol súd prvého stupňa z dôvodu, že jej postavenie sa stane istejším v prípade, ak

súd žalobe vyhovie. Žalobkyňa nemá inú možnosť súdnej ochrany, len podaním takejto žaloby. Žalobu
na plnenie (ktorá má prednosť pred žalobou na určenie) by mohol podať len žalovaný a v danom
prípade by ju zrejme ani nepodal, keďže by svoju pohľadávku uspokojil výkonom záložného práva
k nehnuteľnostiam (o čo sa pokúsil v dobrovoľnej dražbe, ktorej vykonanie bolo uznesením súdu na
návrh žalobkyne znemožnené), na základe zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam uzavretej na

zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere. Súdna prax už ustálila, že spotrebitelia, ako slabšia strana
v spore z úverových zmlúv a s nimi súvisiacich zmlúv o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv (uznesenie NS SR 1M Cdo/1/2009).

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom

úverepodľazákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch(ZoSU)vzhľadomnačasvznikuzmluvy
(27.2.2009). Sám žalovaný v zmluve a v podaniach používa inštitúty typické pre spotrebiteľské úvery
napr. RPMN (§ 4 ods. 2 písm. j/). Nie je sporné, že ide o úverový právny vzťah a teda absolútny obchod
a že na vec z tohto dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka, keď v záhlaví zmluvy súd
tieto skutočnosti priamo uvedené.

Rovnako nie je sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Tou sa
rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pôvodný veriteľ poskytoval úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobkyňa
nesledovala použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Z

obsahu spisu možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu.

Spor je v otázke, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je zložená z individuálne vyjednaných
zmluvných podmienok a či je v súlade so zákonom. V tejto otázke sa odvolací súd stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných

podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že by
zmluvné podmienky s výnimkou predmetu a ceny boli individuálne vyjednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).

Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať

nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp.
zmluvných ustanovení (interná štandardizácia resp. vytvorenie vzorov; K.Csach, Štandardné zmluvy,
Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň 2009, str. 30). Záver, že ide o o formulárovú
zmluvu umocňuje aj jej číselné označenie č. .../..., keďže je problematické individuálné vyjednávanie
zmluvných podmienok u zmlúv, ktoré sa dojednávajú vo veľkom počte.

Správne preto súd prvého stupňa podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa Obchodného zákonníka,
Zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvnýchpodmienok a návrhu žalobkyne vyhovel jednak z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré v odôvodnení rozsudku špecifikoval
a jednak z dôvodu, že obidve zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi a dôvody absolútnej

neplatnosti oboch zmlúv podrobne v rozsudku uviedol a odvolací súd na dôvody tohto rozhodnutia v
podrobnostiach poukazuje, keďže si ich v plnom rozsahu osvojil.

Žalovaný v 2. rade v odvolaní namieta vyslovenú neplatnosť zmluvy a poukazuje predovšetkým na to,
že zmluva ako celok nie je neplatná.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je
neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z

okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

V záujme zachovania právnej istoty účastníkov zmluvy odvolací súd je vo všeobecnosti zástancom
teórie zachovania platnosti zmlúv a neplatnosť zmluvy by mala byť len akási posledná možnosť riešenia
vadnosti právneho úkonu. V konečnom dôsledku prevažne nie je ani v záujme samotného

spotrebiteľa vysloviť neplatnosť zmluvy ako celku pretože by stratil možnosť splátok vzhľadom na
povinnosť vrátiť vzájomné plnenie (čo neplatí v prejednávanom prípade, keďže tu nastala zročnosť
celého plnenia). Predmetná zmluva však vykazuje závažné vady aj čo do podstatných náležitostí. Je
mimoriadne nebezpečná pre spotrebiteľov a za žiadnych okolnosti v spoločnosti udržateľná. Predmetná
zmluva umožňuje zbavovať spotrebiteľov ich majetku s využitím inštitútu zakázaných neprijateľných

zmluvných
podmienok. Plošné používanie takejto zmluvy ako štandardnej typovej, evidentne zakladá nekalú
obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná (§7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.Z.).

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 27.2.2009 uzavretej

medzi účastníkmi ako celku. Je potrebné posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z
dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl (častí) tak, ako to podrobne špecifikoval súd prvého stupňa
ako celok ešte udržateľná. Zmluva o úvere obsahuje XXI článkov. Podľa práve posudzovanej zmluvy
o úvere existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku
spotrebiteľa bez súdnej kontroly, najmä možnosťou uplatnenia zmluvných pokút uvedených v čl. X(pri

neoznámenízmenyadresydlžníka,telefónnehočísla,predčasnomsplateníúveru),úrokomzomeškania
so splácaním uvedených v čl. XI (s v možnosťou uplatniť si úrok z omeškania 0,25% denne, t.j. 91,25%
ročne), rôznych poplatkov uvedených v čl. XII, aplikovaním sadzobníka poplatkov uvedených v čl. XIII
zmluvy (postúpenie pohľadávky na vymáhanie - 10 % z istiny minimálne 1.659,70 eura), možnosťou
veriteľa vyhlásiť úver za splatný a iné. Je pravdou, že zmluvu o úvere uzatváral žalovaný 1) a žalovaný

2) nadobudol pohľadávku voči žalobkyni z úverovej zmluvy na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.
Z konania žalovaného 2) však vyplýva, že so zmluvou ako celkom sa stotožnil, evidentne vstúpil
do všetkých práv svojho právneho predchodcu, ktoré si aj uplatnil. Žalovaný 2) preto podľa názoru
odvolacieho súdu mal vôľu vstúpiť do všetkých práv zo zmluvy o úvere tak, ako bola dňa 27.2.2009
uzavretá a žalovaný 1) nemal vôľu uzavrieť zmluvu o úvere bez neplatných klauzúl (častí). Napokon

aj v odvolaní žalovaný 2) zastáva názor a uzatvára, že zmluva je platná a preto má žalovaný 2) právo
zaplatenie nie len istiny, ale aj všetkých uplatnených sankcií. Z uvedeného dôvodu je preto možné a
potrebné posudzovať zmluvu ako celok.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil konkrétne zmluvné dojednania ako absolútne neplatné pre

rozpor so zákonom a s dobrými mravmi. Odvolací súd je toho názoru, že hlavne dojednaný spôsob
vrátenia poskytnutého úveru v čl. 20 je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. ho
obchádza. Cieľom zákona č.258/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. i) bolo vrátenie poskytnutých peňazí v
pravidelných rovnomerne rozložených splátkach tak, aby sa časť splátky započítala na istinu, časť na
úroky a časť na poplatky. Spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu

alebo tovar, ktoré potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov (naraz vyššiu suma peňazí). Následne, po
získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou
svojho príjmu, ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je
odkázaný na úver 3.300 eur väčšinou nie je predpoklad, aby popri splácaní úveru (a platení životnýchnákladov) ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 3.300 eur, v tomto prípade 13. splátku úveru.
Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane sankcionujú neschopnosť spotrebiteľa
vrátiť požičané peniaze.

Uvedený, veriteľom určený spôsob vrátenia dlžnej sumy, možno považovať aj za nekalú obchodnú
praktiku. Ustanovenie § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že
predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s
dobrýmimravmisanaúčelytohtozákonarozumienajmäkonanie,ktoréjevrozporesovžitýmitradíciami

a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán
a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods.2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa
považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje
alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku

alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny,
ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

V danom prípade žalovaný pri formulovaní úverovej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou,
keď splatnosť úveru rozložil tak, že žalobkyňa mala zaplatiť 12 splátok po 99 eur a 13. splátku vo výške

3.300 eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z hore uvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a
veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že
môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere (podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky) a ak táto časť je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je
v rozpore so zákonom, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 OZ). Aj napriek teórii v
prospech zachovania platnosti zmlúv iný záver nebol dobre možný ako ten, ku ktorému dospel súd
prvého stupňa. Za stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú jej esencialnych náležitostí,
odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu o neplatnosti zmluvy ako celku. Odvolací

súdberúczreteľpodľa§41Občianskehozákonníkanapovahuprávnehoúkonu,obsahprávnehoúkonu,
ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinnosti v neprospech slabšieho spotrebiteľa, ďalej vzhľadom
na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá a evidentnú nadvládu nad dlžníkom (slabšia pozícia čo
do vyjednávacej pozície a čo do informovanosti, naviac v tiesni) a konečne, berúc zreteľ na povahu
právnehoúkonu,sastotožnilsnázoromprvostupňovéhosúduoneplatnostipredmetnejúverovejzmluvy.

Súd prvého stupňa správne posúdil ako absolútne neplatnú aj zmluvu o záložnom práve uzavretú
medzi žalobkyňou (a aj jej t.č. nebohým manželom) a žalovaným 1) pre rozpor s dobrými mravmi.
Žalovaný 1) poskytol žalobkyni úver vo výške 3.300 eur a prípadnú pohľadávku z úverovej zmluvy si
zabezpečil zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Spôsob zabezpečenia pohľadávky

žalovaného je nevyvážený, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. K uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva došlo rovnako za
použitia nekalej obchodnej praktiky ako zmluvy o úvere, keď pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného
práva žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nemohol uzavrieť tak nevyváženú zmluvu, na
základe ktorej by žalobkyňa prišla o nehnuteľnosti podstatne vyššej hodnoty ako bol poskytnutý úver.

Z absolútne neplatných právnych úkonov žalovaný nemohol nadobudnúť právo na zaplatenie úrokov,
poplatkov, zmluvných pokút, nenadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe absolútne
neplatnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam.

Ostatnými námietkami žalovaného v 2. rade sa odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania
nezaoberal, pretože súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal a neboli spôsobilé privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci pre žalovaného v 2. rade.

Súd prvého stupňa vzájomný nárok žalovaného v 2. rade o zaplatenie sumy 2.789 eur

zamietol ako premlčaný, pretože objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom uzavretia zmluvy,
t.j. 27.02.2009, keďže podľa čl. II. zmluvy žalobkyňa a jej manžel pri podpise tejto zmluvy prevzali úver
v hotovosti. Vzhľadom k uvedenému, keď žalovaný v 2. rade podal žalobu o zaplatenie sumy 2.789 eur
až vzájomným návrhom z 09.10.2013, uplynula premlčacia doba po 3 rokoch od uzavretiazmluvy, a teda právo žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 2.789 eur je premlčané uplynutím tak
subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

Pre počiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy sa oprávnený
subjekt skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto
ho získal. Pre oprávnený subjekt sa preto vyžaduje skutočná (preukázaná) vedomosť o vzniku

bezdôvodnéhoobohateniaaoosobepovinného.Obezdôvodnomobohatenísapotomoprávnenýdozvie
vtedy, ako zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia.

Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného v 2. rade, že by sa tak malo stať až vyslovením
výroku súdom o neplatnosti úverovej zmluvy, prípadne, že by počas tohto konania premlčacia doba

neplynula, keďže pre záver o vzniku tohto nároku postačuje vedomosť o skutkových okolnostiach, na
ktorých je táto neplatnosť založená.

Súdna prax tu vychádza z toho, že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa oprávnený subjekt dozvie
vtedy, keď má k dispozícii tie skutkové zistenia, tie fakty, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia t. j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia
a o osobe obohateného. Správnosť takéhoto výkladu potvrdzuje samotný postup žalovaného, ktorý
v priebehu tohto sporu dňa 9.10.2013 podal vzájomný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia,
o ktorom súd prvého stupňa v konaní i rozhodol (porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 31.8.2000, sp.
zn. 25 Cdo 2581/98, rozsudok NS ČR zo dňa 27.9.2000 sp. zn. 20 Cdo 927/98, NS ČR zo 14.08.2007

sp. zn 30 Cdo 2758/2006).

Odvolací súd v danom prípade na rozdiel od súdu prvého stupňa za začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby považuje samotné podanie žaloby žalobkyňou (13.1.2011), kedy jej právo bolo
objektívne uplatnené na súde. Následne boli žalovanému v 2. rade doručené písomností týkajúce sa

sporu (návrh na nariadenie predbežného opatrenia, uznesenie o predbežnom opatrení 6.4.2011 a
napokon aj samotná žaloba 8.9.2011).

Potom subjektívnu premlčaciu dobu bolo potrebné žalovanému v 2. rade počítať až odvtedy, odkedy
sa žalovaný o tomto spore dozvedel, kedy o ňom získal komplexné informácie, keďže tento spor bol

pre účastníkov zmluvy zdrojom informácií a to aj o vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane žalobkyne.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť úverovej a záložnej
zmluvy na súd dňa 13.1.2011 a v priebehu sporu dňa 1.3.2011 požiadala súd o nariadenie

predbežného opatrenia, ktoré predbežné opatrenie súd prvého stupňa dňa 30.3.2011 nariadil a tieto
písomnosti boli doručené žalovanému v 2. rade dňa 6.4.2011, žalovaný v 2. rade voči uzneseniu o
predbežnom opatrení podal dňa 19.4.2011 odvolanie, pričom už v tomto momente disponoval všetkými
relevantnými informáciami o predmete sporu, preto mohol svoje právo uplatniť na súde. O jeho odvolaní
bolo rozhodnuté uznesením odvolacieho súdu č.k. 24Co/131/2011 - 70 zo dňa 15. júna 2011 a ktoré

rozhodnutie bolo doručené žalovanému v 2. rade dňa 4.7.2011, potom dňa 8.9.2011 aj samotná
žaloba. Naposledy v tomto momente žalovaný v 2. rade disponoval všetkými potrebnými informáciami a
najneskôr vtedy mohol uplatniť právo na plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne
na súde riadne a včas. Pokiaľ tak žalovaný v 2. rade uskutočnil až dňa 9.10. 2013, stalo sa tak po
uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak jeho

žalobu ako neskoro podanú zamietol.

Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odvolaní o spočívaní premlčacej doby počas vedenia tohto
sporu je v rozpore s ustanovením § 107 Občianskeho zákonníka a preto nie je správna a je v rozpores jeho tvrdením o synalagmatickom vzťahu. Preto bolo dôvodné prihliadnuť na námietku premlčania,
keďže nejde o vydanie si vzájomných plnení (§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka), keďže žalovaná s
nebohým manželom plnenie prijali a jeho vydania sa môže domáhať už len žalovaný v 2. rade. Preto

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny,
plne si osvojujúc ťažiskovo skutkových i právnych záverov podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, potvrdil.

O náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 142
ods. 1 v spojení s § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.