Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. marec 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/60/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711213294
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5711213294.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu Y. F., J.. XX. XX.

XXXX, G. S., A. XXXX/XX právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s.r.o., J.
Milca 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956 proti žalovanému AUTO CENTRUM Martin s.r.o., so sídlom v
Martine, Pod strelnicou 2, IČO: 36 432 679 v konaní o zaplatenie sumy 1 425,40 € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je žalobcovi povinný zaplatiť sumu 636,11 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne
- zo sumy 346,58 € od 01. 02. 2011 do 22. 08. 2012,
- zo sumy 53,42 € od 01. 02. 2011 do zaplatenia,
- zo sumy 327,57 € od 01. 03. 2011 do 22. 08. 2012,

- zo sumy 531,43 € od 01. 03. 2011 do zaplatenia,
- zo sumy 57,21 € od 01. 04. 2011 do 22. 08. 2012,
- zo sumy 499,72 € od 01. 05. 2011 do 22. 08. 2012 a
- zo sumy 51,26 € od 01. 05. 2011 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku uplatneného nároku sa žaloba zamieta.

Žalovaný je žalobcovi povinný nahradiť trovy konania v sume 1212,60 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu vedený v K. G. N., M.. N.. číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX.

Žalobca a žalovaný sú povinní nahradiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Martin trovy
konania v sume 71,59 € žalobca do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný v sume 167,05 €,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 20. 10. 2011 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia

pôvodnesumy2583,88€s9%úrokomzomeškaniaročnezosumy400€od01.02.2011dozaplatenia,
zo sumy 859 € od 01. 03. 2011 do zaplatenia, zo sumy 739,50 € od 01. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy
57,21 € od 01. 04. 2011 do zaplatenia a zo sumy 528,17 € od 01. 05. 2011 do zaplatenia a náhrady
trov konania.

Žalobca si uplatňoval nárok na zaplatenie istiny 400 € titulom mzdy za výkon práce za december
2010, ktorá bola zročná k 30. 01. 2011, nárok na zaplatenie sumy 859 € žiadal titulom mzdy za

mesiac január 2011, ktorá bola zročná k 28. 02. 2011, sumu 739,50 € žiadal titulom náhrady mzdy za
nevyčerpanú dovolenku, ktorá bola zročná k 30. 04. 2011 a sumu 57,21 € žiadal titulom náhrady príjmu
za práceneschopnosť v období februára 2010, ktorá bola splatná k 31. 03. 2011. Pokiaľ ide o sumu528,17 €, žiadal ju poskytnúť titulom nároku na náhradné plnenie za nezabezpečené stravovanie v roku
2010 a v roku 2011, ktorá suma bola podľa jeho názoru zročná k 30. 04. 2011.

Zo žaloby potom vyplynulo, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa
30. 06. 2008 od 01. 07. 2008 v pracovnej pozícii vodič. Na základe mzdových podmienok žalobcovi za
výkon práce v znení pôvodnej zmluvy patrila v období od 01. 07. 2008 do 31. 12. 2009 mzda vo výške
331,94 € brutto, pri týždennom pracovnom čase 40 hodín a v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy
s účinnosťou od 01. 01. 2010 mu patrila za výkon práce mzda vo výške 401 € brutto mesačne.

Dňa 01. 03. 2011 sa účastníci konania dohodli na rozviazaní pracovného pomeru k 02. 03. 2011. Žalobca
však doposiaľ nemá vyplatené nároky, ktoré uplatnil v žalobe, hoci výplatné pásky mu boli doručené,
avšak až neskôr po podaní podnetu na Inšpektorát práce v Žiline. V jeho výplatných páskach však
nie je uvedená skutočná výška mzdy, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobcovi s prihliadnutím na nadčasy
a podobne. Porušenie pracovných povinností žalovaného zamestnávateľa konštatoval aj Inšpektorát

prácevŽilinevoznámenízodňa04.08.2011.Svojenárokyžalobcaopieraloust.§118ods.1Zákonníka
práce, ust. § 116 Zákonníka práce, o ust. § 10 ods. 1 zák. č. 462/2003 Z. z. a o ust. § 152 Zákonníka
práce.

Súd vo veci rozhodol najskôr vydaním platobného rozkazu, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Proti platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor zo dňa 22. 03. 2012, ktorým sa žalovaný súčasne
k žalobe vyjadril.

V odpore žalovaný spochybnil výšku niektorých uplatnených nárokov žalobcom v žalobe, resp.
dôvodnosť niektorých uplatnených nárokov. Predovšetkým v ňom uviedol, že žalobcovi za mesiac

december 2010 patrila mzda vo výške 346,58 € a pokiaľ ide o január 2011, tak mu patrila hrubá
mesačná mzda 401 €, ktorá predstavuje v čistom zárobku 327,57 €. Preto žalovaný žiadal v prevyšujúcej
časti žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy za práceneschopnosť,
žalovaný potvrdil, že tento nárok uznáva a potvrdil, že v čase podania odporu ešte uspokojený nebol.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, mal žalovaný za to, že výška

náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku je vypočítaná nesprávane. Podľa názoru žalovaného mal
žalobca nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2010 a 2011 iba vo výške 499,72 € a
v prevyšujúcej časti je jeho nárok nedôvodný, preto žiadal žalobu zamietnuť. Pokiaľ šlo o nárok žalobcu
na náhradné plnenie za nezabezpečené stravovanie v roku 2010 a v roku 2011, žalovaný tvrdil, že pre
svojich zamestnancov stravovanie zabezpečil a to prostredníctvom Strednej odbornej školy obchodu a

služieb v S. J. N. W. XX, s ktorou mal žalovaný zmluvný vzťah a, ktorá zabezpečovala stravovanie pre
zamestnancov žalovaného. Zabezpečené stravovanie však žalobca nevyužíval a preto nemá nárok na
náhradu stravného.

V zmysle § 152 ods. 6 Zákonníka práce totiž, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný

príspevok v sume uvedenej v odseku 3 § 152 Zákonníka práce, len vtedy ak povinnosť zamestnávateľa
zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak
zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe
lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo
spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Vpriebehukonaniažalovanýdňa22.08.2012vložilnaúčetžalobcusumu1231,08€,ktorázodpovedala
súčtu žalobcom uplatnených nárokov, ktoré žalovaný vzhľadom na svoje vyjadrenie k žalobe, uznal.
Dôkaz o tejto skutočnosti potom žalovaný predložil na pojednávaní dňa 23. 08. 2012.

Žalujúca strana následne reagovala čiastočným späťvzatím žaloby v rozsahu sumy 1 231,08 € a vo
zvyšku uplatneného nároku na žalobe zotrvala. Uviedla, že berie žalobu späť pokiaľ ide o nárok na
decembrovú mzdu 2010 v rozsahu 346,58 €, v rozsahu 327,57 € berie žalobu späť ohľadne nároku na
výplatu za január 2011, zobrala v celom rozsahu späť, uplatnený nárok na zaplatenie nemocenského v
sume 57,21 € za február 2010, a pokiaľ ide o náhrady za nevyčerpanú dovolenku zobrala žalobu späť

v rozsahu 499,72 €.

Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalujúcou stranou, súd konanie o nároku na zaplatenie sumy
1 231,08 € zastavil uznesením sp. zn. 10C/60/2012 zo dňa 31. 08. 2012 (č. l. 90 spisu).Následne ale žalujúca strana doručila súdu dňa 22. 10. 2012 zmenu žaloby (č. l. 128-129 spisu).
Zmenenou žalobou potom žalobca žiadal náhradu za nezabezpečené stravovanie za obdobie od 03. 10.

2009 do skončenia pracovného pomeru, čiže za 331 odpracovaných dní vo výške príspevku 1,815 € na
deň, tzn. že pôvodne žalovanú výšku náhrady za nezabezpečené stravovanie žalobca zvýšil o 72,60 €,
teda celkovo požadoval sumu 600,77 €, čím došlo k zmene žalovanej istiny, ktorá zostala po čiastočnom
späťvzatí žaloby zo sumy 1 352,80 € na sumu 1 425,40 €. Pôvodne si žalobca uplatnil nárok na náhradu
za nezabezpečené stravovanie za 291 dní. Ostatné žalované nároky žalobca uplatňoval v pôvodnej

výške. Nakoniec žalobca žiadal zaplatenie sumy 1 425,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 346,58 € od 01. 02. 2011 do 22. 08. 2012, čiže v sume 48,54 €, zo sumy 53,42 € od
01. 02. 2011 do zaplatenia, zo sumy 327,57 € od 01. 03. 2011 do 22. 08. 2012, čiže v sume 43,62 €, zo
sumy 531,43 € od 01. 03. 2011 do zaplatenia, zo sumy 57,21 € od 01. 04. 2011 do 22. 08. 2012, zo sumy
499,72 € od 01. 05. 2011 do 22. 08. 2012, zo sumy 239,78 € od 01. 05. 2011 do zaplatenia a zo sumy
600,77 € od 29. 01. 2011 do zaplatenia a zotrval na uplatňovanom nároku na náhradu trov konania.

Na pojednávaní dňa 03. 10. 2012 právna zástupkyňa žalobcu špecifikovala uplatnený nárok na náhradu
za nevyčerpanú dovolenku a to tak, že uviedla, že v roku 2008 vznikol žalobcovi nárok na 9,5 dňa
dovolenky, ktorý nárok žalobca nečerpal. V roku 2009 mu vznikol nárok na 25 dní dovolenky a mohol
čerpať ešte starú dovolenku z roku 2008 v rozsahu 9,5 dňa. V roku 2009 však žalobca čerpal len 7 dní

dovolenky, z čoho vyplýva, že 27,5 dňa sa mu presunulo do roku 2010. V roku 2010 vznikol žalobcovi
nárok na ďalších 25 dní dovolenky plus mohol čerpať ďalších 27,5 dňa z predchádzajúceho roka. V
tomto roku žalobca čerpal len 21 dní dovolenku, čiže 31,5 dňa z roku 2010 sa presunula do roku 2011,
kde žalobcovi vznikol nárok na pomernú časť dovolenku v počte 2 dní. Teda v roku 2011 mohol žalobca
čerpať celkovo 33,5 dňa dovolenky, avšak čerpal len 0,5 dňa, čiže žalujúca strana žiada poskytnúť

náhradu za 33 dní nevyčerpanej dovolenky pri skončení pracovného pomeru.

Zmenu žaloby vykonanú podaním žalobcu zo dňa 22. 10. 2012 súd pripustil uznesením sp. zn.
10C/60/2012 zo dňa 08. 07. 2013 (č. l. 178-179 spisu).

O takto zmenenej žalobe súd nakoniec rozhodoval týmto rozsudkom.

Pri svojej rozhodovacej činnosti súd vychádzal z dokazovania, ktoré urobil výsluchom účastníkov,
výsluchom predvolaných svedkov a čítaním listín pripojených do súdneho spisu.

Žalobca aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyne od počiatku tvrdil, že pri stanovovaní svojich
mzdových nárokov vychádzal predovšetkým z potvrdenia, ktoré mu vystavila žalovaná strana a ktoré
bolo pripojené k návrhu na vydanie platobného rozkazu (č. l. 11 spisu). V tomto potvrdení totiž žalovaný
prehlásil a toto je potvrdenie podpísané starším konateľom žalovanej obchodnej spoločnosti a z neho
vyplýva, že nevyplatená mzda žalobcu ku dňu spísania potvrdenia, teda k 01. 03. 2011 predstavuje za

mesiac december 2010 sumu 400 €, za mesiac január 2011 sumu 859 € a náhrada za dovolenku za
roky 2010 a 2011 sumu 739,50 €.

Žalovaný sa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne voči tvrdeniam žalobcu, že pri svojich nárokoch
vychádza práve z tohto potvrdenia bránil tým, že konateľ žalovanej obchodnej spoločnosti podpísal

prehlásenie z výhradou, že si nároky žalobcu overí ešte v mzdovej učtárni a tá nakoniec takéto nároky
nepotvrdila.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že u žalovanej obchodnej spoločnosti pracoval ako vodič, pričom
pracovný čas mal stanovený od 07,00 hod. do 15,00 hod. a k jeho pracovnej náplni patrilo prevažne

odťah motorových vozidiel, ktoré boli poškodené pri dopravnej nehode s tým, že po 15,00 hod. vykonával
službu na telefón a v prípade, že bol svojim šéfom, teda konateľom žalovaného zamestnávateľa,
zavolaný k miestu nehody, uskutočnil odťah aj po 15,00 hod., teda ako keby robil nadčas. Hrubú mzdu
mal dohodnutá tak, ako bola stanovená v pracovnej zmluve, avšak ústne sa s vedením obchodnej
spoločnosti dohodol, že za odťahy uskutočňované po 15,00 hod. bude dostávať 10 % z tržieb, ktoré boli

prijaté do zákazníkov, preto aj túto evidenciu odťahov uskutočňovaných po 15,00 hod. viedol. Pokiaľ šlo
o zabezpečenie stravovania v Strednom odbornom učilišti obchodu a služieb v Jahodníkoch, tak takéto
stravovanie mohli využívať len mechanici, ktorí sa zdržiavali na pravidelnom pracovisku žalovaného ale
on, ako vodič, sa v priebehu dňa zdržiaval mimo Martina v rôznych priľahlých dedinách, v TurčianskychTepliciach a pod., a z toho dôvodu stravovanie v jedálni využiť nemohol. Navyše bolo zabezpečené tak,
že pokiaľ išli zamestnanci na obed tak konateľ im dal príslušnú sumu na obed a oni si potom za obed
doplatili, teda konateľovi vyplatili sumu, ktorá zodpovedala príspevku zamestnanca na obed. Žalobca

potvrdil, že služby jedálne ani raz nevyužil. Stravné lístky pre nich žalovaný nekupoval, pretože nikdy
nemal na to peniaze. Pokiaľ vykonával pracovnú cestu mimo Martina, teda odťah mimo Martina diéty
si neúčtoval.

Z. G. mladší, mladší konateľ žalovanej obchodnej spoločnosti, vo svojej výpovedi uviedol, že nie je

pravdou, žeby žalobca každý deň bol na telefóne vykonával odťahy po 15,00 hod., mal nariadené nejaké
služby, na ktorých sa s ním ústne dohodol. Žalobca sa však stále zdržiaval v okolí Martina takže sa mohol
vrátiť tak, aby sa naobedoval v jedálni, kde mal žalovaný zamestnávateľ zmluvne dohodnuté stravovanie
zamestnancov. Jeho zamestnanci využívali služby tejto jedálne od 11,00 hod. do 13,30 hod. a v prípade,
ak niekedy samotný konateľ vykonával pracovnú cestu so žalobcom mimo Martin, a to v čase obeda,
tak mu on sám za vlastné peniaze kúpil jedno v bufete. Nevedel však vysvetliť, prečo Inšpektorát práce

vo svojej správe uviedol, že žalovaný zamestnávateľ nezabezpečil pre zamestnancov stravovanie.

Svedok Z. G. starši vo svojej výpovedi uviedol, že potvrdenie o mzdových nárokoch žalobcu, ktoré bolo
podpísané ním 01. 03. 2011 mu priniesol žalobca a svedok sa nevedel vyjadriť, kto mu ho vypracovával.
On si potvrdenie v krátkosti prečítal a podpísal ho s tým však, že jeho podpis neznamená, že súhlasil s

jeho obsahom, pretože žalobcovi povedal, že si údaje na potvrdení preverí u účtovníčky. Podpis na tomto
prehlásení mal znamenať podľa jeho výpovede len to, že si od žalobcu takéto prehlásenie prevzal. Vtedy
si bol vedomý, že má nejaké podlžnosti voči žalobcovi ale firma mala problémy a preto mu doplácala
nejaké sumy aj po skončení pracovného pomeru a to dňa 04. 03. 2011 zaniesli žalobcovi sumu 150
€ domov, dňa 09. 03. mu zaniesli domov sumu 50 €, dňa 11. 05. 2011 mu odniesli sumu 200 € a 12.

05. 2011 mu odniesli sumu 100 €. Sumy neodovzdali priamo p. F. ale jeho rodinným príslušníkom,
ktorí sa zdržiavali v jeho dome. Neskôr na požiadavku svedka žalobca oznámil číslo svojho účtu, na
ktorý mu žalovaný zamestnávateľ dlh splácal. Svedok uviedol, že v roku 2009 až 2011 mala firma
zmluvne zabezpečené stravovanie svojich zamestnancov v Strednej odbornej škole obchodu a služieb
v Jahodníkoch, kde stravovanie využívali zamestnanci, ktorí boli na dielňach. Keďže žalobca chodieval

autom, s ktorým parkoval v blízkosti svojho bydliska v areály ZŤS a väčšinou týmto autom robil výjazdy,
nemoholvyužiťprávetútostravovaciuslužbu,alekeďbolvMartine,takstravovaťsamohol.Niekoľkokrát
to žalobca aj skúsil ale tvrdil, že mu nechutí. Takže často sa stalo, že svedok aj so svojim synom,
konateľom žalovaného, sa so žalobcom išli stravovať do iného stravovacieho zariadenia. V prípade
výjazdov, on žalobcu niekoľkokrát upozorňoval, aby si vypísal cesťak a uplatnil diéty, ale žalobca to

neurobil ani raz. Zamestnanci čerpali stravu u zmluvného dodávateľa tým spôsobom, že pokiaľ žalovaný
zamestnávateľ mal peniaze, účtovníčka a pokladníčka v jednej osobe kúpila istý počet stravných lístkov,
ktoré sa nevydávali zamestnancom podľa toho koľko mali približne odpracovať pracovných dní v danom
mesiaci ale mala ich u seba v pokladni a keď sa zamestnanec chcel ísť najesť, tak mu odovzdávala na
proti podpis daný stravný lístok. Ak náhodou stravné lístky kúpené neboli, tak dala zamestnancovi buď

peniaze alebo s ním šla na obed a obed mu zaplatila. On samotný žalobcu niekoľkokrát vyzýval, aby
si vypísal cesťák, to znamená, aby si uplatnil cestovné náhrady a to stravné, za predpokladu, že prácu
vykonával mimo Martina a robil výjazdy, nakoľko to pre svedka bolo výhodnejšie, keďže takéto náhrady
uplatnené žalujúcim zamestnancom si mohla dať firma do nákladov, ako keby z vlastného vrecka konateľ
platil obedy žalobcovi.

V priebehu konania žalobca pripojil do spisu rukou písané záznamy (č. l. 117-125 spisu) o svojich
pracovnýchvýkonoch,dochádzkeaajmzdovýchnárokoch,ktorésipodľavlastnejvýpovedevyhotovoval
sám, avšak podpisoval mu ich konateľ žalovaného. Ako žalobca uviedol (č. l. 195 spisu) ide o záznamy
o jeho pracovných výkonoch, ktoré robil mimo pracovnej doby, než bol určený základný pracovný čas

v danom dni a v kolónke, kde sú uvedené € si vypočítaval, čo mu zamestnávateľ podľa ústnej dohody
dlhuje. Tvrdil, že mal pri jazde do 50 km od miesta pracoviska dostávať 3 € na hodinu alebo 0,08 € za 1
kilometer a jeho mzda závisela od toho, či vykonal viacej kilometrov alebo mu to vychádzalo hodinovo
viac. Každý mesiac mu tieto výpočty konateľ žalovaného podpisoval podľa výpočtu žalobcu, ktorý si
vlastne na základe ústnej dohody medzi ním a konateľom žalovaného urobil.

Následne konateľ žalovaného potvrdil, že pri sume 733,40 €, ktorá by mala predstavovať nároky žalobcu
za mesiac september 2010 sa nachádza jeho podpis, rovnako sa nachádza jeho podpis aj pri sume
921,80 €, ktorá by mala predstavovať mzdové nároky žalobcu za október 2010, rovnako je jeho podpispri sume 725,60 €, ktorá by mala predstavovať mzdové nároky žalobcu za november 2010 a tiež sa
nachádza jeho podpis pri sume 1 091,30 €, ktorá by mala predstavovať mzdové nároky žalobcu za
mesiac december 2010. Pokiaľ ide o mzdové nároky za január 2011, tak jeho podpis sa nachádza pri

sume 859,70 €, ktorá suma predstavuje podľa výpočtov žalobcu jeho mzdové nároky za január 2011.

Žalobca potom k tomu podal vysvetlenie, že suma, ktorú ako svoj dlh vyhlásil jeho bývalý zamestnávateľ,
že ju eviduje ako svoj dlh voči žalobcovi a z ktorej vychádzal pri podaní žaloby, sa opiera o tieto záznamy,
nakoľko niečo žalobcovi zaplatené bolo a niečo z toho, čo najazdil a odjazdil mu zaplatené nebolo.

Nakoniec žalovaný potvrdil, že jeho otec, v tom čase starší konateľ firmy, sa so žalobcom dohodol na
odmeňovaní, ktoré nebolo oficiálne a odvíjalo sa od počtu odjazdených hodín a počtu kilometrov, a od
správnosti výpočtov o evidencii vedenej žalobcom potvrdil.

Žalobca potom upozornil tiež na záznamy, ktoré sa nachádzali v poslednej kolónke jeho rukou písaných

záznamov (č.l. 119, 125 spisu) a to boli sumy, ktoré mu v jednotlivých dňoch v hotovosti bez dokladov
boli žalovanou stranou na úhradu jeho mzdových nárokov vyplatené. Uviedol, že suma nárokov, ktoré
potom uplatnil, a to titulom dohodnutej mzdy za mesiac december 2010 vo výške 400 € a za mesiac
január 2011 v sume 859 €, predstavuje následne rozdiel medzi sumami reálne vyplatenými a sumami,
na ktoré žalobcovi vznikol nárok.

Keďže z výpovede konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 23. 10. 2013 vyplynulo, že buď niektoré
záznamy o mzdových nárokoch žalobcu, vo vyššie uvádzaných mesiacoch, on podpísal a odsúhlasil,
resp. niektoré sám vypočítal a podpísal, bolo pre súd nesporné, že na základe pracovnej zmluvy a
ústnej dohody medzi zamestnávateľom a žalobcom o jeho odmeňovaní, žalobca dôvodne uplatňoval

nároky vo vyčíslenej mzde tak, ako pôvodne uplatňoval, keď žiadal doplatiť za mesiac december 2010
sumu 400 € a za mesiac január 2011 sumu 859 €. Keďže na uspokojenie jeho mzdových nárokov za
mesiac december 2010 žalovaný zaplatil žalobcovi len sumu 346,58 € 22. 08. 2012, je zrejmé, že titulom
dohodnutej mzdy za mesiac december 2010 žalovaný ešte žalobcovi dlhuje sumu 53,42 €, teda rozdiel
do sumy 400 €. Keďže za mesiac január 2011 žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 859 € a

žalovaný mu zaplatil v priebehu konania len sumu 327,57 € dňa 22. 08. 2012 je zrejmé, že potom rozdiel
predstavuje sumu 531,43 €. Tieto nároky potom nachádzajú odozvu vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Nárok žalobcu na zaplatenie dohodnutej mzdy nachádza oporu v ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce,
podľa ktorého, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Keďže nebol produkovaný dôkaz, žeby zmluvné strany dohodli iný výplatný termín, naopak ako výplatný
termín bol dohodnutý termín 30-ty deň v mesiaci, je potom zrejmé, že žalovaný sa s úhradou mzdy za
mesiac december 2010 dostal do omeškania, keďže mala byť zaplatená k 30. 01. 2011 dňom 31. 01.
2011 a pokiaľ žalobca žiadal úrok z omeškania od 01. 02. 2011, žiadal ho v období, keď už žalovaný s
úhradou mzdy za mesiac december 2010 v omeškaní bol. Podobne, ak žalovaný mal zaplatiť mzdu za

mesiac január do posledného dňa mesiaca február, tak s úhradou tejto mzdy bol v omeškaní od 01. 03.
2011. Žalobcovi potom patrí a v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 517 ods. 2 Obč. zák.
a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, nárok na úrok z omeškania, ktorý je o 8 % bodov vyšší ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V tomto

období, teda v čase zročnosti a vzniku omeškania zročnosti mzdy za december 2010 a za január 2011,
následne ku dňu omeškania žalovaného s úhradou tejto mzdy žalobcovi, bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky 1 % z čoho potom vyplýva, že žalobca požadoval úroky z omeškania v
sadzbe 9 % ročne správne.

Pokiaľ ide o ďalší nárok na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku, bolo nepochybné, že účastníci
konania uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 02. 03. 2011 dňa 01. 03. 2011 a žalobca
si náhradu za dovolenku nevyčerpal.Účastníci konania sa rozchádzali v tvrdeniach, pokiaľ ide o počet dní dovolenku, ale najmä pokiaľ ide o
výšku náhrad, ktorá žalobcovi patrila za nevyčerpanú dovolenku.

Súd preto ustanovil znalkyňu z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo,
kontroling, personalistika Ing. Martinu Bartákovú, ktorá vo veci podala znalecký posudok č. 10/2015. V
rámci tohto znaleckého posudku, znalkyňa zodpovedala, po dôkladnom skúmaní evidencie dochádzky
žalobcu a dokladov o čerpanej dovolenke, jednak počet dní, za ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy k
02. 03. 2011 a jednak výšku náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Znalkyňa vo svojom znaleckom

posudku uviedla, že žalobcovi za rok 2008 vznikol nárok na 12,5 dňa dovolenky z čoho čerpal 3 dni
a nevyčerpal 9,5 dňa. V roku 2009 mu vznikol nárok na 25 dní dovolenky, čo spolu s nevyčerpanou
dovolenkou z predchádzajúceho roku predstavovalo spolu 34,5 dňa, z toho čerpal 13 dní a zostalo mu
21,5 dňa dovolenky nevyčerpanej. V roku 2010 žalobcovi vznikol nárok na 25 dní dovolenky, ktorá spolu
s nevyčerpanou dovolenkou z predchádzajúceho obdobia predstavovala 46,5 dňa dovolenky, čerpal
21,5dňaanevyčerpal25dní.Vroku2011muvznikolnárokna2dnidovolenky,čospolusnevyčerpaným

zostatkom z predchádzajúceho obdobia spolu predstavuje 27 dní nevyčerpanej dovolenky ku dňu zániku
pracovného pomeru. Výška náhrady mzdy za túto dovolenku k 02. 03. 2011 predstavovala 550,98 €
brutto. Keďže z tejto sumy žalovaný v priebehu konania žalobcovi zaplatil náhradu vo výške 499,72 €
dňa 22. 08. 2012, rozdiel predstavuje sumu 51,26 €. Táto náhrada za nevyčerpanú dovolenku prináleží
žalobcovi v zmysle ust. § 116 ods. 1, § 116 ods. 3 Zákonníka práce.

Pokiaľ žalovaný v priebehu konania titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi vyplatil sumu
499,72 €, je zrejmé, že rozdiel do sumy 550,98 € predstavuje sumu 51,26 € a táto suma našla odraz
vo výrokovej časti tohto rozsudku. Keďže pracovný pomer žalobcu skončil v marci 2011, náhrada za
nevyčerpanú dovolenku mala byť vyplácaná spolu ďalšími mzdovými nárokmi najneskôr 30. 04. 2011

a od 01. 05. 2011 bol žalovaný v omeškaní s úhradou tejto sumy žalobcovi. Preto aj k sume 51,26 € a
k sume 499,72 € súd žalobcovi priznal požadovaný úrok z omeškania s poukazom na vyššie uvedené
zákonné ustanovenia.

Suma 51,26 €, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutou náhradou za nevyčerpanú dovolenku a

náhradou, na ktorú žalobcovi vznikol nárok, ďalej suma 531,43 €, ktorá predstavuje nevyplatenú časť
mzdy žalobcu za mesiac január 2011 a suma 53,42 €, ktorá predstavuje nevyplatenú časť mzdy žalobcu
za mesiac december 2010 potom v súčte predstavujú istinu, ktorú žalobcovi súd priznal vo výrokovej
časti tohto rozsudku, a to sumu 636,11 €. Len tieto nároky súd s prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti považoval za dôvodné a žalobcovi ich vo výrokovej časti tohto rozsudku priznal.

Vo zvyšku uplatneného nároku, teda v časti, kde žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 600,77 €
titulom náhrady za nezabezpečené stravovanie za 331 odpracovaných dní počas pracovného pomeru
pri výške príspevku 1,815 € na deň, teda za obdobie od 03. 10. 2009 do skončenia pracovného pomeru,
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Pri posudzovaní tohto nároku žalobcu súd vychádzal z ustanovenia § 152 vtedy platného Zákonníka
práce.

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo

všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo
v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou
zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac
ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu
pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa
alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej

osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy
má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v
sume uvedenej v odseku 3 (najmenej 55 % ceny jedla), len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť
zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ

nemôže zabezpečiť stravovanie podľa odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho
potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov
stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Súd mal nepochybne preukázané, že žalovaný zamestnávateľ zabezpečil stravovanie pre svojich

zamestnancov už v roku 2009, zmluvou o zabezpečení stravovania, ktorú uzavrel so Strednou odbornou
školou obchodu a služieb, N. X I. S., v znení jej dodatku z 30. 03. 2009. Táto zmluva bola uzavretá už 25.
05. 2008. Predmetom zmluvy bolo zabezpečenie poskytovania stravovania zamestnancov žalovaného v
zmysle § 152 Zákonníka práce v stravovacom zariadení, teda jedálni dodávateľa, ktorým bola Združená
stredná škola obchodu a služieb v Martine, ktorý mal oprávnenie na poskytovanie stravovania. V tom
čase bola uzatvorená na poskytovanie hlavného jedla vrátane nealkoholického nápoja za cenu 78 Sk

s tým, že žalovaný mohol zakupovať stravné lístky za hotovosť v pokladni dodávateľa, čiže strednej
školy a predávať ich následne svojim zamestnancom. Dodatkom z 30. 03. 2009 sa cena hlavného jedla
zmenila 2,72 €.

Výsluchom svedkov bolo pre súd preukázané, že pracovníci žalovaného, pokiaľ prejavili záujem o

takéto stravovanie mali možnosť sa ho zúčastňovať, a to buď tým, že si vyžiadali príslušný stravný
lístok v deň, keď išli na obed a zaplatili si ho, čo mimo svedka G. potvrdila aj svedkyňa M. H., ktorá
bola účtovníčkou žalovaného v danom období (do novembra 2011) alebo účtovníčka žalovaného p. H.
sprevádzala zamestnanca, ktorý sa chcel ísť naobedovať do jedálne a za obed zaplatila v hotovosti. Ak
sozamestnancomísťnemohlaposkytlamupeniazezanákupobeda.Taktopopísalmožnosťstravovania

svedok S. N., ktorý vo veci vypovedal. Žalobca argumentoval tým, že on v čase svojej základnej
pracovnej doby, čiže od 7,00 hod. do 15,00 hod., väčšinou robil výjazdy s odťahovacím vozidlom mimo
Martin a obedy v čase do 11,00 hod. do 13,00 hod., keď boli poskytované, čerpať nemohol. Tieto tvrdenia
ale nezodpovedajú evidencii dochádzky žalobcu tak, ako bola predložená zamestnávateľom za kritické
obdobie rokov 2009 až 2011 a v konaní ani jedným z účastníkov nebol produkovaný dôkaz preukazujúci,

v ktorých dňoch a v akom rozsahu žalobca vykonával prípadnú pracovnú cestu v ten, ktorý deň v dobe
od 7,00 hod. do 15,00 hod.. V tejto súvislosti však súd poznamenáva, že pokaľ bol zamestnanec vyslaný
na pracovnú cestu, mal možnosť uplatniť nárok na cestovné náhrady podľa § 5 zák. č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách.

Žalobca neprodukoval dôkaz preukazujúci, že by zo zdravotných dôvodov nemohol využiť spôsob
stravovania, ktorý zabezpečil jeho zamestnávateľ, resp. dôkaz, že by možnosť čerpať stravovanie
spôsobom, ktorý mu zabezpečil jeho zamestnávateľ v zmluvnom stravovacom zariadení, trvale
vylučovali podmienky výkonu jeho práce.

Podľa presvedčenia súdu šlo u žalobcu o skutočnosť, že žalobca sa z vlastného rozhodnutia rozhodol
zamestnávateľom zabezpečené stravovacie služby nevyužívať napriek tomu, že ich využívať mohol.

Pokiaľ žalobca argumentoval tou skutočnosťou, že samotný Inšpektorát práce Žilina, na ktorý sa so
svojim podnetom žalobca obrátil vo svojom protokole a v oznámení o vybavení podania konštatoval, že

zamestnávateľ nezabezpečil zamestnancovi, teda žalobcovi, počas trvania pracovného pomeru, žiadne
stravovanie, súd si vyžiadal fotokópiu spisu Inšpektorátu práce v Žiline (č. l. 152 - 176 spisu) a z neho
súd zistil, že žalovaný zamestnávateľ do spisu inšpektorátu práce nepripojil zmluvy o zabezpečení
stravovania, ktoré pripojil do súdneho spisu, avšak pri podávaní vysvetlenia konateľ žalovaného uviedol,
že so žalobcom väčšinou chodili na obedy spoločne a preplácali mu ich. Naviac poukázal na skutočnosť,

že žalobca v prípade pracovnej cesty ani raz neuplatnil nárok na stravné v zmysle zákona o cestovných
náhradách, teda „nevypísal cesťák a nepožiadal o poskytnutie diét“.

Súd preto dospel k presvedčeniu, že neboli splnené predpoklady stanovené § 152 ods. 6 Zákonníka
práce pre poskytnutie finančného príspevku na stravovanie zamestnávateľom zamestnancovi, pretože

podmienky výkonu práce žalobcu na pracovisku nevylučovali využívania zabezpečeného stravovania
v zmluvnom stravovacom zariadení žalobcom, zamestnávateľ zabezpečil stravovanie v zmysle § 152
ods. 2 a žalobca nepreukázal, že by nemohol zabezpečené stravovanie zamestnanca využívať zo
zdravotných dôvodov. Preto súd tento nárok žalobcu v celom rozsahu zamietol.O trovách žalobcu proti žalovanému súd rozhodoval podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p.. Žalobca pôvodnou
žalobouajejzmenou,pokiaľideovýškunáhradyzanezabezpečeniestravovaniavtomtokonanícelkovo

proti žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2 656,48 € (400 € + 859 € + 739,50 € + 57,21 €
+ 600,77 €). Z tejto sumy žalovaný v priebehu konania žalobcovi dobrovoľne zaplatil sumu 1 231,08
€, z čoho je zrejmé, že žalovaný v priebehu konania uznal a zaplatil časť žalobou uplatneného nároku
a preto v tejto časti bola žaloba dôvodná a následne žalobcovi týmto rozsudkom bola priznaná suma
636,11 €, z čoho vyplýva, že žalobca pri uplatňovaní celkového nároku vo výške 2 656,48 € bol úspešný

pri uplatňovaní nároku na celkovú v sumu 1 867,19 € a táto suma predstavuje približne 70 % celkovo
uplatneného nároku. Z toho vyplýva, že neúspech žalobcu predstavuje 30 % nároku uplatňovaného v
tomto konaní a čistý úspech žalobcu po odpočítaní neúspechu od úspechu predstavuje 40 % pôvodne
uplatňovaného nároku. Preto podľa presvedčenia súdu žalobcovi patrí náhrada účelne vynaložených
trov konania v rozsahu 40 % celkovo účelne vynaložených trov konania.

Žalobcovi vznikli trovy predovšetkým trovami právneho zastúpenia jeho právnou zástupkyňou, ktoré
boli vyčíslené a priznané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Právna zástupkyňa žalobcu vyčíslila podaním zo dňa 16. 03. 2016 na
súd došlým 18. 03. 2016 trovy konania, ktoré vznikli právnym zastúpením žalobcu, avšak súd za účelne
urobené úkony právnej služby považoval len tieto úkony:

Príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 04. 10. 2011 a spísanie žaloby zo dňa 04. 10. 2011, za ktoré
dva úkony právnej služby patrí právnej zástupkyni žalobcu odmena v sume 101,25 €, režijný paušál v
sume 7,41 € a 20 % DPH.
Za účelne urobený úkon právnej služby súd nepovažoval úkon spísania návrhu na vydanie predbežného
opatrenia zo dňa 27. 03. 2012, ktorý úkon podľa presvedčenia súdu nebol vykonaný účelne, keďže

žalujúca strana si svoj procesný postup v konaní následne rozmyslela, tento návrh zobrala bez toho,
aby toto bolo zavinené správaním žalovaného, späť a súd konanie o návrhu žalujúcej strany zastavil.
Za účelne urobený úkon právnej služby však ale súd považoval poradu s klientom dňa 16. 04. 2012,
spísanie vyjadrenia k odporu zo dňa 16. 04. 2012, poradu s klientom zo dňa 22. 08. 2012, účasť na
pojednávaní dňa 23. 08. 2012, účasť na pojednávaní dňa 03. 10. 2012 a spísanie vyjadrenia zo dňa 17.

10. 2012. Za tieto úkony právnych služieb patrí právnej zástupkyni žalobcu odmena v sume 101,25 €,
režijný paušál po 7,63 € a 20 % DPH.

Súd v súvislosti s účasťou právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní v dňoch 23. 08. 2012 a 03. 10.
2012, priznal právnej zástupkyni žalobcu aj náhradu za stratu času za dve začaté polhodiny strávené

na ceste na pojednávanie zo Žiliny, teda sídla advokáta do Martina, teda sídla súdu a späť, za čo patrí
náhrada vo výške 12,71 € a 20 % DPH.
Súd nepriznal cestovné náhrady právnej zástupkyni žalobcu, nakoľko k vyčísleniu trov konania
nepripojila listinné dôkazy preukazujúce priemernú spotrebu použitého motorového vozidla a dôkaz o
cene nakupovaných pohonných hmôt.

Z týchto dôvodov potom súd nepriznal právnej zástupkyni žalobcu nárok na cestovné náhrady ani za
úkony uskutočňované v ďalších rokoch do skončenia konania, nakoľko cestovné tak, ako ho vyčíslila
právna zástupkyňa žalobcu bolo pre nedostatok listinných dôkazov pre súd nepreskúmateľné.

Za rok 2013 patrí právnej zástupkyni žalobcu odmena za poradu s klientom dňa 21. 10. 2013 v sume

101,25 €, režijný paušál v sume 7,81 € a 20 % DPH. Za účasť na pojednávaní Okresného súdu Martin,
ktoré trvalo viac ako 2 hodiny, patrí právnej zástupkyni žalobcu odmena v sume 2-krát 101,25 €, režijný
paušál v sume 7,81 € a 20 % DPH, a náhrada za stratu času za dve začaté polhodiny po 13,01 € spolu
vo výške 31,22 €.
Za rok 2014 patrí právnej zástupkyni žalobcu za vyjadrenie z 19. 05. 2014 a za účasť na pojednávaní

dňa 23. 01. 2014 odmena v sume 101,25 €, režijný paušál v sume 8,04 € a 20 % DPH, a náhrada za
stratu času za dve začaté polhodiny po 13,40 € s 20 % DPH spolu v sume 32,16 € (za deň 23. 01. 2014).
Zaspísanieodvolaniazodňa16.12.2014vočiuzneseniusúdupatríprávnejzástupkynižalobcuodmena
v sume 61,85 €, režijný paušál 8,04 € a 20 % DPH.
Súd však neuznal za úkony účelne vynaložené v tomto súdnom konaní, a to spísanie návrhu na

prerušenie konania o zrušenie odporcu vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 26Cbr/92/2014,
nakoľko podľa presvedčenia súdu, tento procesný úkon sa týka konania pred Okresným súdom v Žiline,
v ktorom si žalujúca strana môže uplatňovať ako účastník konania náhradu trov konania a netýka sa
tento procesný úkon konania pred Okresným súdom Martin.Za rok 2015 patrí právnej zástupkyni žalobcu odmena za odpoveď na výzvu súdu zo dňa 20. 01. 2015
v sume 64,53 €, režijný paušál v sume 8,39 € a 20 % DPH.
Zarok2016patríprávnejzástupkynižalobcuodmenazaúkonporadysklientomdňa14.03.2016vsume

101,25 €, režijný paušál 8,58 € a 20 % DPH. Za účasť na pojednávaní dňa 16. 03. 2016 patrí právnej
zástupkyni žalobcu odmena v sume 101,25 €, režijný paušál 8,58 € a 20 % DPH. Za toto pojednávanie
patrí právnej zástupkyni žalobcu aj náhrada za stratu času za dve začaté polhodiny po 14,30 €, čo spolu
s 20 % DPH predstavuje sumu 34,32 €.
Spolu účelne vynaložené trovy žalobcu vzniknuté jeho právnym zastúpením predstavujú sumu 2376,99

€, žalobca ale zaplatil aj súdny poplatok zo žalobného návrhu v sume 154,50 € a k ďalším trovám,
ktoré žalobca vynaložil patrí aj záloha na znalecké dokazovanie v sume 250 €, ktorú žalobca v
priebehu konania zaplatil, takže celkové trovy tohto konania, ktoré súd považoval za účelne vynaložené
predstavujú sumu 3 031,49 € a 40 % týchto trov predstavuje sumu 1 212,60 €, len v tejto sume súd
žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania priznal.

Zo štátnych prostriedkov súd zaplatil sumu 238,64 € znalkyni Ing. Martine Bartákovej, na základe
uznesenia Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/60/2012, z toho vyplýva, že v tomto konaní vznikli aj trovy
štátu, čiže Slovenskej republike v sume 238,64 €.

Podľa § 148 ods. 1 O. s. p., štát ma podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov

konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého z účastníkov predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Žalobca nepreukázal, že by mal nárok na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, rovnako ako
žalovaný a preto súd v závislosti od pomeru neúspechu žalobcu a žalovaného na konaní, zaviazal

žalobcuažalovaného,abytútosumunahradilištátunaúčetOkresnéhosúduMartin.Akosúdkonštatoval
vyššie, žalobca bol úspešný približne v 70 % uplatneného nároku, v 30 % bol neúspešný. 30 % zo sumy
238,64 € predstavuje sumu 71,59 €, 70 % zo sumy 238,64 € predstavuje sumu 167,05 € a túto sumu
titulom náhrady trov konania štátu musí zaplatiť vzhľadom na svoj 70 % neúspech vo veci žalovaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.