Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/208/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114219433
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114219433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudkýň JUDr.

Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. Pavel Ambroš, SHR,
Kameničná 439, IČO: 36 107 204, zastúpený advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, AK so sídlom Klincová
35, Bratislava, proti odporcovi: Fundatio Ecclesiae Sancti Ioanni Baptistae, so sídlom Jána Holého 10,
IČO: 45 010 781, Trnava, zastúpený všeobecným splnomocnencom: JUDr. Marian Janota, Čajakova
28, Bratislava, o určenie že odporca nemá postavenie právnickej osoby, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. februára 2015, č.k. 14C/160/2014-92 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh a zaviazal navrhovateľa zaplatiť
odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 335,47 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
k rukám právneho zástupcu odporcu.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 103, § 19, § 20 O.s.p., § 18 ods. 1, 2, §
19 ods. 1, 2 O.z., článkom 3 ods. 4 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zo

dňa 24.11.2000, § 19 ods. 1, 2 zákona č. 308/1991 Zb., § 80 písm. c) O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že súd v rámci skúmania splnenia procesných podmienok konania v zmysle § 103 OSP
posudzoval spôsobilosť oboch účastníkov byť účastníkom konania a ich procesnú spôsobilosť, pričom
nezistil, že by niektorý z účastníkov niektorou zo spôsobilostí nedisponoval. U odporcu osobitne súd
poukazuje na vyššie citované ustanovenia článku 3 ods. 4 Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou
zo dňa 24.11.2000, ako aj ustanovenia § 18 ods. 1 OZ, § 18 ods. 2 písm. d) OZ, § 19 ods. 2 OZ, § 19
ods. 1 a 2 zákona č. 308/1991 Zb., ako aj Potvrdenie o právnej subjektivite a štatutárnom zástupcovi

vydané Ministerstvom kultúry SR dňa 12.07.2012 a Potvrdenie o pridelení IČO vydané Štatistickým
úradomSR dňa 04.01.2007, z ktorých má súd za to (bez toho, aby v štádiu skúmania podmienok konania
považoval za potrebné vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie), že odporca je právnickou osobou,
ktorá vznikla dňom jej zápisu do evidencie na MK SR dňa 28.12.2006 (viď potvrdenie MK SR na č.l.
5). V rámci skúmania procesných podmienok konania teda súd nevidel dôvod na zastavenie konania
z dôvodu nespôsobilosti odporcu byť účastníkom konania. Nakoľko žaloba podaná navrhovateľom
je žalobou určovacou, súd najskôr skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na

určení, že odporca nemá postavenie právnickej osoby. V prejednávanej veci navrhovateľ existenciu
naliehavého právneho záujmu na určení, že odporca nemá postavenie právnickej osoby nepreukázal.
Navrhovateľ totiž nepreukázal, že by rozhodnutie súdu pozitívne určujúce, že odporca nemá postavenie
právnickej osoby, bolo konkrétnym spôsobom spôsobilé ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa. Znavrhovateľom opísaných skutkových okolností prípadu, odôvodnenia naliehavého právneho záujmu,
akoajspoukazomnakonanieprebiehajúcepredOkresnýmsúdomKomárnopodsp.zn.14C/88/2013,je
zrejmé, že cieľom navrhovateľa je dosiahnuť uznanie postavenia nájomcu vyššie uvedených pozemkov

nachádzajúcich sa v k.ú. G. a k.ú. G.. Súd je však názoru, že ani v prípade vyhovenia podanej určovacej
žalobe by nedošlo k nastoleniu takého stavu, ktorý navrhovateľ od žaloby očakáva, a to stavu právnej
istoty. Súd poukazuje ďalej na paradox, a síce, ak by aj súd v tomto konaní žalobe vyhovel a určil, že
odporca nemá postavenie právnickej osoby, znamenalo by to, že Nájomná zmluva zo dňa 19.09.2008
vrátane Dodatku č. 1 k zmluve sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, nakoľko ich uzavrel ako

prenajímateľ niekto, kto nemal spôsobilosť na právne úkony (§ 38 ods. 1 OZ), a navrhovateľ by nemal od
akého právneho úkonu odvodzovať svoje postavenie nájomcu. Ak by pritom vyhovenie určovacej žalobe
nemalo mať kladný vplyv na nájomný vzťah navrhovateľa, súd nevidí iný dôvod, pre ktorý by mohol
mať navrhovateľ na žalobe naliehavý právny záujem, pričom tento iný dôvod navrhovateľ počas konania
neozrejmil. Ak navrhovateľ uviedol, že by sa rozhodnutím o žalobe odstránili jeho účtovné, daňové a
ekonomické problémy, vedel by usporiadať svoje účtovníctvo a svoje daňové veci, takúto argumentáciu

súd považuje za absolútne nekonkrétnu, nepresvedčivú a nepostačujúcu pre záver súdu o naliehavom
právnom záujme na podanej žalobe. Ďalej navrhovateľ odôvodňoval naliehavý právny záujem na
podanej žalobe aj tým, že by sa po rozhodnutí súdu o žalobe mohol domáhať prípadne svojich nárokov,
ktoré niekto získal len na základe simulovaných tvrdení. Tu treba uviesť, že nedostatok naliehavého
právneho záujmu na žalobe spočíva v tom, že v takom prípade by bolo možné žalovať žalobou o plnenie,

kde by bola otázka právnej subjektivity žalovaného riešená ako otázka predbežná. Súd vzhľadom k
uvedenémudospelkzáveru,ženavrhovateľnepreukázalnaliehavýprávnyzáujemnapodanejurčovacej
žalobe, pretože nepreukázal, ako konkrétne by výrok kladného súdneho rozhodnutia ovplyvnil právne
postavenie navrhovateľa, a teda ako by mal za následok zmenu jeho práv a povinností alebo postavenia
v hmotnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ súdne rozhodnutie žiadnym konkrétnym spôsobom nie je spôsobilé

ovplyvniť právne postavenie navrhovateľa, nemožno konštatovať danosť naliehavého právneho záujmu
na podanej určovacej žalobe. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na
podanej určovacej žalobe, pričom preukázanie naliehavého právneho záujmu je v prípade takejto
žaloby predpokladom pre zaoberanie sa vecou samou, súd nepristúpil k posudzovaniu merita veci, ale
žalobu zamietol. Z tohto dôvodu súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania už nevykonával

navrhovateľom navrhnuté dôkazy. Nakoľko odporca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, súd o
náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1
OSP, tak, že mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkom v sume 335,47 eura. Náhrada trov
právneho zastúpenia bola priznaná podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a síce ako náhrada za
odmenu za 4 úkony právnej služby á 61,85 eura v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

(prevzatieaprípravazastúpeniazodňa26.11.2014,vyjadreniezodňa26.11.2014,účasťnapojednávaní
dňa 27.01.2015 a dňa 03.02.2015), náhrada za režijné paušály 4x 8,04 eura, t.j. spolu 279,56 eura +
20% DPH (55,91 eura - keď právny zástupca odporcu preukázal, že je platiteľom DPH), celkom teda
335,47 eura. Súd priznal odporcovi náhradu za odmenu pri všetkých úkonoch právnej služby vo výške
61,85 eura, nakoľko takúto náhradu odporca žiadal, hoci pri dvoch posledných úkonoch právnej služby

predstavovala základná sadzba tarifnej odmeny sumu 64,53 eura (1/13 z výpočtového základu 839,-
eur v roku 2015). Súd priznal ako náhradu pri režijných paušáloch sumu 8,04 eura pri každom úkone
právnej služby v zmysle vyčíslenia, hoci odporca mal nárok na sumu 8,39 eura pri posledných dvoch
úkonoch právnej služby (1/100 z výpočtového základu 839,- eur v roku 2015). Súd nepriznal odporcovi
právo na náhradu odmeny a režijného paušálu za úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 02.02.2015,

pretože tieto náklady nepovažoval za účelne vynaložené, nakoľko súd odporcu na zaslanie uvedeného
vyjadrenia osobitne nevyzval, pričom skutočnosti vo vyjadrení uvádzané mohli byť prednesené na
nasledujúcom pojednávaní.
Protitomutorozsudkusúduprvéhostupňapodalvzákonnejlehoteodvolanienavrhovateľatozdôvodov,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konaním súdu
došlo k vade konania podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., na základe čoho žiadal, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil, eventuálne aby rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol, že nesúhlasí
s názorom súdu prvého stupňa, že podaná žaloba je nedôvodná pre údajnú absenciu naliehavého

právneho záujmu. K spôsobilosti byť účastníkom súdneho konania odvolateľ poukázal na ustanovenia
§ 19 zákona č. 99/1963 Zb., keď jediným predpokladom a základom je hmotno-právna subjektivita
vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. V tejto súvislosti navrhovateľ
uviedol, že odporca nie je ani právnickou osobou, ktorej by takúto pozíciu stanovil zákon resp., ktoráby bola zriadená osobitným zákonom. Splnenie podmienky občiansko-procesnej subjektivity je súd
povinný skúmať z úradnej povinnosti a teda aj bez návrhu po celý čas konania. Jej nedostatok vytvára
neodstrániteľnú prekážku vedenia konania a potom, ako to súd zistí, je povinný konanie zastaviť podľa

zásad ustanovenia § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. K otázke naliehavého právneho záujmu odvolateľ
uviedol, že navrhovateľ podaním určovacej žaloby vyjadruje, že k ochrane jeho práva postačí žalované
určenie a teda v daní istoty zákonného práva. Požadované určenie sa pritom netýka existencie alebo
neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutieNSSRz18.06.2007sp.zn.1Cdo91/2006.Naliehavosťprávnehozáujmuvidínavrhovateľv

ohrození svojho právneho postavenia a v neistote vlastníckych - nájomných vzťahov k nehnuteľnostiam,
ktorých je nájomcom a ktoré obhospodaruje, ako aj neistoty postavenia navrhovateľa ako nájomcu
vo vzťahu k odporcovi, ktorý vytvára dojem o svojej právnej existencii a zaväzuje navrhovateľa k
plneniu platobných povinností a podobne. Navrhovateľ ďalej namietal, že nemôže súhlasiť s názorom
súdu prvého stupňa, že je na vôli či posúdení súdu či vyjadrenia, listiny a podobne smerujúce k
ozrejmeniu neexistencie občiansko-procesnej subjektivity povolí. Podľa názoru odvolateľa ide o popretie

akýchkoľvek zásad súdneho konania a najmä zásady prejednacej. K otázke aplikácie ustanovenia §
80 písm. c) O.s.p. uviedol, že prejednávaná žaloba nesmeruje k určeniu, či tu právny vzťah alebo
právo je a preto, pre aký dôvod a na základe akej právnej úpravy súd posudzoval naliehavý právny
záujem, navrhovateľovi nie je zrejmé. V danom prípade navrhovateľ uvádza, že v prejednávanej veci
viac svedčí ustanovenie § 80 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Aj keď sa jedná o žalobu podanú voči osobe

vytvárajúcej dojem, že ide o právnickú osobu, čo navrhovateľ odmieta, žaloba smeruje k posúdeniu
spôsobilosti na právne úkony, t.j. k žalobe podľa ustanovenia § 80 písm. a) zákona č. 99/1963 O.s.p.,
na prejednanie ktorej sa vyriešenie otázky naliehavého právneho záujmu nevyžaduje. V závere svojho
odvolania navrhovateľ uviedol, že v prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,
navrhovateľ žiada, aby odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke

zásadného významu a to či súd je povinný skúmať splnenie podmienky občiansko-procesnej subjektivity
účastníka konania alebo nie, či súd pri posudzovaní otázky splnenia súdneho konania spočívajúcej v
občiansko-procesnej subjektivite účastníka konania je povinný vykonať dokazovanie, eventuálne môže
danú otázku posúdiť len na základe vlastnej úvahy bez relevantných dôkazov, či žaloba o určení, či
určitá osoba má alebo nemá právnu subjektivitu je žalobou podľa § 80 písm. a) alebo podľa § 80 písm.

c) zákona č. 99/1963 O.s.p.

K odvolaniu navrhovateľa zaslal písomné vyjadrenie odporca, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu
v predmetnej veci stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením. Navrhovateľ
nepreukázal žiaden naliehavý právny záujem a celé podanie je špekulatívne a sleduje jeden cieľ a to

akýmkoľvek možným spôsobom prerušiť odvolacie konanie voči rozhodnutiu Okresného súdu Komárno
sp. zn. 14C/88/2013, v ktorom predmetom konania je určenie, že nájomcom pozemkov na LV XXX v
k.ú. G. a na LV č. XXXX, XXXX v k.ú. G., v ktorom konaní navrhovateľ nevedel preukázať existenciu
právneho vzťahu a rovnako ani v tomto konaní nevie preukázať naliehavý právny záujem. Na základe
uvedeného preto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a

rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej

podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/160/2014 je návrh navrhovateľa,

ktorým sa domáha, aby súd určil, že odporca nemá postavenie právnickej osoby a teda nie je schopný
byť nositeľom práv a povinností.Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľ zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania.

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu, že dospel k záveru, že navrhovateľ
v prejednávanej veci nemá dostatok naliehavého právneho záujmu na určení, že odporca nemá
postavenie právnickej osoby a teda nie je nositeľom práv a povinností. Uviedol, že je zrejmé, že cieľom
navrhovateľa je dosiahnuť uznanie postavenia nájomcu vyššie uvedených pozemkov nachádzajúcich sa
v k.ú. G. a v k.ú. G. v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 14C/88/2013.

Súd však dospel k názoru, že ani v prípade vyhovenia podanej určovacej žalobe by nedošlo k nastaveniu
takého stavu, ktorý by navrhovateľ od žaloby očakával a to stavu právnej istoty, keď ide o otázku
predbežnú,ktorújemožnériešiťvsúdnomkonanípredOkresnýmsúdomKomárno,ktorékonaniedosiaľ
nie je právoplatne skončené. Ak by vyhovenie určovacej žalobe nemalo mať kladný vplyv na nájomný
vzťah na navrhovateľa, súd nevidí iný dôvod, pre ktorý by mohol mať navrhovateľ na žalobe naliehavý
právny záujem, pričom tento iný dôvod navrhovateľ počas konania neozrejmil.

Podľa § 80 O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o
určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;

c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Zákon demonštratívnym spôsobom vypočítava tri druhy návrhov na začatie konania:

a) tzv. statusové návrhy (návrhy na začatie statusového konania, konania o osobnom stave). V

statusových veciach súd rozhoduje vždy konštitutívne. To znamená, že od momentu právoplatnosti
jeho rozhodnutia sa konštituuje právny status osoby. Niektoré zo statusových vecí možno začať len
na návrh, napr. rozvod manželstva, iné možno začať i bez návrhu (porovnaj § 81 O.s.p). K návrhom
podľa ustanovenia § 80 písm. a) O.s.p. o osobnom stave patrí okrem návrhov vymenovaných v tomto
ustanovení taktiež návrh o zapretie rodičovstva, návrh o ustanovenie opatrovníka maloletému, návrh o

povolenie uzavrieť manželstvo a ďalšie. Je pre ne charakteristické, že rozhodnutie o nich je záväzné
pre každého. Konania vo veciach osobného stavu sa zásadne prejednávajú a rozhodujú v nesporovom
konaní; platí to o všetkých veciach, o ktorých sa konanie začína bez návrhu a o veciach vymenovaných v
ustanovení § 120 ods. 2 O.s.p. aj pokiaľ by o nich konanie malo byť začaté len na návrh. Len výnimočne
sa veci o osobnom stave prejednávajú v sporovom konaní, napríklad rozvod manželstva.

b) žaloby o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo porušenia práva.
Pôjde o typické sporové konania, v ktorých súd rozhoduje deklaratórne, teda deklaruje, že povinnosť
žalovaného vo sfére hmotného práva existuje alebo neexistuje a táto deklarácia sa prejavuje buď v
zamietavom výroku rozhodnutia alebo naopak vo výroku rozhodnutia ukladajúceho žalovanému túto

hmotno-právnu povinnosť splniť. Žalobou o splnenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 80 písm. b)
O.s.p., ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva je nielen žaloba, ktorou sa
navrhovateľ domáha, aby mu odporca zaplatil určitú čiastku alebo niečo iné dal, aby žalovaný pre neho
niečo vykonal, aby sa žalovaný niečoho zdržal, alebo aby žalovaný niečo strpel, ale i žaloba o uloženie
prehlásenia vôle, rovnako aj žaloba o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu. Petit žaloby o plnenie, ktorou

sa navrhovateľ domáha uloženia inej povinnosti než zaplatenia peňažnej čiastky, musí z hľadiska svojej
určitosti a zrozumiteľnosti zodpovedať niektorému zo spôsobov výkonu rozhodnutia, ibaže sa navrhuje
vydanie rozhodnutia, ktoré sa exekučne nevykonáva.

c) žaloby určovacie. Určovacie žaloby sa rozdeľujú na kladné alebo záporné. O kladnú určovaciu

žalobu pôjde v prípade, ak sa navrhovateľ domáha určenia existencie práva, či právneho vzťahu. O
negatívnu určovaciu žalobu naopak pôjde v prípade, ak sa navrhovateľ domáha určenia neexistencie
určitého práva či právneho vzťahu. Najširšie vymedzenie pojmu „právny vzťah“ v sebe zahŕňa všetky
spoločenské vzťahy normované všeobecnými záväznými právnymi normami - inak povedané akýkoľvek
vzťahdefinovanýsubjektmi,objektomaobsahom,ktorýspadápodreglementáciuvšeobecnezáväzných

právnych predpisov, môže byť predmetom určovacej žaloby. Rozlišovanie pojmov právo a právny vzťah
v tomto prípade má veľký procesný význam s ohľadom na prípustnosť tzv. žalôb o určenie existencie
či neexistencie inej právnej skutočnosti. Právnym vzťahom tu bude dvoj či viacstranný právny vzťah,
napríklad zmluvný či zodpovednostný vzťah. O právo pôjde v prípadoch subjektívnych práv, teda pôjdeo určenie existencie či neexistencie subjektívneho práva, napríklad vlastníckeho práva. Predpokladom
úspešnostiurčovacejžalobyjevecnálegitimácia,ktorájevosvojejpodstatehmotno-právnystav,ktorého
existencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby vecne

legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Ďalšou podmienkou
úspešnostiurčovacejžalobyjeexistenciatzv.naliehavéhoprávnehozáujmu.Naliehavýprávnyzáujemje
procesnýmpredpokladomprípadnejúspešnostičineúspešnostiurčovacejžaloby,kýmvecnálegitimácia
je v podstate otázkou hmotno-právneho posúdenia žalobcom uplatneného nároku. Ak súd zamieta
určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal

vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez
tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo
jeho právne postavenie neistým. Z tohto vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená
čo do naliehavého právneho záujmu v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti
(§ 80 písm. b/ O.s.p.). Určovacia žaloba má preventívny charakter a bude opodstatnená najmä v
prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo je porušenie subjektívneho práva dokonané,

možno spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých právnych následkov zo strany odporcu.
Preto v takýchto prípadoch nebude daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Existujú rozporné názory na možnosť žalovať na určenie tzv. inej právnej skutočnosti. Niektorí takéto
žaloby a priori vylučujú, iní ich pripúšťajú ale len v určitých prípadoch, keď ich existenciu opierajú

o demonštratívnosť výpočtu druhov návrhov na začatie konania v § 80 O.s.p. Z demonštratívnej
povahy výpočtu druhov návrhov na začatie konania obsiahnutej v zákone možno vyvodiť i existenciu
iných druhov žalôb v zákone výslovne neupravených. Pôjde typicky o prípady určenia existencie či
neexistencie právnej skutočnosti. Táto možnosť je daná iba a výlučne v prípadoch, ak je prezumovaná
konkrétnym zákonným ustanovením.

Určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. nie sú žaloby o určenie právnej
skutočnosti, u ktorých naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva z právneho predpisu,
ako sú napríklad žaloba podľa § 175k ods. 2 O.s.p., žaloba o určenie doby splnenia dlhu podľa § 564
OZ, žaloba o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 72 Zákonníka práce, návrh

na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločností s ručením obmedzeným alebo
akciovej spoločnosti podľa § 131 a § 183 Obch.z., žaloba o určenie pravosti výšky alebo poradia popretej
pohľadávkyaďalšie.Vuvedenýchprípadochžalobanemôžebyťzamietnutáprenedostatoknaliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko samotný zákon podanie takejto žaloby predpokladá
a preto navrhovateľ nie je ani povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti o takomto právnom záujme.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa vecne správne zamietol
návrh navrhovateľa o určenie, že odporca nemá postavenie právnickej osoby, avšak odvolací súd
dospel k tomuto záveru na základe iného právneho posúdenia ako súd prvého stupňa. Súd prvého
stupňa odôvodnil zamietnutie návrhu tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na tejto

určovacej žalobe v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., avšak odvolací súd dospel k záveru, že v
prejednávanej veci nejde o žalobu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., ale ide o iný druh žaloby
v zmysle § 80 O.s.p., ktorou sa navrhovateľ domáha určenia právnej skutočnosti a v danom prípade na
oprávnenosť a dôvodnosť podania takejto žaloby je potrebné, aby samotné znenie hmotno-právneho
predpisu odkazovalo na možnosť podania takejto žaloby tak, ako to bolo vyššie uvedené.

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdvyzvalúčastníkovkonaniavzmysleustanovenia§213ods.2O.s.p.
k možnému použitiu na vec súdom prvého stupňa neaplikovaného ustanovenia § 80 O.s.p. vo vzťahu k
posúdeniu aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie takejto žaloby.

Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 04.04.2016 uviedol, že prvostupňový súd sa v konaní o podanej
žalobe venoval len a výlučne otázke existencie naliehavého právneho záujmu s poukázaním na znenie
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. s tým, že z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal tento naliehavý
právny záujem, nepristúpil ani k posudzovaniu merita veci a žalobu zamietol. Tento postup navrhovateľ
rozporoval, avšak bezvýsledne. Vo veci samej navrhovateľ podal žalobu, ktorou sa domáha rozhodnutia

o tom, že odporca nemá postavenie právnickej osoby a teda nie je schopný byť nositeľom práv a
povinností. Je toho názoru, že ide o žalobu, ktorá je základom konania o osobnom stave (o spôsobilosti
na právne úkony), t.j. konanie o žalobe podanej podľa ustanovenia § 80 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb.
Na prejednanie takejto žaloby zákon nevyžaduje posudzovanie otázky existencie naliehavého právnehozáujmu a súd je povinný žalobu prejednať a rozhodnúť o nej bez prihliadnutia na znenie ustanovenia
§ 80 písm. c) O.s.p. Ide o stav, ktorý prvostupňový stav neriešil. Vzhľadom na výzvu odvolacieho súdu
je navrhovateľ toho názoru, že vo veci bola a je podaná žaloba o osobnom stave, t.j. žaloba podľa

ustanovenia § 80 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. a preto stav, že prvostupňový súd uvedenú právnu
úpravu nepoužil, je chybou. Navrhovateľ preto navrhuje, aby odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol
a napadnutý rozsudok posúdil s tým, že prvostupňový súd nepoužil právnu úpravu, ktorá sa na konanie
vzťahuje, čím došlo k rozhodujúcemu pochybeniu prvostupňového súdu a odňatiu práva navrhovateľa
akoúčastníkakonaniaapretonavrhuje,abyodvolacísúdpodanémuodvolaniuvyhovelvplnomrozsahu.

Na výzvu súdu zaslal písomné vyjadrenie aj odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to
podanímzodňa31.03.2016vktoromuviedol,ženavrhovateľpodaltentonávrhúčelovo,scieľomvytvoriť
prekážku v konaní 14C/88/2013 vedenom na Okresnom súde v Komárne a zároveň uviedol, že je toho
názoru, že návrh na začatie konania nie je podaný v súlade s ustanovením § 80 O.s.p. Cirkevný právny
subjekt - Fundatio Ecclesiae Sancti Ioanni Baptistae je právnická osoba, ktorá vznikla v zmysle zákona

č. 308/1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, jej zriaďovateľ
jeRímsko-katolíckacirkev-Trnavskáarcidiecéza,ktorávzmysleplatnejlegislatívyurobilavšetkyprávne
úkonynajejregistráciunaMinisterstvekultúrySR-registerprávnychsubjektovodvodzujúcichexistenciu
od Rímsko-katolíckej cirkvi ako aj ostatných príslušných štátnych orgánov - Štatistický úrad, Daňový
úrad, má riadne pridelené IČO a IČ DPH. Vzhľadom na uvedené, navrhovateľ nepreukázal aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby a preto odporca žiada, aby odvolací súd žalobu navrhovateľa zamietol
z titulu nedostatku aktívnej legitimácie.

V prvom rade odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje, že odporca v konaní preukázal
procesno-právnu subjektivitu byť účastníkom konania v zmysle ustanovenia § 19, 20 O.s.p., čo

mal odvolací ako aj prvostupňový súd preukázané potvrdením o právnej subjektivite a štatutárnom
zástupcovi vydanom Ministerstvom kultúry SR zo dňa 12.07.2012, ako aj potvrdením o pridelení IČA
vydaným Štatistickým úradom SR dňa 04.01.2007 a odporca je právnickou osobou, ktorá vznikla dňom
jej zápisu do evidencie na Ministerstve kultúry SR dňa 28.12.2006 (č.l. 5 v spise). V danom prípade
tak bola splnená základná procesno-právna podmienka, aby súd mohol v prejednávanej veci konať

a nedošlo k zastaveniu konania zmysle ustanovenia § 104 O.s.p., vzhľadom na čo sa zistilo, že v
konaní neexistuje neodstrániteľná vada konania spočívajúca v nedostatku právnej subjektivity na strane
niektorého z účastníkov konania. Odvolací súd je tak toho názoru, že zo strany súdu prvého stupňa
došlo k riadnemu skúmaniu podmienok konania v zmysle ustanovenia § 103 O.s.p..

V prejednávanej veci však odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľom podaná žaloba, ktorou
sa domáha určenia, že odporca nemá postavenie právnickej osoby, nepredstavuje žalobu v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. ako uviedol súd prvého stupňa, nakoľko sa v prejednávanej veci
neskúma existencia práva alebo právneho vzťahu tak, ako to predpokladá toto citované ustanovenie,
ale navrhovateľ sa domáha určenia neexistencie právnej skutočnosti, t.j. že odporca nemá postavenie

právnickej osoby. V danom prípade sa však odvolací súd nestotožňuje ani s právnym názorom
navrhovateľa, ktorý ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak aj v odvolacom konaní uviedol, že ide o
žalobu o osobnom stave v zmysle ustanovenia § 80 písm. a) O.s.p., nakoľko pri týchto žalobách zákon
predpokladá, že sa týkajú len osobného stavu fyzickej osoby, majú konštitutívny charakter a konania
vo veciach osobného stavu sa zásadne prejednávajú a rozhodujú v nesporovom konaní. Na základe

uvedeného, teda nie je možne v rámci tohto zákonného ustanovenia sa domáhať aj určenia neexistencie
postavenia odporcu ako právnickej osoby.

Odvolací súd tak vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že navrhovateľ sa podanou žalobou domáha
určenia neexistencie právnej skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia ne/existencie

právnej skutočnosti môže byť opodstatnená, ale len v tom prípade pokiaľ má oporu v platnom právnom
poriadku, ak však právny poriadok takúto žalobu nepripúšťa, treba ju bez ďalšieho zamietnuť (viď
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 231/2006, sp. zn. 3 Cdo 99/2008).

Na základe uvedeného je tak odvolací súd v prejednávanej veci toho názoru, že žaloba, ktorou sa

navrhovateľ domáha označeného určenia, nespĺňa predpoklady žaloby podľa § 80 písm. a) O.s.p., lebo
sa netýka osobného stavu fyzickej osoby, taktiež nejde o žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p., lebo sa
netýka existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu, a zároveň nejde ani o žiadnu inúžalobu v zmysle ustanovenia § 80 O.s.p., lebo takáto žaloba podaná zo strany navrhovateľa v tomto
konaní nemá oporu v platnom právnom poriadku.

Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa a teda, že ak súd prvého stupňa skúmal len dostatok
naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe a ďalej nevykonával dokazovanie v merite
veci, došlo z jeho strany takýmto postupom u navrhovateľa k odňatiu práva byť účastníkom konania, je
odvolací súd toho istého názoru ako súd prvého stupňa, že bez doloženia existencie takéhoto záujmu
musí súd žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý

dôvod pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm.
c) O.s.p. nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne
prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom
veci (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 44/2008).V danom prípade tak zo strany súdu
prvého stupňa po zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu na tejto určovacej žalobe v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. nedošlo k porušeniu žiadneho z občiansko-procesných predpisov,

ktorým by došlo k odňatiu práva navrhovateľa byť účastníkom konania.

Odvolací súd neprepustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože podľa jeho názoru nejde o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nakoľko otázky vymedzené navrhovateľom, či je
súd je povinný skúmať splnenie podmienky občiansko-procesnej subjektivity účastníka konania alebo

nie; či súd pri posudzovaní otázky splnenia súdneho konania spočívajúcej v občiansko-procesnej
subjektivite účastníka konania je povinný vykonať dokazovanie, eventuálne môže danú otázku posúdiť
len na základe vlastnej úvahy bez relevantných dôkazov; či žaloba o určení, či určitá osoba má alebo
nemá právnu subjektivitu je žalobou podľa § 80 písm. a) alebo podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963
O.s.p., nie sú podľa názoru odvolacieho súdu otázky zásadného právneho významu, ktoré by neboli

doposiaľ rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu riešené.
Vzhľadomnavyššieuvedenétakodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňaakovecnesprávnyvzmysle
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, aj keď z iných právnych dôvodov ako to urobil prvostupňový
súd, keď tento rozhodol správne aj o náhrade trov konania, ktorých výšku navrhovateľ v odvolaní ani
nespochybňoval.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne procesne úspešným,
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle ustanovenia §
151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil a ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.