Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžr/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200284
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1012200284.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek: 1/ C. U., bytom L., 2/ P. N., bytom L.,
proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor (pôvodne Správa katastra pre Hlavné mesto
Slovenskej republiky v Bratislave) so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 27, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. V-30914/11 zo dňa 11. januára 2012, o odvolaní navrhovateliek v 1.
a 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2013, č.k. 4Sp/8/2012-28, v

časti povinnosti zaplatiť súdny poplatok, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra
2013, č.k. 4Sp/8/2012-28, v časti povinnosti zaplatiť súdny poplatok
p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd") napadnutým rozsudkom č.k. 4Sp/8/2012-28 zo dňa 30.
októbra 2013 potvrdil rozhodnutie odporcu č. V-30914/11 zo dňa 11.01.2012, ktorým podľa § 31 ods. 3
zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(ďalej len „katastrálny zákon") zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva a práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu do katastra nehnuteľností z darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena

z 09.12.2011, predmetom ktorej bol podiel vo výške 1 k nehnuteľnosti - bytu č. 38 na 3. poschodí na E.,
nachádzajúcom sa v k.ú. P., vedenej na LV č. XXXX, spoluvlastnícky podiel patriaci k bytu na spoločných
častiach a zariadeniach domu vo výške 995/100 000, z dôvodu, že vklad nie je možné povoliť, keďže
vecné bremeno sa môže viazať iba k celej nehnuteľnosti. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol,
že po určení termínu pojednávania bolo krajskému súdu doručené e-mailové podanie navrhovateľky v 1.
rade z 18.09.2013, v ktorom oznamuje, že vkladové konanie bolo zrušené a s poukazom na to, aby bola

vec ako bezdôvodne ukončená. Ďalej uviedol, že prílohou tohto e-mailového podania bol sken podania
navrhovateliek v 1/ a 2/ rade zo 07.11.2012 doručený odporcovi 14.11.2012, v ktorom oznamujú, že
rušia darovaciu zmluvu z 09.12.2011 a žiadajú, aby konanie č. V-30914/11 bolo zrušené. Krajský súd
skonštatoval, že vzhľadom na to, že 1/ podanie navrhovateliek v 1. a 2. rade nebolo doplnené písomne
alebo ústne do zápisnice v zmysle ust. § 42 ods. 1 OSP; 2/ nevykazovalo znaky späťvzatia návrhu zo
17.01.2012, a za použitia ust. § 250q ods. 2 OSP dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je

potrebne potvrdiť ako vecne správne. Krajský súd poznamenal, že konanie o opravnom prostriedku proti
neprávoplatnému rozhodnutiu odporcu (§ 250l a nasl. OSP) nie je pokračovaním správneho konania
(uskutočneného pred odporcom), ale samostatným konaním. Zdôraznil, že ak teda navrhovateľka v 1.
rade, či obidve navrhovateľky nemali vôľu v tomto konaní pred súdom pokračovať, mali svoj podaný
návrh zobrať späť (§ 250h ods. 2 OSP), dôsledkom čoho by bolo zastavenie konania (§ 250d ods. 3
OSP). Na námietku navrhovateliek v 1. a 2. rade, že navrhovateľky zmluvu z 9.12.2011 konzultovali

pred jej podpisom u odporcu a že táto nebola spochybnená, krajský súd uviedol, že táto námietka nie
je dôvodná a nemohla teda viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Katastrálny zákon v žiadnomz jeho ustanovení neukladá odporcovi povinnosť konzultovať obsah právnej skutočnosti (úkonu), na
základe ktorej sa má zapísať právo k nehnuteľnosti. Teda nie je povinnosťou odporcu vyjadrovať sa pred
podaním návrhu na vklad k obsahu zmluvy, na základe ktorej sa má právo k nehnuteľnosti zapísať do

katastra nehnuteľností. Námietku navrhovateliek v 1. a 2. rade o tom, že ak v zmluve (z 09.12.2011)
došlo k zrejmej nesprávnosti, bolo povinnosťou odporcu vyzvať jej účastníčky postupom podľa § 42 ods.
4 katastrálneho zákona na ich odstránenie, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Preto ak odporca v
predmetnom vkladovom konaní nepostupoval podľa ust. § 42 ods. 4 katastrálneho zákona, postupoval
správne a v súlade so zákonom, keďže sa nejednalo o zrejmú chybu v písaní, počítaní či inú zrejmú

nesprávnosť. Krajský súd naviac poznamenal, že v zmysle ust. § 151o OZ, zmluvou môže zriadiť vecné
bremeno iba vlastník nehnuteľnosti. Ak teda vecné bremeno v prospech navrhovateľky v l/ rade bolo
zmluvou z 09.12.2011 zriadené (dohodnuté) navrhovateľkou v 2/ rade, k jeho zriadeniu nemohlo dôjsť,
nakoľko navrhovateľka v 2. rade v čase jeho zriadenia nebola vlastníčkou prevádzanej nehnuteľnosti.
Krajskýsúddospelkzáveru,ženámietkyvznesenénavrhovateľkamivpodanomnávrhunebolispôsobilé
k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako vecne správne a

zákonné.

O trovách navrhovateliek krajský súd rozhodol v súlade s §250 k ods. 1 OSP s poukazom na výsledok
konania a nepriznal im právo na náhradu trov konania. Zároveň navrhovateľky v 1. a 2. rade zaviazal
spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za konanie vo výške 33,- € v lehote 15 dní od

právoplatnosti rozsudku (položka 10 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) z dôvodu, že
neboli v konaní úspešné.

V zákonnej lehote navrhovateľky v 1. a 2. rade podali proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie

v časti vyrubeného súdneho poplatku. V odvolaní uviedli, že dňa 14.11.2012 doručili na katastrálny
úrad podanie, výsledkom ktorého malo byť zastavenie konania. Naviac navrhovateľky uviedli, že
neiniciovali súdne konanie, uvedenú možnosť využil katastrálny úrad, keď nevyhovel ich odvolaniu.
Vytýkali krajskému súdu, že sa nezaoberal ich e-mailovou komunikáciou a následnou urgenciou, v ktorej
oznámili krajskému súdu stratu existencie predmetu sporu. Podľa názoru navrhovateliek, tento oznam

nemal charakter návrhu vo veci samej a krajský súd nespochybnil ich postup. Dodali, že odvolanie
nenapĺňalo žiaden zo znakov návrhu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia katastrálneho
úradu podľa §247 OSP. Ďalej vytýkali krajskému súdu, že si nesplnil povinnosť podľa §5 OSP. Na
záver uviedli, že odmietajú zaplatiť súdny poplatok, nakoľko katastrálny úrad si nesplnil svoju povinnosť
zastaviť konanie, hoci ho na to vyzvali a krajský súd s nimi nekomunikoval spôsobom, ktorým by sa

uvedené dalo do súladu a predmetná vec ukončila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP)
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel jednomyseľne k názoru, že odvolaniu

navrhovateliek v 1. a 2. rade nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danej právnej veci Krajský súd v
Bratislave rozhodol rozsudkom pod č.k. 4Sp/8/2012-28 zo dňa 30. októbra 2013, ktorým potvrdil
rozhodnutie odporcu č. k. V 30914/11 zo dňa 11.01.2012 o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho

práva a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do katastra nehnuteľností z darovacej zmluvy a
zmluvy o zriadení vecného bremena z 09.12.2011, z dôvodu, že účastníkmi konania navrhovaný vklad
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré by oprávňovalo oprávnenú z vecného bremena k
doživotnému užívaniu daru, ktorým je 1 vyššie špecifikovaného bytu, nie je možné povoliť z dôvodu, že
vecné bremeno je právom, ktoré sa viaže k celej nehnuteľnej veci a vecné bremeno je potrebné zriadiť

k celému bytu, nakoľko časť zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu 1 nepredstavuje žiadnu reálnu
časť spoločnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nezaoberal meritórnym posúdením veci, keďže odvolanie
navrhovateliek v 1. a 2. rade smerovalo iba voči výroku o vyrubení súdneho poplatku za súdne konanie.

Podľa§2ods.4zákonač.71/1992Zb.vplatnomznenívodvolacomkonaníjepoplatníkomten,ktopodal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.Podľa položky 10 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb v znení účinného
do 30.09.2012, poplatok za konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak

rozhodol okresný súd alebo krajský súd, a za preskúmanie rozhodnutí o priestupkoch je 33,- €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že navrhovateľky v 1.a 2. rade v konaní pred súdom
nezaplatili súdny poplatok za konanie v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave postupoval v súlade so zákonom, keď
navrhovateľky v 1. a 2. rade vyzval spoločne a nerozdielne na zaplatenie súdneho poplatku za konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Sp/8/2012-28 zo dňa 30. októbra 2013 v časti
vyrubeného súdneho poplatku podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

Nad rámec Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že hoci bol krajský súd
oboznámený s e-mailovým podaním navrhovateľky v 1. rade z 18.09.2013, v zmysle ktorého žiadali,
aby bolo pojednávanie zrušené a vec ukončená a súčasťou ktorého bol návrh na zrušenie vlastníckeho
práva a povolenia vkladu adresovaného odporcovi, na uvedené podanie krajský súd nereflektoval a v
odôvodnení rozhodnutia iba skonštatoval, že toto podanie nebolo doplnené písomne alebo ústne do

zápisnice v zmysle ust. § 42 ods. 1 OSP a nevykazovalo znaky späťvzatia návrhu navrhovateľkami.
Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.10.2010, sp.zn. 3Cdo/128/2010, najvyšší súd v
tejto súvislosti dáva do pozornosti krajskému súdu, že pri právnej klasifikácii podania súd vychádza z §
41 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený. V tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ide o dôležité interpretačné pravidlo,

ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v
čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu
nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej
skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu
úkonu účastníka. Ak nastane situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi

prejavom účastníka urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko.
Aplikujúc toto hľadisko treba mať pri posudzovaní procesného úkonu účastníka podľa jeho obsahu (§
41 ods. 2 OSP) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená vôľa konajúceho, nie
to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok urobeným procesným
úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Ani podstatný omyl účastníka medzi tým, čo procesným

úkonom prejavil, a tým, čo ním prejaviť chcel, nemá na účinnosť už urobeného procesného úkonu žiadny
vplyv. Z uvedeného je zrejmé, že z obsahu podania navrhovateľky v 1. rade vyplývala jej vôľa zobrať
návrh späť a krajský súd v prípade odstránenia pochybností medzi jej navonok urobeným procesným
úkonom a vnútornou vôľou mal predovšetkým vyzvať navrhovateľku v 1. rade, či svojím podaním mienila
vziať návrh späť podľa § 96 ods. 1 OSP. Ďalej nebolo povinnosťou krajského súdu vyzývať odporcu na

vyjadrenie k odvolaniu navrhovateliek v 1. a 2. rade, keďže odvolanie nesmerovalo proti rozhodnutiu vo
veci samej v zmysle § 209a ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 250k
ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.