Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/78/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209311
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4612209311.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa zo dňa 19. 09. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Levice zo
dňa 24. 06. 2014 č. k. 13C/339/2012-61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia sumy 1.066,01 eur ako náhrady majetkovej škody a sumy 213,20 eur ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Topoľčany v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/9/2011. Odporcovi

náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie po právnej stráne odôvodnil citáciou ust. § 3, ods. 1, písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm.
a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3, vyššie citovaného zákona,
ako i ust. § 41 1, 2, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v predmetnej veci o

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy obsahoval všetky potrebné náležitosti, ale bol v celom
rozsahu nedôvodný, a preto ho zamietol. Napriek tomu, že navrhovateľ podal návrh na súd pred
uplynutím šesťmesačnej lehoty odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody u odporcu, súd mal za to, že v čase jeho rozhodovania šesťmesačná lehota už uplynula, a preto
návrh nebolo možné považovať za predčasne podaný a v súdnom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť.
Okrem toho pri rozhodovaní neprihliadal na odporcom vznesenú námietku premlčania, nakoľko žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 14. 01. 2011 a do podania žiadosti

u odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody teda neuplynula lehota troch rokov.
Navrhovateľ podal v predmetnej veci návrh na súd dňa 27. 09. 2012.Z exekučného spisu Okresného súdu Topoľčany pod sp. zn. 5Er/9/2011 súd prvého stupňa zistil,
že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresnom súde
Topoľčany dňa 14. 01. 2011 na základe návrhu oprávneného zo dňa 02. 12. 2010 proti povinnému T.

U. a exekučný súd uznesením zo dňa 17. 01. 2011 (ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 18.
01. 2011) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 02. 2011. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 5Er/9/2011-20, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 02.
2011. V danom prípade exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26. 10.

2010 sp. zn. SR 10089/10.

Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 77 dní V skutočnosti
však exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora zo dňa 10. 12. 2010, (doručenej exekučnému súdu
dňa 14. 01. 2011) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol dňa 17. 01. 2011, teda ešte v

kratšej lehote ako 15 dní. S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd prvého stupňa za preukázané,
že neboli splnené podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom a to z dôvodu, že v danej exekučnej veci súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia na výkon exekúcie (doručenej mu dňa 14. 01. 2011) už dňa 17. 01. 2011. Podstatné
však bolo to, že v čase, kedy bolo exekučné konanie v predmetnej veci začaté, t. j. 02. 12. 2010, bolo ust.

§44ods.2Exekučnéhoporiadkuformulovanétak,želehota15dníneplatilavprípade,akbolpredložený
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Taktiež neplatila v prípade, ak
súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa o nesprávnom postupe exekučného súdu,

ktorý mal podľa tvrdenia navrhovateľa spočívať v tom, že v exekučnom konaní súd skúmal splnenie
podmienok na vedenie exekučného konania takým spôsobom, že zisťoval skutkový stav veci, aplikoval
a interpretoval zvolené právne normy, opätovne posudzoval právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že samotné
znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného už od 01. 06. 2010 ukladalo exekučnému súdu

povinnosť skúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul.
Exekučný súd teda postupoval správne, keď skúmal exekučný titul po formálnej aj materiálnej stránke. V
tomto prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd bol nepochybne oprávnený ex offo
skúmať, či tento rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, ako aj to, či zmluva o úvere ako pôvodný titul
rozhodnutia neobsahovala neprijateľné podmienky, či exekučný titul nebol v rozpore s dobrými mravmi

alebo neodporoval zákonu a bol v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské
právo. O tomto svedčili aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nevznikol a
ani nemohol vzniknúť žiadny stav právnej neistoty. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého
stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1, §

151 ods. 1, 2 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, trovy konania nepriznal, nakoľko
si ich nevyčíslil a zo spisu žiadne trovy nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v zneníúčinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení

svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 1.3.2013
a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité,

že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a vzhľadom
na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel výšku
škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ bol toho
názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to
vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou

a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 24.
06. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 05.

2011, teda v čase začatia exekučného konania, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom

do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľv podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom naust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 1.066,01
eur a nemajetkovej ujmy v sume 213,20 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
5Er/9/2011. Majetková škoda 1.066,01 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 02.

12. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o exekučný titul
podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo
znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto podstatnej skutočnosti odvolací
súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Topoľčany vedenom pod sp. zn. 5Er/9/2011
je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 14. 01.

2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 26. 10. 2010 Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní pod sp. zn. SR 10089/10 a
exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 17. 01. 2011 č. k. 5Er/9/2011-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený
v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 17. 01. 2011, ktoré potom nadobudlo

právoplatnosť dňa 03. 02. 2011 a ďalším uznesením zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 5Er/9/2011-20, ktoré
nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby oprávnený proti nemu podal odvolanie, exekučný súd zastavil
exekučné konanie v predmetnej veci. Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení
týchto uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ,

ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny)
postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora a následného
zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa
v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a
nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod
sp. zn. 5Er/9/2011, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú
si navrhovateľ uplatnil v sume 1.066,01 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak
chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno

spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 213,20 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby.
Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to
s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej

došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním podnikateľského
prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že nastane stav
predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod.. Odvolací súd v

predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 5Er/9/2011 bola doručená exekučnému súdu
dňa 14. 01. 2011 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 17. 01. 2011 (teda rozhodne nie
viac ako 77 dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdil navrhovateľ)
a túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy
v konaní a nejedná sa (vzhľadom na lehotu, v ktorej exekučný súd rozhodol, sa ani nemôže jednať) o
dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť
jeho podnikateľské aktivity, (naďalej poskytoval úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy
do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie
prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 17. 01. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 26. 10. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 10089/10 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a T. U.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyo

úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok
nemôže predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul
predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu

rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny

predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdomzakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo

vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého

stupňa konaného dňa 24. 06. 2014 nezúčastnili. Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu
navrhovateľazodňa23.06.2014(odoslanésúdudňa23.06.2014)napojednávaníkonanomdňa24.06.
2014adôvodyvňomuvedené(inépojednávaniavovecinavrhovateľaCDConsultings.r.o.naOkresnom
súde Zvolen a Okresnom súde Revúca dňa 24. 06. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným
zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti

navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa a navrhovateľovi dňa 28. 05. 2014. Navrhovateľ ani
jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez zbytočného odkladu,
nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným súdom a návrh na
odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý

sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie pojednávania
dozvedel. Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa prevzal právne zastúpenie v rôznych právnych veciach
týkajúcich sa rôznych iných účastníkov konania, ktoré sa vedú na súdoch v rámci Slovenskej republiky,
musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže
byťivrovnakomčaseazadanejsituácievzbudzujepochybnostitvrdenie,ženavrhovateľsosubstitúciou

nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a
mal dňa 24. 06. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie
veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.V postupe súdu prvého stupňa nemožno konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom, ani
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona,
čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu v predmetnej veci. Súd prvého stupňa mal

pri rozhodovaní k dispozícii exekučný súdny spis Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5Er/9/2011,
z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Ani nevykonanie, resp.
nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie navrhnutého

dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom) nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí
výlučnesúdu,anieúčastníkovikonania(§120ods.1OSP).Odvolacísúdjetohonázoru,ževykonávanie
ďalšieho dokazovania v predmetnej veci (napr. oboznamovaním sa so znaleckým posudkom č. 1/2014,
ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom odvolaní) by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav
a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevykonanie navrhnutých dôkazov,
k tomu odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol, v čom spočíva
neúplné zistenie skutkového stavu. V prípade, ak mal navrhovateľ na mysli nevykonanie znaleckého
dokazovania, resp. neoboznámenie sa so znaleckým posudkom, súd prvého stupňa v tomto

smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane
navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky
navrhovateľom tvrdenej škody, resp. oboznamovanie sa so znaleckým posudkom.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný
súd pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neporušil
žiadnu zákonom stanovenú lehotu (nebola ani stanovená) a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol

v primeranej lehote (ešte kratšej ako 15 dní), čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k
posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok, v dôsledku

čoho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a
nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v

súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným
spisom Okresného súdu Topoľčany vedeným pod sp. zn. 5Er/9/2011 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o

nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 77 dní sa nezakladá na pravde a k navrhovateľom tvrdenej
nečinnosti exekučného súdu nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 02. 12. 2010
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 14. 01.
2011, pričom exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 17. 01. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 03. 02. 2011 bez toho, aby navrhovateľ ako oprávnený podal proti nemu odvolanie. Navrhovateľ
nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Topoľčany pod sp. zn. 5Er/9/2011, vznik majetkovej škody a ani nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala
vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebnézdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t. j. zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov) v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu

exekučného konania nikdy nestanovil lehotu 15 dní.

So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS
70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v
tomto prípade nebola ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva

účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej
lehoty (ak by bola stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré
objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo
nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní
aj okresný súd.

Záverom svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej a veľmi krátkej lehote, čo
znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu,
od ktorého žalobca odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej
veci bol rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý k tomu na základe uzavretej
rozhodcovskej doložky nebol oprávnený, v dôsledku čoho je potom predložený exekučný titul vydaný

v rozpore so zákonom a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť.
Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.