Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899839
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2508899839.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci navrhovateľa: I. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., C. X. XXX/XX, zastúpeného opatrovníkom: Mgr. I. D., pracovník Okresného
súdu Zvolen, proti odporcovi: Obec Banka, Banka, Topoľčianska cesta 23, o zaplatenie 73.953,59 Eur
s príslušenstvom a zmluvnej pokuty, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo

dňa 10.2.2014, č.k. 5C/95/2008-457- vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejvyhovujúcejčastivrozsahuuloženiapovinnosti
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.210,18 Eur spolu so 17,5% ročným úrokom z omeškania od
9.3.1999 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j a v ostanej
vyhovujúcej časti m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
2.210,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,5% ročne zo sumy 2.210,18 Eur od 22.3.1999

do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,5% ročne zo sumy 41.492,40 Eur od 15.09.1998
do 31.12.1998 a úrokom z omeškania vo výške 17,5% ročne zo sumy 9.958,18 eur od 6.10.1998
do 22.12.1998 a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, rovnako ho zaviazal na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 0,1% mesačne zo sumy 2.210,18 Eur od 22.3.1999 do zaplatenia, 0,1%
mesačne zo sumy 41.492,40 Eur od 15.9.1998 do 31.12.1998 a 0,1% mesačne zo sumy 9.958,18 Eur
od 6.10.1998 do 22.12.1998 a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo zvyšku súd návrh

zamietol. O trovách konania súd ponechal rozhodne na samostatné uznesenie po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na ust. § 536 ods. 1, § 537 ods. 1, § 344, § 349 ods. 1, §
300, § 302, § 392 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 407 ods. 3, § 365 ods. 1, 369 ods. 1, § 502 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka ako i § 140 ods. 1, § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. vecne odôvodnil tým, že v konaní mal
preukázané uzavretie platnej zmluvy o dielo zo dňa 23.02.1998 podľa § 536 Obchodného zákonníka

medzi právnym predchodcom navrhovateľa (ďalej len navrhovateľ) ako zhotoviteľom a odporcom ako
objednávateľom. Z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ, tak ako bolo v zmluve dohodnuté, za
vykonané práce vystavoval faktúry priebežne (čl. VI bod. 6.1 zmluvy), odporca každú faktúru kontroloval
z hľadiska správnosti, a po jej odsúhlasení bol povinný uhradiť navrhovateľovi fakturovanú čiastku do
14 dní (čl. VI, bod 6.5 zmluvy). Dve faktúry (č. 53/98 a 61/98) uhradil odporca iba čiastočne, pričom sa
nemožno stotožniť s názorom navrhovateľa, že touto čiastočnou úhradou uznal celú fakturovanú sumu

s poukazom na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že čiastočné plnenie môže
mať účinky uznania zvyšku dlhu len vtedy, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok
záväzku, čo ale nie je uvedený prípad, keďže odporca výslovne popieral dôvodnosť zvyšnej fakturovanejsumy a s týmto ich aj navrhovateľovi vracal s odôvodnením, že pri fakturovaní nerešpektoval zmluvné
dojednania podľa čl. VI bodu 6.2, bodu 6.3. a bodu 6.4. (najmä namietal, že výmery položiek a ceny
mali byť pred vystavením odsúhlasené odporcom ako investorom a že faktúry obsahovali aj položky,

ktoré reálne dodal objednávateľ), ktoré výhrady odporcu napokon aj vykonané znalecké dokazovanie
nepriamo potvrdilo ako opodstatnené. Názorové rozpory ohľadom oprávnenosti fakturovaných súm a
omeškanie odporcu s platením zvyšku faktúr z dôvodov uvedených vyššie napokon viedli navrhovateľa
k prerušeniu prác dňa 21.10.1998 a dielo už nedokončil. Po bezvýsledných rokovaniach zmluvných
strán odporca z dôvodu, že nepokračovaním v prácach bol vážne ohrozený termín ukončenia stavby (čl.

XVI. bod 16.3 zmluvy) odstúpil dňa 23.02.1999 od zmluvy o dielo. Odstúpenie od zmluvy navrhovateľ
nerozporoval a keďže jeho platnosť nebola medzi účastníkmi sporná, súd ho považoval za platné. Po
odstúpení od zmluvy vystavil navrhovateľ odporcovi za vykonané práce dňa 3.3.1999 ešte faktúru č.
6/99, ktorú odporca neuznával v celosti a ani ju navrhovateľovi neuhradil. V obchodnoprávnych vzťahoch
v zmysle § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka pôsobí odstúpenie od zmluvy od okamihu odstúpenia (ex
nunc) a podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka od odstúpenia od zmluvy zanikajú všetky práva a

povinnosti strán zo zmluvy. Zmluva o dielo medzi účastníkmi konania síce zanikla odstúpením, avšak
keďže ide o obchodnoprávny vzťah, účinky odstúpenia nastávajú až od momentu odstúpenia a plnenia,
poskytnuté zhotoviteľom pred zrušením zmluvy treba považovať za plnenia z platnej zmluvy a nemožno
na ne vzťahovať úpravu týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia. Aj keď posledná z troch žalovaných
faktúr bola vystavená až po zániku zmluvy, zhotoviteľ ňou fakturoval práce, vykonané v zmysle zmluvy

o dielo za obdobie jej platnosti, čiže aj na túto poslednú žalovanú faktúru sa vzťahuje rovnaký režim.
V zmysle § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti), a právo sa
premlčuje v štvorročnej lehote podľa § 397 Obchodného zákonníka, takže navrhovateľ, ktorý žaloval dňa
25.7.2002 faktúru splatnú dňa 14.9.1998, ďalej žaloval dňa 29.7.2002 faktúru splatnú dňa 5.10.1998 a

napokon žaloval dňa 26.2.2003 faktúru splatnú dňa 21.03.1999, nezmeškal premlčaciu lehotu a v tejto
časti obrana odporcu nie je namieste.

Spornou zostala výška uplatnenej pohľadávky, keď odporca namietal dôvodnosť fakturovaných súm,
ktorým podľa neho nezodpovedal rozsah reálne vykonaných prác a dodaných materiálov zo strany

odporcu. Vzhľadom k tomu, že na posúdenie hodnoty vykonaných prác a dodaných materiálov zo strany
zhotoviteľa boli potrebné odborné znalosti, súd vykonal znalecké dokazovanie, v ktorom znalec stanovil
hodnotu rozostavaného diela ku dňu prerušenia stavebných prác zhotoviteľom v októbri 1998 v sume
61.959,23 Eur s DPH (1.866.583,76 Sk s DPH ) a súd považoval tento záver znalca za relevantný
pre posúdenie dôvodnosti nároku navrhovateľa čo do výšky. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že

odporca pred podaním žaloby uhradil spolu (1.800.000,- Sk), preto rozdiel medzi uhradenou sumou a
hodnotou dodaného diela predstavuje 2.210.18 Eur (66.583,76 Sk), ktorú sumu súd odporcu zaviazal
zaplatiť navrhovateľovi. Navrhovateľ nesúhlasil so znaleckým posudkom, nakoľko znalec vychádzal z
neúplných podkladov, avšak dôkazné bremeno bolo na navrhovateľovi a pokiaľ navrhovateľ odmietol
účasť na znaleckom dokazovaní a nedodal ani znalcovi potrebnú dokumentáciu, následky musí znášať

navrhovateľ. To isté platí ale aj o výhrade odporcu, ktorý žiadal žalobu zamietnuť v celosti a nepriznať
navrhovateľovi rozdiel medzi zaplatenou cenou diela a znalcom zistenou hodnotou vykonaných prác s
odôvodnením, že znalec nezohľadnil v posudku práce a materiály, ktoré dodal objednávateľ, v tomto
smere bola dôkazná povinnosť na odporcovi, pretože ak odporca tvrdí, že takéto práce a materiály
dodal on a má ich súd vziať do úvahy, mal o tom v rámci súdom nariadeného znaleckého dokazovania

poskytnúť znalcovi dokumentáciu. Súd preto zaviazal odporcu k zaplateniu zisteného rozdielu medzi
zaplatenou cenou diela a hodnotou dodaného diela v sume 2.210,18 Eur, v ktorej výške boli faktúry vo
zvyšnej časti dôvodne vystavené a nárok navrhovateľa na ich zaplatenie v konaní preukázaný.

Odporca si v konaní uplatnil aj úroky z omeškania z fakturovaných súm v zmysle §§ 369, 502

Obchodnéhozákonníkaakeďžetentoúroknebolzmluvnedojednaný,takvsprávnejvýške17,5%ročne.
Povinnosťplatiťúrokyzomeškaniasosplnenímzáväzkuvznikávdeň,ktorýmsadlžníkocitolvomeškaní
so splnením tohto záväzku, v tomto prípade deň, nasledujúci po splatnosti tej-ktorej faktúry. Navrhovateľ
žaloval dlžné sumy z troch rôznych faktúr. V konaní nebolo sporné, že z faktúry č. 53/98, splatnej dňa
14.9.1998 odporca čiastočne uhradil ešte pred splatnosťou dňa 2.7.1998 sumu 250.000 Sk a následne

oneskorene z nej uhradil dňa 31.12.1998 sumu 1.250.000 Sk, preto navrhovateľovi patria úroky z
omeškania zo sumy 1.250.000 Sk od 15.9.1998 do 31.12.1998 za túto oneskorenú platbu. Rovnako
v prípade faktúry č. 61/98, splatnej dňa 5.10.1998, z ktorej odporca uhradil dňa 22.12.1998 sumu
300.000 Sk, preto aj z tejto oneskorenej platby patria navrhovateľovi úroky z omeškania od 6.10.1998do 22.12.1998. Pokiaľ ide o úroky z omeškania z priznanej istiny, ako bolo v konaní preukázané,
prevažná časť žalovanej celkovej sumy 73.953.59 Eur sa ukázala ako žalovaná nedôvodne. Znalecké
dokazovanie ukázalo, že iba v sume 2.210,18 Eur bol zostatok fakturovaných súm dôvodný, pričom

navrhovateľ však v konaní nepreukázal (a ani zo znaleckého dokazovania to nebolo možné zistiť), ktorej
z troch žalovaných faktúr sa zistený rozdiel, predstavujúci dlžnú sumu týka, a už vôbec nie ktorej
jednotlivej fakturovanej položky sa týka. Nie je teda možné priradiť zistenú dlžnú sumu k žiadnej
konkrétnej faktúre a určiť tak jednoznačne počiatok omeškania, ktorý sa odvíja od splatnosti faktúry, ako
je uvedené vyššie. Súd preto priznal navrhovateľovi úroky z omeškania zo sumy 2.210,18 eur odo dňa

nasledujúceho po splatnosti poslednej z faktúr, t.j. od 22.3.1999, kedy už boli splatné všetky žalované
faktúry.

Napokon sa navrhovateľ domáhal aj zaplatenia zmluvnej pokuty z omeškania podľa čl. XVIII, bodu
18.4 zmluvy, podľa ktorého sankčný postih za omeškanie splatnosti vystavených faktúr je povinný
objednávateľ zaplatiť zhotoviteľovi vo výške 0,1% za každý začatý mesiac z fakturovanej ceny diela.

V uvedenom prípade, keďže si účastníci v zmluve o dielo č. 2/98 platne dojednali zmluvnú pokutu pre
prípad omeškania objednávateľa s platením faktúr, pričom nevyužili možnosť upraviť podmienky vzniku
povinnosti platiť zmluvnú pokutu odchylne (na princípe zavinenia), nemôže sa odporca zbaviť povinnosti
zaplatiť zmluvnú pokutu preukázaním, že porušenie zabezpečenej povinnosti nezavinil. Odporca, ktorý
bol v omeškaní so zaplatením fakturovanej sumy vo výške 2.210,18 Eur je preto povinný zaplatiť

navrhovateľovi aj zmluvnú pokutu za omeškania so zaplatením tejto sumy vo výške 0,1% mesačne a to
s počiatkom, ktorý súd určil podľa rovnakej úvahy ako v prípade úroku z omeškania, t.j. od 22.3.1999,
kedy sa stala splatnou aj posledná z faktúr. Keďže odporca sa omeškal tiež so zaplatením čiastkových
úhrad faktúry č. 53/98 a č. 61/98, súd priznal navrhovateľovi aj zmluvnú pokutu z týchto súm uhradených
oneskorene a to za rovnaké obdobie ako mu patria úroky z omeškania.

Vzhľadom k tomu, že v súdenom prípade ide o zložitý prípad z dôvodu väčšieho počtu uplatňovaných
nárokov, súd o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku, výslovne vo vyhovujúcej časti, podal odvolanie odporca prostredníctvom

právneho zástupcu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v tejto časti zmenil tak, že návrh zamietne aj v tejto časti a prizná mu trovy prvostupňového konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 9.447,37 Eur a trovy odvolacieho konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 858,70 eur a zo zaplateného súdneho poplatku
za odvolanie vo výške 132,50 Eur. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2

písm. f) O.s.p. a teda tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Argumentoval tým, že v súlade s čl. 6.2 Zmluvy o dielo č. 2/98, ktorý stanovil podmienky
fakturácie tak, že faktúra môže obsahovať len zrealizované jednotlivé výmery položiek a ceny podľa
poskytnutého výpisu zaradení materiálu, pričom jednoznačne stanovoval, že výmery musia byť pred
vystavením faktúry odsúhlasené s investorom. Navrhovateľ túto dohodnutú podmienku vystavenia faktúr

nedodržal, faktúry vystavil bez predchádzajúceho odsúhlasenia a navyše faktúry č. 53/98 a č. 61/98
zahŕňali materiály a práce, ktoré navrhovateľ nedodal. On sám od zmluvy o dielo odstúpil z dôvodu
omeškania navrhovateľa ako zhotoviteľa, keď znalec v znaleckom posudku č. 5/2002 zo dňa 29.5.2012
v odpovedi na štvrtú otázku súdu konštatuje, že pri fakturácii zhotoviteľ nerešpektoval podstatne
zmenšené dopravné vzdialenosti, ani znížené obstarávacie náklady na dovoz a kúpu obsypového, či

zásypového materiálu. Pri fakturovaní zhotoviteľ použil aj položky poplatok za skládku zeminy, čo nebolo
v súlade so skutočnosťou. Podľa názoru znalca nemal tieto položky fakturovať, i keď objednávateľ
nedodal cenovú kalkuláciu, ale mal fakturovať skutočne vykonané práce, keď požiadavkám investora,
abybolivofakturáciizohľadnenéinvestoromposkytnutémateriályalokálnevyužitiezemníkovaskládok,
bolo možné vyhovieť. Z uvedeného potom vyplýva, že vrátenie faktúr č. 53/98 a č. 61/98 bolo z

jeho strany odôvodnené a požiadavky na ich prepracovanie opodstatnená. Navrhovateľ však faktúry
neprepracoval, trval na ich plnej úhrade pod hrozbou prerušenia prác, čo napokon aj splnil, čo bolo
dôsledkom odstúpenia od zmluvy, z dôvodu omeškania a vážneho ohrozenia termínu ukončenia stavby.
Navrhovateľovi bola zaplatená suma za časť zhotoveného diela, ktorá zodpovedala hodnote dodanej
časti diela v celkovej výške 1.800.000,- Sk (59.749,05 Eur). Faktúra č. 5/99 bola vystavená až niekoľko

mesiacov po úplnom prerušení prác, preto táto uznaná nebola a bola vrátená. Navrhovateľ platnosť
odstúpenia od zmluvy o dielo listom zo dňa 4.3.1999 nespochybnil, čím došlo k platnému odstúpeniu
a k zániku zmluvného vzťahu z dôvodov, za ktoré zodpovedá navrhovateľ ako zhotoviteľ. Následne
odvolateľ citoval § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka a poukázal na to, že práve toto ustanoveniesa vzťahuje na prípady vzájomného vyporiadania zmluvných strán záväzkového vzťahu pri zániku
nesplneného záväzku, ak je vlastníkom zhotovovanej veci objednávateľ. Súd prvého stupňa sa však
s takýmto právnym posúdením veci nestotožnil, vychádzal z toho, že v obchodnoprávnych vzťahoch

pôsobí odstúpenie od zmluvy až od okamihu odstúpenia a podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka až
od odstúpenia od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Takéto právne posúdenie
veci považuje za nesprávne. Došlo k nemu v dôsledku toho, že prvostupňový súd čiastočne nesprávne
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a čiastočne preto, že použil na preukázaný skutkový stav
nesprávne ustanovenia Obchodného zákonníka. Je pravdou, že odstúpenie od zmluvy v obchodnom

práve má iné účinky ako odstúpenie od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, napriek tomu, ak bolo
pred odstúpením od zmluvy poskytnuté plnenie, ktoroukoľvek zo strán, toto plnenie sa musí vrátiť (§ 351
ods. 2 Obchodného zákonníka). Z výsledkov vykonaného dokazovania podľa jeho názoru nepochybne
vyplýva, že k platnému odstúpeniu od zmluvy došlo a preto má dôjsť k vzájomnému vysporiadaniu
zmluvných strán pri zániku nesplneného záväzku. Nároky tak mal prvostupňový súd posúdiť podľa
§ 544 ods. 1 Obchodného zákonníka. Keďže si ale navrhovateľ takýto nárok voči nemu neuplatnil

a trval na doplatení, resp. plnej úhrade všetkých troch faktúr, bolo potrebné jeho návrh zamietnuť v
celom rozsahu. Nárok na doplatenie hodnoty čiastočne dodaného diela podľa znaleckého posudku si
navrhovateľ neuplatnil a ak by to aj spravil, z opatrnosti vznáša námietku premlčania. Ak by aj súd
dospel k záveru, že je jeho povinnosťou doplatiť vystavené faktúry č. 53/98 a č. 61/98 v rozsahu,
ktorý zodpovedá znalcom stanovenej hodnote diela dodaného zhotoviteľom, nie je možné podľa jeho

názoru priznať navrhovateľovi aj príslušenstvo tejto istiny tak, ako to priznal napadnutým rozsudkom
súd prvého stupňa. Až na základe vykonaného znaleckého dokazovania sa dozvedel, koľko skutočne
by mal z vystavených faktúr ešte navrhovateľovi doplatiť a preto sa nemohol dostať do omeškania
s úhradou zvyšku fakturovaných súm skôr, ako mu bol doručený znalecký posudok. Do omeškania
sa nemohol dostať ani s odkazom na čl. XV bod 15.1 zmluvy o dielo, keďže v prípade neplnenia

zmluvných podmienok zhotoviteľom bude mať toto neplnenie za následok zadržanie a odloženie
platieb. Všetky vystavené faktúry boli vystavené tak, že došlo k porušeniu dohodnutých zmluvných
podmienok zhotoviteľom, čo malo za následok zadržanie a odloženie platieb. Ak ho potom prvostupňový
súd zaviazal uhradiť za čiastočne dodané dielo rozdiel medzi hodnotou diela stanovenou znalcom a
skutočne zaplatenou cenou, priznanie úroku z omeškania a zmluvnej pokuty bolo v rozpore s citovanými

ustanoveniami zmluvy o dielo, pretože zákonným spôsobom zadržal a odložil platby, preto sa do
omeškania ani nemohol dostať.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K odvolaniu odporcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je možné priznať úspech len čiastočný,

pretože v napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi
sumu2.210,18Eurspoluso 17,5%ročnýmúrokomzomeškaniaod22.3.1999dozaplateniajerozsudok
súdu prvého stupňa vecne správny. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti výroku potom odvolanie
dôvodné je, s potrebou rozsudok súdu prvého stupňa v tejto vyhovujúcej časti zmeniť.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným odvolacou argumentáciou navrhovateľa bolo
posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol vo veci správne, ak návrhu navrhovateľa vyhovel aj v rozsahu
priznania peňažnej pohľadávky v sume 2.210,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,5%
ročne zo sumy 2.210,18 Eur od 22.3.1999 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,5% ročne
zo sumy 41.492,40 Eur od 15.09.1998 do 31.12.1998 a úrokom z omeškania vo výške 17,5% ročne zo

sumy 9.958,18 Eur od 6.10.1998 do 22.12.1998 ako uplatnenej ceny vykonaných prác navrhovateľom
- zhotoviteľom pre odporcu - objednávateľa, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 0,1% mesačne zo sumy
2.210,18 Eur od 22.3.1999 do zaplatenia, 0,1% mesačne zo sumy 41.492,40 Eur od 15.9.1998 do
31.12.1998 a 0,1% mesačne zo sumy 9.958,18 Eur od 6.10.1998 do 22.12.1998 a to za omeškaniesplatnosti vystavených faktúr a to všetko podľa zmluvy o dielo zo dňa 23.2.1998 v znení dodatkov
(ďalej len „zmluva“). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nebol
predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, o ktorý svoje právne

závery oprel i súd odvolací.

V posudzovanej veci bol predmetom konania nárok na zaplatenie časti ceny diela za vykonané práce
a dodávky, ktorú si navrhovateľ uplatnil od odporcu predloženými faktúrami č. 53/98, č. 61/98 a č.
6/99, ktoré prvé dve boli uhradené len čiastočne, posledná vôbec. Podľa navrhovateľa k vzniku nároku

na zaplatenie ceny zrealizovaných prác došlo na základe čl. VI. zmluvy, podľa ktorého zhotoviteľ má
právo raz mesačne vystaviť faktúru za vykonané práce a doručiť ju objednávateľovi. Podľa odporcu -
objednávateľa však nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky nevznikol, nakoľko predložené faktúry
neodsúhlasil z hľadiska ich správnosti, ako to upravuje bod 6.5 cit. článku zmluvy, keďže účtované boli
aj nezrealizované práce a to v rozsahu nezaplatenej fakturovanej sumy a navyše navrhovateľ faktúrami
účtoval aj cenu materiálu, ktorý reálne dodal on ako objednávateľ.

V tejto časti rozhodnutia sa potom odvolací súd zaoberá otázkou nárokovateľnosti navrhovateľa na
zaplatenie uplatnenej ceny vykonaných prác a dodávok, pričom dáva do pozornosti nasledujúce.

Právo na zaplatenie ceny diela vzniká zhotoviteľovi v čase dohodnutom v zmluve. Tomu zodpovedá

povinnosť objednávateľa, ktorý v tomto čase musí cenu diela zaplatiť. Pokiaľ v zmluve nie je takýto
čas dohodnutý, nárok na cenu diela vzniká vyhotovením diela. Toto je veľmi dôležité konštatovanie, z
ktorého vyplýva, že nárok na zaplatenie ceny diela môže vzniknúť aj inak, než jednoduchým odovzdaním
diela. Vyplýva to zo znenia ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je objednávateľ
diela povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dohodnutom v zmluve. Toto zákonné ustanovenie tak

umožňuje účastníkom zmluvy o dielo dohodnúť splatnosť ceny rôznym spôsobom. Zásada, že cena
diela je splatná vykonaním diela sa uplatní len vtedy, ak zmluvne nebolo dohodnuté inak. Z čl. VI.
zmluvy vyplýva, že účastníci sa dohodli, že zhotoviteľ má právo a dokonca povinnosť vystaviť faktúru za
vykonané práce raz mesačne a túto je povinný doručiť do 5 dní nasledujúceho mesiaca objednávateľovi.
Faktúra môže obsahovať len zrealizované jednotlivé výmery položiek a ceny podľa poskytnutého výpisu

zariadení a materiálov. Tieto výmery musia byť pred vystavením faktúry odsúhlasené s investorom.
Objednávateľ faktúru s prílohami prekontroluje z hľadiska správnosti do troch dní po jej doručení a po
jej odsúhlasení je povinný uhradiť fakturovanú čiastku do 14 dní na účet zhotoviteľa. Splatnosť ceny
diela tak bola účastníkmi dohodnutá priebežne v závislosti od mesačne vykonávaných prác. Tu však
s podmienkou odsúhlasenia zrealizovaných jednotlivých výmer položiek - vykonaných prác a ich ceny

objednávateľom pred vystavením faktúry a zároveň aj s odsúhlasením správnosti samotnej fakturácie s
prílohami objednávateľom do troch dní po jej doručení a až následne s viazanou povinnosťou uhradiť
fakturovanú čiastku do 14 dní na účet zhotoviteľa (bod 6.2 a 6.5 čl. VI. zmluvy).

V konaní nebolo sporné, že účastníci konania si v zmluve dohodli v čl. VI. fakturáciu a

platobné podmienky tak, že podmienkou pre účtovanie ceny priebežne realizovaných prác v rámci
jednomesačných intervaloch je odsúhlasenie ich zrealizovania objednávateľom, pričom zmluva bližšie
spôsob odsúhlasovania neupravuje. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že práce odsúhlasené boli stavebným
dozorom a to jeho podpisom v stavebnom denníku, odporca to spochybnil.

Tu treba mať na zreteli, že stavebný denník je dokument, ktorý v oblasti výstavby naplňuje ust. § 550
Obchodného zákonníka, tzv. výkon kontroly vykonávania diela prostredníctvom tzv. pokynov, pričom ide
o veľmi dôležitý dokument, pretože obsahuje i také informácie, ktoré sú často krát potrebné na obranu
práva v súdnom konaní. V prvom rade však ide o dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej
na stavenisku ako dokument pre štátny alebo odborný dozor, nie pre zmeny právnych vzťahov a rovnako

ani nie pre naplnenie odkladacej podmienky dohodnutej v zmluve, t.j. k odsúhlaseniu zrealizovaných
jednotlivých výmer položiek a cien podľa poskytnutého výpisu zariadení a materiálov, ktoré odsúhlasenie
je nevyhnutnou podmienkou na to, aby navrhovateľovi vzniklo právo vystaviť faktúru za vykonané
zrealizované práce. Napokon navrhovateľ ako zhotoviteľ ani nebol schopný predložiť súdu kompletné
záznamy zo stavebného denníka preukazujúce ním tvrdené odsúhlasenie vykonaných prác, ktorých

cena bola predmetom uplatnenej pohľadávky v konaní, pričom súdu nebolo preukázané ani to, kto za
objednávateľa bol oprávnený rozsah zrealizovaných a následne fakturovaných prác odsúhlasiť. Touto
osobou potom mohol byť .už len starosta obce (starosta odporcu), ktorý má výhradné oprávnenie konať
menom obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Zo záznamov zo stavebnéhodenníka predložených navrhovateľom skutočne nie je možné osvedčiť, či všetky práce, ktorých cena
bola predmetom spornej fakturácie boli navrhovateľom uskutočnené, čo v konečnom dôsledku potvrdil
aj znalec pribratý do konania, ktorý sám nevedel súdu odpovedať na otázku, či fakturované práce boli

skutočne vykonané a fakturované materiály skutočne dodané (znalecký posudok č. 5/2002 znalca Ing.
Vladimíra Mühla). Tým sa potom javilo skutočne ako nadbytočné skúmať, či to nebol práve odporca,
ktorý mohol zmariť nárok navrhovateľa na zaplatenie zrealizovaných prác a dodávok uplatnených
predloženými faktúrami tým, že by k odsúhlaseniu svojvoľne nepristúpil. Nakoľko odstúpením zmluva
zaniká k okamžiku účinnosti odstúpenia s tým, že k odstúpeniu od zmluvy môže v určitých prípadoch

dôjsť, i keď predtým bolo poskytnuté plnenie alebo časť plnenia (§ 347 Obchodného zákonníka), toto
plnenie je potom nutné vyporiadať.

Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich

pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať
zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah.

Princíp dôkazného bremena a jeho presúvanie (v tzv. sporovom konaní) medzi obe stranami sporu, ktoré
je stručne možno vyjadriť tak, že každého účastníka zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť
a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam
pre posúdenie veci), ako už bolo konštatované aj vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného

bremena je neúspech účastníka trpiaceho takýmto nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti
účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej veci teda
odporcu a i k presunu dôkazného bremena na takéhoto účastníka však dochádza až v dôsledku
splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda účastníka
podávajúceho žalobný návrh), tu potom navrhovateľa.

V prejednávanej veci potom bolo práve na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať
dôvody pre ním tvrdenú nárokovateľnosť na zaplatenie uplatnenej pohľadávky ako ceny priebežne
vykonaných prác a dodávok v zmysle zmluvy účastníkov, pričom odporcovi stačilo tvrdenia navrhovateľa
popierať, a tým ich urobiť predmetom dokazovania, v ktorom bolo povinnosťou práve navrhovateľa

označovať a navrhovať dôkazy spôsobilé tvrdenia odporcu, tu potom o tom, že zrealizované práce a
dodávky neboli odsúhlasené a tiež i to, že v sporovanom rozsahu skutočne neboli ani vykonané, urobiť
nevierohodnými a naopak schopné súd presvedčiť o pravdivosti svojich tvrdení.Navrhovateľ však v konaní nebol schopný preukázať ako odsúhlasenie zrealizovaných prác a dodávok
odporcom, teda osobou za neho na to oprávnenou, ako ani to, že tieto práce a dodávky boli skutočne
aj vykonané, za súčasného preukázania prípadného zmarenia odsúhlasenia.

Nakoľko však v konaní nebolo sporné, že k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo predčasne odstúpením
od zmluvy objednávateľom - odporcom, súd prvého stupňa sa správne zaoberal nárokovateľnosťou
uplatnenej pohľadávky cez inú možnú právnu kvalifikáciu uplatneného nároku než je dohodnutý spôsob
platenia ceny diela podľa zmluvy.

Potrebné je zdôrazniť, že v zmysle zásady iura novit curia, podľa ktorej súd pozná právo, ako i už
konštantnej súdnej judikatúry napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 196/2009, účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia
je vecou súdu. Musia iba uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok
alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd musí skúmať, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť

pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z jej dispozície bolo možné vyvodiť plnenie, prípade
vyhovieť určovacej žalobe. Uvedené vyplýva najmä zo znenia § 79 ods. 1 O.s.p. Ak teda účastník
uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, avšak
s tým spojí nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný
vec posúdiť podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

Prvostupňovýsúdtaknebolviazanýprávnoukvalifikáciounavrhovateľa,podľaktorejnároknazaplatenie
uplatnenej pohľadávky vyplýval výlučne z dohodnutého spôsobu platenia ceny diela, ale bol povinný
(najmä pri nespornosti predčasného ukončenia zmluvného vzťahu odstúpením od zmluvy odporcom ako
objednávateľom), či nevznikla povinnosť odporcu na plnenie i na základe iných do úvahy pripadajúcich
hmotnoprávnych inštitútov.

Tu preto skutočne bolo namieste postupovať podľa § 351 Obchodného zákonníka, konkrétne podľa jeho
ods. 2, súdom prvého stupňa výslovne necitovaného, podľa ktorého strana, ktorej pred odstúpením od
zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške
dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá

odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

Ak zanikne zmluva uzavretá v režime Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy, vysporiadajú
sa účastníci zmluvy, ak nie je dohodnuté inak podľa zásad stanovených v § 351 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Pri zmluve o dielo je takto stanovený spôsob doplnený o pravidlá vzájomného vysporiadania

účastníkov zmluvy o dielo v ustanoveniach § 543 až § 545 a v ust. § 548 ods. 2. Obchodného
zákonníka. Z cit. ustanovení je zrejmé, že právo na zaplatenie ceny diela zakladá len ust. § 548 ods.
2 Obchodného zákonníka, čo však nie je daný prípad. Odstúpenie odporcu od zmluvy o dielo podľa
§ 351 ods. 2 Obchodného zákonníka má za následok nutnosť vzájomného vysporiadania účastníkov
zaniknutej zmluvy, tu práve v nadväznosti na § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, na ktoré zákonné

ustanovenie odporca v odvolaní aj správne poukázal, pretože táto úprava je úpravou špeciálnou k §
351 ods. 2 Obchodného zákonníka riešiaca v prípade zmluvy o dielo odchýlne nároky, ktoré vyplývajú
zo vzájomne poskytnutých plnení a ich následné vysporiadanie. Ak teda odporca od zmluvy o dielo
odstúpil z dôvodov na strane navrhovateľa (odstúpenie od zmluvy a ani jeho dôvody v konaní sporované
neboli), pričom podľa ust. § 351 ods.1 Obchodného zákonníka doručením oznámenia o odstúpení od

zmluvy navrhovateľovi zmluva o dielo zanikla, má aj v prípade zániku nesplneného záväzku zhotoviteľ
nárok na to, o čo sa objednávateľ zhotovovaním veci obohatil, tu potom ne nárok na zaplatenie
hodnoty poskytnutého plnenia do odstúpenia od zmluvy. Pokiaľ aj odvolateľ namieta, že takýto nárok si
navrhovateľ v konaní neuplatnil, odvolací súd dáva do pozornosti už vyššie konštatovanú neviazanosť
navrhovateľovou právnou kvalifikáciou nároku, keď viazaný je len nárokom ako takým, ktorým je nárok

na zaplatenie peňažného plnenia a skutkovými okolnosťami danej veci, z ktorých nárokovateľnosť
peňažného plnenia vyplýva práve titulom vysporiadania sa účastníkov zmluvy o dielo pre prípad jej
predčasného ukončenia odstúpením.

Pokiaľ ide o výšku nároku, tu odvolací súd viazaný výlučne odvolacou argumentáciou odporcu, ktorý

sám podal odvolanie, sa prikláňa k ustáleniu hodnoty poskytnutého plnenia navrhovateľom odporcovi
určeného znaleckým posudkom č. 5/2012 zo dňa 29.5.2012 vypracovaný znalcom pribratým do konania,
keď ako navrhovateľ, tak ani odporca v konaní nepreukázali tvrdenia o inej hodnote, pričom pokiaľ aj
odporca v odvolaní namieta, že znalec nezohľadnil pri určení hodnoty prác a dodávok navrhovateľomto, že určité materiály dodal navrhovateľovi on sám, tu obdobne platí, že takéto tvrdenia môžu mať
relevanciu až vtedy, ak sú preukázané, čo sa v danom prípade nestalo.

Za čiastočne dôvodnú však možno považovať odvolaciu argumentáciu založenú na namietaní nároku
na úrok z omeškania z priznanej sumy od nasledujúceho dňa po splatnosti poslednej vystavenej faktúry
navrhovateľom (č. 6/99). Súd prvého stupňa skutočne nesprávne a v podstate bez nadväznosti na
zdôvodnenie charakteru priznaj pohľadávky ako „hodnoty dodaného diela“ (t.j. hodnoty poskytnutého
plnenia do odstúpenia od zmluvy), zaviazal odporcu na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej

pohľadávky ako z plnenia podľa zmluvy, čo s poukazom na uvádzané neprichádza do úvahy. Splatnosť
priznanej pohľadávky, tu titulom odstúpenia od zmluvy, nastáva až nasledujúci deň po účinnom
odstúpení od zmluvy (§ 351 ods. 1 Obchodného zákonníka), konkrétne tu potom od 9.3.1999,
keď z listinného dokladu označeného ako Informácia o aktuálnom stave investičnej akcie „Výstavba
inžinierskych sietí k 19 rodinným domom v lokalite Horný majer“ nachádzajúceho sa v spise, a ktorý
je aj súčasťou znaleckého posudku (č.l. 353 spisu), s ktorým sa navrhovateľ oboznámil, jeho obsah

nesporoval vyplýva, že najneskôr dňa 8.3.1999 sa odstúpenie od zmluvy dostalo do dispozičnej sféry
navrhovateľa, keď z uvedeného listinného dokladu vyplýva, že na obecný úrad boli osobne právnym
zástupcom navrhovateľa dňa 8.3.1999 doručené návrhy na začatie konania s prílohami, spolu s
listom, v ktorom konateľ navrhovateľa žiada o zvolanie obecného zastupiteľstva z dôvodu prerokovania
odstúpenia od zmluvy.

Rovnako aj beh premlčacej lehoty, riadiac sa ust. § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka, začína plynúť
odo dňa, kedy odporca od zmluvy odstúpil, t.j. preukazateľne od 8.3.1999, z čoho je potom zrejme, ako to
správne uzavrel aj súd prvého stupňa avšak vychádzajúc z nesprávneho zákonného ustanovenia (§ 392
ods. 1 veta prvá), že nárok uplatnený navrhovateľom na súd návrhom na začatie konania dňa 25.7.2002

(uplatnená pohľadávka vo výške 148.513,60 Sk s príslušenstvom, t.j. 4.929,75 Eur s príslušenstvom) v
rozsahu priznanej sumy 2.210,18 Eur, nemôže byť vo štvorročnej premlčacej dobe premlčaný, ako to
odporca namietal.

Navrhovateľ si v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú mu súd prvého stupňa

z priznanej istiny pohľadávky, opierajúc sa o čl. XVIII. bod 18.4. zmluvy, aj priznal. Odporca namietal,
že priznanie zmluvnej pokuty je v rozpore s čl. XV. bod 15.1. zmluvy, keď vzhľadom na omeškanie
navrhovateľa ako zhotoviteľa zákonným spôsobom zadržal a odložil svoje platby, takže sa do omeškania
dostať nemohol.

Podľa článku XVIII. označeného ako Náhrada škody, sankčné postihy, poistenie, konkrétne bod 18.1.
sankčnýpostihzaomeškaniesplatnostivystavenýchfaktúrjepovinnýobjednávateľzaplatiťzhotoviteľovi
vo výške 0,1 % za každý začatý mesiac z fakturovanej ceny diela.

Zmluvná pokuta je jedným z prostriedkov na zabezpečenie záväzku, ktorý má zároveň sankčný

charakter, pretože účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, stíha nepriaznivým následkom v podobe
vzniku ďalšie povinnosti zaplatiť peňažnú sumu v dohodnutej výške. Odtiaľ vyplýva požiadavka na
precízne označenie zmluvné pokuty ako aj vyjadrenie jej rozsahu, ktorý stojí vedľa všeobecných
požiadaviek na určitosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V praxi, najmä v obchodných vzťahoch, je časté, že z dojednania zmluvných strán nie je zrejmé, o akú
dohodu ide. Zmluvné strany buď takúto dohodu vôbec neoznačia názvom, alebo ju označia pojmami,
ktoré de legelata nepoznáme. Potom je otázne, či o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 Občianskeho
zákonníka môže ísť aj v prípade, ak strany v dohode nehovoria o zmluvnej pokute, ale o sankčnom
postihu, ako je to v danom prípade. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník zmluvnú sankciu

nazvanú sankčný postih neupravuje, pričom tu treba mať na mysli, že sankciou za nesplnenie alebo
čiastočné nesplnenie peňažného záväzku môže byť nielen zmluvná pokuta, ale sú nimi aj úroky z
omeškania ako dva samostatné právne inštitúty s tým rozdielom, že zatiaľ čo zmluvná pokuta závisí
výlučne od vôle zmluvných strán, úroky z omeškania sú zákonnou majetkovou sankciou, ktorých výšku
je možné dohodnúť v zmluve odlišne ako je ustanovená v zákone. Tu bolo preto potrebné, aby súd

prvého stupňa cez interpretačné pravidlo zakotvené v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka zisťoval, či
si zmluvné strany, hoci aj pod iným názvom, skutočne zmluvnú pokutu dohodli.Nakoľko však obligatórnou obsahovou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je okrem určenia jej
výšky resp. spôsobu jej určenia, určenie povinnosti, ktorej splnenie má zmluvná povinnosť zabezpečiť,
z dohody o zmluvnej pokute musí byť jednoznačne zrejmé, ktorá zo zmluvných povinností má ňou

byť zabezpečená. To znamená, aby zmluvná pokuta bola platne dohodnutá, treba dostatočne presne
a určite identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho
totiž nemožno zistiť, či resp. kedy bola porušená povinnosť, čo je obligatórnou podmienkou uplatnenia
zmluvnej pokuty. Rovnako zmluvná pokuta sa viaže na určité kvalifikované porušenie zmluvnej
povinnosti, preto treba, aby strany v dohode o zmluvnej pokute určili, čo sa rozumie takýto porušením.

Preto pokiaľ si zmluvné strany dohodli „sankčný postih“ za omeškania splatnosti vystavených faktúr, z
takéhoto dojednania nevyplýva dostatočnosť určenia a zrozumiteľnosť vyjadrenia povinnosti, plnenie
ktorej má zmluvná pokuta zabezpečovať, čo je podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute. Preto
pokiaľ je povinnosť, ktorá má byť zabezpečená zmluvnou pokutou vyjadrená neurčito a nezrozumiteľne,
je to dôvodom jej neplatnosti v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, ku ktorej musí prihliadať súd ex
offo z úradnej povinnosti.

Na základe uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že i keď by dohoda o „sankčnom postihu“
boladohodouozmluvnejpokute,vtejtobyneboladostatočneurčitoazrozumiteľnevyjadrenápovinnosť,
splnenie ktorej malo byť zabezpečené touto zmluvnou pokutou, čo by potom nemohlo založiť nárok
na jej zaplatenie a tým ani správnosť jej priznania navrhovateľovi súdom prvého stupňa napadnutým

rozsudkom.

Navyše odvolací súd poznamenáva aj to, že nárok priznaný navrhovateľovi súdom prvého stupňa nebol
nárokom zmluvným, ale nárokom zákonným, z čoho potom jednoznačne vyplýva to, že i z tohto dôvodu
nárok za zmluvnú pokutu ako taký obstáť nemohol, čo síce odvolateľ nenamietal, ale odvolací súd

považoval za potrebné na to poukázať.

Odvolací súd potom bol v prejednávanej právnej veci názoru, že na vec sa vzťahuje aj ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, konkrétne ust. § 351 ods. 2, § 394 ods. 1, § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka vo vzťahu

k právnemu titulu nároku na zaplatenie uplatnenej pohľadávky, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo
vzťahu k nároku na zmluvnú pokutu, ktoré súd prvého stupňa nepoužil. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p.
dal potom odvolací súd priestor účastníkom na vyjadrenie sa k možnému použitiu týchto zákonných
ustanovení, ktoré právo účastníci nevyužili.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.210,18 Eur
spolu so 17,5% ročným úrokom z omeškania od 22.3.1999 do zaplatenia, ako vo výroku vecne
správnym, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil a v ostanej vyhovujúcej časti v zmysle § 220 O.s.p. zmenil
tak, že návrh v tejto časti zamietol.

Nakoľko súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.