Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/867/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214362
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214362.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 9C/208/2012-111 zo dňa 8.7.2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcunáhradymajetkovejškodyvsume1.427,04euranáhradynemajetkovejujmyvsume285,41eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresného súdu Martin) v exekučnej
veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora Ex 13206/2011 (povinný - I. L., neplnil dlh zo
zmluvy o úvere č.: 609700099).

Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s
rozhodnutím viac ako 101 dní. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodol exekučný súd rozhodnutím o zamietnutí, keď poverenie neudelil, stalo sa tak dňa
24.10.2011. Navrhovateľ namietal : 1. nesplnenie povinnosti exekučným súdom rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti
tvrdiac, že postup súdu bol v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 EP v znení platnom od 1.2.2002

do 31.5.2010, 2. že exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na
zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, keď disponoval
právne relevantným exekučným titulom - rozsudkom rozhodcovského súdu (ide o rovnocenný exekučný
titul s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní). Podľa navrhovateľa
takýmto postupom okresný súd založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi ním ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej označenej zmluvy
o úvere.

Podľanavrhovateľavdotknutejexekučnejvecineexistovalaokolnosť,ktorábyumožňovalaexekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe a rovnakoneexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a
jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Ide o postup súdu s charakterom nesprávneho
úradného postupu, z tohto titulu si uplatňuje náhradu majetkovej škody v celkovej výške 1.427,04

eur, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Navrhovateľ si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 285,41 eur, ide o

20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).Pri tomto nároku skutkovo argumentoval najmä tým, že nesústredená činnosť exekučného
súdu v exekučnom konaní nadobudla takú intenzitu, ktorá má za následok zmarenie nútenej
vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv

spojených s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, čo vyvolalo
u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj jeho majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Tvrdil, že vytvorenie
absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s
vymáhanou pohľadávkou aj jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít ako aj

zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho
podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn.
18Er/3016/2011 (u súdneho exekútora spis evidovaný podľa spisovej značky EX 13206/11) zistil, že
navrhovateľ (v postavení oprávneného) návrh na vykonanie exekúcie podal u súdneho exekútora
15.7.2011. Exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. SR 04485/11 zo dňa 17.6.2011.

Súdnyexekútorpodalžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieusúdu12.9.2011,uznesením
zo dňa 22.9.2011 č.k. 18Er/3016/2011-11, okresný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3, § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.1, 2, 3, 5 zákona č. 514/2003 Z.z.

upravujúce zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v účinnom znení od 1.1.2011 do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo podľa
tvrdení navrhovateľa dôjsť ku vzniku škody.

Z vykonaného dokazovania okresný súd nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup súdu.

Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že potom, čo dňa 12.9.2011 bola Okresnému súdu
Martin doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd dňa
22.9.2011 vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť zamietol. V takomto konaní súdu nie je možné vidieť
zbytočné prieťahy. Podľa presvedčenia súdu škoda vo výške istiny s príslušenstvom, ak vôbec
navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s takýmto postupom súdu, ktorý

predchádzal rozhodnutiu, teda postupu pred vydaním uznesenia o zamietnutí žiadosti exekútora o
vydanie poverenia. Takáto škoda podľa presvedčenia súdu (ak mala vzniknúť nevymožiteľnosťou
pohľadávky navrhovateľa) mohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím, ako následok
rozhodnutia súdu. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz, že by k zrušeniu predmetného rozhodnutia
(poznámka odvolacieho súdu - zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia) došlo na

základe opravného prostriedku, a ak navrhovateľ chcel v konaní predložiť znalecký posudok, ktorý by
reagoval na daný postup súdu z pohľadu medzinárodného práva, najmä európskeho práva, a smernice
Rady 93/13 EHS, mal tak urobiť v exekučnom konaní v rámci odvolacieho prieskumu. V aktuálne
prebiehajúcom konaní totiž opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu a výsledkov jeho
úvah by znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania a preskúmavanie

právoplatného rozhodnutia mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak navrhovateľ bol
nespokojný s rozhodnutím súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako
oprávnený, mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto, pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkýmidostupnými právnymi prostriedkami. Voči predmetnému uzneseniu bolo prípustné odvolanie, o čom bol
navrhovateľ riadne poučený.
Pokiaľnavrhovateľžiadalpripustiťdôkaz- predložiťznaleckýposudokzodpovedajúciotázkytýkajúcesa

interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru
Súdneho dvora EÚ, takýto dôkazný návrh okresný súd zamietol, nevykonal ho. Súd vychádzal z toho, že
právne záväzné akty, uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku
Európskej únie sú v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať a ktoré, musí
súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.

Súhrnom všetkých hodnotených okolností spravujúc sa ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z.
konštatoval okresný súd, že navrhovateľ nesplnil predpoklady pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nebola preukázaná v konaní ani existencia nezákonného
rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi
mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa okresný súd

v celom rozsahu zamietol.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a

ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti

zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z

mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania

do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu naprerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie jeho práva ( odvolateľa ) na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať

pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný

súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité

to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým

základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ dodal, že v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania hodlal predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustné skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho nepoučil

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ poukazoval na vnútorné rozpory v rozhodnutí,
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa

§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne ajposúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru

hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné, že otázka zaujatosti/
nezaujatosti okresného súdu bola riešená nadriadeným súdom, keď Krajský súd v Žiline uznesením

č.k. 9NcC/44/2014-84 zo dňa 15.5.2014 vylúčil z prejednania veci jedine sudkyňu Helenu Menichovú,
ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci nadriadený súd nevylúčil.
Za tejto situácie potom neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová
mala byť vylúčený z prejednania a rozhodovania veci a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom
konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu
rozhodovania o odvolaní navrhovateľa. Krajský súd dodáva, že riešenie otázky zaujatosti/nezaujatosti

sudcov okresného súdu nadriadeným súdom bolo navrhovateľovi známe, pretože právnemu zástupcovi
navrhovateľa okresný súd uznesenie nadriadeného súdu doručil, právny zástupca navrhovateľa
uznesenie prevzal 25.6.2014.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor

na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 8.7.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom vyjadrení
uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v prípade
obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Bolo na navrhovateľovi, či

súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,

pretože navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a
sám ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis,
ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora.

Navrhovateľom označený spis okresný súd vyhľadal, stotožnil ( u súdu stotožnený spis je evidovaný pod
spis. značkou 18Er/3016/2011 ) pripojil pre účely konania a s jeho obsahom sa aj oboznámil.
.
Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol do15 dní od doručenia tejto žiadosti. Z toho je zrejmé, že

omeškania v postupe exekučného súdu neexistovalo a skutkové tvrdenie navrhovateľa o omeškaní
exekučného súdu s rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia preukázané
nebolo, jednalo sa o skutkové tvrdenie nepravdivé.

Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu (charakter právneho vzťahu odvolateľ

nenamietal) založeného zmluvou o úvere, z ktorého právneho vzťahu vyvodil navrhovateľ v
rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu rozsudkom rozhodcovského súdu (exekučný titul),
postup exekučného súdu bol v celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou, ale aj s rozhodovacou
praxou Ústavného súdu SR, keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok) z hľadísk ust. § 45 ods. l, 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Nečinnosť

súdu v období od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až do doby zamietnutia žiadosti preukázaná nebola, ex offo prieskum exekučného titulu bol v celom
rozsahu v súlade so zákonom a po súhrne týchto záverov zamietnutie návrhu navrhovateľa pre
neexistenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu malo svoj zákonný rámec. Navyše krajský súd
okrajovo poznamenáva, že už doterajšia rozhodovacia prax súdov ustálila, že lehota 15 dní neplatí v

prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ak exekučným titulom vydaným
v rozhodcovskom konaní sú riešené nároky plynúce zo spotrebiteľského právneho vzťahu, teda z takého
právneho vzťahu, aké bolo predmetom riešenia aj v konkrétne namietanej exekučnej veci.V súdenej veci neexistuje, nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola tak
splnená prioritná, základná podmienka zodpovednostného vzťahu - existencia nesprávneho úradného
postupu. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č.

514/2003 Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných
podmienok. Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už potom nie je možné
konštatovať dôvodnosť základu nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. V súdenej veci
nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu, následne je potom nadbytočné zaoberať
sa skúmaním ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu, t.j. otázkou vzniku škody, jej výšky, otázkou

príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p. a vydal
rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné vyjadrenie
k návrhu navrhovateľa predložil. Uvedené písomné vyjadrenie odporcu súd na pojednávaní aj
oboznamoval, obsah písomného vyjadrenia odporcu je navrhovateľovi známy aj z ďalších tisícov

súdnych konaní, ktoré v obdobných sporoch na všeobecných súdoch v rámci celej Slovenskej republiky
založil. Navyše nie je povinnosťou súdu ani pre prípad nevyjadrenia sa odporcu k žalobnému návrhu
postupovať podľa § 114 ods. 3 O.s.p.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e