Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. február 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/49/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813212663
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813212663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci navrhovateľa: BECK Financ, s.r.o.,
Rožňavská 1, 831 04 Bratislava 3, IČO 35830522, zastúpeného: Advokátska kancelária Dvorecký &
Bohunickýs.r.o.,Lermontova18,81105Bratislavaprotiodporcovi:Q.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytom
Q. XX/XX, XXX XX D. T. U., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou: R. G., zamestnankyňa
B. súdu R., zaplatenie 1.694,60 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 8C/285/2013-33 zo dňa 24.11.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov

konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. § 2 písm. a), § 3 ods. 1 a § 2 - 4 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ust. § 3
ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, ust. § 52 ods.
1, § 53 ods. 1, 2, 3, a 5, § 54 ods. 1, 2, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa
10.06.2010 nájomnú zmluvu s následnou kúpou prenajatej veci, na základe ktorej odporca prevzal do
svojho užívania tovar v hodnote 1.299,- Eur. Vzhľadom na obsah predloženej zmluvy bol súd toho
názoru, že ju treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu - spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001
Z.z., napriek jej označeniu ako nájomná zmluva s následnou kúpou prenajatej veci. Ide o úver, ktorý
poskytol dodávateľ svojmu odberateľovi. V princípe sa jedná o odloženú platbu za tovar, ktorú mal

odberateľ realizovať prostredníctvom splátok, Navrhovateľ svoj nárok odvodil zo zmluvy, podľa ktorej
sa odporca zaviazal uhradiť prvú mimoriadnu splátku nájomného vo výške 240,- Eur. Zostávajúca
čiastka1.039Eurspolusfinančnýmnavýšenímo415,60Eurčinilasumu1.454,60Eur.Zostávajúcacena
mala byť uhradená v 20 mesačných splátkach po 72,73 Eur a konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
bola dohodnutá na deň 20.02.2012. Ku zmluve bol doložený formulár o zmluvných podmienkach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, z obsahu ktorého vyplýva celková výška spotrebiteľského úveru 1.714,60
eur, ktorý mal odporca splácať v mesačných splátkach po 72,73 eur vždy k 10. dňu príslušného

kalendárneho mesiaca počínajúc dňom 10.07. V bode 3 formulára je uvedená fixná ročná úroková
sadzba 24 % a ročná percentuálna miera nákladov vyplývajúca z návrhu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo výške 49,76. Odporca svoje povinnosti zo zmluvy plnil len čiastočne, navrhovateľovi zaplatil len
zálohu pri podpise zmluvy vo výške 20,00 eur. Žiadnu dohodnutú mesačnú splátku neuhradil. Keďže ideo zmluvu o spotrebiteľskom úvere (forma odloženej platby), súd túto zmluvu podrobil súdnej kontrole a to
v zmysle, či zmluvné podmienky nespôsobili hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech odporcu ako spotrebiteľa.

Z doložených listinných dokladov a tvrdení navrhovateľa mal súd za potvrdené, že odporca okrem zálohy
20,- eur, ktorú zaplatil pri podpise zmluvy 10.06.2010, neuhradil žiadnu splátku úveru. Prvá mimoriadna
splátka vo výške 240 eur mala byť podľa zmluvy splatná 14.06.2010. Ostatné splátky mali byť uhrádzané
vždy k 10. dňu v mesiaci počnúc dňom 10.07.2010. Podľa dohodnutých ustanovení zmluvy (časť II -

osobitné ustanovenia pre nájomnú zmluvu s následnou kúpou prenajatej veci, bod 8.) v prípade, ak
sa nájomca dostane do omeškania so splácaním viac ako tri mesiace akejkoľvek splátky, stávajú sa
zvyšné splátky splatnými. Odporca nezaplatil mimoriadnu splátku 14.06.2010 a neuhradil ani následné 3
splátky v období od júla do septembra 2010, preto sa aj zvyšné splátky stali splatnými dňom 11.09.2010
a od tohto dátumu začala plynúť trojročná premlčacia doba ustanovená Občianskym zákonníkom na
uplatnenie pohľadávky veriteľa. V danom prípade samotný veriteľ určil v zmluve kedy nastane splatnosť

celého záväzku. Premlčacia doba uplynula v septembri 2013 a návrh na súd bol podaný až 29.11.2013.
S poukazom na uvedené súd nárok navrhovateľa ako premlčaný zamietol.

Aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, nie štvorročnej podľa
Obchodného zákonníka vysvetlil súd prvého stupňa tak, že na daný vzťah so spotrebiteľskej zmluvy,

súd považuje za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až
§54 Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,

a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Keďže trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný

právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať uplynula a súd má zákonnú povinnosť prihliadať na
premlčanie nároku, návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže odporca si náhradu
trov konania neuplatnil, súd mu trovy konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s tým, že súd prvého
stupňa nepoužil správne ust. právneho predpisu keď zamietol návrh na začatie konania a prihliadol na
oslabenie právneho nároku navrhovateľa z úradnej povinnosti.

V súvislosti s právnym predpisom zákonom č. 102/2014 Z.z. navrhovateľ poukázal na čl. IV. bod 30,
ktorý znie, že ust. 5a ods. 1 písm. b) a ods. 2 - 4 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
01.05.2014; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky vzniknuté pred 01.05.2014 sa však posudzujú
podľa predpisov účinným do 30.04.2014. Ide o intertemporálnu normu, ktorá upravuje použitie ust.

§ 5a ods. 1 písm. b) a ods. 2 - 4 právneho predpisu. Zákon ďalej neobsahuje žiadne ust., ktoré
by upravovalo spätnú účinnosť spomenutého § 5b, ktorý nadobudol účinnosť v zmysle čl. XIV dňa
01.05.2014. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol doručený súdu prvého stupňa dňom pred dňom
01.05.2014. V zmysle ust. § 82 ods. 1 O.s.p. je konanie začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho
začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Právo, ktoré

je predmetom tohto konania bolo uplatnené pred dňom 01.05.2014, kedy nadobudol účinnosť § 5b
zákona 250/2007 Z.z. Rovnako aj konanie pod sp.zn. 8C/250/2013 bolo začaté pred dňom účinnosti
predmetného ustanovenia. Predmetné konanie je teda súdnym konaním, na ktoré sa nemôže vzťahovať
uvedené novelizujúce ust. Spätná účinnosť právnych noriem je pripustiteľná iba v prípadoch, kedy zákon
takúto spätnú účinnosť predpokladá. Opak by predstavoval závažné porušenie viacerých zásad, ktoré

k právnemu štátu neodmysliteľne patria. Navrhovateľ poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu
Českej i Slovenskej republiky. Zákaz retroaktivity nevynímajúc rozsiahlu rozhodovaciu prax ústavného
súdnictva však analogicky potvrdzuje aj Najvyšší súd SR, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Sž/20/2010. Je
teda evidentné, že ust. upravujúce postup súdu v prípadoch premlčania v spotrebiteľských právnychvzťahoch nie je možné aplikovať aj na konania začaté pred dňom účinnosti tohto ustanovenia. Takýmto
konaním je aj konanie v tejto právnej veci, ale výlučne na konania začaté dňom 01.05.2014 a neskôr.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 27.01.2016 a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak ako je vymedzený rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa bolo posúdiť, či súd prvého stupňa rozhodol správne, ak návrh zamietol z dôvodu, že
aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, aj keď návrh
bol podaný na Okresnom súde Vranov nad Topľou dňa 29.11.2013, teda pred 01.05.2014.

Navrhovateľ teda tvrdí, že rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny právny
predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správny skutkový i právny záver súdu prvého stupňa
a na ich doplnenie iba uvádza.

Odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v znení Občianskeho zákonníka účinnom
do 31.12.2014 vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva
sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou
konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

Ust. § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v
prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú
predstavuje ust. § 54 ods. 1 OZ, a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti „pre všetkých“ je

objektívne značne relativizovaný.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolací súd už niekoľkokrát vo vzťahu k premlčaniu
v spotrebiteľskom právnom vzťahu použil právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, pričom
niektoré rozsudky Krajského súdu v Prešov, napr. spis sp.zn. 6Co/81/2012 alebo 6Co/218/2012 boli

podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekomformný (I. ÚS
402/2013). Išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu.

Podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014)
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, alebo sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.05.2014) ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Súd prvého stupňa správne zobral za zreteľ ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
pretože bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou.
Správne zohľadnil i ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli

účinnosť 01.05.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To
znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015 sp.zn.
3Mcdo/14/2014, z ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.