Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/177/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614215538
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7614215538.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej vo veci žalobcu Ľ. C., H.. X.X.XXXX, bytom Z., M. XXX/XX,
zast. JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou Košice, Urbánkova 1562/6, proti žalovanému Profi Credit
Slovakia s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému AK JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 11C/207/2014-52 z 29.1.2015 Okresného súdu
Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 81,22 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 29.1.2015 určil, že poplatok 367,49 Eur za službu spočívajúcu
v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenia vo výške 314,75
Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 268,26

Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaného zaviazal aj k povinnosti zaplatiť Slovenskej
republike na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok 118 Eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia poplatku 367,49 Eur za službu spočívajúcu
v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru za neprijateľnú zmluvnú
podmienku a zároveň žiadal vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 314,75 Eur, spolu s náhradou trov
konania dôvodiac, že dňa 9.3.2011 bola medzi účastníkmi uzatvorená formulárová zmluva - zmluva

o revolvingovom úvere, na základe ktorej bola žalobcovi schválená výška úveru (úverový limit) 1500
Eur. Žalovaný si od sumy 1500 Eur odpočítal sumu 367,49 Eur ako odplatu za poskytnutie služby v
zmysle čl. 8 ods. 8.1. písm a) Dohody o poskytnutí služby s tým, že sa jednalo sa o odmenu za možnosť
odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru vo výške 80,66 Eur. Popri úroku 70,01 % tak ide
o ďalšie plnenie v neprimeranej výške, pretože poplatok je absolútne neprimeraný k službe, ktorou je
možnosť odkladu splátok,keďže odklad neznamená ich odpustenie, práve preto je cena tejto služby v
rozsahu 24,49 % z výšky úveru neprijateľná. Žalobca, ako spotrebiteľ ešte túto službu nevyužil, ale už ju

zaplatil, čím žalovaný získava prospech skôr ako spotrebiteľ v čase, keď službu neposkytol ,v súvislosti
s čím poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Prešove 18Co/109/2011 ,v zmysle ktorého je
neprijateľnou zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany hrubú
nerovnováhu, teda aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu nieje dodané. Zároveň poukázal na to, že zmluva nemá náležitosti požadované v zmysle ustanovenia § 9
ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 a taktiež tu absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písm. k/ uvedeného
zákona a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Na základe uvedeného

je podľa žalobcu potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca obdržal od
žalovaného sumu 1.132,51 € a zaplatil 1.447,26 € t.j. úver preplatil o 314,75 €, ktoré žiada titulom
bezdôvodného obohatenia vydať.
Súd prvého stupňa vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že žalobca dobrovoľne uzavrel
dohodu o poskytnutí služby, ktorej uzavretie nie je podmienkou na poskytnutie úveru a ani na vznik

zmluvy ako celku, službu odkladu splátok zaplatil, ale následne ju aj reálne využil, keď požiadal o
odklad splátok č. 6,7,8, ktoré boli odložené a ktoré sa zaviazal splatiť ako splátky 49, 50 a 51. Z
opatrnosti vzniesol námietku premlčania s tým, že subjektívna premlčacia doba je viazaná na to, že
poškodený subjekt má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje údajné nároky na
vydanie bezdôvodného obohatenia a v tomto prípade premlčacia doba uplynula.
Citoval ust. § 52 ods. 1-4, §53 ods. 1, 3, 5, 6, § 54 ods. 1,2 a § 39 Obč.zákonníka a § 2 písm. a/, b/,

§ 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
v čase uzavretia úverovej zmluvy a zároveň aplikoval článok 3 ods. 1,2 smernice Rady č. 93/13/EHS
zo dňa 5.4.1993.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že medzi žalobcom ako dlžníkom a
žalovaným ako veriteľom bola dňa 9.3.2011 uzavretá zmluva o poskytnutí revolvingového úveru, ktorá

je zmluvou spotrebiteľskou. Z obsahu zmluvy je totiž zrejmé, že sa jedná o formulárovú (typovú) zmluvu
pripravenú vopred žalovaným, ktorej obsah, vrátane Dohody o poskytnutí služby (pripravenú predtlač )
nemal žalobca možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť. Zmluvu uzavrel žalobca ako fyzická osoba
- nepodnikateľ. Vzhľadom na účel uzavretia zmluvy a to poskytnutie spotrebiteľského úveru, kedy
pri poskytnutí úveru bolo žalobcovi poskytnuté tlačivo zmluvy vrátane zmluvných dojednaní je podľa

prvostupňového súdu otázne, či tento mal dostatok času a možnosť oboznámiť sa s celým obsahom
zmluvy a pochopiť význam podmienok v nej uvedených. Skutočnosť, že žalobca zrejme nemal reálne
možnosť oboznámiť sa podrobne s obsahom zmluvy, vrátane "Dohody o poskytnutí služby" a nikto mu
jednotlivé body zmluvy nevysvetlil , text zmluvy mu nebol jasný a teda žalovaného konanie možno
kvalifikovať ako konanie v rozpore s ust. § 4 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch platného v čase uzavretia úverovej zmluvy, vyplýva zo samotnej zmluvy, ktorá bola žalobcom
podpísaná dňa 5.3.2011, žalovaným dňa 9.3.2011 a oznámenia veriteľa o schválení úveru, ktoré je
datované až dňom 9.3.2011 a až následne bolo teda žalobcovi doručené. Táto skutočnosť je zrejmá
aj z toho, že zmluva, ale predovšetkým Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, sú písané
malým nahusteným písmom, pričom ide o pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej

terminológie.
Ďalej súd prvého stupňa uzavrel, že predmetná zmluva nemá náležitosti požadované v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a to neobsahuje údaj
o dĺžke trvania úveru, termíne konečnej splatnosti úveru a taktiež tu absentujú údaje podľa § 9 ods. 2
písm. k/ uvedeného zákona a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Keďže

tieto podstatné náležitostí v zmluve chýbajú súd konštatoval , že úver je nutné v zmysle § 11 ods. 1
písm. a/ Zákona č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch, považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Dokazovaním mal prvostupňový súd tiež preukázané, že na základe uvedenej zmluvy bol žalobcovi
poskytnutý úver vo výške 1500,- Eur, z čoho (ako vyplýva z karty klienta) mu bola reálne vyplatená
len suma 1132,51 Eur. Žalobca mal za úver žalovanému zaplatiť odplatu, t.j. úver a úroky v celkovej

výške 3698,40 Eur, ďalej odplatu za odklad splátok úveru 367,49 Eur a odplatu za odklad splátok
revolvingu 167,04 Eur a to za každý poskytnutý revolving. Odplata z úveru tak predstavovala sumu,
ktorá viac ako 100 % presahuje výšku poskytnutého úveru, odplata za odklad splátok činí viac ako 24
%. Z výšky poskytnutého úveru. Súd prvého stupňa považoval takúto odplatu ako dohodnutú zmluvnú
podmienku za absolútne neprijateľnú a odporujúcu dobrým mravom, s poukazom na ustanovenie §53

ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého odplata podstatne nesmie presahovať odplatu obvykle
požadovanú bankami za spotrebné úvery.
Okrem uvedeného súd poukázal na to, že ročná úroková sadzba úveru uvedená v zmluve vo
výške 70,01%, taktiež značne prevyšuje priemerné úrokové miery z úverov (zistené z internetovej
stránky Národnej banky Slovenska). Výška úrokovej sadzby určená pri spotrebiteľských úveroch pre

domácnosti, poskytnutých na dobu od 1 do 5 rokov v marci 2011 bola 10,53 % ročne, teda zmluvne
dohodnutá výška úrokov je viac ako 6-krát vyššia. Ide teda o úroky, pre ktoré je úver úžerný a teda ide
o ďalší dôvod pre ktorý možno zmluvu považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka.Citujúc ust.§ 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a ust.§ 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka uzavrel,
žežalobcatakobdržalodžalovanéhosumu1132,51Eurazaplatilmusumu1447,26Eur,tedabezúročný
a bezpoplatkový úver preplatil o 314,75 Eur. Keďže týmto spôsobom došlo na strane žalovaného k

bezdôvodnému obohateniu, prvostupňový súd rozhodol, že žalovaný je uvedenú čiastku žalobcovi
povinný titulom bezdôvodného obohatenia vydať, tak ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia.
Čo sa týka žalovaným vznesenej námietky premlčania, súd prvého stupňa sa nestotožnil s
argumentáciou právnej zástupkyne žalobcu, že premlčacia lehota u úmyselného bezdôvodného
obohatenia, za aké možno považovať konanie žalovaného je 10 ročná. Z karty klienta žalobcu mal

súd preukázané, že poslednou splátkou ktorú tento plnil bola splátka troch samostatných čiastok, a to
sumy 14,37 Eur, 12,34 Eur a 33,65 Eur, splatných dňa 17.1.2013. Odpočítajúc celé plnenie, ktoré má
žalovaný titulom bezdôvodného obohatenia vydať(sumy 314,75 Eur), by tak poslednou splátkou, ktorú
mal žalobca plniť (aj to iba čiastočne) bola splátka splatná dňa 17.9.2012. Od tohto dátumu, teda začala
plynúť 3-ročná objektívna premlčacia lehota. Žalobca predložil súdu dôkaz - prehlásenie Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z ktorého je zrejmé, že žalobca sa o skutočnosti, že na strane

žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu dozvedel až v priebehu mesiaca august 2014 a teda
tento moment je nutné považovať za moment, kedy mu začala plynúť 2- ročná subjektívna premlčacia
lehota. Žaloba bola žalobcom podaná dňa 9.9.2014, z čoho vyplýva, že k márnemu uplynutie premlčacej
lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného teda prvostupňový súd konštatoval, že ku dňu podania žaloby neuplynula ani
objektívna premlčacia lehota a taktiež nemohlo dôjsť ani k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty,
vzhľadom na obdobie, kedy sa žalobca o okolnostiach, relevantných na uplatnenie nároku dozvedel
(august/2014). Avšak aj pokiaľ, by súd počítal plynutie subjektívnej premlčacej lehoty od dátumu
splatnosti poslednej relevantnej splátky, t.j. od 17.9.2012, žaloba by rovnako bola podaná v rámci lehoty.

Čosatýkaspornej"Dohodyoposkytnutíslužby"avnejvbode8.1.dohodnutomzáväzkudlžníkazaplatiť
veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 367,49
Eur, tu súd prvého stupňa konštatoval, že uvedené dojednanie je nutné považovať za neprijateľné
a odporujúce dobrým mravom, s prihliadnutím na výšku poskytnutého resp. iba dohodnutého úveru
a výšku uvedenej odplaty. Výška odplaty za odklad splátok tak prestavovala 24,49 % z dohodnutého

úveru (1500,- Eur) a 32,46 % z úveru poskytnutého po jej odpočítaní (1132,51 Eur). Poplatok je
tak absolútne neprimeraný službe, ktorú žalovaný poskytol a výške poskytnutého úveru a zásadný
spôsobom navýšil cenu úveru. Ďalej uviedol, že spotrebiteľ, (pričom je otázne, či vôbec o tom, že
takúto dohodu podpisuje vedel) už v čase, keď žiadnu službu ešte nevyužil, zaplatil jej použitie, takže
zo strany veriteľa došlo k získaniu prospechu skôr, ako poskytol plnenie. Po dôslednom podrobení

predmetnej dohody súdnemu prieskumu mal súd za to, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Zníženieposkytnutéhoúveruosumu367,49Eurpriposkytnutejvýškeúveru1132,51Eurjeneprimerané
s poukazom na to, že nie je isté či vôbec dlžník túto službu do budúcna využije. Podľa názoru súdu táto
dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi zmluvy a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ
ide o argumentáciu žalovaného, že dohoda bola individuálne dohodnutá, súd sa s týmto nestotožnil,

dôvodiac že formálne síce možno "Dohoda o poskytnutí služby" budí dojem samostatnosti, ale z pohľadu
posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať záver, že v
tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená, pretože predmetná "Dohoda" je súčasťou textu
zmluvy, nie je od zmluvy nijak odlíšená, resp. oddelená. Hlavným predmetom plnenia je stále poskytnutie
úveru a iný výklad pripúšťajúci vylúčenie súdnej kontroly by v rozpore s ratio legis ust. § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka, pretože veriteľ by tak mohol rozčleniť úverovú zmluvu na viaceré samostatné
"individuálne dohodnuté" časti, čo by znemožňovalo posúdenie jej neprijateľnosti. Tento výklad by bol
nepochybne v rozpore so sledovaným účelom citovanej právnej úpravy.

Na základe uvedeného teda súd prvého stupňa uzavrel, že je zrejmé , že žalobca si podmienky zmluvy

individuálne nedojednal, službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 367,49 Eur si
nevymienil, ale bola mu nanútená žalovaným, pričom výška odmeny za ňu je neprimeraná a nepochybne
odporujúca dobrým mravom. Súd preto považoval za právne dôvodné žalobe i v časti vyslovenia
neprijateľnosti žalovanej zmluvnej podmienky vyhovieť.
Podľa § 2 ods. 2, veta prvá Zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, vzhľadom k

tomu, že žalobca bol ako spotrebiteľ od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za) Zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov oslobodený, súd zaviazal v zmysle na ich úhradu Slovenskej
republike žalovaného. Ide o poplatok za určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa pol. 1 b
Sadzobníka súdnych poplatkov uvedeného zákona vo výške 99,50 Eur a poplatok z návrhu na vydaniebezdôvodného obohatenia vypočítaný v zmysle pol. 1 a Sadzobníka súdnych poplatkov uvedeného
zákona vo výške 18,50 Eur, čo spolu činí 118,- Eur.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi priznal

ich náhradu v sume 268,26 Eur. Trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobcu, za tri úkony
právnej služby a to 2 x po 70,17 Eur z a rok 2014 a 1 x 72,83 Eur za rok 2015 (príprava a prevzatie,
podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 29.1.2015), 2x režijný paušál po 8,04 Eur, 1 x režijný paušál
8,39 Eur. Ďalej trovy pozostávajú z hotových výdavkov a to cestovného na pojednávanie dňa 29.1.2015
za použitia železničnej dopravy Košice - Spišská Nová Ves a späť po 4,- Eur spolu 8,- Eur/3 vzhľadom k

tomu, že právna zástupkyňa žalobcu mala v ten deň tri za sebou nasledujúce pojednávania, t.j. 2,66 Eur
a náhrady za stratu času 6 x 13,98 Eur (za každú začatú polhodinu) spolu 83,88 Eur/3, t.j. 27,96 Eur.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť.
Odvolanie podal z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a písm.
h/ O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/, podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, podľa ktorého by dohoda o poskytnutí služby nemala povahu
individuálneho dojednania, mala spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a postavení zmluvných
strán a poplatok podľa tejto dohody mal byť neprijateľnou podmienkou a to s poukazom na skutočnosť,
že dohoda o poskytnutí služby nie je súčasťou úverovej zmluvy, ani jej nevyhnutným predpokladom,
podmienkou, predstavuje jednak graficky odčlenený text, ktorý sa navyše samostatne podpisuje, ktoré

skutočnosti súd prvého stupňa nevzal do úvahy aj keď ich žalovaný výslovne namietal a v odôvodnení
rozsudku sa s týmito námietkami nevysporiadal v dôsledku čoho je rozsudok nepreskúmateľný.
Žalovaný mal za to, že z napadnutého rozsudku nevyplýva žiadny skutkový záver, ktorý by komplexne
a objektívne vyhodnotil všetky skutočnosti ohľadne vzniku dohody o poskytnutí služby, čím odporuje
záverom uvedeným napr. v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 499/2012 - 47. Súd ani len

nevyhodnotil, že žalobca reálne službu využil, žiadal o odklad splatnosti splátok, pričom službu žalobca
chcel uzavrieť, vedel o nej a nie je pravdivé tvrdenie, že by o nej nevedel.
Žalovaný napádal aj závery súdu ohľadne tvrdení vo vzťahu k chýbajúcim náležitostiam zmluvy o
revolvingovom úvere, pričom poukázal na to, že konečnú splatnosť vo vzťahu k finančnej službe
poskytovanej na základe zmluvy - úver a následne revolvingy je možné určovať vždy ku konkrétnemu

čerpaniu peňažných prostriedkov, v tomto ohľade zmluva túto náležitosť spĺňa a údaj o konečnej
splatnosti úveru podľa názoru žalovaného predstavuje tzv. informačnú náležitosť zmluvy, nie podstatnú
náležitosť úverového vzťahu. Skutočnosť, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu
podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru, je uvedená v článku 4
ods. 4,5 zmluvných dojednaní. Žalovaný napáda aj záver o povinnom rozpisovaní splátky ako obligátnej

náležitosti zmluvy, ktorý nemá podľa jeho názoru oporu v žiadnom zákone, keďže ani znenie právnej
normy nehovorí o uvádzaní počtu, termínov a výšky splátok úrokov, splátok istiny a splátok ostatných
poplatkov. Podľa názoru žalovaného výklad zákona zo strany súdu popiera aj smernica 2008/48/
EHS zo dňa 23.04. 2008, z ktorej ustanovenia článku 10, ods. 2 písmeno h) vyplýva, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere má obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia. Ak by malo platiť, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z.z. spočíva v uvedení splátky, istiny splátky, úroku splátky, úroku splátky iných poplatkov,
potom vzniká legitímna otázka, ktoré ustanovenie ukladá uvádzať v zmysle popri údajnom rozpise
splátky istiny, úroku a iných poplatkov ešte aj ich celkový súčet, pretože z § 9 ods. 2 písm. k) to potom

nevyplýva.
Teda žiadne ustanovenie v zákone o spotrebiteľských úveroch podľa názoru žalovaného neuvádza
samostatne uvádzať ešte aj súčet rozdelenej splátky. Takémuto výkladu odporujú aj ustanovenia zákona
týkajúce sa výpočtu RPNM.
Žalovaný za predčasné a vecne nesprávne považoval aj závery ohľadne výšky odplaty za úver, kde

poukázal na to, že zmluva o revolvingovom úvere bola uzavretá v čase, kedy výška odplaty za úver
bola regulovaná osobitným zákonným ustanovením v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
ktorý stanovil zásadne odlišné kritériá na posudzovanie odplaty, než z akých vychádzal podľa názoru
žalovaného konajúci súd. Podľa názoru žalovaného z ust. § 53 ods. 6 OZ vyplýva, že odplaty za
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľskej zmluvy sa nemajú porovnávať iba s

odplatami bánk, pretože zákonodarca v tomto ustanovení použil pojem finančný trh a nie bankový sektor.
Napokon žalovaný namietal nesprávne posúdenie začiatku premlčacej lehoty, ktorá plynie od vtedy, keď
dotknutá osoba má k dispozícii skutkové okolnosti, na ktorých základe môže vyvodzovať tvrdenie obezdôvodnom obohatení, ktorými skutkovými okolnosťami podľa názoru žalovaného disponoval žalobca
oveľa skôr ako od doručenia listu od nejakého združenia.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca opakovane, poukážuc na to, že dohoda o poskytnutí služby v
bode 8 bod 8.1 spôsobuje hrubú nerovnováhu práv a povinností jej účastníkov v neprospech spotrebiteľa
a nie je možné vylúčiť súdnu kontrolu tejto zmluvnej podmienky s argumentáciou, že sa týka ceny. Pri
komplexnom posúdení nepochybne túto dohodu by bolo možné vyhodnotiť ako absolútne neplatnú aj
pre rozpor s dobrými mravmi s poukazom na § 39 OZ. Žalobca opakovane poukázal na obligatórne

náležitosti zmluvy, a to konkrétne rozlíšené splátky istiny úrokov a iných poplatkov, kedy nepostačuje,
ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho
sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Cieľom právnej úpravy, ktorá vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala písomné obsahové náležitosti ,je ochrana spotrebiteľa
ako slabšieho účastníka záväzkovoprávneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru, pričom právny záver
o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva napr. aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave

9Co/401/2012 zo dňa 6.8.2013. Ďalej žalobca vyjadril názor, že ust. § 53 ods. 6 OZ nemožno vykladať
tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery sa zahrňovali aj
údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Naopak je
potrebné, aby pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty súd vychádzal z údajov finančných inštitúcií
poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty, riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou

v ustanovení § 3 ods. 1 OZ. V predmetnej zmluve bol dohodnutý úrok 70,01%, pričom úrokové miery
podobných úverov so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov, v marci 2011 boli vo výške 10,53%, z čoho je
zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi bol viac ako 6 krát vyšší, preto je správny záver súdu o
neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ.
Žalobca ďalej uviedol, že o možnosti vydania bezdôvodného obohatenia sa dozvedel v auguste 2014 z

informácie zo strany Združenia HOOS a žalobu podal dňa 09.09.2014, t.j. žaloba bola podaná v rámci
2-ročnej subjektívnej, ako aj 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 81,22 €
bez DPH (písomné vyjadrenie á 72,83 € + 1 x režijný paušál 8,39 €) na účet právneho zástupcu JUDr.
Monike Marjanovič, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolacísúdprejednalodvolaniebeznariadeniapojednávaniavzmysle§214ods.2O.s.p.zadodržania
podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez
nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach, a to v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1

O.s.p., lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedeným v § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/,
f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 ,konkrétne písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom) a písm. h/ (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav) O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 písm. a/ až písm. h/ O.s.p..
Podľa písm. f/ takouto vadou je postup súdu ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred
súdom, čím treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu v dôsledku ktorého účastník
nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O.s.p. za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr.
nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu,
neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenie o dôkaznej povinnosti, rozhodnutie vo
veci bez nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky a pod.. Vadou konania

môže byť aj okolnosť vzťahujúca sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ by pri dokazovaní nebolo
postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd
nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonanýspôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k
návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali a podobne.
Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen

procesným postupom súdu, ale aj rozhodnutím samotným, a to v prípade ak rozsudok je
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), príp. iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je súčasťou
procesných záruk spravodlivého rozhodnutia a z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že súd

je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je rozhodnutie
založené, tak po skutkovej, ako aj právnej stránke. V odôvodnení rozsudku je potrebné uviesť, okrem
toho čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko - obrana žalovaného, aj to, ktoré
skutočnosti boli dokazovaním príp. zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zákonom predpísaným
spôsobom podľa názoru súdu preukázané a ktoré nie, resp., ktoré z nich súd považuje pre rozhodnutie

vo veci za bezvýznamné. Pri každej jednotlivej skutočnosti (preukázanej aj nepreukázanej) musí súd
stručne a jasne uviesť ako k svojmu záveru dospel, t.j. z akých dôkazov tento záver podľa názoru
súdu vyplýva a ako tieto dôkazy v súlade s § 132 až 135 O.s.p. hodnotil (uvedené je potrebné najmä
vtedy, ak ide o dôkazy protichodné ) . Rovnako je potrebné uviesť dôvody, pre ktoré súd nevyhovel
všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov. Následne súd jednotlivé preukázané skutkové

zistenia premietne do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej vety, na ktorú nadväzuje
právne posúdenie veci. Z odôvodnenia rozsudku teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré
musia byť v súlade so skutkovými zisteniam. Odôvodnenie musí byť úplné v tom zmysle, že sa vyporiada
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatneným nárokom a obranou proti takémuto uplatneniu.
O nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak odôvodnenie uvedené náležitosti neobsahuje alebo dôvody
rozhodnutia sú nezrozumiteľne podané, a to aj v prípade, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej, resp., keď sú právne závery v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z

nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. O nepreskúmateľný rozsudok ide tiež vtedy, ak sú v
odôvodnení rozsudku iba uvedené skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov bez toho, aby súd presne
špecifikoval aké zistenia, z ktorých konkrétnych dôkazov vyvodil a aký majú tieto zistenia význam z
hľadiska hmotného práva.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu SR
vyplýva, že ak sa súd nedostatočným spôsobom vyporiada s argumentáciou účastníka týkajúcej sa
skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takýmto postupom vo svojich dôsledkoch odníma
účastníkoviprávokonaťpredsúdomaporušujejehoprávonasúdnuochranuaspravodlivýsúdnyproces
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č.

23/1991 Zb.) aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (uverejneného oznámením
č. 209/1992 Zb. a čl. 102/1999 Z.z.), lebo v takom prípade účastník objektívne nemá možnosť
posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, a teda ani sa kvalifikovane
rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný,
t.j. neumožňuje mu pri nespokojnosti s rozhodnutím efektívne využiť jeho procesné právo na podanie

odôvodneného odvolania. Preto ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje vyššie uvedené
náležitosti, alebo obsahuje nezrozumiteľné dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a
vrátenie veci súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na argumentáciu odvolateľa, ktorý okrem iného namietal nepreskúmateľnosť rozsudku je
potrebné poukázať aj na rozdiel medzi rozhodnutím, ktoré nemá náležitosti predpokladané v § 157 ods.

2 O.s.p. a je z toho dôvodu nepreskúmateľné a na druhej strane rozhodnutím, ktoré tieto náležitosti má
je však vecne nesprávne. Ak súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodní, rozhodne, ale na základe
nesprávnych skutkových alebo právnych záverov, nejde o rozhodnutie nepreskúmateľné.Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté

účastníkmikonania,najmäsúdnevykonádôkazynapreukázanieskutočností,ktorézhľadiskahmotného
práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie
skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bolaokolnosť,žesúdprvéhostupňanevykonalúčastníkomnavrhnutýdôkazspôsobilýpreukázaťprávne

významnú skutočnosť, naopak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. nevyšli počas
konania najavo inak, alebo neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyšli počas konania
najavo. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, a
to so zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť, vierodnosť týchto dôkazov. Skutkové zistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 133 až 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého
stupňa vec posúdil po právnej stránke.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil

síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd po preskúmaní napadnuté rozsudku v intenciách napadnutých odvolaním dospel k záveru,
že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho
rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenie zakladajúce záver o naplnení niektorého z uvedených

dôvodov odvolania vychádzajúc z vyššie uvedených zásad.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo inak. Rovnako mu nie je možné vytknúť ani to, že by opomenul niektoré

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor. Súd prvého stupňa hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo ,pričom
vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva boli
významné . Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil aj správny právny záver, pretože

na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto zákonné ustanovenia správne
interpretoval. Podrobné a zákonu zodpovedajúce je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku s ktorým
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na neho. Odvolací súd pri preskúmaní veci
nezistil, že by konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci .
Neboli zistené také porušenia procesných predpisov, ktoré by mohli mať vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia.

Podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne,
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť

na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Vo vzťahu k prvému výroku, ktorým súd určil, že poplatok 367,49 € za službu spočívajúcu v možnosti
odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkousa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, odkazuje naň a na
doplnenie vecnej správnosti rozhodnutia najmä vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania správne uzavrel, že žalobca si podmienky
zmluvy individuálne nedojednal (t.j. vrátane spornej dohody o poskytnutí služby uvedenej v bode
8.1), službu spočívajúcu v uvedenej možnosti odkladu splátok úveru spoplatnenú vo výške 367,49
€ si nevymienil, ale bola mu nanútená žalovaným, pričom výška odmeny za ňu je neprimeraná
(predstavovala 24,49 % z dohodnutého úveru a 32,46 % z úveru poskytnutého po jej odpočítaní) a

nepochybne je odporujúca dobrým mravom. Zároveň súd prvého stupňa správne poukázal na to, že
spotrebiteľ už v čase, keď žiadnu službu ešte nevyužil, bol nútený zaplatiť jej požitie, takže zo strany
veriteľa došlo k získaniu prospechu skôr ako poskytol plnenie. S poukazom na uvedené súd prvého
stupňa zníženie poskytnutého úveru o uvedenú sumu 367,49 € pri poskytnutej výške úveru 1.132,51
€ správne považoval za neprimerané, najmä vzhľadom k tomu, že reálne k zníženiu úveru o uvedenú
sumu došlo v čase, keď ešte nebolo vôbec isté, či dlžník túto službu do budúcna využije, čo spôsobovalo

značnú nerovnováhu medzi účastníkmi zmluvy ( v neprospech spotrebiteľa ). Na základe uvedeného
preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď považoval za dôvodné vyhovieť žalobe v časti
vyslovenia neprijateľnosti žalovanej zmluvnej podmienky.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že dohoda o poskytnutí služby predstavuje
samostatný právny úkon, keďže nejde o súčasť úverovej zmluvy, či jej nevyhnutný predpoklad,

podmienku a jej predmetom je samostatná služba v podobe záväzku veriteľa poskytnúť odklad splatnosti
splátok. Naopak odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení
rozhodnutia, kde správne poukázal na to, že formálne síce dohoda budí dojem samostatnosti, ale
z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať
záver, že v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená, pretože dohoda je súčasťou textu

zmluvy a hlavným predmetom plnenia je stále poskytnutie úveru. Odlišný výklad by bol v rozpore s
ust. § 53 ods. 1 Obč.zákonníka a so sledovaným účelom citovanej právnej úpravy, pretože by takto
veriteľ mohol rozčleniť úverovú zmluvu na viaceré samostatné „individuálne dohodnuté“ časti, čo by
znemožňovalo posúdenie jej neprijateľnosti a takýto výklad je neprípustný vychádzajúc z účelu právnej
úpravy vzťahujúcej sa na ochranu spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a zásady neprípustnosti

zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany.
Zároveň sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že sa jednalo o formulárovú (typovú)
zmluvu, pripravenú vopred žalovaným, ktorej obsah, vrátane dohody o poskytnutí služby (pripravenú
pre tlač) nemal žalobca možnosť reálne ovplyvniť alebo pozmeniť. Skutočnosť, na ktorú poukazoval
žalovaný, a to že žalobca bol objektívnu možnosť dohodu uzavrieť, nemožno vyhodnotiť ako za splnenie

podmienky, že žalobca mohol ovplyvniť obsah zmluvy, resp. dohody.

Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí správne vychádzal aj z povinnosti súdu pri poskytovaní ochrany
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z úradnej povinnosti skúmať, či voči spotrebiteľovi nie je
uplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, kde odvolací súd poukazuje na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie s ohľadom na ktorú by nemali byť žiadne pochybnosti o
povinnosti súdu zbaviť spotrebiteľa neprijateľnej zmluvnej podmienky a jej poškodzujúcich účinkov
(„členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná

beznekalýchpodmienok“(článok6ods.1Smernice). Ust.článku6ods.1samápovažovaťzakogentné
ustanovenie a ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytovať v režime pravidiel verejného
poriadku, teda pravidiel, na ktorých rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je
povinný vždy a za každých okolností vyžadovať. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a

z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred
naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť.
Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o
rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom
(porovnaj rozsudok Mostaza Claro 168/05, bod 25, Oceano Grupo Editorial SAC 240/98-C 244/98).

Žalovaný nepreukázal, že by žalobca ako spotrebiteľ mal reálnu možnosť voľby a prispôsobenia
si zmluvných podmienok podľa vlastných možností. Nepreukázal teda, že by v danom prípadebola jednoznačne zabezpečená individuálnosť dohody medzi ním a žalobcom, kedy by žalobca ako
spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok.

Napokon za správny v súvislosti s uvedenou neprijateľnou zmluvnou podmienkou odvolací
súd považoval aj záver prvostupňového súdu o tom, že uvedená dohoda spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi účastníkmi zmluvy v neprospech spotrebiteľa, čím je splnená podmienka vyslovenia
neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ a to konkrétne s poukazom
na neprimeranú výšku odplaty a zároveň na tú skutočnosť, že žalovaný o sumu odplaty za službu

spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 367,49 € ponížil finančné prostriedky, ktoré
boli poskytnuté žalobcovi (1.500 - 367,49 = 1.132,51 €), t.j. žalobca ako spotrebiteľ bol povinný zaplatiť
uvedenú čiastku už v čase, keď žiadnu službu ani nevyužil a nebolo ani isté, či vôbec túto službu
využije. Uvedeným jednoznačne vznikla značná nerovnováha medzi účastníkmi zmluvy v neprospech
spotrebiteľa v dôsledku čoho takto dojednaná dohoda je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto
poukaz žalovaného na to, že následne žalobca uvedenú službu využil (žiadal o odklad splatnosti splátok)

je bez právnej relevancie.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením
napadnutého rozsudku, aj vo vzťahu k druhému výroku o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:

Za správny odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti právneho úkonu
v časti dojednanej odplaty a úroku z úveru v súlade s § 39 Obč. zákonníka v dôsledku výšky dojednanej
odplaty, ktorú súd prvého stupňa vyhodnotil jednak ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň
odporujúcu dobrým mravom s poukazom na ust. § 53 ods. 6 Obč.zákonníka v zmysle ktorého odplata

podstatne nesmie presahovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery. Súd prvého
stupňa tu správne zohľadnil skutočnosť, že na základe zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške
1.500 €, z čoho mu bola reálne vyplatená len suma 1.132,51 €, pričom za úver mal žalovanému zaplatiť
odplatu (t.j. úver a úroky v celkovej výške) 3.698,40 €, spolu s odplatou za odklad splátok úveru
367,49 € a odplatu za odklad splátok revolvingu 167,04 €, a to za každý poskytnutý revolving, z čoho

jednoznačne vyplýva, že odplata z úveru tak predstavovala sumu, ktorá viac ako 100 % presahuje
výšku poskytnutého úveru. Zároveň súd prvého stupňa správne poukázal na to, že ročná úroková
sadzba úveru uvedená v zmluve vo výške 70,01 % taktiež značne prevyšuje priemerné úrokové miery z
úverov zistené z internetovej stránky Národnej banky Slovenska, keďže výška úrokovej sadzby určená
pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti poskytnutých na dobu 1 až 5 rokov v marci 2011 bola 10,53

% ročne, teda zmluvne dojednaná výška úrokov je viac ako 6 x vyššia, čo je ďalším dôvodom, pre ktorý
možno zmluvu považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Obč.zákonníka.
Za nesprávny považuje odvolací súd názor žalovaného uvedený v odvolaní, že odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľskej zmluvy sa neporovnávajú len s odplatami bánk a
to s poukazom na znenie ust. § 53 ods. 6 zákona odkazujúce na finančný trh a nie „ bankový sektor

alebo odplatu bánk“. Takáto argumentácia odvolateľa ,že do sústavy finančných trhov je potrebné
zahrnúť v zmysle teórie finančného práva aj nebankové subjekty neobstojí práve preto, že u týchto
subjektov sú v značnej miere súdmi vyslovované za neprijateľné odplaty (úroky ) pre ich rozpor s dobrými
mravmi. Naopak odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu o tom, že uvedené ustanovenie
nemožnovykladaťtak,abydoodplatyobvyklepožadovanejnafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúverysa

zahrňovali aj údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky,
čo by bolo v rozpore s cieľom právnej úpravy vzťahujúcej sa na ochranu spotrebiteľa .Pre účely zistenia
výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské
úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov, a preto súd prvého stupňa správne
vychádzal z údajov zistených z internetovej stránky Národnej banky Slovenska.

Vzhľadom na uvedenú absolútnu neplatnosť dojednanej odplaty a úroku na správnosti rozhodnutia
o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie nič nemení ani skutočnosť, že odvolací súd
nepovažoval za správny záver súdu prvého stupňa týkajúci sa potreby považovať úver za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (pretože
nemá náležitosti požadované v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a § 9 ods. 2 písm. k/), kde odvolací

súd považoval za dôvodné námietky žalovaného poukazujúce na skutočnosť, že konečnú splatnosť
vo vzťahu k finančnej službe poskytovanej na základe zmluvy - úveru a následného revolvingu je
možné určovať vždy ku konkrétnemu čerpaniu peňažných prostriedkov a kde zároveň žalovaný správne
poukázal na článok 4 ods. 4,5 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úver, ako aj námietkužalovaného vzťahujúcu sa na nesprávny záver súdu o povinnom rozpisovaní splátok (výklad ust. § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.).

Napokon súd prvého stupňa správne posúdil aj vznesenú námietku premlčania, keď uzavrel, že žaloba
bola podaná včas, t.j. k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia
nedošlo,atoaniv2-ročnejsubjektívnejani v3-ročnejobjektívnej. Odvolacísúdsastotožňujesnázorom
súdu prvého stupňa, že objektívna 3-ročná lehota začala plynúť odo dňa splatnosti poslednej splátky, t.j.
odo dňa 17.9.2012 (koniec lehoty tak dopadol na deň 17.9.2015) a rovnako správne súd prvého stupňa

uzavrel, že za moment, kedy sa žalobca dozvedel, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto
ho získal, t.j. za deň, kedy došlo k začiatku plynutia subjektívnej lehoty, považoval deň, kedy sa žalobca
oboznámil s prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (z ktorého sa dozvedel o
skutočnosti, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu) ku ktorému doručeniu došlo
v mesiaci august 2014. Zároveň je však potrebné dodať, že aj pokiaľ by súd počítal plynutie subjektívnej
premlčacej lehoty od dátumu splatnosti poslednej relevantnej splátky, t.j. od 17.9.2012 žaloba by bola

rovnako podaná v rámci plynutia 2-ročnej subjektívnej lehoty, nakoľko bola doručená súdu dňa 9.9.2014.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne
správny, vrátane výroku o náhrade trov a povinnosti žalovaného zaplatiť Slovenskej republike súdny
poplatok 118 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, kde súd aplikoval správne zákonné ustanovenia ,

správne ich aj interpretoval a určil povinnosť žalovaného uhradiť súdny poplatok spolu vo výške 118
€ (99,50 € + 18,50 €).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p., preto odvolací súd priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom úspešný náhradu trov odvolacieho

konania za podanie vyjadrenia k odvolaniu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.