Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114202262
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114202262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Hoklúbkovej v právnej veci navrhovateľa: doc. Ing. O. J., PhD., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v P. O., Q. K., S. ul. č. XXX proti odporcovi: J. Q. W. B. v J., IČO: 31 118 259, so
sídlom v J., K. ul.č. 2, zastúpeného JUDr. A. I. a JUDr. S. I., advokátmi W. kancelárie so sídlom Z. ul.č.
XXXX, XXX XX J., o zaplatenie 4.569,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. februára 2015 č.k. 13Cpr/1/2014-132, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v
trovách právneho zastúpenia vo výške 203,28 eur, k rukám právneho zástupcu odporcu, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzamietolnávrh,ktorýmsanavrhovateľdomáhalzaplateniadlžných
súm osobných príplatkov v celkovej výške 4.569,5 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne z každej opakovanej nevyplatenej sumy osobného príplatku. Navrhovateľa zaviazal nahradiť
odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 609 eur na účet právneho zástupcu odporcu, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ sa proti odporcovi domáhal
vyplatenia dlžných súm osobných príplatkov tvrdiac, že u odporcu bol zamestnaný na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 25.02.2005, ktorá bola zmenená viacerými dohodami; na základe tejto pracovnej zmluvy
vykonával prácu vysokoškolského učiteľa vo funkcii profesor v odbore Mechatronika a pracovný pomer
bol uzavretý na dobu určitú do 05.07.2014. U odporcu bol zamestnaný tiež na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 02.03.2010, na základe ktorej vykonával funkciu dekana fakulty Mechatroniky, tento pracovný
pomer bol uzavretý na dobu určitú počas výkonu funkcie dekana fakulty Mechatroniky, najdlhšie však
do 09.06.2014. Obidva uvedené pracovné pomery boli zo strany odporcu ukončené dňa 07.09.2011
okamžitým skončením pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom Okresný

súd Trenčín rozsudkom zo dňa 25.10.2013, č. k. 27Cpr/1/2011-380 rozhodol o tom, že obe okamžité
skončenia pracovného pomeru sú neplatné. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 16.12.2014, č. k. 6CoPr/1/2014-453. Rozhodnutím rektora J. zo dňa 04.11.2010
bolnavrhovateľovisúčinnosťouod05.11.2010odobratýosobnýpríplatokvovýške390eur,ktorýpoberal
ako dekan fakulty Mechatroniky a rozhodnutím rektora J. zo dňa 04.11.2010 mu bol s účinnosťou
od 05.11.2010 odobratý osobný príplatok vo výške 165 eur, ktorý poberal ako učiteľ vysokej školy.
Postup odporcu považoval navrhovateľ za jednoznačne účelový, diskriminačný a v hrubom rozpore s

platnou legislatívou, preto sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia neoprávnene odobratých
osobných príplatkov.Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Konštatoval, že
súd v konaní o nevyplatenie osobného príplatku nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutia
rektora J. o odobratí osobných príplatkov, pretože preskúmavať uvedené rozhodnutie môže súd iba

postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže rektor v tomto prípade vystupuje
ako správny orgán, ktorý pri výkone svojej právomoci zasahoval do verejných subjektívnych práv
navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ v zákonnej lehote nepodal žalobu na preskúmanie uvedených
rozhodnutí rektora, súd považoval tieto bez ďalšieho za zákonné, a preto navrhované dokazovanie v tom
smere, či rektor ako štatutárny orgán univerzity konal vo veci odobratia príplatkov neoprávnene, resp. v

rozpore so zákonom, nevykonával. Ďalej uviedol, že je v plne kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o
tom, či zamestnancovi prizná osobný príplatok alebo mu ho odníme. Ani priznaním osobného príplatku
sa nezakladá nárok naň v tom smere, že by zamestnávateľ nemohol rozhodnúť o jeho znížení, či odňatí,
resp., že by takéto zníženie či odňatie muselo byť podmienené neuspokojivým plnením pracovných
povinností alebo by muselo byť osobitne odôvodňované nejakými skutočnosťami. Osobný príplatok je
fakultatívnou zložkou funkčného platu zamestnanca a je plne závislý na vôli zamestnávateľa, pričom

tento príplatok sa nestáva priznaním automaticky nárokovateľným po celú dobu trvania pracovného
pomeru. Zák. č. 553/2003 Z. z. nestanovuje podmienky jeho odobratia alebo zníženia, ani viazanosť na
dôvody priznania. Osobný príplatok je v určenej výške z uvedeného dôvodu nárokovateľný len počas
trvania jeho priznania v priznanej výške, nie však v prípade jeho odobratia, resp. zníženia. Z uvedených
dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 ods. 3 Zák. č.

131/2002 Z. z. o vysokých školách, § 1 ods. 1 písm. f/, § 10 ods. 1, 2, 3 Zák. č. 553/2003 Z. z.. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok prvostupňového súdu a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel. Ako odvolací dôvod uviedol ust.

§ 205 ods. 2 písm. f/ a § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil postavenie rektora ako správneho orgánu. Keďže ide o spor, kde nároky navrhovateľa
vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu k odporcovi v súlade s § 1 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 553/2003 Z. z..,
odporca má v tomto vzťahu postavenie zamestnávateľa a nie správneho orgánu. Zároveň oznámenia
o plate navrhovateľovi podpísané rektorom, odporcom, potvrdzujú túto skutočnosť. Z uvedeného je

zrejmé, že nejde o spor v oblasti verejnej správy, ktorý by sa mal riešiť v správnom súdnictve. Ďalej
nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že je plne v kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o
tom, či zamestnancovi prizná osobný príplatok alebo mu ho odníme. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/832/2002 zo dňa 27.02.2013, podľa ktorého k zníženiu
alebo odobratiu osobného príplatku môže zamestnávateľ pristúpiť len vtedy, ak došlo k okolnostiam

uvedenýmvZákonníkupráce,zaktorýchbolosobnýpríplatokpriznaný,ktakejzmene,ktoráodôvodňuje
jeho ďalšie poskytovanie v menšom rozsahu, alebo ktorá vyžaduje jeho odňatie. Súdu prvého stupňa v
tejto súvislosti vytýkal, že sa vôbec nezaoberal dôvodmi odobratia osobných príplatkov aj napriek tomu,
že v jeho prípade evidentne došlo k porušeniu § 13 Zákonníka práce zo strany odporcu. Za závažné
pochybenie prvostupňového súdu považoval tiež postup súdu prvého stupňa, kedy mu bolo odopreté

právo záverečnej reči, keď zo zápisnice z pojednávania zo dňa 11.02.2015 je zrejmé, že súd prvého
stupňa mu právo záverečnej reči neumožnil, čo považuje za zásadný zásah do práva na spravodlivý
proces.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny

potvrdiť. Vyslovil názor, že navrhovateľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia rektora a o odňatí jeho osobných príplatkov, čo je podľa jeho názoru prípustné
jedine postupom podľa piatej časti O.s.p.. Na podporu svojho stanoviska predložil rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/237/2009 zo dňa 06.07.2010, v ktorom konaní súd preskúmaval
rozhodnutiae Akademického senátu verejnej vysokej školy. Odkazovanie navrhovateľa na ním uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/832/2012 zo dňa 27.02.2013 považoval na daný
prípad za nepoužiteľné z dôvodu, že v Českej republike sú rozdielne stanovené podmienky pre
priznávanie a odnímanie osobného príplatku v predpise hmotného práva, ktorým je v danom prípade
český zákonník práce, ktorý sám priamo stanoví podmienky na priznanie a odobratie osobného
príplatku. Táto právna úprava je odlišná od právnej úpravy Slovenskej republiky, a preto nie je možné

považovať situáciu riešenú Najvyšším súdom Českej republiky za zhodnú so situáciou navrhovateľa. K
tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť v konaní pred súdom prvého stupňa sa vyjadriť ku všetkým
argumentom a dôkazom uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože navrhovateľ mal dostatok času
a priestoru na pojednávaní pred súdom prvého stupňa na prednesenie svojich vyjadrení a tvrdení.Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..

V prejednávanej veci navrhovateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. s odkazom
na § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., teda namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V danej veci odvolací súd opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/

O.s.p. nezistil. Preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil správne právne
závery, aplikoval správny právny predpis a tento aj správne interpretoval.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že navrhovateľ bol u odporcu zamestnaný na základe
pracovnej zmluvy č. 42/2005 zo dňa 25.02.2005, na základe ktorej po vykonaných dohodách o zmene

pracovnej zmluvy vykonával naposledy funkciu profesora v odbore Mechatronika a tiež na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 02.03.2010 vykonával u odporcu funkciu dekana fakulty A. J. univerzity. Medzi
účastníkmi konania teda nesporne vznikol pracovnoprávny vzťah, ktorý sa v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm.
f/ Zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a
ozmeneadoplneníniektorýchzákonovpovažujezapracovnoprávnyvzťahzamestnancaprivykonávaní

verejnej služby, na ktorý sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento alebo osobitný zákon neustanovuje inak;
teda Zákon o verejnej službe upravuje špecifiká takto vzniknutých pracovnoprávnych vzťahov.

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal vyplatenia podľa jeho názoru odporcom neoprávnene
odobratých osobných príplatkov, v celkovej výške 4.569,5 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9% ročne z každej opakovane nevyplatenej sumy osobného príplatku, teda nedomáhal sa preskúmania
zákonnosti rozhodnutia rektora vysokej školy o odobratí týchto osobných príplatkov, ako sa nesprávne
domnieva odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Nebolo preto úlohou prvostupňového súdu
preskúmavať rozhodnutia rektora o odobratí osobných príplatkov (ktoré napokon ani neboli vydané
vo forme rozhodnutia), ale úlohou súdu v danom konaní bolo posúdiť, či boli splnené podmienky pre

odobratie priznaných osobných príplatkov navrhovateľovi.

Podľa § 10 ods. 1 Zák. č. 553/2003 Z. z. zamestnancovi na ocenenie mimoriadnych osobných
schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných
povinností možno priznať osobný príplatok až do sumy zodpovedajúcej ustanovenému limitu; to sa

nevzťahuje na zamestnanca zamestnávateľa uvedeného v § 1 ods. 1 písm. g/. Osobný príplatok sa určí
pevnou sumou zaokrúhlenou na 0,50 euro nahor.

Podľa § 10 ods. 2 cit. zákona o priznaní osobného príplatku podľa ods. 1, jeho zvýšení, znížení alebo
odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zamestnávateľ môže priznať zamestnancovi
na ocenenie mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo za
vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností osobný príplatok. Z ust. § 10 ods. 2 Zákona
vyplýva, že o priznaní osobného príplatku podľa ods. 1, jeho zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje

zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Podmienky a
rozsah priznania osobného príplatku môže upravovať aj interný právny predpis zamestnávateľa. Z cit.
zákonných ustanovení tak vyplýva, že je plne v kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o tom, či priznásvojmu zamestnancovi osobný príplatok alebo mu ho odníme a je zrejmé, že osobný príplatok tvorí
nenárokovateľnú zložku mzdy (viď tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 119/2012).

Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru, že osobný príplatok v určenej výške je s
poukazom na ust. § 10 ods. 2 Zák. č. 553/2003 Z. z. nárokovateľný len počas trvania jeho priznania
v priznanej výške, nie však v prípade jeho odobratia, resp. zníženia, a preto návrh navrhovateľa v
celom rozsahu zamietol, preto považoval odvolací súd za správne. Citované zákonné ustanovenie
totiž zakotvuje jednoznačnú úpravu v tom smere, že o zvýšení, znížení alebo odobratí osobného

príplatku rozhoduje zamestnávateľ, pričom podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je možné
skúmať dôvody, resp. zánik dôvodov, pre ktorý bol osobný príplatok odobratý, tak ako je tomu pri
odlišnej právnej úprave v Českej republike, kde zákonník práce výslovne dáva možnosť, resp. priamo
stanovuje podmienky pre priznanie a odobratie osobného príplatku. Jedinou podmienkou pre zvýšenie,
zníženie alebo odobratie osobného príplatku podľa našej zákonnej úpravy tak v zmysle ust. § 10 ods.
2 Zák. č. 553/2003 Z. z. je iba písomný návrh príslušného vedúceho zamestnanca na takúto zmenu

resp. priznanie. V posudzovanej veci je nepochybné, že takýto návrh vedúceho zamestnanca nebol
potrebný, pretože rektor vysokej školy je zároveň štatutárnym orgánom, a teda aj príslušným vedúcim
zamestnancom navrhovateľa v zmysle cit. zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namietal, že mu súd prvého stupňa neumožnil predniesť „záverečnú reč“,

čo považoval za zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Hoci navrhovateľ neuplatnil túto námietku
ako samostatný odvolací dôvod (do úvahy by pripadal odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. a/ O.s.p.),
odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním tejto námietky navrhovateľa.

Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,

aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Z citovaného ustanovenia vyplýva jednak procesná povinnosť súdu vyzvať účastníkov na zhrnutie ich
návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, jednak tomu zodpovedajúce procesné

oprávnenie účastníka na „záverečnú reč“. V nej môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor
na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti a hodnotenia jednotlivých dôkazov.
Takýmtozáverečnýmzhrnutímavyjadrenímvšakniejelentenprocesnýúkonúčastníka(jehozástupcu),
ktorý je takto označený aj formálne. Je ním i bez tohto formálneho označenia aj iný, na záver
pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje

sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

V preskúmavanej veci z obsahu zápisnice o pojednávaní uskutočnenom na súde prvého stupňa dňa
11.02.2015 vyplýva, že po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd vytvoril účastníkom procesnú možnosť
na realizáciu tohto práva vyplývajúceho im z § 118 ods. 4 O.s.p., pričom zo zápisnice z pojednávania

vyplýva, že obaja účastníci, teda aj navrhovateľ, túto možnosť využili. Navrhovateľove tvrdenie o tom, že
mu súdom prvého stupňa nebolo umožnené predniesť „záverečnú reč“, teda nezodpovedá skutočnosti.

Z uvedených dôvodov odvolacie námietky navrhovateľa boli nedôvodné, a preto odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi,
ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 10 ods. 1, §
13a ods. 1 písm. c/ , § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. za úkon právnej služby: vyjadrenie
k odvolaniu, v sume 161,01 eur + režijný paušál 8,39 eur a 20% DPH z priznanej odmeny a hotových

výdavkov v sume 33,88 eur, spolu v sume 203,28 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .