Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. máj 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014201122
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6014201122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: Consult Servis
Slovakia, s.r.o., so sídlom Dolná 4, Banská Bystrica, IČO: 36 026 204, právne zastúpený: JUDr. Zuzana
Miadoková - advokát, so sídlom Kalinčiankova 6206/2, Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. júna 2014, konajúc o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/113/2014-109 zo dňa 24.
apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/113/2014-109
zo dňa 24. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20.06.2014, ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
9601403/5/1285347/2014/Här zo dňa 02.04.2014. Týmto prvostupňovým rozhodnutím bol žalobcovi
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2012 vo výške
27.000,- €.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca ako dôvody nezákonnosti uplatnil len
všeobecné tvrdenia nezákonnosti, ktoré bez ďalšej konkretizácie neumožňujú súdu, aby preskúmal
napadnuté rozhodnutie. Tvrdenie o nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia z dôvodu jeho
neprehľadného spracovania, či z dôvodu nevyjasnených rozporov, je nekonkrétne. Za nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie správnych orgánov, ktoré má buď vadný výrok
alebo odôvodnenie. Nepreskúmateľný alebo nezrozumiteľný výrok je taký, z ktorého nemožno zistiť, ako
bolo rozhodnuté, komu bola uložená povinnosť, prípadne výrok, ktorý je vnútorne rozporný alebo nie je

možnérozoznať,čojevýrokrozhodnutiaačoodôvodnenie.Nepreskúmateľnémôžetiežbyťrozhodnutie
pre nedostatok dôvodov, čo znamená, že buď odôvodnenie úplne chýba, alebo je rozhodnutie postavené
na nedostatku skutkových dôvodov. Pôjde o prípady, kedy skutkové zistenia majú vady napr. rozhodnutie
je založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli vôbec zisťované, alebo získané z dôkazov, ktoréneboli vykonané alebo neboli získané v súlade so zákonom alebo keď z rozhodnutia nie je zrejmé, aké
boli dôkazy vykonané. Takýmito vadami napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie podľa
názoru krajského súdu, netrpí.

Námietka rozporu konania so zásadami, na ktorých má byť založené, neobsahuje konkretizáciu, akými
konkrétnymi úkonmi alebo opomenutím úkonov mali byť zásady správcom dane a žalovaným porušené.
Námietka porušenia povinností hodnotiť dôkazy objektívne neobsahuje určenie, ktorá konkrétna úvaha
správneho orgánu pri hodnotení ktorého dôkazu nespĺňa podmienku objektivity a z čoho je toto
pochybenie zrejmé. Nesúhlas s hodnotením dôkazov nestačí, je potrebné, aby toto hodnotenie bolo

v rozpore s tým, čo je hodnotené, resp. aby úvaha, ktorou bol dôkaz hodnotený bola úvahou mimo
logického uvažovania.

K vykonanému dokazovaniu krajský súd uviedol, že žalobca vychádzal z vlastného hodnotenia
vykonaného dokazovania, ktoré je odlišné od hodnotenia dôkazov, ktorý vykonal správca dane a
žalovaný. Žalobca má podľa § 24 daňového poriadku povinnosť preukazovať rozhodné skutočnosti.

Žalovanému daňový poriadok ukladá zistiť rozhodné skutočnosti čo najúplnejšie a hodnotiť daňovníkom
predkladané dôkazy. resp. dôkazy ktoré v rámci zisťovania rozhodných skutočností zaobstará aj bez
návrhu daňovníka. Úvaha použitá pri hodnotení dôkazov musí byť výsledkom logického uvažovania.
Žalovaný vyhodnotil faktúru, platby, zmluvu, zápisy a priebežné správy ako doklady, ktorými je len
deklarované, a teda nie preukázané, splnenie podmienok vyžadovaných zákonom na odpočet dane z

pridanej hodnoty.

Žalovaný ako aj správca dane opätovne vykonané výsluchy konateľa odberateľa žalobcu a konateľa
generálneho dodávateľa stavby vykonané vo vyrubovacom konaní po zrušení predchádzajúceho
rozhodnutia správcu dane hodnotil v súlade s obsahom týchto výpovedi. Dodávateľ stavby nepoznal

žalobcovho dodávateľa a ani jeho dodávateľov a vyhlásil, že tieto spoločnosti sa výstavby fotovoltaickej
elektrárne nezúčastňovali. Podľa konateľa odberateľa, žalobca mal vykonávať dohľad nad dodávkami
odberateľa,atokontrolouparametrovakvalityadodržiavaniarozpočtuadokumentovanímprevedených
prác a jeho kladné hodnotenie malo byť nevyhnutným podkladom k prevzatiu dodávok odberateľa
žalobcu, ktoré dodával generálnemu dodávateľovi stavby. Tento vyslúchaný svedok ale podľa krajského

súdu nevedel uviesť, ktoré osoby túto činnosť vykonávali a ani to, či žalobca mal subdodávateľov.
Žalovaný tieto výpovede v súvzťažnosti vyhodnotil tak, že nebolo preukázané, že účinok deklarovanej
služby nastal. Hodnotenie predmetného vyhlásenia odberateľa ako také, že nepreukazuje, že žalobcovi
dodal služby jeho dodávateľ, je v súlade s obsahom takejto výpovede. Stavba fotovoltaickej elektrárne je
vo svojej podstate jednoduchou stavbou, a preto nevedomosť konateľa dodávateľa externého riadenia o

konkrétnom rozsahu a obsahu kontrolných činnosti nad prácami dodávanými jedným zo subdodávateľov
takejto stavby je v rozpore s jeho tvrdením o tom, že služba bola dodaná. Podľa názoru prvostupňového
súdu, bolo úlohou žalobcu, aby predložil dôkazy o tom, že k reálnemu plneniu skutočne došlo, a
že mu spoločnosť GINGER. s.r.o., dodala služby externého riadenia s uvedením, kto konkrétne a v
akom rozsahu, aké činnosti v rámci poskytovania tejto služby vykonal. Žalobca mal preukázať všetky

skutočnosti, ktoré zákon o DPH stanovuje ako podmienky pre odpočítanie dane platiteľom. Teda nie len
to, že má faktúru, ale aj to, že mu vznikla daňová povinnosť pri predmetnej službe tak, ako to upravuje
§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). To znamená
preukázať, že mu bola dodaná služba, ktorá mu bola fakturovaná práve tým subjektom, ktorý túto službu
fakturoval.

Záverom krajský súd uviedol, že správca dane ani žalovaný nemôžu svoje rozhodnutie založiť na
pochybnostiach. V prejednávanom prípade bolo tak prvostupňové, ako aj napadnuté rozhodnutie
založené na vyhodnotení vykonaného dokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z
podmienoknaodpočetdanezpridanejhodnoty,atožebolažalobcovidodanáslužbaodjehododávateľa

GINGER, s.r.o., uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno, keď
počas daňovej kontroly, a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok stanovených
zákonom o DPH, za ktorých je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/113/2014-109 zo
dňa 24.04.2015, rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20.06.2014, ako ajrozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/1285347/2014/Här zo dňa 02.04.2014 zrušil
a vec mu vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vodvolanížalobcanajprvpopísalkonaniepredsprávcomdane,napadnutérozhodnutiaprvostupňového
aj odvolacieho správneho orgánu a tiež konanie pred krajským súdom.

V dôvodoch odvolania žalobca uviedol, že právny názor a právny záver krajského súdu je nesprávny
a nezákonný, nakoľko je podľa žalobcu zrejmé, že je úplne v rozpore s celkovým obsahom a dôvodmi

podanej žaloby.

Žalobca zastáva jednoznačný právny názor v tom, že ak žalovaný v minulosti dospel k záveru, že ani
jedna zo svedeckých výpovedí nespochybňuje dodanie služieb žalobcovi deklarovaných dodávateľskou
faktúrou č. 111200006, interné č. 12/01/008 zo dňa 31.12.2011, vystavenou spoločnosťou GINGER,
s.r.o., a ak žalovaný pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane svoje rozhodnutie

založil na pochybnostiach, ktoré nesprávne právne posúdil a odôvodnil ako zistený skutkový stav (viď
Rozhodnutie č. 1100301/1410702/2013/5003 zo dňa 23.08.2013), na základe čoho žalobcovi vznikol
zo zákona legálny nárok na daňový odpočet a ak následne príslušný daňový orgán a ani krajský súd
vykonaným dokazovaním nezískali nové, resp. iné dôkazy, ktoré by jednoznačne svedčili o opaku, resp.
ktoré by vyvracali alebo spochybňovali dovtedy vykonané dôkazy, ten istý daňový orgán a ani správny

súd v žiadnom prípade nemôže tento záver a toto hodnotenie spochybniť a vydať rozhodnutie, resp.
zo strany súdu ponechať v platnosti rozhodnutie daňového orgánu, ktoré nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu porušuje podľa žalobcu základné práva a slobody, ktoré sú

garantované žalobcovi Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a smernicami Európskej únie v tejto
oblasti, ktoré sú pre všetky správne orgány ako aj všetky súdy Slovenskej republiky záväzné.

Nesprávnosť napadnutého rozsudku vidí žalobca v nesprávne zistenom skutkovom stave, ktorý už
napadol v žalobe o preskúmanie rozhodnutí finančných orgánov, v dôsledku čoho dospel krajský súd k

nesprávnymprávnymzáverom.Priposudzovaníustanovenia§49zákonaoDPHmalodôjsťkvyhoveniu
žalobe, nakoľko zo strany žalobcu boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na uplatnenie
nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaniteľné obdobie január 2012, a to v plnej výške.

Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu, že jeho doterajšia obrana v daňovom, ako aj súdnom

konaní je založená na tých istých dôkazoch, t.j. je kontinuálna, kým rozhodnutia žalovaného sú rozporné
a protichodné. Na podporu svojich tvrdení žalobca taktiež doložil vyjadrenie súdneho znalca.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súhlasí s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 24S/113/2014-109 zo dňa 24.04.2015 a trvá na svojom stanovisku k žalobe zo
dňa 26.08.2014.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.)preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúdu,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovrozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej

5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk , rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že správca dane - Daňový
úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, a to za účelom zistenia oprávnenosti nároku
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, deklarovanej faktúrou číslo 111200006 (interné číslo 12/01/008)
zo dňa 31.12.2011, od dodávateľa GINGER, s.r.o.,. Žalobca uzatvoril so spoločnosťou GINGER s.r.o.,Zmluvu o spolupráci pri zabezpečovaní procesov externého riadenia projekcie a výstavby objektov zo
dňa 08.12.2010. Na podklade tejto zmluvy vystavila spoločnosť GINGER s.r.o., ako dodávateľ žalobcovi
ako odberateľovi faktúru číslo 111200006 (interné číslo 12/01/008) zo dňa 31.12.2011, prostredníctvom

ktorej boli fakturované služby - externé riadenie projektov.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol č. 9601403/5/1054150/2013/Här zo dňa
19.03.2013. Vykonanou kontrolou bol zistený rozdiel DPH vo výške 27.000,- € za zdaňovacie obdobie
január 2012.

Daňový úrad Banská Bystrica, na základe Protokolu č. 9601403/5/1054150/2013/Här zo dňa 19.03.2013
vydal rozhodnutie č. 9601403/5/1899003/2013/Här zo dňa 14.05.2013, ktorým daňovému subjektu -
žalobcovi určil rozdiel dane v sume 27 000 € na dani z pridanej hodnoty, za zdaňovacie obdobie
január 2012. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky následne, na podklade odvolania, ktoré podal
žalobca, rozhodnutím č. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23.08.2013 zrušil napadnuté rozhodnutie

správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu nedostatočne zisteného a posúdeného
skutkového stavu. Správca dane následne začal vyrubovacie konanie, v ktorom zhodnotil vykonané
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a
na základe týchto dôkazov vydal rozhodnutie č. 9601403/5/1285347/2014/Här zo dňa 02.04.2014,
ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume 27 000 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

január 2012. Žalobca ako daňový subjekt podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie, na základe
ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo
dňa 20.06.2014 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/1285347/2014/
Här zo dňa 02.04.2014. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal, že mu
spoločnosť GINGER s.r.o., dodala službu uvedenú na faktúre - externé riadenie projektov. Taktiež nebolo

preukázané, že konečný príjemca tejto služby - spoločnosť DELTA ONLINE, s.r.o., takúto službu prijal.
Výpoveď konateľa dodávateľa podľa žalovaného nič nepreukazuje, pretože dodávateľ nemal predmetnú
službu vykonať vlastnou činnosťou, ale mal si ju objednať od dodávateľov, ktorí reálne nevykonávali
žiadnu ekonomickú činnosť.

Počas predmetného konania sa uskutočnilo u správcu dane niekoľko ústnych pojednávaní,
prostredníctvomktorýchbolivypočutíkonatelia,čisplnomocnenízástupcoviaspoločnostíConsultServis
Slovakia, s.r.o., GINGER s.r.o., ako aj spoločností v postavení subdodávateľov, k sporným zdaniteľným
obchodom. Konateľ spoločnosti GINGER s.r.o., k faktúre č. 111200006 uviedol, že táto faktúra sa
týkala projektov - vybudovanie fotovoltaických elektrárni Haniska, Ruskov 1 a Ruskov 2. Pod projektmi

treba rozumieť komplexné zabezpečenie výstavby fotovoltaických elektrární, projekty boli riadené
vyhľadávaním subdodávateľov, z pohľadu spoločnosti GINGER s.r.o., išlo iba o sprostredkovanie.
Konateľ uviedol, akých dodávateľov sa im podarilo pre žalobcu sprostredkovať. Splnomocnená
zástupkyňa žalobcu uviedla, že spoločnosť GINGER s.r.o., zabezpečovala managerské činnosti a
subdodávateľov si zabezpečovala vo vlastnej réžii. Odberateľom služieb poskytnutých spoločnosťou

GINGER s.r.o., spoločnosti Consult Servis Slovakia s.r.o., je spoločnosť DELTA ONLINE spol. s r.o.,.
Vyslúchané osoby sa vyjadrovali aj k spôsobu financovania projektov, či k samotnému uskutočňovaniu
projektov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení účinnom v čase vydania

napadnutého rozhodnutia (ďalej len ako „zákon o DPH“), predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,

b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou

osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe

zákona.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2, písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v

ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ako „daňový
poriadok“), správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými

osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento
zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju
bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie

do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, písm. a/ a c/ daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť

evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu
a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na
to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou

citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom
rozsahu.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa

poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného

hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,
aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové

nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia
a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové

konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17

zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004
Z .z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si

aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený“.

Z citovaných ustanovení daňového poriadku, ako aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
či Ústavného súdu Slovenskej republiky má najvyšší súd za to, že dôkazné bremeno v daňovom konaní
zaťažuje primárne daňový subjekt. Najvyšší súd sa v tomto prípade preto stotožnil s názorom krajskéhosúdu, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že mu bola dodaná služba od dodávateľa GINGER
s.r.o., uvedená na predmetnej faktúre, t.j. reálne plnenie tam zúčtovaných obchodov. Žalobca v konaní
pred finančnými orgánmi na preukázanie reálneho uskutočnenia dodania služieb predložil faktúru č.

111200006, Zmluvu o spolupráci pri zabezpečovaní procesov externého riadenia projekcie a výstavby
objektov zo dňa 08.12.2010, Zmluvu o poskytnutí poradenstva uzatvorenú medzi subdodávateľskou
spoločnosťou a spoločnosťou GINGER s.r.o., Zmluvu o spolupráci uzatvorenú medzi spoločnosťou
GINGER s.r.o. a subdodávateľskou spoločnosťou, Zmluvu o dielo uzatvorenú medzi spoločnosťou
GINGER s.r.o. a subdodávateľskou spoločnosťou, Zmluvu o poskytnutí poradenstva uzatvorenú medzi

spoločnosťou GINGER s.r.o. a subdodávateľskou spoločnosťou, Zmluvu o poradenskej, konzultačnej
činnosti a službách uzavretú medzi spoločnosťou DELTA ONLINE, spol. s r.o. a žalobcom, Odovzdávací
a preberací protokol v zmysle Zmluvy o poskytnutí poradenských, konzultačných činností a služieb,
Záverečnú správu z výstavby fotovoltaickej elektrárne Haniska 2, Odborné vyjadrenie znalca 1/2014,
Informácie z výstavby fotovoltaickej elektrárne Haniska 1 (ostatné predložené záverečné, či priebežné
správyzvýstavbysatýkajúinýchprojektovakotých,ktoréspadajúpodpredmetnúfaktúruč.111200006).

Inédôkazynapreukázaniereálnehouskutočneniadodávkyslužiebfakturovanýchfaktúrouč.111200006
žalobca nepredložil. V priebehu vykonávania daňovej kontroly preukazoval žalobca uskutočnenie
predmetných dodávok služieb len na základe faktúry a uvádzaných zmlúv, iným spôsobom nevedel
vierohodne preukázať na materiálnej báze reálne dodanie služieb.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca neuniesol v administratívnom ani v súdnom konaní, dôkazné
bremeno a nebolo možné súhlasiť tiež s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva aj na
daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností
a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúra obsahuje po formálnej stránke všetky

predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nej deklarované aj preukázateľné
inými dôkazmi, čo v tomto prípade absentovalo.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane
v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. V zmysle zásady súčinnosti správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv.
zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo.

Záverom odvolací súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce
oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH. Existencia predmetnej faktúry, či uvádzaných zmlúv
nepostačuje, nakoľko požadovaným spôsobom nepreukazuje reálnu uskutočniteľnosť fakturovaných
služieb. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre. Výpovede konateľov všetkých zainteresovaných spoločností počas vykonávania daňovej
kontroly žiadnym vierohodným spôsobom nepreukázala reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov.
Vyslúchané osoby nevedeli s určitosťou odpovedať na všetky položené otázky, resp. na otázky, ktoré
by preukázali uskutočniteľnosť fakturovaných služieb. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním
krajského súdu, že stavba fotovoltaickej elektrárne je vo svojej podstate jednoduchou stavbou, a preto

nevedomosť konateľa dodávateľa externého riadenia o konkrétnom rozsahu a obsahu kontrolných
činnosti nad prácami dodávanými jedným zo subdodávateľov takejto stavby, je v rozpore s jeho tvrdením
o tom, že služba bola dodaná.

Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť

dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred
daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na
daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúra, ktorú predložil žalobca obsahovala
len všeobecný popis zdaniteľného plnenia.

Poukazujúc na uvedené, dospel senát odvolacieho súdu k záveru, že súd prvého stupňa sa dostatočným
spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, podrobne vyhodnotil, že
žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry. Skutkový stav zistený správcom
dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovýmsubjektom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa
ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom
požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického
uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 24S/113/2014-109 zo dňa 24.04.2015 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 246c
ods. l veta prvá O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.