Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/491/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219444
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219444.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevprávnejvecinavrhovateľaPOHOTOVOSŤ,s.r.o.sosídlomBratislava,Pribinova
ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa17.decembra2013č.k.15C/230/2012-54jednohlasnetakto

r o z h o d o l :

Odvolanie navrhovateľa o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3
ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods.
1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, ktorý
upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa
právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody, sa za
nesprávnyúradnýpostuppovažovaloporušeniepovinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola takýmto postupom spôsobená
škoda. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,

d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna zodpovednosť, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla),

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok
46 ods. 3 Ústavy - každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama
príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu
k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba
týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V súvislosti so zákonnými
podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súd v danej
veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vo vzťahu k tvrdeným zbytočným
prieťahom v exekučnom konaní súd poukazuje na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie
je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené
v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva. V exekučnej
veci 16Er/484/2011 navrhovateľ nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v snahe docieliť
urýchlené rozhodnutie vo veci. Súčasne nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo

podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s
takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí
podaní sťažovateľa. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým,

že preskúmaval exekučný titul, ktorá činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho právomoci,
toto preskúmanie vykonal neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v konaní a rozhodnutie v danej veci
vydal nie v zákonnej, 15-dňovej lehote, ale po viac ako 59 dňoch. Vychádzal z toho, že exekučné
konania EX1831/2011, ktoré bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 16Er/484/2011 bolo začaté
dňa 31.1.2011 podaním žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol až dňa 31.3.2011, t.j. po uplynutí zákonom
stanovej lehoty. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa
sa nezakladajú na pravde. V predmetnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podaná dňa 24.2.2011 a súd o nej rozhodol dňa 4.3.2011. Exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 16.3.2011, kedy bola súdnym exekútorom podaná žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol rozsudok rozhodcovského súdu. Žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 16Er/484/2011 bola okresnému súdu doručená
dňa 24.2.2011 a súd o nej rozhodol dňa 4.3.2011. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že v čase
podania žiadosti na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ako exekučných titulov neexistovala. Z tohto údaju

jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej
lehote s omeškaním viac ako 59 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Exekučný súd v prejednávanej veci
rozhodol v 8. deň po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z
uvedeného je zrejmé, že sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného
postupu.Napokonvexekučnomspisesanenachádzajúžiadneurgencienaskoršievydanierozhodnutia,
ani sťažnosť na prieťahy v konaní. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto
nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti považovať za

nesprávny. Navrhovateľ nesprávny úradný postup okresného súdu v exekučnej veci videl aj v tom, že
súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Tvrdil, že exekučný súd tým, že zasiahol do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých
v rozhodcovskom rozsudku, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanieexekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav
reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane
existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z

pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej. Ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (24.2.2011) upravovalo
povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo na návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota sa netýkala prípadov, ak boli exekučným titulom vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmiery nimi schválené a s účinnosťou od 1.6.2011 rozhodcovské rozsudky. Už toto samotné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z
formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného

titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na
to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória

a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a
nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor so spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v

spojenís§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyžadujenaplneniepríkazuvyplývajúcehozprincípuochrany
práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených
spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu
a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. V danom prípade bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. S poukazom na vyššie uvedené bol súd jednoznačne oprávnený ex offo

skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní
a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s
ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po

zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka
nebola dojednaná v súlade so zákonom a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi, tento
rozsudok ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil.
Exekučný súd dňa 4.3.2011 uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny

stav právnej neistoty, keďže súd vo veci rozhodol bezodkladne po tom, ako mu súdny exekútor doručil
žiadosť o udelenie poverenia (od doručenia žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 24.2.2011 do rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 4.3.2011 uplynulo 8 dní). V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva
i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí
Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul
v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry
tak Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Napríklad

rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci ASTURCOM TELECOMUNICACIONES SL proti
Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) Súdny dvor rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovskéhorozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Odporca
v písomnom vyjadrení vo veci samej vzniesol námietku premlčania s odôvodnením, že lehota na
uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučné konanie bolo začaté v roku 2011 doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a navrhovateľ sa predbežného prerokovania najskôr domáhal dňa 23.4.2009,
kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, čo potvrdil aj samotný odporca v písomnom vyjadrení vo veci samej zo dňa 14.5.2013. Nárok
navrhovateľa na náhradu škody súd nepovažoval za premlčaný s poukazom na cit. ust. § 19 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. V danom prípade sa navrhovateľ dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie najskôr doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, ktoré prevzal
dňa 11.3.2011. Od uvedeného dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá v čase podania
návrhu vo veci samej na súd ešte neuplynula, preto jeho právo na náhradu škody nie je možné

považovať za premlčané. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k právnemu názoru, že na strane odporcu
konajúceho prostredníctvom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa
ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny
základ na jej uplatnenie ako zodpovednosť odporcu za uplatňovanú ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov
preto návrh navrhovateľa nepovažoval za dôvodný a zamietol ho. Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby súd

vyčkal s rozhodnutím vo veci na znalecký posudok, o vypracovanie ktorého požiadal znalca z odboru
právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, ktorý by mal zodpovedať na otázky týkajúce sa
interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 v nadväznosti na justičnú prax
a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd jeho návrh na doplnenie dokazovania neakceptoval z
dôvodu, že pokiaľ navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla

škoda,malbydisponovaťdôkazmi,ktorýmibyjurelevantnepreukázal.Zadanejsituácieniejejasné,ako
navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej majetkovej škody, keď žiadnymi dôkazmi nedisponuje a žiadne
súdu nepredložil. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov
konania a nemôže odpovedať na otázky právneho charakteru. V danom prípade otázka existencie
skutočnostízakladajúcichnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdujeprávnouotázkou,nieskutkovou

a preto tento návrh na doplnenie dokazovania nebolo možné považovať za opodstatnený. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v konaní
plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil. Súd
mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. V odvolaní vo veľkosti o jednej strane uviedol
len, že proti označenému rozhodnutiu podáva v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. ), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci. Viac neuviedol.

Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 18. marca 2014 č.k. 15C/230/2012 - 59 vyzval navrhovateľa,
aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia opravil a doplnil svoje podanie zo dňa 27.02.2014

tak, že uvedie, v akom rozsahu napadá podaným odvolaním rozhodnutie súdu, v čom vidí nesprávnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia, čoho sa odvolateľ domáha. Výzvu okresného súdu si navrhovateľ
prevzal dňa 21.03.2014, čo má odvolací súd preukázané z doručenky.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 209 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal odvolanie neobsahujúce
náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti doplnil a poučí ho o následkoch
neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d/. Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie

nedoplní, alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží
súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205
ods. 1 a 2 O.s.p., ak boli dodržané podmienky podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd v uznesením zo dňa 18. marca 2014 č. k. 15C/230/2012 - 59 vyzval navrhovateľa na
odstránenie vád neúplného odvolania, v ktorom uviedol, ako treba odvolanie doplniť a zároveň poučil
navrhovateľa o následkoch neodstránenia vád odvolania v súdom stanovenej lehote.

Uvedená výzva bola doručovaná navrhovateľovi prostredníctvom pošty dňa 21.03.2014.

Krajský súd konštatuje, že v predmetnej veci podal navrhovateľ proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, ktoré nespĺňalo zákonné náležitosti odvolania v zmysle § 205 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Okresný
súd v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa na odstránenie vád podaného odvolania s poučením o

tom, ako treba vady odvolania odstrániť, ako aj o následkoch neodstránenia týchto vád. Navrhovateľ
však vady odvolania v súdom stanovenej lehote, ani do rozhodnutia odvolacieho súdu, neodstránil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie navrhovateľa v zmysle § 218 ods. 1 písm.
d/ O.s.p. odmietol.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .