Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/291/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207915
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207915.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
advokátka so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnému: R. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
XXX/X, V., o vymoženie sumy 1.397,79 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno č.k. 8Er/693/2015-14 zo dňa 18. septembra 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
20.04.2015. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní"), § 39, § 52 ods. 1 - 4,
§ 53 ods. 1, 2 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 477/2008
Z.z. (ďalej len "Občiansky zákonník"). V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom
na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej

bankovej asociácie sp. zn. II/2014-1978 zo dňa 28.04.2014. S poukazom na uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a 6 Cdo 143/2011 preskúmal zmluvu o poskytnutí flexipôžičky zo
dňa 28.09.2009 uzavretú medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová
banka, a.s), kde v článku III bod 5 bolo uvedené znenie rozhodcovskej doložky. Súd mal z predložených
dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť
nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa predmetnej zmluvy sa

veriteľ,ktorýkonávrámcipredmetusvojejobchodnejčinnosti,zaviazalposkytnúťdlžníkovi(povinnému),
ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver a dlžník
(povinná) sa zaviazal úver zvýšený o náklady vrátiť v mesačných splátkach. Na základe uvedeného
súd vyhodnotil predloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Okrem toho dospel k názoru, že v danom
prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by

spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by s ním bolo zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením
zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nepovažoval súd zároveňaj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, pretože na jej platnosť bolo nevyhnutné jej individuálne
dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade
nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je

v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe toho súd dospel k záveru,
že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok
nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom. Súd prvého stupňa po zhodnotení všetkých
uvedených dôvodov žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil
zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa
výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvého stupňa bol oprávnený

skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a
skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Exekučnýsúdboloprávnenýskúmaťrozhodcovskýrozsudokakoexekučnýtitullenvzákonomurčených

medziach, pričom o platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na
nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl. VIII. bodu
3 Všeobecných obchodných podmienok, VÚB, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách,

ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku
neodmietol. Dôvodil aj, že súd prvého stupňa porušil zákaz retroaktivity vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR aplikáciou ustanovení § 52 a nasl. OZ v znení pred účinnosťou tohto znenia tým, že OZ v čase
uzavretia zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava OZ

vzťahuje. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153
ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého
stupňa alebo samotný exekučný súd. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým, že exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený

pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému
stavu, čím exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastníkom konania. V súvislosti s aplikáciou
sekundárnehoprávaEÚajudikatúrySúdnehodvoraEÚsavyjadril,žezáveroneplatnostirozhodcovskej
doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a
jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný.

V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru
Súdneho dvora EÚ, keďže sa podľa oprávneného vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania. Za porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní označil skutočnosť, keď
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia vydávajú aj zamietajú. Záverom

uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len
na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd mu svojim
postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uzneseniadospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 30.03.2015, kedy
bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD. doručený návrh na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie, sp. zn. II/2014-1978 zo dňa 28.04.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
21.07.2014 a vykonateľnosť dňa 24.07.2014. Súdny exekútor predložil súdu prvého stupňa spolu so

žiadosťou o udelenie poverenia aj návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, plnomocenstvo, zmluvu
o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 28.09.2009, vrátane všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom. Následne súd prvého stupňa obsadený
vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na

výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru, banky a pobočky zahraničných bánk
sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní

stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa § 93b ods. 2 citovaného zákona návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sanevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom v znení účinnom do 31.12.2014, konaní exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.

Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými

stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

Ak súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúma súlad exekučného titulu (v tomto prípade rozhodcovského
rozsudku), žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a aj návrhu na vykonanie exekúcie so
zákonom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené

alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy)
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd
poukazujenarozsudokSúdnehodvoravoveciC-40/80,AsturcomTelecomunicacionesSLprotiCristina
RodríguezNogueirazodňa6.októbra2009.Zvýrokuuvedenéhorozsudkuvyplýva,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na

tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého
stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa

nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky
nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého

stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Formuláciou rozhodcovskej doložky v článku III bod 5 zmluvy a čl. IX bod 3 všeobecných obchodných
podmienok došlo aj k rozporu s ustanovením § 93b ods. 2 zákona o bankách, ktoré ukladalo bankám
povinnosť dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku. Tým, že prijatie riešenia sporu v
rozhodcovskom konaní bolo zakomponované priamo do textu príslušnej formulárovej zmluvy a aj v rámci
všeobecných obchodných podmienok, povinný nemal reálnu možnosť rozhodcovskú doložku neprijať.

Podpisom zmluvy povinný automaticky súhlasil aj so znením rozhodcovskej doložky, bez toho, aby si
znenie zmluvy (a teda aj rozhodcovskej doložky) mohol s právnym predchodcom oprávneného (VÚB,
a.s.) individuálne dojednať.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za

neopodstatnené. Súd prvého stupňa ako exekučný súd správne v štádiu posudzovania rozporu žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného
titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na základe ktorého
žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.