Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6910206658
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6910206658.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci navrhovateliek 1/ R. E.
rod. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX, XXX XX I. P., a 2/ D. H. rod. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom O.
XXX, XXX XX I. P., právne zastúpených JUDr. Róbertom Lakatošom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Daxnerova 5, 979 01 Rimavská Sobota, proti odporcom 1/ B. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom O.
XXX/X, XXX XX I. P., a 2/ O. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX/X, XXX XX I. P., právne zastúpeným
JUDr. Marianom Dzuroškom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Hviezdoslavova 468/31,
979 01 Rimavská Sobota, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, na

základe odvolania odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 12C/76/2010
- 148 zo dňa 25. 09. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovia 1/ a 2/ sú p o v i n n í nahradiť navrhovateľkám 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania
predstavujúce trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 108,88 Eur a to tak, že odporca 1/ nahradí
každej z odporkýň 1/ a 2/ po 27,22 Eur, a odporca 2/ nahradí každej z odporkýň 1/ a 2/ taktiež po

27,22 Eur, k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Róberta Lakatoša, advokáta, Advokátska kancelária so
sídlom Daxnerova 5, 979 01 Rimavská Sobota, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozhodol rozsudkom
zo dňa 25. 09. 2012 na základe návrhu navrhovateliek o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti tak, že podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti
zapísanej na liste vlastníctva č. XXX Správy katastra v Rimavskej Sobote ako rodinný dom súpisné
číslo XXX (situovaný na C KN parcele č. XXX/XX) kat. územia I. P. sa zrušuje a vyporiadava tak,
že nehnuteľnosť (rodinný dom súp. č. XXX) sa prikazuje do podielového spoluvlastníctva v pomere k

celku zhodne po 1-ici navrhovateľky 1/ R. E. a navrhovateľky 2/ D. H. (prvý výrok). Zároveň rozhodol,
že navrhovateľka 1/ je povinná zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu každému po 1.283,33 Eur a
navrhovateľka 2/ je povinná zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu každému po 1.283,33 Eur, do 15 dní po
právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok). O trovách konania rozhodol tak, že odporca 1/ je povinný
nahradiť navrhovateľkám 1/ a 2/ trovy konania každej po 246,16 Eur a odporca 2/ je povinný nahradiť
navrhovateľkám 1/ a 2/ trovy konania tiež každej po 246,16 Eur, pričom tieto trovy (spolu vo výške
984,63 Eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 307,- Eur, znalečného vo výške

134,71 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 542,92 Eur) sú povinní zaplatiť právnemu zástupcovi
navrhovateliek (tretí výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľky sa (prostredníctvom právneho
zástupcu) domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti - stavberodinného domu súpisné č. XXX v Obci I. P., ku ktorej sú na LV č. XXX zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci navrhovateľka 1/ v podiele 1/3-iny, navrhovateľka 2/ v podiele 1/3-iny, odporca 1/ v podiele
1/6-iny a odporca 2/ v podiele 1/6-iny. Ide o poschodový rodinný dom so sedlovou strechou nachádzajúci

sa intraviláne Obce I. P., na O. ulici, ktorý je situovaný na právne neusporiadanom pozemku C KN
parc. č. XXX/XX, kat. územia I. P.. Rodinný dom užívajú s rodinnými príslušníkmi (užívajú poschodie),
užíva ho aj odporca 1/ s rodinnými príslušníkmi (užíva prízemie), a odporca 2/ ho neužíva. Manželka
odporcu 1/ vyvoláva medzi obyvateľmi domu nezhody a nedorozumenia. Majú preto záujem nadobudnúť
predmetnú nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva po polovici a nemienia ďalej trpieť násilné

správanie sa voči ním zo strany spolubývajúcich. Navrhli preto spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať
tak, že nehnuteľnosť bude prikázaná po polovici do ich podielového spoluvlastníctva a budú zaviazané
vyplatiť odporcom na vyrovnanie každá z nich každému odporcovi po 1.383,- Eur.
Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že účastníci konania sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti a to stavby rodinného domu súpisné č. XXX nachádzajúceho sa na parcele č. XXX/
XX kat. územia I. P. a to navrhovateľky po 1/3-ine a odporcovia po 1/6-ine. Právny vzťah k parcele

pod stavbou nie je evidovaný na liste vlastníctva. Konštatoval, že predmetom tohto konania je len
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k stavbe rodinného domu (ďalej len "dom", event.
„nehnuteľnosť“).
V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia poukázal okresný súd na zákonné ustanovenia upravujúce
zrušenie podielového spoluvlastníctva (§ 141 ods. 1, 142 ods. 1a 2 Občianskeho zákonníka - ďalej aj

„OZ“) a na to, že právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený
aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Poukázal na to, že Občiansky zákonník upravuje jednotlivé
spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne upravuje aj ich poradie, ktoré je pre súd
záväzné. Vysvetlil, za splnenia akých podmienok prichádza do úvahy každý z troch spôsobov zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva a kedy môže výnimočne dôjsť k zamietnutiu návrhu na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
V súvislosti s riešením otázky spôsobu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva okresný súd
konštatoval, že spočiatku všetci účastníci zhodne tvrdili, že nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná, a
preto bola do konania pribratá znalkyňa S.. Y. Y. na ocenenie nehnuteľnosti. Znalkyňa stanovila

všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti na 15.400,- Eur. Konkrétne námietky proti posudku vznesené neboli.
Po zmene názoru odporcu 1/, ktorý uviedol, že zistil, že dom je reálne deliteľný, bol do konania pribratý
znalec S.. J. X., na posúdenie reálnej deliteľnosti domu a rozpočet stavebných úprav k reálnej deľbe.
Podľa jeho znaleckého posudku sú náklady na stavebné úpravy vyplývajúce z rozdelenia značne
vysoké a odhadol ich na sumu 8.791,- Eur, čo činí 57,8 % zo všeobecnej hodnoty domu, pričom je

potrebné počítať aj s ďalšími nákladmi a to v spojitosti s vypracovaním projektovej dokumentácie na
zmenu stavby a inžiniersku činnosť spojenú s vybavením stavebného povolenia a kolaudácie stavby,
v prípade rozdelenia pozemkov náklady na vypracovanie geometrického plánu a prípadné ďalšie
náklady (oplotenie, kúpa pozemkov a pod.). Znalec vyslovil záver, že reálna deľba nehnuteľností je
z ekonomického hľadiska nevýhodná a neodporúča ju realizovať. Ani voči tomuto posudku zásadné

pripomienky vznesené neboli mimo. Odporca 1/ sa písomne vyjadril tak, že je ochotný zrealizovanie
deliacej konštrukcie primerane znášať a rozhodne nemusí vyjadrovať nákladovosť vyčíslenú znalcom.
Ide o problém ponuky a dopytu na trhu.
Okresný súd preto v prvom rade skúmal možnosť reálnej deľby domu, keďže reálna deľba je prvým
zo spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. V tejto súvislosti poukázal na to,

že všeobecná hodnota domu je 15.400,- Eur a náklady spojené s reálnou deľbou cca 8.791,- Eur
+ náklady minimálne na projektovú dokumentáciu na zmenu stavby a inžiniersku činnosť spojenú s
vybavením stavebného povolenia a kolaudáciu stavby. Následne konštatoval, že reálna deľba domu by
nepochybne vyžadovala väčšie náklady na stavebné úpravy a to aj v prípade, že práce by bolo možné
zabezpečiť aj za nižšiu cenu, ako odhadol znalec. Odporca 1/ síce uviedol, že on je ochotný znášať

tieto náklady, avšak súd vzal do úvahy aj ďalšie preukázané skutočnosti, a to konkrétne že reálna deľba
by si vyžiadala tak radikálny zásah do bývania, pri ktorom by sa bývanie navrhovateliek na poschodí a
bývanie odporcu 1/ na prízemí malo zmeniť na bývanie u oboch na obidvoch podlažich. Okresný súd
zobral do úvahy aj stanovisko navrhovateliek, že ako spoluvlastníčky nemajú záujem na svojpomocnej
prestavbe a vzhľadom na rozsah prác by pri tak značných zásahoch nemali v čase prestavby kde bývať.

Taktiež zobral do úvahy prehlásenie odporcu 1/, že má našetrených asi 3.000,- Eur a že by chcel práce
vykonávať postupne, pričom odporca 2/ uviedol, že mu nevie finančne vypomôcť. Odporca 1/ pri otázke
ohľadom spravdepodobnenia financovania tiež uznal, že proti nemu bolo vedených viacero exekúcií,
avšak podľa jeho vyjadrenia preto, lebo nemá záujem vyplatiť exekúcie naraz, lebo postupne sa muto strháva. V súčasnosti zarába do 400,- Eur netto mesačne. Okresný súd preto dospel k záveru, že
náklady spojené s rozdelením domu by dosiahli minimálne polovicu jeho všeobecnej hodnoty, avšak
vzhľadom aj na náklady spojené s dokumentáciou je viac ako pravdepodobné, že celkové náklady by

boli oveľa vyššie a preto konštatoval záver, že dom nie je reálne deliteľný.
Keďže druhým spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva je prikázanie veci za primeranú
náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, okresný súd následne skúmal tento spôsob
vyporiadania. V tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade je tento spôsob vyporiadania možný a
reálny a preto podľa § 142 ods. 1 OZ zrušil spoluvlastníctvo účastníkov k domu a tento prikázal

navrhovateľkám v rovnakom pomere, pričom ich zaviazal na zaplatenie náhrady vyrovnávacieho podielu
odporcom za ich podiely. Navrhovateľky si chceli spoluvlastníctvo zachovať, pretože o užívaní sa
vedia dohodnúť. O prikázaní do vlastníctva uvažoval aj odporca 1/, avšak s prihliadnutím na veľkosť
spoluvlastníckych podielov, keď navrhovateľky spolu vlastnia 2/3-iny domu a odporca 1/ len 1/6-inu,
niet dôvodu uprednostniť menšinového spoluvlastníka. Pri ustálení výšky primeranej náhrady vychádzal
okresný súd zo znaleckého posudku S.. Y. Y., v ktorom stanovila všeobecnú hodnotu metódou polohovej

diferenciácie, teda zohľadnila trh s nehnuteľnosťami, polohu, technický stav, svetovú orientáciu, okolie
nehnuteľnosti a ďalšie ukazovatele uvedené v posudku. Keďže podielové spoluvlastníctvo účastníkov
domu zrušil a dom prikázal do vlastníctva navrhovateľkám po polovici, súčasne každú z nich zaviazal k
povinnostizaplatiťkaždémuzodporcovnáhraduvovýške1/12-inyzhodnotydomu(obidvajaodporcovia
takto dostanú náhradu za 2/12-inu, t. j. ich doterajšiu spoločnú 1/6-inu podielu).

Okresný súd skúmal i to, či v tomto prípade nie sú dané dôvody na to, aby podľa ustanovenia § 142 ods.
2 OZ nezrušil a nevysporiadal podielové spoluvlastníctvo uvedeným spôsobom. Konštatoval, že nezistil
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali takýto postup. V tejto súvislosti uviedol,
že za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo
sa podľa judikatúry považujú okolnosti prevažne subjektívneho charakteru tak na strane odporcu (najmä

jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti,
nedostatok možností uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť), ako aj
na strane navrhovateľa (najmä, ak mu ide len o vyriešenie užívacích vzťahov, pričom otázka zániku
spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo, že vec má v úmysle predať. Odporca 1/ v dome býva od
r. XXXX, kedy mu zomrel starý otec, po ktorom účastníci predmetný dom zdedili (predtým býval v byte

vo L. B., ktorý mal v nájme). Odvtedy užíva celé prízemie domu spolu s manželkou, dvomi dospelými
deťmi a vnučkou. Okresný súd zároveň poznamenal, že v priebehu celého konania bolo bezpochyby
zrejmé, že odporca 1/ sa nevie zmieriť s tým, že je spoluvlastníkom len 1/6-iny domu a vnútorne je
presvedčený o tom, že pri rozhodnutí o dedičstve bol poškodený. Zrejme to plynie z toho, že jeho
starý otec zanechal závet, tento však v zmysle § 479 OZ odporoval zákonu, bol v tej časti neplatný, a

preto navrhovateľky ako dcéry zdedili po 1/3-ine domu a odporcovia ako vnuci (ich matka L. Y., dcéra
poručiteľa, zomrela) zdedili podiel po matke 1/3-inu v rovnakom podiele, teda takto spolu zdedili podiel
vo výške 1/6-iny. Otázka výšky podielov, teda že sú nesprávne vedené, rezonovala zo strany odporcu
1/ na všetkých pojednávaniach. Ďalej okresný súd poukázal na to, že odporca 1/ je zamestnaný, nie
je odkázaný na bývanie v spornej nehnuteľnosti, pretože možnosti na bývanie či už v nájme alebo v

menšom rodinnom dome v okrese sú. Odporca 1/ nie je ani sociálne odkázaný, pretože má úspory
(podľa jeho výpovede asi 3.000,- Eur). Podľa zhodných výpovedí jeho a odporcu 2/ vyplatil odporcovi
2/ za jeho podiel 150.000,- Sk, avšak tieto peniaze mu potom mali byť vrátené. Jeho zdravotný stav
mu umožňuje byť zamestnaný. Nemá už maloleté deti. Na základe uvedených skutočností okresný súd
konštatoval, že neboli zistené žiadne okolnosti vedúce k záveru o dôvodoch hodných osobitného zreteľa

na nezrušenie spoluvlastníctva. Pokiaľ odporca 1/ poukazoval na to, že za vyplatenú náhradu za podiel
si nezaobstará bývanie zodpovedajúce doterajšiemu štandardu, v tejto súvislosti okresný súd poukázal
na to, že jeho podiel v dome je len 1/6-ina, pričom však doteraz užíval celé prízemie, čo aj s pripočítaním
podielu 1/6-iny od odporcu 2/ je len 1/3-ina celého domu, a preto nemôže argumentovať, že za náhradu
za podiel si nezabezpečí doterajší štandard bývania, keď nezohľadňuje skutočnosť, že užíval oveľa viac,

ako by zodpovedalo jeho podielu. Vyplatená náhrada za podiel má slúžiť na zabezpečenie si nového
bývania (napr. nájom), resp. na zakúpenie si podielu v inej nehnuteľnosti, kde by bol súhlas so vznikom
spoluvlastníctva.
Z uvedených dôvodov preto okresný súd návrhu navrhovateliek podľa § 142 ods. 1 OZ vyhovel,
podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil a navrhovateľky zaviazal zaplatiť odporcom

náhradu na vyrovnanie podielov. Zároveň konštatoval, že podľa prvej vety § 160 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku im (navrhovateľkám) na základe ich návrhu určil dlhšiu lehotu na plnenie, a to 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a navrhovateľkám, ktoré mali plný úspech v konaní priznal náhradu trov konania
voči odporcom, ktorí boli v konaní neúspešní. V odôvodnení podrobne špecifikoval štruktúru priznanej

náhrady trov konania, spôsob jej výpočtu a rozsahu náhrady vo vzťahu k jednotlivým navrhovateľkám.

Proti rozsudku podali odporcovia 1/ a 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote
odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedli, že podľa ich názoru prvostupňový súd

dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem toho neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázali na
to, že primárnym dôvodom navrhovateliek na podanie návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva
k domu malo byť údajné násilné a agresívne správanie sa manželky odporcu 1/ k navrhovateľkám.
Napriek tomu, že sa v rámci trestného i priestupkového konania jednoznačne preukázala nepravdivosť

týchto tvrdení navrhovateliek, súd túto okolnosť z hľadiska riešenej problematiky vyhodnotil ako
nepodstatnú a pre rozhodnutie vo veci ako irelevantnú. Sú presvedčení, že pokiaľ mal súd podklady
o tom, že navrhovateľkami tvrdené skutočnosti o dôvode, ktorý viedol k podaniu návrhu na zrušenie
podielového spoluvlastníctva sú nepravdivé a zavádzajúce, a navyše mal nepochybne zistené, že
do tej doby bolo bývanie odporcu 1/ s 5-člennou rodinou v nehnuteľností s dvomi samostatnými

bytovými jednotkami a osobitnými vchodmi, do ktorej investoval nemalé finančné prostriedky nerušené
a bezproblémové, mal hlbšie skúmať možnosť aplikácie ustanovenia § 142 ods. 2 OZ, samozrejme,
v prípade, ak by boli jednoznačné dôkazy pre záver o nemožnosti rozdelenia veci. Ďalej poukázali
na existenciu skutočností, ktoré jednoznačne odrážajú ich sociálnu situáciu, stav odkázanosti odporcu
1/ s rodinou na spornú nehnuteľnosť, osobnú väzbu na nehnuteľnosť a taktiež na to, že za súdom

určenú hodnotu vyrovnacieho podielu nemôže odporca 1/ uspokojiť svoje bytové potreby. Zopakovali, že
vyššie uvedené úvahy o možnostiach aplikácie ustanovenia § 142 ods. 2 OZ prichádzajú do úvahy len
v situácii, ak by nebolo možné nehnuteľnosť reálne rozdeliť. Znalec z odboru stavebníctva S.. J. X. pri
posudzovaní možnosti reálneho rozdelenia domu dospel k jednoznačnému záveru, že takáto možnosť
tu je. Prvostupňový súd však napriek tomu a napriek jednoznačne vyjadrenej ochote odporcov 1/ a 2/

investovať svoje finančné prostriedky do zrealizovania reálnej deľby navrhovanej znalcom k takémuto
spôsobu zrušenia podielového spoluvlastníctva nepristúpil, s poukázaním na vysoké stavebné náklady.
V tejto súvislosti poukázali na to, že stavebné náklady na rozdelenie domu predstavujú len asi polovicu
jeho všeobecnej hodnoty. Ďalej namietali, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že reálne rozdelenie
domu v prislúchajúcich podieloch je záležitosť oboch zúčastnených strán sporu, t.j. tak navrhovateliek

ako i ich (odporcov) a teda náklady na reálne rozdelenie domu by mali znášať všetci podľa výšky svojich
podielov. Tejto zodpovednosti sa navrhovateľky nemôžu zbaviť len prehlásením, že nie sú ochotné
znášať náklady s reálnym rozdelením veci, pretože zo zákona vyplýva tento spôsob vyporiadania ako
primárny. Okrem toho uviedli, že v rámci konania sa mala skúmať aj miera účastníkov na zveľaďovaní
spornejnehnuteľnosti.Vsúvislostisrozhodnutímotrováchkonanianamietali,ženavrhovateľkyvnávrhu

na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva uviedli účelovo nepravdivý dôvod o údajnom násilnom a
agresívnom správaním sa manželky odporcu 1/, požadovali prikázanie nehnuteľnosti za náhradu do ich
výlučnéhovlastníctvanapriektomu,žeprimárneprichádzadoúvahyreálnadeľba,ačojenajdôležitejšie,
pred podaním návrhu na súd sa ani nepokúsili vyporiadať podielové spoluvlastníctvo mimosúdne, v
tomto smere neurobil žiaden úkon. Preto zastávajú názor, že prvostupňový súd mal na rozhodnutie o

trovách konania aplikovať ustanovenie § 143 Občianskeho súdneho poriadku, prípadne rozhodnúť, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľky 1/ a 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov
navrhli odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny a vydaný na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu v celom rozsahu potvrdiť a odporcov zaviazať k povinnosti
nahradiť im trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia, ktorých výšku presne
špecifikovali. Uviedli, že odvolanie odporcov považujú za právne a skutkovo nedôvodné. Podrobne
reagovali na argumenty odporcov uvedené v odvolaní. Poukázali najmä na to, že prvostupňový súd v
rozhodnutí správne zohľadnil, že sú nadpolovičnými spoluvlastníčkami nehnuteľností, keďže každá z

nich disponuje 1/3-inovým spoluvlastníckym podielom, pričom odporcovia disponujú len zvyšným 1/3-
inovým spoluvlastníckym podielom. Konštatovali, že zákonodarca v ustanovení § 142 OZ zakotvil, že
je právom každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, čo vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, abyzotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Na rozdiel od odporcov preto zastávajú názor, že prvostupňový súd
postupoval správne, keď predmetom jeho dokazovania nebolo zisťovanie, či odporcovia, respektíve
ich rodinní príslušníci boli akýmkoľvek spôsobom postihnutí za svoje konanie voči ním. Napriek

tomu, že odporca 1/ v odvolaní poukazuje na svoju sociálnu situáciu, v priebehu celého konania
tvrdil, že disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na prestavbu rodinného domu na dva
samostatné domy. Po zohľadnení sumy, ktorú sú mu povinné poskytnúť ako hodnotu vyrovnacieho
podielu, by disponoval dostatočnými finančnými prostriedkami aj na zakúpenie samostatného bývania.
V kontexte s touto skutočnosťou sa preto jeho tvrdenia ohľadom jeho sociálnej situácie javia byť

účelovými a nepravdivými. Za účelové a nepravdivé označili i tvrdenia odporcov uvedené v odvolaní
o zaťažení nehnuteľnosti dlhmi. V súvislosti s argumentami odporcov uvedenými v odvolaní ohľadom
vyporiadania podielového spoluvlastníctva formou rozdelenia veci, ktoré je spojené s nevyhnutnými
investíciami poukázali na to, že odporca 2/, ktorý v priebehu celého konania tvrdil, že svoj podiel už
previedol na odporcu 1/ nikdy ani náznakom nespomenul akúkoľvek ochotu investovať do prestavby
domu a tvrdil že bývanie má vyriešené v samostatnom rodinnom dome, avšak v odvolaní už spolu

s odporcom 1/ tvrdí, že takúto ochotu prejavoval. O tendenčnosti a účelovosti tvrdení odporcov v
odvolaní svedčí napríklad aj skutočnosť, že tvrdia, že znalec ustálil výšku stavebných nákladov na
rozdelenie nehnuteľností ako „len asi polovicu“ všeobecnej hodnoty rodinného domu, pričom však tieto
stavebné náklady predstavujú viac ako polovicu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a to konkrétne viac
ako 57 %, pričom ešte treba prihliadnuť na poznámku znalca, že k tejto sume ešte treba pripočítať

aj ďalšie náklady. Za neakceptovateľnú považujú aj námietku odporcov v odvolaní, kde v prípade
reálnej deľby nehnuteľnosti by (navrhovateľky) mali alikvotným podielom znášať náklady spojené s
rozdelením domu. Odhliadnuc od toho, poukázali i na to, že prípadným reálnym rozdelením domu
by boli vytvorené bytové jednotky, z ktorých ani jedna by nebola vhodná na uspokojenie bytových
potrieb všetkých účastníkov konania, keďže znalec v znaleckom posudku uvádza, že spoločnému 1/3-

inovému spoluvlastníckemu podielu odporcov by po prestavbe mohol zodpovedať len menší dvojizbový
byt s kuchynským kútom, ktorý by podľa ich názoru rozhodne nepostačoval pre početnejšiu rodinu
odporcu 1/. V súvislosti s tvrdeniami odporcov ohľadom investícií do domu uviedli, že odporcovia nikdy
v rámci prvostupňového konania nepreukázali, akým spôsobom sa mali podieľať na zveľaďovaní domu.
Takéto tvrdenie ani nemohli produkovať už z toho dôvodu, že nehnuteľnosť nikdy nezveľaďovali, v

skutočnosti odporca 1/ len vykonával bežnú údržbu prízemia rodinného domu. Záverom poukázali aj
na náhlu zmenu postoja odporcov vo vzťahu k spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva,
kedy z pôvodne navrhovaného reálneho rozdelenia veci aktuálne žiadajú zamietnutie návrhu z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, čo tiež svedčí o tom, že skutočným záujmom odporcov nebolo hľadať vo
veci konštruktívne riešenie, ktoré by uspokojilo obidve strany sporu, ale v maximálnej možnej miere sa

vo veci priečiť a neúmerne predlžovať súdne konanie.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec
prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok
okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje,
že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré
je jednak podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava
so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v

ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p..Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.) preto
poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odporcov uvedené v
odvolaní.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd nemal dôvod bližšie skúmať údajné
násilné a agresívne správanie manželky odporcu 1/ k navrhovateľkám, pretože motív podania návrhu o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je v takomto konaní irelevantný. Ak spoluvlastník
nemá záujem na ďalšom trvaní spoluvlastníckeho vzťahu a medzi spoluvlastníkmi nedôjde k dohode
o zániku a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, má každý z podielových spoluvlastníkov právo

podať návrh na súd o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo vyplýva zo zásady
že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Preto skutočnosť, či
zo strany manželky odporcu 1/ došlo k násilnému a agresívnemu správaniu sa k navrhovateľkám,
resp., či tvrdenie navrhovateliek v návrhu je nepravdivé, je z hľadiska tohto konania nepodstatná.
I keby sa preukázalo, že uvedené tvrdenie navrhovateliek bolo nepravdivé, nie je to dôvod hodný
osobitného zreteľa na nezrušenie a nevyporiadanie spoluvlastníctva prikázaním veci alebo predajom

veci a rozdelením výťažku v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 OZ. Aj za situácie, ak sú vzájomné
vzťahy a vzájomné spolužitie podielových spoluvlastníkov bezkonfliktné a niektorý zo spoluvlastníkov
nemieni ďalej zotrvávať v spoluvlastníckom vzťahu, bezkonfliktnosť medzi spoluvlastníkmi nemôže
byť (bez existencie ďalší okolností, ktoré majú zásadný charakter) dôvodom na postup podľa § 142
ods. 2 OZ. V prejednávanej veci neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by bolo možné považovať za

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie súdu v zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na odôvodnenie prvostupňového súdu, s ktorým
sa plne stotožňuje.
Okresný súd postupoval v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OZ, keď v prvom rade skúmal
možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci (domu). S

jeho záverom ohľadom nemožnosti realizácie zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
touto formou sa odvolací súd stotožňuje a aj v tomto smere poukazuje na jeho odôvodnenie, ktoré
vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a zo správneho a logického záveru. Odvolací súd v tejto
súvislosti len dopĺňa, že reálne rozdelenie domu by potenciálne prichádzalo do úvahy v prípade, ak
by obidve strany sporu disponovali rovnakými spoluvlastníckymi podielmi, v dôsledku čoho by mohli

vzniknúť dve samostatné rovnocenné bytové jednotky. To však nie je tento prípad. Navyše, za situácie,
keď navrhovateľky spolu disponujú majoritným podielom k domu, nie je možné po nich spravodlivo
požadovať, aby sa podieľali na náhrade nákladov spojených s rozdelením domu alikvotnou výškou
zodpovedajúcou ich podielom, najmä za stavu, keď odmietajú realizáciu tohto spôsobu vyporiadania
podielového spoluvlastníctva z dôvodu narušenia vzájomných vzťahov.

Keďže prvý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva v tomto prípade neprichádza do úvahy,
okresný súd rozhodol vecne správne, keď podielové spoluvlastníctvo účastníkov vyporiadal druhým
zákonným spôsobom - a to, že dom prikázal do podielového spoluvlastníctva navrhovateliek (každej
v podiele 1-ice k celku) a zároveň im uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/ príslušnú hodnotu
vyrovnávacieho podielu určenú zo všeobecnej hodnoty domu. Zohľadnil pritom jednak zásadnú

skutočnosti, že navrhovateľky spoločne disponujú majoritným podielom k domu a taktiež tým prihliadal
na jeho účelné využitie, pretože navrhovateľky v ňom mienia i naďalej bývať. Odvolací súd sa nemohol
stotožniť s argumentáciou odporcov, resp. s argumentáciou týkajúcou sa odporcu 1/ o nemožnosti
zabezpečiť si bývanie. Už v prvostupňovom konaní tvrdil, že disponuje finančnými prostriedkami na
eventuálne investície na rozdelenia veci a po obdržaní vyrovnávacieho podielu by mal mať dostatok

finančných prostriedkov na zabezpečenie si bývania, minimálne vo forme nájmu bytu.
Odporcovia sa odvolali do celého rozsudku prvostupňového súdu, teda aj do výroku o trovách konania.
Namietali, že prvostupňový súd mal na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 143
O.s.p., prípadne rozhodnúť, že žiaden z účastníkov nemá právo náhradu trov konania. Odôvodnili to
tým, že navrhovateľky v návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva uviedli účelovo nepravdivý

dôvod o údajnom násilnom a agresívnom správaní sa manželky odporcu 1/ a požadovali prikázanie
nehnuteľnosti za náhradu do ich výlučného vlastníctva napriek tomu, že primárne prichádza do
úvahy reálna deľba, a čo je najdôležitejšie, pred podaním návrhu na súd sa nepokúsili o mimosúdne
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že, ak
podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym

rozhodnutím súdu presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšal s druhým
spoluvlastníkom dohodnúť a aký následne navrhol v súdnom konaní, bol v súdom konaní v plnom
rozsahu úspešný (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2012, sp.
zn. 4 M Cdo 10/2012 - <.. V tomto prípade je nesporné, že navrhovateľky boli v konaní úspešné,pretože k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím došlo takým spôsobom,
akého sa v návrhu domáhali. Striktne trvať na tom, aby preukázali, že pred konaním sa márne pokúšali
s odporcami dohodnúť na mimosúdnom vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by bolo vzhľadom k

okolnostiam neadekvátne, pretože je nesporné, že vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami boli už
pred podaním návrhu zásadným spôsobom narušené a i zo správania odporcov počas celého konania je
zrejmé, že zastávajú úplne odlišný názor na spôsob vysporiadania podielového spoluvlastníctva (ktorý
sa v priebehu konania dokonca menil, no nikdy nebol v súlade s názorom navrhovateliek). Dôvod na
nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľkám by vznikol len v prípade, ak by síce bol súdnym

rozhodnutím akceptovaný ich návrh na konkrétny spôsob vysporiadanie podielového spoluvlastníctva,
pred podaním návrhu na súd by sa nepokúšali s protistranou (spoluvlastníkom, resp. spoluvlastníkmi)
dohodnúť a druhá strana sporu by počas súdneho konania s navrhovaným spôsobom vysporiadania
súhlasila, čo však nie je tento prípad. Rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania je preto vec
nesprávne.
Pretože odvolací súd je (podľa § 212 ods. 1 O.s.p.) rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný i v

prípade odvolania do výroku o trovách konania a odporcovia v odvolaní nenamietali, resp. nespochybnili
správnosť výpočtu navrhovateľkám priznaných trov prvostupňového konania, odvolací súd sa týmto
aspektom (výškou priznaných trov konania) nezaoberal. Skúmal len to, či na strane navrhovateliek
existoval procesnoprávny dôvodu (základ) na priznanie trov prvostupňového konania.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

Navrhovateľky 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešné a preto im podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142
ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si riadne a včas uplatnili

v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov. Na základe týchto skutočností odvolací súd zaviazal
odporcov 1/ a 2/, ktorí boli v odvolacom konaní neúspešní, k povinnosti nahradiť navrhovateľkám
1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v celkovej výške 108,88 Eur. Uvedené trovy odvolacieho konania
navrhovateliek predstavujú trovy ich právneho zastúpenia pozostávajúce z tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu odporcov vo veci samej v sume

50,625 Eur pre každú odporkyňu zvlášť (základná sadzba tarifnej odmeny určená hodnoty sporu - z
podielu každej odporkyne vo výške 2.566,66 Eur, podľa § 10 ods. 1, 5 s použitím § 13 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. b) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov - ďalej len „vyhláška“)
a z režijného paušálu vo výške 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), s tým, že odporcovia sú povinní nahradiť

uvedené trovy odvolacieho konania jednotlivým navrhovateľkám v rovnakom pomere, t.j. každý odporca
každej navrhovateľke po 27,22 Eur, a to podľa § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám, resp. na účet ich právneho
zástupcu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.