Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215201604
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215201604.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného H., PhD., advokátkou, so sídlom U. proti
povinnému: K. J., bytom U. Q. U., J. C. F. č. XXXX/X, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie
1.984,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou zo dňa 3. júla 2015, č. k. 6Er/162/2015 - 48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom zo dňa 15.03.2015, doručeným exekútorskému
úradu dňa 30.03.2015, sa oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu domáha proti povinnému

vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 1.984,81 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IA-C/0912/0197 zo dňa 26.04.2013,
ktorý podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti mal nadobudnúť právoplatnosť dňa
31.05.2013 a vykonateľnosť dňa 04.06.2013. Dôvodil, že právny predchodca oprávneného (Poštová
banka, a.s.) a povinný uzavreli dňa 29.11.2010 zmluvu o úvere, ktorej súčasťou sú Obchodné podmienky

preúveraVšeobecnéobchodnépodmienky.Poukázalnaskutočnosť,žezlistinnýchdôkazovnevyplýva,
že by povinný zmluvu uzavrel za účelom podnikania, resp. pri výkone podnikateľskej činnosti. Zastával
názor, že zmluva, ktorú jej účastníci uzavreli, má formu spotrebiteľskej zmluvy. Jej súčasťou sú aj
predložené Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú vopred pripravené a ktoré dlžník - povinný
nemohol pred podpisom zmluvy ovplyvniť. Dospel k názoru, že v danej veci zmluvné podmienky,
ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy vylučujú za určitých podmienok uplatňovanie pravidiel na

ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka zakomponovaná do II. Časti - Spoločné ustanovenia do
bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere,
nebola individuálne dojednaná a dlžník pri podpise zmluvy nemohol ovplyvniť jej podstatu a zmysel.
Veriteľ nehľadel na skutočnú vôľu dlžníka - spotrebiteľa podrobiť sa pre prípad sporu rozhodcovskému
konaniu. Už vopred, ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu s dlžníkom, si tak pripravil možnosť, aby
mohol vylúčiť ochranu práv dlžníka - spotrebiteľa všeobecným súdom. Je treba mať na zreteli účinky

ustanovenia § 106 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bráni po začatí rozhodcovského konania
konať všeobecnému súdu. V prípade, ak veriteľ podal návrh na začatie rozhodcovského konania,
zabránil tým dlžníkovi - spotrebiteľovi brániť svoje práva na všeobecnom súde. Takúto rozhodcovskú
doložku súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve,
pretože dáva veriteľovi neprimeranú výhodu voči spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že môže vopred
určiť, že prípadný spor s dlžníkom bude rozhodovať namiesto všeobecného súdu súkromnoprávny

orgán (rozhodcovský súd), ktorý si sám vybral. Takáto rozhodcovská doložka je absolútne neplatná
a rozhodnutie vydané na jej podklade nemôže byť vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskúdoložku uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne, resp. po vzniku sporu
medzi účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a

z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu
voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred a výlučne podľa vlastnej vôle určiť súkromnoprávny
subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak pre prípad iniciovania
rozhodcovského konania veriteľom ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Z dôvodu absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský

rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný titul má povahu nulitného rozhodnutia, a preto
nemohol nadobudnúť vykonateľnosť. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení
na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v
pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd
prvéhostupňavsúlades§44ods.2Exekučnéhoporiadku(vzneníúčinnomdo31.12.2014)spoukazom
na § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014) žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom
zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený, ktoré odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/, e/ O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d/, f/

a h/ O.s.p. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku
je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie

je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.

z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa
ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda je tu prekážka res iudicata.
Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V
súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II.

ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky,
a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia
II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s
§ 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky
s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.

To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu,
že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený
je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo
by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd

nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na viaceré ďalšie
uznesenia a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky. Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal
vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno
bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody.

Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa.
Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany sporových
strán. Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie

skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v
nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo
vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní
skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu
pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd,
konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napríklad rozsudok

zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. II.
ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS
č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom
výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je

výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko
judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom
tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
a Krajského súdu v Banskej Bystrici. Zastával názor, že postupom exekučného súdu bol porušený

princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho
nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 23/2013-8 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 zo dňa 18.10.2007, sp. zn. III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007. Uviedol, že
exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky

sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Dal do pozornosti, že spoločnosť, ktorá je
zriaďovateľom súdu, ktorý vydal exekučný titul, je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory.
Navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a

ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa

ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní),
resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a/ a b/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je

zastavenie exekučného konania aj bez návrhu.

Odvolací súd uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je
exekučnýtitulmateriálnevykonateľný,čisúoprávnenýapovinnýosobamiuvedenýmivexekučnomtitule
a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučnýtitulniesúvrozporesozákonom(§44ods.2Exekučnéhoporiadku),savychádzaztvrdeníoprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je

totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na
posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o
poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a
povinného (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2013, sp. zn.

3 Cdo 74/2012)

V štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je
dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovskéhorozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom) a povinným bol
založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predložená
Zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka,
a.s.) a povinným dňa 29.11.2010, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o
zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - právny predchodca oprávneného ako
právnickáosoba(banka),pričompriuzatváraníaplnenítejtozmluvynepochybnekonalvrámcipredmetu
svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy
povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Ochrana spotrebiteľovi musí byť následne zachovaná aj v prípadoch, kedy došlo k postúpeniu

pohľadávky. Na základe uvedeného súd prvého stupňa postupoval správne, keď na vzťah účastníkov
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v príslušnom znení, bolo preto potrebné vychádzať aj z
ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (v znení účinnom
včaseuzavretiazmluvy),sprihliadnutímajnapríslušnúsmernicuRady93/13/EHS.Súdprvéhostupňav

tomto smere správne zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému
v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne
neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má
charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej si rozhodcovský súd
založil svoju právomoc, obsiahnutú v článku 3 bod 6 Zmluvy o úvere v spojení s článkom 10.2 bod 10.2.2
Všeobecných obchodných podmienok, dôvodne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice Európskej únie v zásade nemajú ako prameň
európskeho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
eurokonformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto
posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa
zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť
považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy, vrátane všeobecných obchodných podmienok, ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber
osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil

znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných
obchodných podmienkach. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej

doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v príslušnom znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že oprávnený (resp. jeho právny
predchodca) neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný
návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do typovej
spotrebiteľskej zmluvy a vopred pripravených adhéznych všeobecných obchodných podmienok, ktoré
používal veriteľ vo vzťahu k neuzatvorenému veľkému neurčitému počtu svojich klientov. Povinný ako

spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami
prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Odvolací
súd k tomu ešte uvádza, že za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku v danom prípade by
bolo možné považovať takú jej úpravu, podľa ktorej by povinný pri uzatvorení zmluvy doručil banke
písomné oznámenie, že s predloženou rozhodcovskou doložkou súhlasí a že ju prijíma, na rozdiel

od opačného znenia zakotveného v bode 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok predmetnej
zmluvy. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť
klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do
svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa tak, ako tomu bolo v predmetnom prípade. Ak

veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace
spotrebiteľa.

Odvolací súd tiež uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v

takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na

spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Oprávnenému
bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne
poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil. Záverom odvolací súd dodáva,
že súd posudzuje právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok
podľa právnych predpisov účinných v čase vydania exekučného titulu, t. j. pred nadobudnutím účinnosti

zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pričom aj zmluva o úvere, ktorej súčasťou sú aj
príslušné všeobecné obchodné podmienky, obsahujúca rozhodcovskú doložku, bola uzatvorená pred
nadobudnutím účinnosti uvedeného právneho predpisu.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský

rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .