Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Nc/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114200483
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5114200483.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K.. K.E., bývajúcemu v N. D., N.. XXX/
X-.X, zastúpenej JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Gaštanová č. 3077/17 proti
žalovaným: 1/ Krajskému súdu v Žiline, so sídlom v Žiline, Orolská č. 3, 2/ Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o doplatenie funkčného platu,
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 Cpr 1/2014 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 8

NcC 52/2014, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Miroslav Jamrich a JUDr. Zuzana Jančárová n i e s ú v y
l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14
Cpr/1/2014 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 8 NcC /52/2014.

o d ô v o d n e n i e :

V konaní, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14Cpr 1/2014 o doplatenie funkčného platu,

oznámili sudcovia Okresného súdu Žilina, že sú u nich dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.).

O tom, či sudcovia Okresného súdu Žilina sú v tejto veci vylúčení z prejednávania a rozhodovania, mal
rozhodnúť Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p. ) v konaní sp .zn. 8 NcC 52/2014.
Pretože podľa oznámenia sudcov Krajského súdu v Žiline podľa názoru predsedníčky Krajského súdu

v Žiline u niektorých sudcov sú dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§
14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.) a u ďalších (JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Zuzany Jančárovej) tieto
dôvody (pre kolegiálny vzťah medzi sudcami a vzťah sudcu k štátu) zistené neboli, bol spis predložený
na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky len o oznámeniach sudcov JUDr. Miroslava
Jamricha a JUDr. Zuzany Jančárovej, aby bolo prípadne možné zložiť ad hoc senát.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline (§ 16 ods. 1 O.s.p.)
posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle
ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o nezaujatosti.

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu
k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska
uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom
konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď sudca verejne -
napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne

spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť),2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského,
manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného
vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach vylučujúcich sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej
prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia

sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná
úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane

zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol
určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade
teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne
príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v
ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu

predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo
zákonompredpokladanýchdôvodovpripúšťa,abyzákonnýsudcabolvylúčenýzďalšiehorozhodovania.
Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v tom
zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania
určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči
účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky
skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania

rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu
možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a
O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na
prerokovanieveciprednestrannýmsúdomniejepovinnosťsúduvyhovieťkaždémunávrhuoprávnených
osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý
návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza

z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a
objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad
Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo
vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie

nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku).
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností,
so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa
neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa

uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale
musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].
Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti
Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a
procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie

nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim
prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sútaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu
relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,
ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosťnemožnochápaťtak,žečokoľvek,čomôževrhnúťčoajlentieňpochybnostinanestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú

preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey
proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný,
je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa
môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za
objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či
reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom,
že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

JUDr. Miroslav Jamrich v oznámení uviedol, že sa vo veci cíti byť zaujatý z dôvodu, že u žalovaného
1/ vykonáva funkciu sudcu (č. l. 26 spisu).

JUDr. Zuzana Jančárová oznámila, že sa cíti zaujatá, lebo žalobcu pozná, je jej kolega a žalovaný je
jej zamestnávateľ (č. l. 30 spisu).

V prípade uvedených sudcov Krajského súdu v Žiline, ktorí vo svojich písomných oznámeniach,

uviedli, že majú vzťah k účastníkom konania, keď u žalovaného 1/ vykonávajú funkciu sudcu,
resp. tento je ich zamestnancom alebo, že poznajú žalobcu a v tejto súvislosti poukázali (len)
na kolegiálny vzťah, a zo vzťahov takejto povahy vyvodzovali existenciu dôvodu vylučujúceho ich z
prejednávania a rozhodovania veci, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, že vo všeobecnosti
sú vzájomné vzťahy sudcov založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec ich vzájomných

vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o ich
nezaujatosti. Iba samotná skutočnosť, že sudcovia žalobcu osobne poznajú ako kolegu, tiež sudcu
(pôsobiaceho na tom istom súde) a u žalovanej 1/ pôsobia vo funkcii sudcov, nepredstavuje bez
ďalšieho dôvod pre vylúčenie týchto sudcov z prejednávania a rozhodovania veci, lebo profesionálno-
kolegiálny vzťah sám osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska § 14 O.s.p.

(obdobne napr. 7 Nc 1/2012, 7 Nc 16/2013, 1 Nc 9/2012). Až v prípade, že by takýto vzájomný vzťah
prerástol cez rýdzo profesionálny rámec a nadobudol tak charakter bližšieho priateľského, prípadne
negatívneho súkromného vzťahu (zodpovedajúcej intenzity), mohlo by ísť o okolnosť vzbudzujúcu
odôvodnene pochybnosti o nezaujatosti. Pokiaľ ide o vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý je
sudcom vykonávajúci svoju funkciu na tom istom súde, je súdna prax jednotná v názore, že i

takýto kolegiálny vzťah, ktorý neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nezakladá dôvod
pochybovať o nezaujatosti sudcu, keďže i takéto vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na
profesionalite a kolegiálnosti (obdobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Nc 1/2012, sp. zn. 7 Nc 35/2012, 8 Nc 6 /2014, sp. zn. 1 Nc 9/2012, sp. zn. 1 Nc 8/2010 a iné). Len
skutočnosť, že sudca vykonáva funkciu na súde, ktorý je označený za účastníka konania neprezrádza

samo o sebe pochybnosti o nezaujatosti sudcu vzhľadom na zákonné a ústavne garancie spojené s
nezávislým výkonom sudcovskej funkcie. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov.
Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať

len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade naplnené. Z
ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, kde je vymedzenie základných povinnosti sudcu, vyplýva o. i.
povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivérozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola
dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj
so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu)

zachovávať k veci, účastníkom konania a k ich zástupcom vždy vecný a profesionálny prístup. Miera
schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od
všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej
pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri
výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to,

aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje
konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami
účastníkov v priebehu i mimo konania, ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže
mať rozmanitú podobu (porovnaj R 47/1998). Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal,
spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s

nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho
predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.

V prípade sudcov uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky
nezistil také okolnosti, ktoré sú relevantné z pohľadu ustanovenia § 14 O.s.p., preto rozhodol, že týchto

sudcov nevylučuje z prerokovania a rozhodovanie danej veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok