Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Peter Priehoda
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/51/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614213993
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6614213993.1
Uznesenie
KrajskýsúdvBanskejBystrici,vexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,spol.sr.o.,sosídlom811
09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou
Advocate s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: B. B.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T., Q.. N. XXX/X/X. na vymoženie pohľadávky v sume 7,97 eur
s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so
sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou Ex 24742/2014,
o odvolaní oprávneného zo dňa 09.02.2015 proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec číslo konania
14Er/785/2014-17 zo dňa 27.01.2015, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej pod spisovou značkou Ex 24742/2014, podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah
a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), pričom súd prezentoval v odôvodnení
uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho
dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská
doložkaobsiahnutávzmluveoúvereneboladojednanáindividuálne,čozjavnevyplývazjejzaradeniado
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1
Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia
sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v
konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ.
Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním doložky to, aby v prípade
vznikusporovzozmluvybolitietovždyriešenénasúde,ktorýsanachádzavmiestejehosídla,zaúčelom
minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom
zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo
sa podrobiť všetkým podmienkam poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ (oprávnený) ako prvý. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej
zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia §
53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný
a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj
zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Právne
posúdenie veci súdom považuje za nesprávne, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný
skutkový stav nedopadá. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu
vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí
exekučného titulu a preskúmaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd však podľa
názoru oprávneného nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, pretože dôvodom na zastavenie
exekúcie môže byť len rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom či dobrými mravmi a nie
rozhodcovského konania. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len
na skúmanie výroku exekučného titulu. Oprávnený sa navyše domnieva, že postupom súdu a jeho
výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o
žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom
konaní. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený
s povinným uzatvárali rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a násl. zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú
pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil
konanie vadou nedostatočne zisteného skutočného stavu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného len v stručnosti uviedla, že si nie je vedomá žiadnej
podlžnosti voči spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nakoľko úver aj s úrokmi vyplatila, o čom predložila
prefotené doklady o vyplatení.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať,
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na
základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,
podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia
poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne
zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Taktiež neobstojí argument oprávneného, že súd nemal dostatok podkladov k právnym záverom
o existencii spotrebiteľského vzťahu. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnejpodmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie
práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Súd prvého stupňa
oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 05.05.2006, ako aj Všeobecných
podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne
posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne,
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa
05.05.2006 dopadá právna úprava podľa ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka upravujúca
spotrebiteľské zmluvy.
Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje nesprávnu aplikáciu právneho predpisu, ktorý exekučný súd
v odôvodnení uznesenia citoval, konkrétne pokiaľ aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 v znení účinnom
od 01.01.2008, napriek tomu, že Zmluva o úvere č. XXXXXXX bola uzatvorená dňa 05.05.2006. Pri
posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase
uzavretia tejto zmluvy o úvere. Napriek nesprávnej citácii v čase uzatvorenia zmluvy ešte neúčinného
zákonného ustanovenia Občianskeho zákonníka však odvolací súd konštatuje, že táto nesprávna
aplikácia a citácia ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 nemá vplyv na
vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia, nakoľko na právny vzťah vyplývajúci z konkrétnej
zmluvy o úvere je nutné aplikovať spotrebiteľské právo a ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 05.05.2006.
Podľa ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere,spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenév
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná
podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka).
Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase,
ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej
strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na
Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto
skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou
zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii
spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovaťza taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte
vychádzaťizustanoveníosobitnejprávnejúpravy zák.č.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa.Zmluvuo
úvere možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou
o úvere XXXXXXX zo dňa 05.05.2006 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka
zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa
ustanovení Obchodného zákonníka.
Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský
úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2
písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd však
podotýka, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských
úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou úpravou. Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý
priznal oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom
(konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa
ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov), odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy
exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.
Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v
spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvnýchstránatovýraznevneprospechspotrebiteľa.Odvolacísúdnespochybňujeprávnestanovisko
oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve,
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Odvolací súd v závere konštatuje, že pokiaľ oprávnený v odvolaní tvrdí, že bola medzi zmluvnými
stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva, ako samostatný právny úkon na osobitnej listine oddelenejod zmluvy o úvere, jeho argument nie je možné zohľadniť, nakoľko oprávnený neprodukoval na podporu
svojho tvrdenia žiadny listinný dôkaz. V spise sa samostatná rozhodcovská zmluva nenachádza, a
ani v štádiu odvolacieho konania oprávnený, napriek svojim odvolacím tvrdeniam, k odvolaniu žiadny
listinný dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, nepredložil. Súd tak správne vychádzal z obsahu spisu a hodnotil
rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 17 VPPÚ. Odvolací súd poznamenáva, že napokon aj z obsahu
rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v danej veci, vyplýva, že si rozhodcovský súd
založil právomoc na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 VPPÚ zmluvy o úvere.
Žiadna skutočnosť, ani listinný dôkaz, preto nenasvedčuje pravdivosti tvrdenia oprávneného, že v
konkrétnej veci bola medzi účastníkmi uzatvorená osobitná rozhodcovská zmluva. Dôkazné bremeno
preukázania spôsobilosti predloženého exekučného titulu spočívalo na oprávnenom.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.