Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1490/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112207858
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112207858.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr.

Peter Priehoda, JUDr. Anna Snopčoková, členovia senátu, v právnej veci žalobcu C. T., nar. XX. XX.
XXXX, bytom G. XX, H. H., v konaní právne zastúpeného Petrom Fischerom, advokátom, advokátska
kancelária so sídlom Partizánska cesta 77, Banská Bystrica, IČO: 35 997 770, proti žalovanému
Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, korešpondenčná
adresa: Krajský prokuratúra Banská Bystrica, Partizánska cesta 1, 975 62 Banská Bystrica, o zaplatenie
774,28 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, zo dňa 17.
09. 2014 č. k. 16C/50/2012-194, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 774,27 Eur p o t v r d z u j e.

V časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť 9 %-ný úrok z omeškania rozsudok okresného súdu
z r u š u j e a v tejto časti vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 774,27
Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania od 18. 09. 2009 do zaplatenie v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu zamietol (žalovaná suma bola 774,28 Eur, priznaná suma 774,27 Eur).

Ďalšou výrokovou vetou zamietol súd žalobu voči žalovanému 2/. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že o tejto rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd po vykonanom dokazovaní mal za to,
že podľa ustálenej súdnej praxe (R35/1991) ten, voči komu bolo trestné konanie zastavené, má právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn.
3Cdo/19/2010, ako aj R 70/1994, štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. V zmysle rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/282/2011 je primárnou podmienkou zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím samotná existencia rozhodnutia, ktoré malo
byť z tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia.
Zákon nevyžaduje, aby príslušný orgán vždy výslovne konštatoval, že rozhodnutie je nezákonné.
Súdna prax za ústavne konformný považuje výklad, podľa ktorého sa posudzuje zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia, zastavení trestného
stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo aj napriek skutočnosti, že v konečnom dôsledku sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Vymenované rozhodnutia v trestnom konaní potom

majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/183/2009). Na úspešné uplatňovanie nároku na náhradu
škody sa nevyžaduje formálne zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
v prípade, ak sa trestné konanie neskončilo právoplatným odsúdením. Vo vzťahu k prejednávanej vecimá súd za to, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení konania sa trestné konanie voči žalobcovi
skončilo. To znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
Tým vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Žalobcovi

tak vzniklo právo na náhradu škody, kde sa zahŕňa i náhrada trov konania. Žalobca využil svoje právo a
zvolil si obhajcu, obhajoba bola v konečnom dôsledku úspešná, čo znamená, že už začiatok trestného
konania vedeného proti žalobcovi, a to prípravná časť trestného konania, ktorá začína vznesením
obvinenia,bolarealizovanávrozporesozákonom.Vtomtoprípadeneboldôvodnavznesenieobvinenia,
t.j. neexistovala materiálna podmienka trestného činu, ktorého sa mal dopustiť, ale sa nedopustil,

t.j. neexistovalo také konanie, ktoré by nasvedčovalo tomu, že by spáchal akýkoľvek trestný čin. Pri
skúmaní otázky, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť vzniknutú škodu, keď z ust. § 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že subjektom zodpovednosti je štát, prvostupňový súd dospel k záveru, že
škoda vznikla už začatím prípravného konania, vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Voči žalobcovi
bolo vydané rozhodnutie, ktoré nadriadený orgán - Okresný prokurátor nezmenil, a teda predmetnú
vec nepostúpil inému orgánu, či nezastavil trestné stíhanie, ale podal obžalobu, kde pred súdom bolo

konanie zastavené. Súd vyvodil, že pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní prokurátor
vykonáva dozornú funkciu a v zmysle obžalovacej zásady je ako jediný oprávnený podať obžalobu.
V dôsledku tejto kompetencie preberá prokurátor zodpovednosť za to, či podaním obžaloby posunie
trestné konanie do štádia súdneho konania a či dôkazy zabezpečené vyšetrovateľom sú dostatočné na
preukázanie viny. Okresný prokurátor podal obžalobu, teda rozhodnutie, ktoré malo príčinnú súvislosť s

vynaloženými trovami žalobcu na obhajobu. Za nesporné považoval okresný súd, že v trestnom konaní
či v súvislosti s rozhodnutím vyšetrovateľa (uznesenie o vznesení obvinenia), ktorého dozoruje a za
jeho konanie zodpovedá prokurátor, je povinným subjektom na náhradu škody Slovenská republika
zastúpená v konaní Generálnou prokuratúrou, a preto súd žalobu voči žalovanému 2/ (Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra SR) zamietol. Súd mal preukázané faktúrou č. 9000014 zo dňa 29. 06.

2009, že navrhovateľovi bola vyúčtovaná suma 774,27 Eur, ktorá podľa priloženého dokladu o zaplatení
bola aj reálne vyplatená. Pretože žalobca žaloval o zaplatenie sumy 774,28 Eur, v prevyšujúcej časti súd
žalobu zamietol. Súd mal za to, že žalobcovi vznikla škoda spočívajúca v zaplatených trovách obhajoby
trestného konania, bola mu spôsobená Slovenskou republikou a v príčinnej súvislosti s konaním SR.
Orgánom konajúcim v mene štátu je potom s ohľadom na uvedené skutočnosti v tomto v prípade

Generálna prokuratúra. Podľa § 517 ods. 2 OZ a § 563 OZ priznal súd žalobcovi aj úrok z omeškania
vo výške podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ročne zo sumy 774,27 Eur, a to od 18. 09. 2009 do
zaplatenia. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade čas plnenia medzi účastníkmi nebol
dohodnutý ani určený, žalovaný do dňa podania žaloby nárok neuspokojil, a preto sa dňom 18. 09. 2009
(deň nasledujúci po zaplatení predmetnej faktúry) dostal do omeškania.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná označená ako
žalovaná 1/, Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR. Navrhla zrušiť rozsudok
prvostupňového súdu v napadnutom výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 774,27
Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa

odvolaniarozsudkomokresnéhosúduvnapadnutejčastibolporušenýzákon.Predovšetkýmjerozsudok
zmätočný, neurčitý, nezrozumiteľný, a tým aj nepreskúmateľný, keď súd konal s tým istým odporcom
Slovenskou republikou osobitne ako s odporcom v 1. rade a osobitne ako s odporcom v 2. rade, hoci
odporca je len jeden, a to Slovenská republika, pričom ďalším výrokom proti tomu istému odporcovi súd
návrh zamietol, považujúc toho istého odporcu za dva odlišné subjekty. Opačný postup súdu považuje

za rozporný s § 21 ods. 4 O. s. p. a tiež v rozpore so záväzným názorom odvolacieho súdu uznesením zo
dňa 28.10.2013, č. k. 14Co/506/3-157, ktorým predchádzajúci rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Riešenie otázky, ktorý orgán je príslušný na konanie za Slovenskú republiku nie
je riešením otázky pasívnej vecnej legitimácie, tá je jednoznačne daná. Naviac Generálna prokuratúra
SR nie je v danom prípade na konanie za štát príslušná a teda ani oprávnená, pretože nie sú dané

základné hmotno-právne predpoklady na uplatnenie § 4 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 514/2003 Z.z, pretože
prokuratúra škodu nespôsobila. Skutočnosť, že prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, môže v
danom prípade vylúčiť príslušnosť Ministerstva vnútra SR, ale v žiadnom prípade nezakladá príslušnosť
Generálnej prokuratúry SR. Pokiaľ „zainteresované“ štátne orgány, ktoré si inak príslušnosť na konanie a
rozhodovanie v rozhodujúce väčšine určujú samostatne, svoju príslušnosť na zastupovanie štátu v danej

veci odmietajú, rešpektujúc zásahu uvedenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, treba mať za to, že príslušný orgán
nemožno určiť, čím si naplnené podmienky na určenie príslušnosti podľa § 4 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z.z.
Podľa odvolateľa nárok na náhradu škody neobstojí ani z vecného hľadiska. Žalobca si škodu zavinil
sám, keď sa zúčastnil na bitke, pri ktorej došlo k ublíženiu na zdraví. Súd pochybnosti o skutku nemal(ani v trestnom ani v civilnom konaní), v trestnom konaní rozhodol len s uplatnením zásady „in dubio
pro reo“. Prokurátorovi zákon uvedenú zásadu aplikovať neumožňuje, jeho postup bol legálny, a práve
v takýchto prípadoch treba zvážiť postup poľa § 3 OZ a náhradu škody nepriznať, pretože pokiaľ si ju

účastník svojim konaním zavinil sám, jej priznanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ by bol
štát bez ďalšieho zaväzovaný v podobných prípadoch „paušálne“ na plnenie napriek „bonusu“, ktorý v
Zákone č. 514/2003 Z.z účastníkom poskytuje v podobe svojej objektívnej zodpovednosti, postup či už
orgánovktoréonárokochrozhodujúpripredbežnomprerokovanínároku,akoajsúdu,bybolvrozporeso
zmyslom a účelom zákona. Napokon súd pochybil pri určení času, od ktorého priznal úrok z omeškania.

Postup súdu, ktorým priznal úrok z omeškania dňom nasledujúcim po zaplatení faktúry nemá oporu v
zákone. Pokiaľ je priznaný úrok z omeškania, lehota omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia,
že nárok neuspokojí, alebo uspokojí, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr (§ 16 ods. 4 veta tretia zákona č. 514/2003 Z.z).
Rozhodnutie trpí vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd svojim postupom
odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a vecne správne právne posúdil (§ 205 ods. 2

písm. b/, § 212 ods. 3, § 205 ods. 2 písm. f/, § 221 ods. 1 písm. f/, písm. h/ O. s. p. ). Preto navrhol zrušiť
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobca zastúpený splnomocneným advokátom
navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V odvolaní vytýkané vady neobsahuje, rozhodnutie je

zrozumiteľné, určité a preskúmateľné v právnej aj v skutkovej rovine. Prvostupňový súd postupoval
správne, keď zaviazal pasívne legitimovaný subjekt Slovenskú republiku - Generálnu prokuratúru SR,
ktoré slovné vyjadrenie presne v písomnej podobe vyjadruje pasívne legitimovanú SR aj štátny orgán,
ktorý v jej mene koná. Vyplýva to z prvej vety ods. 1 § 4 Zák č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zúžený výklad vyjadrený v tomto smere by vylučoval

delegáciu štátneho orgánu ako je vyjadrená v § 4 ods. 3, resp. ods. 2 tohto zákona. Skutočnosť, že
Generálna prokuratúra SR v tejto veci koná v mene štátu je daná postupom Ministerstva spravodlivosti
SR, ktoré podľa § 4 ods. 3 zákona postúpil žiadosť žalobcu na náhradu škody príslušnému orgánu -
Generálnej prokuratúre SR. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo od počiatku nezákonné, on si škodu
nemohol spôsobiť, sám proti sebe neviedol trestné stíhanie, bol fyzicky poškodený. Prokuratúra mala

spolupôsobiť pri ochrane jeho integrity, konala pravý opak. Do súčasnosti musí v tomto trpieť urážlivé
vyjadrenia prokuratúry na svoju osobu. Nárok na úrok z omeškania určil súd správne, jemu vznikla
finančné škoda okamihom uhradenia súm za obhajobu. Od tohto dátumu nemohol disponovať so svojim
majetkom do výšky uhradenej sumy. Zákonný úrok z omeškania má okrem rekonštrukčného aj sankčný
charakter. Výklad počítania úroku spôsobom vyjadrenom v odvolaní je v rozpore s jeho účelom. Do dňa

08.06.2015 vyčíslil svoje trovy právneho zastúpenia v tejto veci na sumu 740,06 eur, ktorých sa domáha
priznať podľa § 142 O. s. p.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,preskúmalvecvmedziachdanýchust.§212ods.1O.s.p.beznariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. Odvolaním napadnutý výrok povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 774,27 eur ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, v časti priznaného
úroku z omeškania dlžnej sumy s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a podľa ods.
2 vrátil veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, postupu súdu, ktorý mu predchádzal, ako

aj dôvodov odvolania, konštatuje, že sú čiastočne dôvodné odvolacie námietky žalovanej ohľadne
procesných pochybení konajúceho súdu v súvislosti s označením žalovanej strany. Pokiaľ žalobca
označí v konaní v jednej žalobe ako účastníka konania Slovenskú republiku viackrát - ako žalovaného v
1/ rade za ktorý koná Generálna prokuratúra SR a ako žalovaného v 2/ rade, za ktorá koná Ministerstvo
vnútra SR ide o odstrániteľnú vadu konania, na ktorú mal súd vyzvať žalobcu, pretože štát ako ten

istý subjekt môže mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát, nemôže v konaní tvoriť sám so
sebou spoločenstvo účastníkov. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v
rozsahu svojej pôsobnosti nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, s pasívnou legitimáciou
štátu nesúvisí. Existencia (neexistencia) pasívnej legitimácie štátu ako hmotno-právneho stavu nemá
spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Štát je

ako účastník konania označený riadne, pokiaľ je súčasne s ním označený aj príslušný štátny orgán,
ktorý bude za štát konať. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu
so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s.
p. Pokiaľ aj žalujúci označení štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do pôsobnostitohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, nejde o vadu návrhu
ani o nedostatok podmienky konania, avšak v zmysle ust. § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p. je súd povinný
bez ohľadu na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v

rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi ako právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

V tomto smere odvolací súd v svojom zrušujúcom uznesení dňa 28. 10. 2013, č. k. 14Co/506/2013-157
inštruoval okresný súd a uložil mu povinnosť konať na strane žalovaného s účastníkom, ktorým je

nepochybne štát Slovenská republika tak, že za tohto účastníka bude konať orgán príslušný v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. uvedený v ust. § 4. Nie je z odôvodnenia rozsudku ani zo zápisnice o
pojednávaní dostatočne ozrejmené, z akého dôvodu sa konajúci súd neriadil vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu, avšak vzhľadom na rozsah podaného odvolania, ktoré smeruje voči prvej
výrokovej vete (žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 774,27 Eur s 9 %-ným úrokom z
omeškania od 18. 09. 2009 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia), ktorý výrok

považuje odvolací súd za vecne správny v časti, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 774,27 Eur, dospel odvolací súd k záveru, že nie je dôvod v tomto prípade zrušovať rozhodnutie
podľa § 221 ods. 1, pretože táto vada konania nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ako to má na mysli ust. § 212 ods. 3 O. s. p. Výrok, ktorým súd žalobu voči žalovanému 2 zamietol,
považuje odvolací súd za obsolentný vo význame „bez reálneho uplatnenia“, teda za nadbytočný, resp.

tiež zmätočný. Vzhľadom na vecnú správnosť prvého výroku o uložení povinnosti zaplatiť vymáhanú
sumu (vyjmúc časť výroku o úroku z omeškania), nepovažuje to za takú vadu konania, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s nutnosťou zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 212 ods.
3 O. s. p. a § 221 ods. 1 O. s. p.

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími dôvodmi, podľa ktorých Generálna prokuratúra SR nie
je v danom prípade na konanie za štát príslušná ani oprávnená z dôvodu, že tu nie sú základné
hmotnoprávne predpoklady na uplatnenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. s odôvodnením,
že škodu nespôsobila.

V tomto smere považuje odvolací súd skutkové zistenia aj právne závery prvostupňového súdu za vecne
správne, dostatočne odôvodnené a správne aj po právnej stránke posúdené, preto na ne v zmysle ust. §
219 ods. 2 O. s. p. odkazuje. Naviac poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6/2016 (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014), podľa ktorého ak
v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol

sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušného policajného
zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci
náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára
2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu

prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. V zmysle uvedeného teda nesúhlasí odvolací
súd s názorom žalovaného, že nie sú dané základné hmotnoprávne predpoklady pre uplatnenie § 4
ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. a v tomto smere považuje rozhodnutie prvostupňového súdu
z správne. Pokiaľ tvrdí žalovaný, že nárok na náhradu škody neobstojí z vecného hľadiska z dôvodu,
že si žalobca škodu zavinil svojou účasťou na bitke, nemajú úvahy žalovaného v tomto smere žiadnu

oporu v zákone, pretože v danom prípade platí objektívna zodpovednosť, pokiaľ sú preukázané všetky
podmienky pre náhradu škody v zmysle ust. § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v predmetnej veci je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že v
tomto prípade zodpovedá Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, za nezákonné
rozhodnutie, ktoré malo príčinnú súvislosť s vynaloženými trovami žalobcu na obhajobu tak, ako to

vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd na strane 5 ods. 2 a 3. V tejto časti
preto odvolací súd, považujúc rozhodnutie za vecne správne a správne právne posúdené, rozsudok
okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd však považuje za nesprávny výrok napadnutého rozsudku v častí úrokov z omeškania,

ktorý, ako správne uviedol v odvolaní žalovaný, je bez opory v zákone a nemá oporu ani v ustálenej
súdnej praxi. Do pozornosti v tomto smere dáva odvolací súd ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v
zmysle ktorého pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku,
ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím onáhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

V zmysle uvedeného v tejto časti odvolací súd zrušil napadnutý výrok rozsudku okresného súdu v časti
priznaných úrokov z omeškania a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že o úroku
z omeškania je povinný rozhodnúť prvostupňový súd v súlade s platnou právnou úpravou.

V novom rozhodnutí, resp. v rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania rozhodne prvostupňový
súd aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.