Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814202013
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7814202013.1

Rozhodnutie

Krajský súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry
Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: E. J. I., s.r.o. so sídlom N. 5, D., IČO:
XXXXXXXX zastúpeného advokátskou kanceláriou T. J. s.r.o., so sídlom N. 5, D., IČO: XXXXXXXX
proti žalovanému: K.. J. C. N.., nar. X.X.XXXX, bytom W. č. XXX, zastúpenému Q. X. - advokátskou
kanceláriou s.r.o., so sídlom T. 11, W., IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie 1.663,95 eur s prísl., o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 10C/81/2014-59 zo dňa 26.5.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku
o trovách konania.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania 49,97 eur na účet právneho
zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi 443,72 eur istiny
a 9%- ročný úrok z omeškania zo sumy 110,93 eur od 11.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 110,93 eur
od 11.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 110,93 eur od 11.5.2011 do zaplatenia a zo sumy 110,93 eur od
11.6.2011 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Zároveň zaviazal žalobcu uhradiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 99,95

eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku platbou právnemu zástupcovi žalovaného Q. X. -
advokátska kancelária s.r.o. W..

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi 1.663,95 eur istiny
s úrokom z omeškania ročne vo výške 9,00 % zo splátok od 11.4.2010 do 10.6.2011 v celkovej výške

86,89 eur a zo sumy 1.663,95 eur od 11.6.2011 do zaplatenia, keď uviedol, že Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 27.6.2013 mu bola postúpená pohľadávka voči žalovanému od I. sporiteľne, a.s.
D.. Postupca so žalovaným uzatvoril dňa 16.6.2006 Zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej boli
žalovanému poskytnuté finančné prostriedky a ktorá spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere
podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z.. Žalobca zdôraznil, že úver
mal byť splácaný v mesačných splátkach po 110,93 eur vždy k 10. dňu v mesiaci, uplatnil si splátky

k úveru splatné od 10.4.2010 do 10.6.2011 - 15 splátok v celkovej výške 1.663,95 eur, pričom zvyšné
splátky úveru si žalobca neuplatňoval. Zastával názor, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom (§
261 ods.3 písm.d/ Obchodného zákonníka), a preto zmluvné vzťahy uzavreté pred 1.1.2008 sa spravujú
podľa Obchodného zákonníka, z dôvodu ktorého nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred
1.1.2008 posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. K námietke premlčania žalovaného
v podanom odpore proti platobnému rozkazu zotrval na tom, že premlčaciu dobu je potrebné posúdiť

podľa ustanovení § 387, § 392 a § 397 Obchodného zákonníka, kde je určená štvorročná premlčaciadoba. Zároveň poukázal na rozhodnutia NS SR č. 6MCdo/4/2012 z 27.3.2013 a sp.zn. 5Obo/56/2007
z 4.6.2008.

V prejednávanej veci po vydaní platobného rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor s
odôvodnením a navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že vzniesol námietku premlčania celého nároku
žalobcu. Zastával názor, že vo veci je potrebné vychádzať z ustanovenia § 100 a § 101 Občianskeho
zákonníka, kde je ustanovená trojročná premlčacia doba, pričom poukázal na to, že v čase vzniku
zmluvného vzťahu, teda dňa 16.6.2006 podľa § 23a zák.č. 634/1992 Zb. spotrebiteľskými zmluvami

boli aj zmluvy, okrem iných, uzavreté podľa Obchodného zákonníka, že na spotrebiteľské zmluvy sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak boli uzavreté podľa iných právnych
predpisov, preto pri premlčaní sa má vychádzať z trojročnej premlčacej doby.

Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním (oboznámením listinných dôkazov - Zmluvy o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.6.2006, Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013,

oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 9.7.2013) zistil, že dňa 16.6.2006 medzi predchodcom
žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného
zákonníka, kde výška úveru bola 4.979,09 eur s ročnou úrokovou sadzbou 11,50%, s poplatkom za
poskytnutie úveru 99,58 eur, s poplatkom za správu úveru po 1,66 eur mesačne, s výškou dohodnutej
splátky 110,93 eur, so splatnosťou prvej splátky 10.7.2006, s dohodnutými 60-timi splátkami k desiatemu

dňu v mesiaci a s konečnou splatnosťou úveru 10.6.2011 a s RPMN vo výške 6,29%.

Rovnako zistil, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava postúpila pohľadávku voči
žalovanému v žalovanej výške, čo žalovanému oznámila podaním zo dňa 9.7.2013.

Súd prvého stupňa po právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v platnom znení ku dňu uzavretia zmluvy,
§ 100 a § 101 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobcu je len čiastočne dôvodná,
a to v rozsahu priznanom výrokom rozsudku súdu prvého stupňa a v prevyšujúcej časti bolo potrebné
žalobu zamietnuť dôvodne vznesenie námietky premlčania.

Konštatoval súd, že poskytovateľom úveru bola banka a dlžníkom bol spotrebiteľ, nakoľko zo zmluvy
nevyplýva, že by zmluva o úvere bola uzavretá medzi podnikateľskými subjektmi a aj keď zmluvný
vzťah medzi účastníkmi bol dohodnutý v zmysle Obchodného zákonníka (§ 497 až § 507 Obchodného
zákonníka), posúdil prvostupňový súd uvedenú zmluvu aj v súlade s ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka v spojení s § 23a zák.č. 634/1992 Zb. v znení v čase uzavretia zmluvy o úvere a vyvodil
záver, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je nutné použiť predpisy upravené v Občianskom
zákonníku, najmä ohľadom námietky premlčania, ktorá bola vznesená žalovaným.

Zdôraznil, že v čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 16.6.2006 Občiansky zákonník už obsahoval

úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Ďalej
uviedol, že aj keď zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm.d/ Obchodného zákonníka medzi

tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu
účastníkov, považoval za potrebné poukázať aj na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje,

bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (neskôr zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva)
podľa Občianskeho zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou
typovou, teda spotrebiteľskou, z čoho vyvodil, že ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce saspotrebiteľských zmlúv je nevyhnutné použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania
tak, ako je to v prejednávanej veci, má spravovať Obchodným zákonníkom, keď zmluva o úvere je
absolútnym obchodom.

Prvostupňový súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania posúdil nárok žalobcu na požadované
plnenie splátok splatných od 10.4.2010 do 10.6.2011 podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 100
a § 101). Konštatoval, že žaloba vo veci bola podaná 28.2.2011 a trojročná premlčacia doba by sa
vzťahovala na všetky uplatnené splátky úveru, ktoré boli splatné od 10.4.2010 do 10.2.2011. Keďže

žalovaný sa úspešne dovolal premlčania splátok splatných od 10.4.2010 do 10.2.2011, v tejto časti
žalobu z dôvodu premlčania zamietol s poukazom na ust. § 100 a 101 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ však ide o splátky úveru splatných 10.3.2011 až 10.6.2011 (v počte štyroch splátok) v tejto časti
konštatoval dôvodnosť nároku žalobcu a to na uhradenie splátok úveru v celkovej výške 443,72 eur (štyri
splátkypo110,93eur),keďženeuplynulaodichsplatnostitrojročnápremlčacialehotadopodaniažaloby.

Vzhľadom na to, že žalovaný napriek jeho povinnosti plniť zmluvné dojednania a uhradiť žalobcovi
dohodnuté splátky poskytnutého úveru do rozhodnutia súdu nerealizoval, súd priznal žalobcovi aj úroky
z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. a to vo výške 9%, čo je v súlade s platnou právnou úpravou k prvému dňu omeškania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na to, že úspech
žalobcu predstavoval 26,27% a úspech žalovaného predstavuje 73,3 %, žalobcovi nevzniklo právo na
náhradu trov konania a žalovanému vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania vo výške 46,6
%. Prvostupňový súd pri výpočte vychádzal z hodnoty sporu vo výške 1.663,95 eur, kedy jeden úkon
právnej služby má hodnotu 81,33 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20 % DPH, predstavuje celkovo sumu

107,24 eur. Za dva úkony pri plnom úspechu by trovy právneho zastúpenia predstavovali 214,48 eur,
avšakpripomernomúspechužalovanéhovovýške46,6%patriažalovanémutrovyprávnehozastúpenia
vo výške 99,95 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to v jeho zamietajúcej časti, podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu.
Citujúc ust. § 387 ods. 1, § 392 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka mal za to, že súd na daný prípad
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo
potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny
obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo/3/2011 z 28.4.2011,
podľa ktorého ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové
vzťahy,ktorévzniklizozmluvyoúveresabezohľadunapovahuúčastníkovspravujúzáväzkovoučasťou
Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej

zmluvy sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Tento právny názor
odôvodňoval aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/4/2012 z 27.3.2013 a v tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30.10.2013 sp.zn. 15Co/28/2013 a
sp.zn. 15Co/132/2013 z 21.11.2013 a na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 20.2.2014 sp.zn.
9Co/138/2013.Zotrvalnatom,ženadanýprípadjenutnéaplikovaťustanoveniaObchodnéhozákonníka

a poukázal aj na komentár k § 52 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s posúdením
predmetnej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že bola uzavretá dňa 16.6.2006, pričom v
období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvy o dielo
a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka ako i na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, v dôsledku čoho sa na účastníkov

úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008, to
znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom),
nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54

OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania. Zdôraznil, že pokiaľ jednou zo
zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy bol spotrebiteľ a druhou podnikateľ, celý právny vzťah medzi

účastníkmi zmluvného vzťahu sa bude posudzovať podľa občianskeho práva, čo má oporu v hmotnom
práve aj v konštantnej judikatúre. Pokiaľ odvolateľ vo svojom odvolaní na podporu svojich tvrdení
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - sp.zn. 6MCdo/4/2012 a sp.zn. 2MCdo/3/2011 uviedol,
že túto argumentáciu uvedeným judikátom nemožno pre daný prípad použiť, nakoľko rieši úplne inú
právnu vec- ručenie, ktoré vzniklo medzi dvoma fyzickými osobami ako nepodnikateľmi s voľbou

obchodného práva pri úprave ich vzťahov vychádzajúcich z pomenovanej zmluvy podľa Obchodného
zákonníka, a preto sa nejedná o práva a povinnosti vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy. Ide o
rozhodnutie, ktorým sa rozhodol spor z ručiteľského záväzku upraveného Obchodným zákonníkom.

K tvrdeniu odvolateľa, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je „absolútny obchod“, keď
bol založený zmluvou pred 1.1.2008 uviedol, že žalobca opomenul fakt, že v čase uzatvárania

predmetnej zmluvy o splátkovom úvere sa právne postavenie žalovaného klasifikovalo ako „postavenie
spotrebiteľa“, na základe vtedajšej účinnej hmotno-právnej úpravy zák.č. 616/2004 Z.z., ktorý menil a
dopĺňal zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, pričom táto právna úprava bola účinná v momente
vzniku Zmluvy o splátkovom úvere.

Citujúc ust. § 23a zák.č. 634/1992 Zb. v zmysle ktorého „spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje ako aj, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa osobitného predpisu (Občiansky zákonník) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu

(Občiansky zákonník)“ uviedol, že z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy
bola Zmluva o splátkovom úvere zmluvou spotrebiteľskou, žalovaný si požičal peniaze na preklenutie
hmotnej núdze a pred jej podpisom nemal možnosť zmluvu vôbec pripomienkovať. Jednalo sa preto
o neprijateľné podmienky, ktoré predmetná zmluva obsahovala. Na úpravu vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným sa preto použijú ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka,

oboch všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v čase uzatvorenia zmluvy. Mal za to, že
úprava vzťahov oboch kontrahentov sa bude posudzovať podľa Občianskeho zákonníka a inštitútov
občianskeho práva, že litera vyššie citovaného zákona je kogentného charakteru a že argumentácia
žalovaného má teda oporu v hmotnom práve. V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5MCdo/20/2009, v ktorom sa poukazuje na aplikáciu právnej úpravy práva občianskeho,

a nie obchodného práva.

Ďalej uviedol, že aj keď mala predmetná zmluva o splátkovom úvere charakter absolútneho obchodu,
čo tvrdí žalobca, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľkou, pričom pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník.

Žalovaný ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 402/2013-10 z 19.6.2013, ktorým
sa odmietla ústavná sťažnosť v obdobnej veci sťažovateľa - istej obchodnej spoločnosti ako zjavne
neopodstatnená.

Do pozornosti dal aj stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Ministerstva spravodlivosti SR z 20.4.2010, ktorá okrem iného zaujala stanovisko „Favorizovanie
Obchodného zákonníka pred právnymi predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa neprimerane
znevýhodňuje spotrebiteľa. Skutočnosť, že pri úvere ide o tzv. „absolútny obchod“ pritom nijako
nevylučujepredpisynaochranuspotrebiteľa.Obchodnýzákonníkpritomprioritneupravujevzťahymedzi

podnikateľmi (§ 1 ods. 1 Obchodný zákonník). Komisia sa nestotožňuje s argumentáciou, že zmluvy o
úvere uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa stali spotrebiteľskými zmluvami až „ku dňu 1.1.2008“.
V tomto smere Komisia dáva do pozornosti definíciu spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001
Z.z., ktorá zahŕňa aj úver. Obdobne aj ustanovenie § 23a zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
predpokladá aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Najdôležitejší je však eurokonformný výklad

definície spotrebiteľskej zmluvy podľa smernice, ktorá za dôležitú považuje otázku účelu, na ktorý sa
zmluva dojednáva (Smernica Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách).“Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v napadnutej časti, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.
1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. pretože nejde o také odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie

pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.

Výrok napadnutého rozsudku, čo do jeho vyhovujúcej časti, ktorým súd zaviazal žalovaného uhradiť
žalobcovi 443,72 eur istiny, vrátane príslušenstva špecifikovanom v napadnutom rozsudku, nebol
odvolaním napadnutý, stal sa právoplatným, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný.

Žalobca v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie
skutkového stavu, teda odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.f/ a c/ O.s.p. t.j., že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo vyvodil správne
skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol, z čoho možno vyvodiť záver, že v prejednávanej
veci žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.

Súd prvého stupňa totiž vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia
správnych právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku (odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej - formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia - § 157 ods. 2 O.s.p.), s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu odvolací súd udáva nasledovné:

Aj keď uvádzané námietky sú len opakovaním tvrdení odvolateľa pred súdom prvého stupňa, s ktorými
sa súd prvého stupňa náležite vysporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, považuje odvolací súd za
potrebné zdôrazniť, žalobca uplatňuje právo zo spotrebiteľskej zmluvy, a je preto nevyhnuté v uvedenej

veci aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva transponované do nášho právneho poriadku.

Aj v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy dňa 16.6.2006 v Slovenskej republike platil zák.č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zák.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré sú právnymi
predpismi lex specialis vo vzťahu k právnej úprave zmluvy o úvere upravenej v tom čase iba v

Obchodnom zákonníku. Preto aj predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, ak žalovaný
ju uzatvoril ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa správne
na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o trojročnej premlčacej dobe na
uplatnenie predmetnej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Odvolací súd teda nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľa, keď namietal, že súd prvého stupňa
nesprávne vychádzal z trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, hoci právny vzťah
účastníkov konania je založený úverovou zmluvou, ktorá je upravená len v Obchodnom zákonníku a
tak ako na to poukázal aj súd prvého stupňa len dodáva, že v zmysle § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, ako aj všetky zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou je vzťahom občiansko-právnym, čo platí aj v
prejednávanej veci.

Podľa§52ods.2Občianskehozákonníka(vzneníúčinnomod1.5.2014)ustanoveniaospotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednaniaalebodohody,ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanoveniasúneplatné.

Je pravdou, že zmluvu o úvere ako absolútny obchodný vzťah upravuje len Obchodný zákonník. Ak je
však zmluva o úvere zmluvou o spotrebiteľskom úvere, z hľadiska poradia aplikovateľnosti Obchodný
zákonník musí ustúpiť lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle t.j. Občiansky
zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Normy Obchodného
práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom

zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonania.

V predmetnej veci sa teda primárne použije špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak
tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle
a na jej základe predovšetkým úprava Občianskeho zákonníka týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv. To
znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom

zákonníku a jeho vykonávacích predpisov.

Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských veciach
sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp.zn. 5MCdo/20/2009 z 25.1.2011 a uzavrel, že pre
dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie, či ide o obchodno-právny vzťah,

kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občiansko-právny vzťah, kedy je potrebné
aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho zákonníka. Z tohto uznesenia ďalej vyplýva,
ževzťahyzospotrebiteľskýchzmlúvsúvzťahmiobčiansko-právnymiatedajepotrebnénanichaplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka (vrátane ustanovení o premlčaní).

Z týchto dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože
táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená
dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé postavenie spotrebiteľa ako dlžníka.
Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd prvého
stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní

časti žalobcom uplatňovanej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe.

Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa preto konštatuje, že žalobca svoj nárok uplatnil
po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa je teda správne a žalobcom uplatnené odvolacie námietky nie sú

dôvodné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdil
podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny, vrátane výroku o priznaní úroku z omeškania a výroku o náhrade
trov konania, ktorých výšku žalovaný ani nerozporoval a o ktorých rozhodol súd prvého stupňa v súlade

so zákonnou úpravou.

O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Priznal tak žalovanému účelne vynaložené trovy odvolacieho konania
za právne zastúpenie (za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu) podľa § 10 ods. 1,

§ 13a ods. 1 písm.c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, avšak vo výške vyčíslenej a uplatnenej
právnym zástupcom žalovaného t.j. vo výške 49,97 eura vrátane DPH (t.j. odmenu 40,32 vrátane DPH
a režijný paušál 9,65 eur vrátane DPH), keďže odvolací súd je takto vyčíslenými a uplatnenými trovami
právneho zastúpenia viazaný (§ 151 O.s.p.). Priznanú náhradu trov odvolacieho konania je žalobca

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku (§ 149
ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.