Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/52/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211258
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1012211258.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a zo sudcov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: Tex -
Press Slovakia s.r.o. so sídlom Vajnorská 137, Bratislava, IČO: 35 872 331, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou alter ego advocatus bpm s.r.o., so sídlom Vazovova 9/B, Bratislava,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1020502/1/1183002/2012/5062-r zo dňa 01.10.2012,
č. 1020502/1/1178532/2012/5062-r zo dňa 24.09.2012, č. 1100302/1255235/2012/5062-r zo dňa
07.11.2012 a č. 1100302/1/1333618/2012/5062-r zo dňa 07.01.2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/2620/2012-158, 2S/2621/2012-158, 2S/22/2013-158,
2S/81/2013-158 zo dňa 16. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
2S/2620/2012-158, 2S/2621/2012-158, 2S/22/2013-158, 2S/81/2013-158 zo 16. októbra 2013 p o t
v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v spojenom konaní vedenom
pod spisovou značkou 2S/2620/2012, na základe uznesenia vyhláseného na pojednávaní pred
krajským súdom dňa 18.09.2013 o spojení vecí o správnych žalobách žalobcu vedených na krajskom
súde pod spisovými značkami 2S/2620/2012, 2S/2621/2012, 2S/22/2013 a 2S/81/2013 (č.l. 147
súdneho spisu), podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako
nedôvodné žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedených rozhodnutí
žalovaného ako i dodatočných platobných výmerov Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca
dane“) č. 9102403/5/747268/2012/Dub zo dňa 06.06.2012, č. 9102403/5/723522/2012/Dub zo dňa
05.06.2012, č. 9102403/5/1802101/2012/Dub zo dňa 17.07.2012 a č. 9102403/5/2593620/2012/Dub zo
dňa 18.09.2012. Uvedenými prvostupňovými rozhodnutiami správca dane na základe výsledkov daňovej
kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)
v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) znížil nadmerné
odpočty uplatnené žalobcom v daňových priznaniach, v poradí uvádzaných dodatočných platobných
výmerov; za zdaňovacie obdobie september 2009 zo sumy 10 465,91 Eur o sumu 10 174,50 Eur na
sumu 291,41 Eur, za zdaňovacie obdobie október 2008 nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume

77 097,45 Eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 64 074,32 Eur, za zdaňovacie obdobie máj
2009 znížil nadmerný odpočet zo sumy 18 374,67 Eur o sumu 17 972,96 Eur na sumu 401,71 Eur a za
zdaňovacie obdobie január 2009 zo sumy 62 559,74 Eur o sumu 62 543,25 Eur na sumu 16,49 Eur.

Neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal.

Dôvodom zníženia nadmerných odpočtov na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) na základe
výsledkov daňovej kontroly zameranej na preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie dane za
zdaňovacie obdobia september 2009, máj 2009 a január 2009 bolo správcom dane konštatované
porušenie ustanovení § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 49 ods. 1 citovaného zákona tým, že žalobca
si odpočítal daň za nákup tovaru, obkladu z prírodného kameňa, deklarovaného faktúrami vystavenými
dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou DONNA K-9, s.r.o., so sídlom v Kútoch, ktorých reálny
základ sa v priebehu daňovej kontroly nepodarilo preukázať.

V prípade kontroly oprávnenosti oslobodenia od DPH za zdaňovacie obdobie október 2008 a čiastočne
za zdaňovacie obdobie september 2009 bolo dôvodom neuznania oslobodenia od dane správcom dane
konštatované nesplnenie podmienok na oslobodenie kontrolovaných plnení od dane podľa ustanovenia
§ 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH, konkrétne pri intrakomunitárnom dodaní tovaru žalobcom do
Maďarskej republiky, ktoré tento deklaroval ako dodanie granitových platní obchodnej spoločnosti
SINON, Kft. a SILVER CAR PLUS, Kft.

V rámci súdneho prieskumu krajský súd z obsahu pripojených administratívnych spisov preveril
žalobcom namietanú dĺžku daňových kontrol, pričom za zdaňovacie obdobie september 2009
konštatoval dodržanie zákonom stanovenej lehoty na jej výkon podľa § 15 ods. 17 zákona o správe
daní, s prihliadnutím na začiatok daňovej kontroly dňa 06.12.2009, ukončenie daňovej kontroly dňa
02.05.2011, jej prerušenie od 14.10.2010 do 11.03.2011, táto trvala 364 dní.

Za zdaňovacie obdobie október 2008 krajský súd vyhodnotil, že daňová kontrola začala dňa 10.01.2009,
skončila prerokovaním protokolu o jej výsledku dňa 16.03.2011, s prerušením jej výkonu od 09.10.2009
do 14.01.2011, teda trvala 233 dní a neprekročila zákonom stanovenú lehotu.

V súvislosti s prieskumom namietanej dĺžky výkonu daňovej kontroly nároku na uplatnený nadmerný
odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2009 krajský súd prihliadol na procesný postup
predchádzajúci prerokovaniu protokolu a na chyby, ktoré sa odstránili v rámci odvolacieho konania proti
prvému dodatočnému platobnému výmeru. Krajský súd vzal do úvahy, že správca dane na základe
výsledkov kontroly vydal protokol č. 602/321/36067/2011/Dub zo dňa 21.03.2011. Výzva na vyjadrenie
sa k protokolu a jeho prejednanie bola splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručená dňa 12.04.2011,
pričom deň na prerokovanie protokolu bol správcom dane vo výzve stanovený na 08.04.2011, t.j.
4 dni pred tým, ako bola táto výzva prevzatá v zákonnej lehote. Správca dane prerokoval protokol
bez účasti splnomocneného zástupcu žalobcu, čo bolo dôvodom, pre ktorý žalovaný rozhodnutím č.
222/14731-76785/2011/991050-r zrušil dodatočný platobný výmer č. 602/232/48603/2011/Chra zo dňa
11.04.2011 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Správca dane v ďalšom konaní dňa 25.10.2011 vyhotovil dodatok č. 1 k protokolu č.
602/321/36067/2011/Dub zo dňa 21.03.2011 na základe vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.09.2011 a
vydal dodatočný platobný výmer č. 602/232/157663/2011/Dub zo dňa 03.11.2011, ktorý bol doručený
zástupcovi žalobcu dňa 25.11.2011.

Z uvedených časových a procesných postupností bolo podľa krajského súdu zrejmé, že kontrola na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2009 trvala
dlhšie, ako stanovuje § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Krajský súd pri vyhodnotení zákonnosti
postupu predchádzajúceho prerokovaniu predmetného protokolu o výsledku daňovej kontroly prihliadol
na skutočnosť, že splnomocnený zástupca žalobcu úmyselne preberal písomnosti doručované poštou
v posledných dňoch odbernej lehoty a písomnosti, ktoré sa správca dane pokúšal doručiť svojimi
zamestnancami odmietol prevziať.

V týchto súvislostiach krajský súd uzavrel, že ani nedodržanie zákonnej lehoty na ukončenie daňovej
kontroly nemôže znamenať, že by žalobcovi mal byť priznaný nadmerný odpočet za predmetné
zdaňovacie obdobie DPH a z tohto pohľadu napadnuté rozhodnutie vyhodnotil ako zákonné.

So žalobnou námietkou napádajúcou nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly zameranej na preverenie oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na vrátenie DPH za
zdaňovacie obdobie január 2009 sa krajský súd v napadnutom rozsudku nezaoberal.

Krajský súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu žalobami
napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov skonštatoval, že tieto sa vecou dôkladne
zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nebol určite nečinný,
ako to tvrdil žalobca. Taktiež krajský súd neprisvedčil žalobcovmu tvrdeniu, že vedenie daňového
konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu.
Preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať
za nepreskúmateľné. Postupom daňových orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi možnosť konať pred
týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe
získaných informácií z medzinárodných dožiadaní vyhodnotil preverované obchodné prípady dôvodne
tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo.

Zároveň krajský súd z obsahu administratívnych spisov vyhodnotil, že žalobcovi bolo umožnené nazrieť
do spisov v súlade s § 22 zákona o správe daní, s prihliadnutím na obmedzenie podľa § 22 ods. 2
citovaného zákona, podľa ktorého daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie
- dožiadaní medzi inými správcami dane.

K správe právneho predchodcu žalovaného, odboru vnútornej kontroly, krajský súd uviedol, že ňou bol
žalobca s poukazom na ustanovenie § 23 zákona o správe daní, upravujúce inštitút daňového tajomstva,
ako i s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v
znení neskorších predpisov, oboznámený s dôvodmi, pre ktoré nemôže byť informovaný o konkrétnych
zisteniach vyplývajúcich z vnútornej kontroly vykonanej na základe jeho podnetu. Zároveň krajský súd
poukázal na časť odpovede oznamujúcej odstránenie zistených procesných nedostatkov v priebehu
kontroly.

Vo vzťahu k nákupu predmetného tovaru žalobcom za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia
ako i k predaju tovaru v októbri 2008 a septembri 2009 krajský súd z obsahu administratívneho
spisu uviedol podstatné kontrolné zistenia. V širších súvislostiach na základe výsledkov preverovania
reálneho základu kontrolovaných zdaniteľných obchodov deklarovaných žalobcom, krajský súd tieto v
zdaňovacích obdobiach september 2009, máj 2009 a január 2009, kedy išlo o nákup sporného tovaru
žalobcom - obkladu z prírodného kameňa, resp. v daňových dokladoch nazývaného ako granitové
platne alebo žula, od výlučného dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti DONNA K-9, s.r.o., ako i v
zdaňovacom období október 2008 ohľadne predaja granitových platní žalobcom na územie Maďarskej
republiky odberateľovi SINON, Kft., čo do ich charakteru vyhodnotil ako spoluúčasť v karuselovom
reťazci fiktívnych zdaniteľných obchodov, a to s pomenovaním obchodného reťazca, ktorý bol v rámci
komplexnej kontroly pôvodu a nakladania, počnúc od prvého dodávateľa po posledného odberateľa
končiac, v obchodnom reťazci konkretizovaný ako postupnosť dodávateľsko-odberateľských vzťahov
medzi obchodnými spoločnosťami: LORSAU, s.r.o. › TAGART, s.r.o. › VVL REÁL, s.r.o. › TO-GR SK, s.r.o.
› GAMA-EXPO, s.r.o. › DONNA K-9 s.r.o. › Tex - Press Slovakia s.r.o. (žalobca) › október 2008 SINON
Kft. (Maďarská republika), resp. september 2009 SILVER CAR PLUS, Kft. (Maďarská republika) › SAN-
MOL, s.r.o., Komárno. Spoločnosti VVL REÁL, s.r.o. a LORSAU, s.r.o. stojace na začiatku obchodného
reťazca so správcom dane nekomunikujú a boli predané rumunským občanom.

V súvislosti s deklarovanými nákupmi predmetného tovaru krajský súd prihliadol na skutočnosť, že
správca dane žalobcu preveroval počas daňových kontrol v rokoch 2008-2010, pretože tento v priebehu
uvedeného obdobia deklaroval obchodovanie, predaj alebo nákup, s tovarom nazývaným raz granitové
platne, raz žula. Výhradným dodávateľom bola obchodná spoločnosť DONNA K-9 s.r.o. a odberateľmi
boli tri nekontaktné obchodné spoločnosti, ako bude uvádzané nižšie.

Na tvrdenie žalobcu, že všetky kontroly u jeho dodávateľa DONNA K-9 s.r.o. dopadli v prospech
daňového subjektu, krajský súd uviedol, že nešlo o daňové kontroly, ale o miestne zisťovania. Prvé
miestne zisťovanie bolo zamerané len na predkladanie faktúr a tam správca dane konštatoval kladný
výsledok šetrenia. Nekontrolovali sa však účtovné položky a nerobili sa fyzické kontroly nákupu a
predaja skladovaného tovaru, ani riadne daňové kontroly, vychádzalo sa len z textu predložených faktúr,
nevykonávali sa kontroly na preverenie materiálneho podkladu predkladaných faktúr.

Naopak, krajský súd z obsahu napadnutých rozhodnutí a administratívnych spisov zistil, že v následnom
preverovaní dodania predmetného tovaru žalobcovým dodávateľom, spoločnosťou DONNA K-9 s.r.o.,
táto dožiadanému správcovi dane neozrejmila výrobnú kalkuláciu na úpravu nakupovanej leštenej žuly,
z ktorej bude zrejmé, koľko kg granitových dosiek leštených bolo použitých na koľko m2 obkladu
z prírodného kameňa, resp. dlažby podľa druhu, hrúbky s konkrétnymi úkonmi vykonanými v rámci
spracovateľských operácií, nepredložila zoznam strojov slúžiacich na opracovanie uvedeného materiálu,
nepreukázala veľkosť skladového areálu potrebného na disponovanie so značným množstvom
takéhoto tovaru, ani skladovanie materiálu, nedoložila objednávky klientov, z ktorých bude zrejmé,
aký tovar si objednávajú, t.j. názov tovaru, množstvá a merné jednotky, evidencie zamestnancov a
jej korešpondencie ako platiteľa dane z príjmov s ročným hlásením o dani zo závislej činnosti za
rok 2009. Taktiež na opakované žiadosti o predloženie inventúry zásob v množstevnom vyjadrení, v
členení na zásoby vlastné a zásoby skladované pre iné daňové subjekty na základe zmlúv o uložení
veci, evidenciu stavu vlastných zásob a evidenciu zásob, ktoré boli predané, ale ich spoločnosť
DONNA K-9 s.r.o. uskladňovala svojim odberateľom, resp. ktoré boli predané bez uskladňovania, ako
i o predloženie podkladov na vypracovanie dane z príjmov právnických osôb za rok 2008 a 2009,
žalobcov dodávateľ odpovedal spôsobom bez výpovednej hodnoty; dodávateľ žalobcu sa vyjadril, že
skladovú evidenciu už predkladali niekoľkokrát, faktúra slúži ako dodací list, pri odovzdaní a prevzatí
konkrétneho tovaru sa zúčastnili vždy konatelia spoločností, zároveň splnomocnený zástupca ani
konateľ spoločnosti nepredložili inventúru zásob v požadovanom členení a taktiež sa nevyjadrili, na
základe akých podkladov bolo vypracované daňové priznanie na dani z príjmov za uvedené zdaňovacie
obdobia. Správca dane preveroval formou dožiadaní aj nadobudnutie tovaru, nákup tovaru - obkladu z
prírodného kameňa, nadobudnutie, prepravu, skladovanie predmetného tovaru prostredníctvom miestne
príslušných daňových úradoch aj u dodávateľov spoločnosti DONNA K-9 s.r.o., u spoločností GAMA-
EXPO s.r.o. a DONNER SK, s.r.o., ale zistenia nepotvrdili reálnosť deklarovaných dodávok tovaru medzi
nimi. Krajský súd v súvislosti s procesnými námietkami žalobcu bral do úvahy, že o týchto skutočnostiach
musel byť právny zástupca žalobcu informovaný, pretože zastupoval v konaní pred správcom dane i
dodávateľa žalobcu, spoločnosť DONNA K-9 s.r.o.

K splneniu hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane krajský súd dôvodil,
že ich splnenie preukazuje platiteľ nielen formálnym spôsobom na základe predložených dokladov
s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Pripomenul, že v daňovom konaní dôkazné bremeno
spočíva na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom. V tejto súvislosti poukázal na právnu argumentáciu obsiahnutú v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, podľa ktorej: „Dôkazné bremeno
je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“

K žalobcom poukazovanému znaleckému posudku odborného súdneho audítora C. Y., čo do posúdenia
jeho relevancie ku kontrolovaným zdaňovacím obdobiam september 2009, máj 2009 a január 2009,
krajský súd uviedol, že tento sa týka odborného preskúmania nákladných listov CMR, ktoré boli

vystavené v súvislosti s vykonávaním obchodnej činnosti žalobcu za rok 2008, a teda sa netýka
sledovaných zdaňovacích období.

Čo sa týkalo následného predaja predmetného tovaru žalobcom, krajský súd v súvislosti s preverením
jeho existencie prihliadol aj na komplexné skutkové zistenia ohľadne preverenia dodávok tovaru
obchodným odberateľom žalobcu v Maďarskej republike ako i na jeho následný predaj konečným
odberateľom späť na územie Slovenskej republiky. Z uvedených vyplynulo, že správca dane podľa
podaných súhrnných výkazov zistil, že žalobca v období rokov 2006 - 2008 uskutočňoval pravidelné
dodávky tovaru - granitových platní do Maďarska. Ako odberateľov tovaru uvádzal spoločnosti LOCARE
Kft. (IV. štvrťrok 2006, celý rok 2007), CERTEL-X Kft. (I. štvrťrok 2008) a SINON Kft., ktorej mal byť tovar
predávaný v III. a IV. štvrťroku 2008, a ktorá je ako odberateľ uvádzaná i v kontrolovanom zdaňovacom
období október 2008. Dodávky tovaru ani pre jednu z menovaných spoločností neboli šetrením v rámci
medzinárodnej výmeny informácií maďarskou daňovou správou potvrdené. Spoločným znakom týchto
spoločností je aj to, že všetky tri obchodné spoločnosti mali sídlo na tej istej adrese v byte na ôsmom
poschodí, nepodávali daňové priznania a pre maďarskú daňovú správu boli nekontaktné.

V zdaňovacom období september 2009 žalobca deklaroval dodanie tovaru, postupne ním nakupovaného
od januára 2009, do Maďarskej republiky odberateľovi SILVER CAR PLUS, KFT., pričom medzinárodnou
výmenou informácií bolo zistené, že tento odberateľ nákup predmetného tovaru priznal a podľa jeho
vyjadrenia prostredníctvom konateľa, tovar nadobudnutý intrakomunitárne, dodal späť na územie
Slovenskej republiky odberateľovi SAN-MOL, s.r.o., Komárno. O tomto dodaní však nepodal súhrnný
výkaz, ani táto skutočnosť nebola potvrdená preverením v systéme VIES, kde bolo zistené, že
spoločnosť SAN-MOL, s.r.o. v roku 2009 nenadobudla tovar od dodávateľa SILVER CAR PLUS, KFT.
Prostredníctvom dožiadaného príslušného daňového úradu bolo preverené, že platiteľ SAN-MOL,
s.r.o. od novembra 2008 nepodáva daňové priznania na DPH, je nekontaktný, so správcom dane
nekomunikuje a poštu nepreberá. Toto vyhýbanie sa spolupráci so správcom dane nastalo od zmeny
konateľa spoločnosti, ktorým sa stal občan Rumunska.

Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu október 2008 správca dane v rámci medzinárodnej výmeny
informácií zistil, že odberateľská spoločnosť SINON Kft. nepredložila daňové priznania od zdaňovacieho
obdobia IV. štvrťrok 2007, to znamená, že ani za III. štvrťrok 2008 a IV. štvrťrok 2008. Na opakované
predvolania oprávnená osoba, pán J. S. predložil dokumenty spoločnosti. Tento však nevedel povedať
nič o spoločnosti, vyhlásil, že on je zamestnancom len niekoľko dní a nevie, prečo SINON Kft.
nepredkladá daňové priznania. Spoločnosť SINON Kft. nevie deklarovať objednávky, nákup a prevzatie
tovaru, platby a znovu predanie tovaru. Táto obchodná spoločnosť nemá žiadne sklady a nedeklarovala
žiadne obchodné transakcie v kontrolovanom zdaňovacom období. V tejto súvislosti krajský súd
poukázal i na výsledky preverovania dodávky tovaru prostredníctvom obsahu nákladného listu CMR,
podľa ktorého ako odberateľ a uskladňovateľ predmetného tovaru je uvedená obchodná spoločnosť
MIRAMARE Kft., a nie odberateľ žalobcu SINON Kft.

K námietke žalobcu, že nemal obchodný vzťah so spoločnosťami MIRAMARE Kft. a BANED s.r.o.,
krajský súd poukázal na zistenia maďarskej daňovej správy, podľa ktorých len tieto dve spoločnosti
mali medzi sebou obchodný vzťah, a nie so žalobcom, ktorý tvrdil, že tovar, ktorý mal predať spoločnosti
SINON Kft., bol dovážaný do skladu MIRAMARE Kft. Uvedené tvrdenie vlastník skladu nepotvrdil a
spoločnosti SINON Kft. a Tex-Press Slovakia s.r.o. mu boli neznáme. Z preverovania bolo zrejmé, že
do uvedeného skladu sa dovážal v nepatrnom množstve tovar od iného subjektu a tento bol takmer
hneď vyvezený z Maďarskej republiky späť na územie Slovenskej republiky. Tento mal byť predaný
obchodnej spoločnosti BAC Slovakia s.r.o., pričom podľa vyjadrenia dožiadaného príslušného správcu
dane preverenie nákupu tejto komodity z Maďarskej republiky od spoločnosti SINON Kft., jej skladovanie,
príp. ďalšie nakladanie s ňou nebolo možné, pretože preverovaná spoločnosť BAC Slovakia, s.r.o.
nespolupracuje so správcom dane, spoločníkom a konateľom je občan Rumunskej republiky. Na adrese
podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra sa nenachádza, nie je tam ani logo spoločnosti. Majiteľ
objektu, kde má spoločnosť sídlo, uviedol, že nájomná zmluva je síce uzatvorená, ale priestory si nikdy
spoločnosť neprevzala aj napriek tomu, že prvú vystavenú faktúru za prenájom zaplatila.

Žalobcom predložené prehlásenie pána Gyula Peleseka, konateľa spoločnosti MIRAMARE Kft., o tom,
že tovar bol dovezený pre spoločnosť SINON Kft. na základe prepravných listov, krajský súd vyhodnotil
ako absolútne nevierohodné. Maďarskej daňovej správe sa nepodarilo ani raz za niekoľko rokov s touto

osobou skontaktovať, pričom táto ani v jednom prípade nepotvrdila riadne prevzatie tovaru spoločnosťou
SINON Kft., ale ani samotnú ekonomickú činnosť spoločnosti SINON Kft.

Podľa krajského súdu pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov
nie je monitorovaný, preto nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov. Z uvedeného dôvodu nie
je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nebude viesť k jeho účasti na
obchode, vykazujúcom znaky podvodu. Z vyjadrení maďarskej daňovej správy je celkom zrejmé, že
ani jedna zo spoločností, ktorým mal byť tovar žalobcom dodaný, nebola zastihnutá, nepodala ani raz
daňové priznanie, s daňovou správou nekomunikovala a všetky tri spoločnosti vykazujú spoločné znaky
charakterizujúce ich zapojenie v karuselovom podvode.

Vo vzťahu ku kontrolovaným intrakomunitárnym dodávkam žalobcu v zdaňovacom období október
2008 krajský súd vyhodnotil obsah žalobcom poukazovaného znaleckého posudku odborného súdneho
audítora C. Y. v tom zmysle, že tento sa týka odborného preskúmania nákladných listov CMR, pričom
potvrdzuje závery správnych orgánov, že v kolónke č. 24 CMR figuruje spoločnosť MIRAMARE Kft.
ako odberateľ a uskladňovateľ tovaru, a nevyplýva z neho skutočnosť, že predmetný tovar bol dodaný
spoločnosti SINON Kft. K jeho obsahu považoval krajský súd za potrebné uviesť, že v tomto sa uvádza,
že žalobca v roku 2008 uzavrel kúpnopredajné zmluvy s CERTEL-X Kft. a SINON Krt., objednaný a
odoslaný tovar mal byť v zmysle dohôd dodaný nie do sídla kupujúcich, ale do skladu spoločnosti
MIRAMARE NEMZETKÔZI SZÁLLÓTMÁNYCZÁSI Kft., BUDAPEŠŤ. Na základe preverovaní správcu
dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií bolo maďarskou finančnou správou zistené, že
spoločnosť MIRAMARE Kft. nemala so spoločnosťami SINON Kft. a CERTEL-X Kft. uzavretú zmluvu o
skladovaní, tieto spoločnosti boli pre konateľa MIRAMARE Kft. neznáme. Tieto informácie sú potvrdené
konateľom, nevychádzajú teda z písomných dokladov, z akých čerpala audítorka C. Y.. Podľa vyhlásenia
konateľa spoločnosti MIRAMARE Kft. neexistuje žiadny priamy kontakt so spoločnosťou SINON Kft. a
CERTEL-X Kft. Prepravy prišli do jeho skladu, no na každom dokumente o uskladnení je uvedený ako
dodávateľ spoločnosť BANED s.r.o. a ako tovar sú uvedené žulové tabule. Podľa informácií spoločnosti
MIRAMARE Kft. vyššie uvedený tovar bol hneď dodaný spoločnosti BAC Slovakia s.r.o. Maďarská
daňová správa v odpovedi tiež informovala, že prešetruje spoločnosť SINON Kft., ale spoločnosť nebola
zatiaľ objavená. Preto je nepravdepodobné, že spoločnosť SINON Kft. skutočne disponovala tovarom
nakúpeným zo Slovenska (také isté zistenia sú o spoločnosti CERTEL-X Kft.).

K poukazu žalobcu, že nárok na odpočet dane nemôže byť odopretý vtedy, kedy osoby o podvodnom
konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, odvolávajúc sa na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor EÚ“), krajský súd uviedol, že správca dane vykonával daňové kontroly u žalobcu
niekoľko rokov, počas ktorých žalobca deklaroval nákup a predaj tovaru (predaj vždy do Maďarskej
republiky), trom rôznym firmám. Tieto mali totožnú adresu sídla v Budapešti. Správca dane žiadal
opakovane maďarskú daňovú správu o potvrdenie uskutočnenia obchodných prípadov, nadobudnutia
tovaru jednou z troch deklarovaných maďarských spoločností. Ani v jednom prípade šetrenie maďarskej
daňovej správy nebolo úspešné. Maďarské spoločnosti deklarujú sídlo v Budapešti na rovnakej adrese v
bytovom dome v byte na ôsmom poschodí, s konateľmi ani jednej zo spoločností sa maďarskej finančnej
správe nepodarilo skontaktovať, tieto nepodávali daňové priznania a nedeklarovali nadobudnutie tovaru
zo Slovenskej republiky. Teda skutočná existencia a vykonávanie ekonomickej činnosti označenými
spoločnosťami, odberateľmi žalobcu, v Maďarskej republike sa nepotvrdila.

S poukazom na predchádzajúce daňové kontroly vykonávané u žalobcu, vrátane výsledkov
preverovania jeho dodávok granitovej žuly do Maďarskej republiky, krajský súd vyhodnotil, že žalobca
niekoľko rokov dobre vedel, že jeho odberatelia sa s maďarskou daňovou správou nekontaktujú,
nespolupracujú a povinnosti vyplývajúce z daňových zákonov si neplnia. Na základe uvedeného krajský
súd uviedol, že je nepochopiteľné, ako by vôbec žalobca mohol reálne s takýmito spoločnosťami
obchodovať.

Vo vzťahu ku kontrolovaným intrakomunitárnym dodávkam žalobcu v zdaňovacom období október
2008 krajský súd vyhodnotil obsah žalobcom poukazovaného znaleckého posudku odborného súdneho
audítora C. Y. v tom zmysle, že tento sa týka odborného preskúmania nákladných listov CMR, pričom
potvrdzuje závery správnych orgánov, že v kolónke č. 24 CMR figuruje spoločnosť MIRAMARE Kft.

ako odberateľ a uskladňovateľ tovaru, a nevyplýva z neho skutočnosť, že predmetný tovar bol dodaný
spoločnosti SINON Kft.

Vzhľadom na komplexné kontrolné zistenia bolo pre krajský súd dôležitou právnou otázkou v tomto
konaní posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o
správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca tuzemských ako aj
zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotnej
existencie, pričom všetky okolnosti celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že prostredníctvom žalobcu
prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci
EÚ, avšak bez reálneho dodania, čiže išlo o tzv. karusel.

Krajský súd dôvodil ustanovením § 43 ods. 5 zákona o DPH, príkladmo uvádzajúcim zoznam dokladov,
ktorými možno dodanie tovaru do iného členského štátu preukázať. Zároveň pripomenul ustálený výklad,
že pre toto preukázanie nestačí iba jeho formálne, deklaratórne zdokladovanie, ale daňový subjekt ako
platca DPH preukazuje, že tovar skutočne fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na
ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo žalobca ani v jednom prípade nepreukázal,
lebo ani jeden z označených odberateľov v Maďarsku nedeklaroval, že sa stal vlastníkom dodaného
tovaru a už vôbec nebol určený čas, kedy a na koho v Maďarskej republike prešlo právo nakladať s
deklarovaným tovarom ako vlastník. Bolo podľa krajského súdu na žalobcovi, aké dôkazné prostriedky
na preukázanie týchto skutočností zvolí (§ 29 ods. 4 zákona o správe daní).

Za najpodstatnejšie pre posúdenie reálneho obsahu nákupu a predaja predmetného tovaru
deklarovaného žalobcom krajský súd považoval skutočnosť, že pri preverovaní sa vôbec nepodarilo
zistiť pôvod, t.j. prvotný zdroj tovaru, ktorý celkom zrejme nepochádza zo Slovenska, ale sa musel niekde
vyťažiť. Všetko nasvedčuje tomu, že s tovarom sa obchodovalo len fiktívne.

Krajský súd konštatoval, že vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že prostredníctvom žalobcu
prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v
rámci Európskej únie, avšak bez reálneho dodania tovaru. Žalobca je v reťazci daňových subjektov
konečným odberateľom na území Slovenskej republiky, kde si uplatňuje a aj odpočítava nadmernú DPH
z nadobudnutého tovaru a až v zdaňovacom období september 2009 ho dodal s uplatnením oslobodenia
od dane do iného členského štátu Európskej únie, do Maďarskej republiky, ktorej daňová správa toto
dodanie tovaru nepotvrdila.

Krajský súd pripustil potrebu prihliadať na rešpektovanie zásady neutrality DPH, ovládajúcej jej aplikáciu
v priestore Európskej únie v rámci realizácie zdaniteľných plnení podliehajúcich dani z pridanej hodnoty.
S poukazom na okolnosti prípadu, skutkové zistenia ohľadne preverenia pôvodu a nakladania s
predmetným tovarom, ako i na potrebnú odbornú starostlivosť žalobcu, však dal do pozornosti i právne
závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorými deklaroval legitimitu boja proti
podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam ako uznaného a podporovaného cieľa smernice
Rady 2006/112 zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, účinnej
od 01.01.2007, (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11,
rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch,
C-504/10, bod 50). Taktiež poukázal na právny záver, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa
nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (najmä rozsudok z 3.
marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel aRecolta Recycling, bod
54), ako i na autonómiu vnútroštátnych súdov pri rozhodovaní o nárokoch na vrátenie odpočtu DPH,
podľa ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s
ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (rozsudky Fini H,
body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

V súvislosti s obranou žalobcu, spočívajúcou v poukaze na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, krajský súd uviedol, že v
žalobcom uvádzaných rozsudkoch nešlo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia
jeho predmetu, t.j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia,
pričom podrobne rozobral detaily rozdielov, pre ktoré nie je možné právne závery z nich vyplývajúce
aplikovať na prejednávaný prípad. Konštatoval, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že dotknuté
plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných

spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale
zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal
identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa príslušných
kontrolných daňových orgánov podvodmi typu „kolotoč“. V daných prípadoch Súdny dvor SÚ vychádzal
z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ
kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo
tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje
a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane.

Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Zároveň krajský súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S/66/2011-63 zo dňa
14. februára 2012 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorých je
riešená obdobná problematika podobného obchodného reťazca s rovnakým tovarom.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 221 ods.
1 písm. h) OSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca zhodne vo všetkých štyroch preskúmavaných veciach namietal procesné pochybenia
predchádzajúce vydaniu žalobou napadnutých rozhodnutí v nasledovných súvislostiach:

· porušenie ustanovenia § 15 ods. 5) písm. f) zákona o správe daní tým, že správca dane pred vydaním
protokolu o výsledku daňovej kontroly neoboznámil žalobcu s kontrolnými zisteniami a neumožnil mu
vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, neumožnil mu
prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, preto žalobca mal za to, že toto
zákonné právo mu bolo postupom správcu dane odňaté,
· porušenie ustanovenia § 15 ods. 4) písm. d) zákona o správe daní, t.j. práva žalobcu nahliadnuť
do zápisnice z miestneho zisťovania vykonávaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou
kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
· porušenie práva žalobcu nazerať do spisov podľa § 22 zákona o správe daní, pretože mu boli
predložené len písomnosti, ktoré mu boli doručované, ale nie odpovede na dožiadania od iných správcov
dane, prípadne z medzinárodnej výmeny informácií,
· porušenie ustanovenia § 15 ods. 11 písm. b) a h) zákona o správe daní tým, že správca dane v protokole
o výsledku daňovej kontroly neuviedol zákonom ustanovené obligatórne náležitosti ako dátumy a čísla
dožiadaní na iné subjekty, dátumy a čísla medzinárodných dožiadaní a preukázateľné kontrolné zistenia,
· porušenie § 25a ods. 4 zákona o správe daní tým, že správca dane vykonával úkony počas prerušenia
predmetných daňových kontrol, sám vstúpil výkonom medzinárodnej výmeny informácií s maďarskou
daňovou správou do konania, čím spôsobil, že lehoty na výkon prerušených daňových kontrol plynuli a
teda ich výkon trval dlhšie ako stanovuje zákon,
· porušenie zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly stanovených v § 15 ods. 17 zákona o správe
daní; podľa žalobcu na základe vyššie spomenutého procesného postupu daňová kontrola oprávnenosti
ním uplatneného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2009 trvala 510 dní, za zdaňovacie

obdobie október 2008 trvala 810 dní, za zdaňovacie obdobie máj 2009 trvala 805 dní a za zdaňovacie
obdobie január 2009 trvala 441 dní,
· porušenie ustanovenia § 30a zákona o správe daní nečinnosťou správcu dane v daňovom konaní tým,
že tento nereagoval, správal sa pasívne, resp. nevydal rozhodnutie,
· porušenie zákonných ustanovení o dokazovaní, najmä § 29 ods. 8 zákona o správe daní neprimeraným
prenosom dôkazného bremena na žalobcu za nedodržiavanie daňových predpisov a zákonných
povinností inými daňovými subjektmi, obchodujúcimi s predmetným tovarom, za ktoré žalobca nemôže
niesť zodpovednosť.

S poukazom na právne závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 24/2010-57 zo
dňa 29. júna 2010 a z dôvodu vyššie namietaných pochybení, žalobca považoval protokoly o výsledkoch
daňových kontrol za predmetné zdaňovacie obdobia za nezákonne získané dôkazné prostriedky, ktoré
nemožno použiť pre rozhodnutia v preskúmavaných daňových konaniach.

V súvislosti s namietaním nezákonnosti postupu správcu dane pri výkone jednotlivých daňových
kontrol žalobca zároveň trval na tom, aby bol súčasťou príslušných administratívnych spisov i protokol
o výsledku vnútornej kontroly č. 1/135/16757-89188/201 l/PeMá-50 zo dňa 05.09.2011, vykonanej
na základe jeho podnetu odborom vnútornej kontroly právneho predchodcu žalovaného (Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky). Na základe jej výsledku boli konštatované viaceré pochybenia
podľa zákona o správe daní, interných predpisov Ministerstva financií Slovenskej republiky, ako aj
hmotnoprávne pochybenia vo vzťahu k daňovým kontrolám vykonaným daňovým úradom voči žalobcovi.
Uvedené vyplýva z odpovede právneho predchodcu žalovaného, odboru vnútornej kontroly, zaslanej
žalobcovi pod č. 1/135/16757-122450/2011/PeMá, ako i z odpovede na podnet žalobcu, zaslanej mu
Krajskou prokuratúrou Bratislava pod č. Kd 375/12-16 zo dňa 14.01.2013, na ktorú žalobca v odvolaní
taktiež poukázal.

Výkon daňových kontrol bol prerušený rozhodnutiami správcu dane z dôvodu výkonu medzinárodnej
výmeny informácií, čo však žalobca považoval za pokračovanie vo výkone daňovej kontroly ako i za
dôvod plynutia lehôt na ich vykonanie. Preto požadoval preveriť všetky vykonané úkony správcu
dane v nadväznosti na dátumy viažuce sa k vydaným dokladom počas prerušenia daňových kontrol za
predmetné zdaňovacie obdobia od ich začiatku po ich ukončenie prerokovaním protokolov.

Žalobca pokladal postup zamestnankýň Daňového úradu Bratislava III pri výkone daňových kontrol
za jednostranný, účelový, likvidačný a spôsobujúci úmyselne prieťahy v konaní, pričom zistenia z
medzinárodnej výmeny informácií, týkajúcich sa iných daňových subjektov a nevzťahujúcich sa na
kontrolované zdaňovacie obdobia, nemajú podľa názoru žalobcu žiaden vplyv na jeho právo na
uplatnenie odpočtu dane.

V tejto súvislosti žalobca namietal, že so spoločnosťami spomínanými v protokoloch z daňových kontrol a
v napadnutých daňových rozhodnutiach, okrem jeho dodávateľa a odberateľov, nemal žiadny obchodný
vzťah, nikdy s nimi neobchodoval a preto údaje o týchto spoločnostiach nemajú žiaden právny argument
na neuznanie pôvodu tovaru. Podľa žalobcu zistenia v protokole o ďalších daňových subjektoch nemajú
vplyv na vyplatenie mu nadmerného odpočtu, pretože žalobca nezodpovedá za daňové povinnosti iných
daňových subjektov a nemá právo ich kontroly.

S poukazom na dôkazné prostriedky podľa zákona o správe daní a na dôkazné bremeno žalobcu
vyplývajúce mu z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, tento mal za to, že ako daňový subjekt
nepreukazuje skutočnosti, ktoré sa týkajú správneho určenia dane iného podnikateľského subjektu,
pričom z uvedeného tiež logicky vyplýva, že tieto dôkazy žalobca ani predložiť nemôže, pretože
nimi nedisponuje. Dôvodil, že zákon neposkytuje hierarchické usporiadanie dôkazných prostriedkov
vo vzťahu k ich výpovednej hodnote, resp. vierohodnosti. To podľa žalobcu znamená, že nepreferuje
napr. listinu pred svedeckou výpoveďou a podobne. Vyjadril presvedčenie, že žalovaný, rovnako
ako správca dane, skutočnosti tvrdené a zároveň preukázané daňovým subjektom a súčasne jeho
dodávateľmi prostredníctvom svedeckých výpovedí, ohliadok, nemôžu bez ďalšieho ignorovať a
požadovať predloženie len vecných, resp. listinných dôkazov.

Žalobca za dodávku tovaru vždy zaplatil svojmu dodávateľovi, obchodnej spoločnosti DONNA K-9 s.r.o.,
ktorá si riadne plní svoje odvodové povinnosti do štátneho rozpočtu, preto tvrdenia správcu dane o

získaní daňovej výhody žalobca považoval za účelovú konštrukciu, keďže daň bola vždy odvedená
ešte skôr, než vznikol nárok na čerpanie nadmerného odpočtu. Žalobca napádal nesprávne skutkové
vyhodnotenie vo vzťahu k pôvodu predmetného tovaru, odvolával sa na pravidelné mesačné daňové
kontroly u jeho dodávateľa, spoločnosti DONNA K-9 s.r.o. s obratom a stavom zásob prírodného
kameňa v miliónoch Eur, pričom tieto kontroly končili s pozitívnym výsledkom o preukázaní pôvodu
prírodného kameňa. Preto žalobca považoval tvrdenia orgánov daňovej správy o nemožnosti zistenia
pôvodu predmetného tovaru za účelové zo strany správcu dane s cieľom zamedziť vyplateniu právom
uplatneného nároku na odpočet DPH za jeho nákup. Naopak, žalobca mal za to, že predkladal faktúry,
účtovníctvo a všetky podklady požadované správcom dane pri výkone daňovej kontroly, na základe
ktorých správca dane vykonal dožiadania, ktoré boli potvrdené miestne príslušnými správcami dane, čiže
bolo potvrdené vecné plnenie dodávok tovaru. Mal za to, že v súvislosti s nákupom žuly, resp. prírodného
kameňa, ako platiteľ DPH splnil všetky zákonom požadované podmienky (§ 49 ods. 1 v spojení s § 51
ods. 2 zákona o DPH), predložil potrebné daňové doklady na priznanie odpočtu DPH a tým vyčerpal
svoje dôkazné bremeno, uložené mu ustanovením § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Neprimeraný
prenos dôkazného bremena po predložení potrebných daňových dokladov zo správcu dane na žalobcu,
tento odôvodnil aj poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2010, sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a súvisiacej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
v spojených veciach C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektrónics) a C-484/03 (Bond House).

V súvislosti s predmetom konania v týchto spojených veciach žalobca spolu s odvolaním predložil
neosvedčené a vyznačením právoplatnosti neopatrené kópie rozsudkov Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6S/12/2012-112 zo dňa 25.01.2013, č. k. 1S/2525/2012-124 zo dňa 12.09.2013, v ktorých súd
v obdobných veciach žalobcu s identickými žalobnými dôvodmi za iné zdaňovacie obdobia na DPH
(február 2009 a apríl 2009) rozhodol zrušením rozhodnutí žalovaného a vrátením mu vecí na ďalšie
konanie. S tým istým zámerom predložil žalobca jeden list neoznačenej a nepodpísanej zápisnice s
výrokom, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, podľa žalobcovho vyjadrenia v obdobnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 S
291/2012.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

K žalobcom namietanému neakceptovaniu názoru Krajskej prokuratúry Bratislava krajským súdom
žalovaný uviedol, že žalobca z jej odpovede zo dňa 14.01.2013 cituje len malú, z kontextu vytrhnutú
časť odpovede krajskej prokuratúry. Žalovaný poukázal na ďalšiu časť predmetnej odpovede na podnet
žalobcu, v ktorej sa uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov, pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov orgánmi verejnej správy prokurátor dbá na to, aby svoje zákonné povinnosti
aktívne plnili predovšetkým kontrolné orgány. Z uvedených skutočností vyplýva, že svoje kontrolné
činnosti si daňové riaditeľstvo aktívne splnilo, avšak správnosť, resp. úplnosť kontrolných zistení nemôže
byť predmetom preskúmania zo strany prokuratúry. Keďže žalobca ani na základe opätovnej výzvy
svoj podnet žiadnym spôsobom nespresnil, v akom rozsahu a z akých dôvodov namieta prípadnú
nesprávnosť alebo neúplnosť kontrolných zistení daňového riaditeľstva a vzhľadom k samotným
zisteniam daňového riaditeľstva neprichádzalo do úvahy prijatie žiadneho prokurátorského opatrenia na
netrestnom úseku činnosti prokuratúry, podnet žalobcu Tex - Press Slovakia, s.r.o. prokurátor odložil.

Žalobcom vytýkané nesprístupnenie mu informácií z vykonanej vnútornej kontroly a nepripojenie
výsledkov vnútornej kontroly k administratívnym spisom žalovaný dôvodil, že odbor vnútornej kontroly
vo svojej odpovedi na podnet žalobcu definoval daňové tajomstvo podľa § 23 zákona o správe daní
a na základe toho v nasledujúcom odseku oznámil žalobcovi, že podľa § 5 zákona č. 211/2000 Z.z.
o slobodnom prístupe k informáciám má právo byť informovaný o veciach, ktoré nie sú daňovým
tajomstvom. Nakoľko však zistenia odboru vnútornej kontroly získané v súvislosti s daňovým konaním
sú daňovým tajomstvom v zmysle § 23 zákona o správe daní, nemôže byť žalobca s konkrétnosťami
oboznámený. Odbor vnútornej kontroly v druhom odseku zároveň oboznámil žalobcu s výsledkom svojej
kontroly s tým, že zistené procesné nedostatky v priebehu daňovej kontroly zo strany zamestnancov
DÚ Bratislava III boli odstránené. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že protokol vyhotovený odborom

vnútornej kontroly nebol súčasťou odvolacieho spisu, preto nebol ani súčasťou administratívneho
spisu predloženého Krajskému súdu v Bratislave. Žalovaný ako odvolací orgán pri rozhodovaní o
odvolaniach proti rozhodnutiam prvého stupňa nemal dôvod spochybňovať výsledok kolegov z odboru
vnútornej kontroly, skutočnosti a informácie uvedené v dokumente, nazvanom „podnet na prešetrenie -
odpoveď“, keď odbor vnútornej kontroly oboznámil žalobcu, že zistené procesné nedostatky zo strany
zamestnancov DÚ Bratislava III, boli v priebehu daňovej kontroly odstránené a bral to ako fakt.

Zároveň žalovaný dal do pozornosti, že žalobca počas trvania daňových kontrol ani raz nevyužil svoje
oprávnenie podľa ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o správe daní a nepodal námietku proti postupu
správcu dane, ani nepodal námietku zaujatosti voči zamestnancom správcu dane vykonávajúcim daňové
kontroly.

V súvislosti s opakovane uvádzanými odvolacími námietkami nadmerného zaťažovania žalobcu
dôkazným bremenom spojeným s preukázaním splnenia podmienok na priznanie odpočtu DPH žalovaný
poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z
23.02.2011.

Namietanému nerešpektovaniu zásady neutrality DPH žalovaný oponoval závermi vyplývajúcimi z
judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-255/02, C-110/99), podľa ktorého právo platiteľa dane
na odpočítanie DPH predstavuje prirodzený dôsledok zásady neutrality DPH. Ak sa však zistí zneužitie
práva, príslušné ustanovenia smernice o práve na odpočítanie dane uvedené právo nepriznávajú, alebo
ho priznávajú len čiastočne. V nadväznosti na zákonom definované podmienky odpočítania dane, aj
v dôsledku eliminácie rizika, správca dane v procese kontroly bol povinný preveriť v každej jednotlivej
veci objektívne okolnosti, ktoré podmieňujú vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane, tzn. v danom
prípade aj to, či predmetné plnenie vzhľadom na zistené okolnosti neviedlo k získaniu daňovej výhody,
ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových
nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy
podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri
výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu
zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí
nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno
námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 15 ods. 11 zákona o správe daní protokol musí obsahovať

a) názov a sídlo správcu dane,
b) číslo konania,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné meno
a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo
kontrolovaného daňového subjektu (§ 31 ods. 11), ak mu bolo pridelené,
d) predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie,
e) meno a priezvisko zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu,
f) miesto vykonávania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly,
g) súpis kontrolovaných dokladov,
h) preukázané kontrolné zistenia,
i) dátum vypracovania protokolu,
j) dátum prerokovania protokolu,
k) vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu,
l) vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového subjektu alebo ním povereného zástupcu.

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane
podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a
kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie;
vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až
po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný
daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu
v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu
dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak
sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu,
je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného
vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a
iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho
zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je
súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o správe daní daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa
jeho daňových povinností, s výnimkou spisov uvedených v odseku 2. Správca dane je povinný o každom
nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o správe daní daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej
korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí
slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť
nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 101 zákona o správe daní na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní.

Podľa § 3 ods. 6 písm. a) zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly daňové riaditeľstvo priamo alebo prostredníctvom
pracovísk daňového riaditeľstva vykonáva dohľad nad činnosťou daňových úradov a ukladá opatrenia
na odstránenie zistených nedostatkov.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 10/1996 Z.z.“) iné orgány štátnej správy vykonávajú kontrolu v rozsahu svojej pôsobnosti
v kontrolovaných subjektoch podľa osobitných predpisov.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.z. vnútorná kontrola podľa tohto zákona je kontrola plnenia
úloh štátnej správy vykonávaná útvarmi kontroly a ostatnými odbornými útvarmi orgánu štátnej správy,
právnickej osoby zriadenej orgánom štátnej správy a právnickej osoby založenej orgánom štátnej správy,
alebo zamestnancom určeným vedúcim orgánu kontroly. Vnútorná kontrola je aj kontrola plnenia úloh
štátnej správy zverených zákonom orgánom územnej samosprávy, vykonávaná odborným útvarom
príslušného orgánu štátnej správy.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 10/1996 Z.z. orgány kontroly v rámci vnútornej kontroly a v rozsahu svojej
pôsobnosti kontrolujú najmä
a) plnenie úloh štátnej správy,
b) efektívnosť štátnej správy (§ 2a),
c) prešetrovanie a vybavovanie petícií a prešetrovanie a vybavovanie sťažností,
d) dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov,
e) plnenie opatrení na nápravu zistených nedostatkov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. (1) kontrolnou činnosťou sa zisťuje
a) stav kontrolovaných skutočností a ich súlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi, internými
predpismi a s uzneseniami vlády Slovenskej republiky,
b) príčiny a škodlivé následky nedostatkov zistených kontrolou,
c) úroveň efektívnosti plnenia úloh štátnej správy a spôsob riadenia štátnej správy,
d) splnenie opatrení prijatých na odstránenie zistených nedostatkov a ich účinnosť.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu
odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k dôvodom nepriznania odpočtu DPH a
neuznania oslobodenia od dane za uskutočnenie intrakomunitárneho obchodu do Maďarskej republiky,
sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti
dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

Z obsahu žalobných ako i odvolacích námietok vyplýva, že žalobca zameral obranu svojich nárokov
voči štátnemu rozpočtu na spochybnenie zákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napádaných
rozhodnutí, počnúc výkonom daňových kontrol za predmetné zdaňovacie obdobia a daňovým konaním
končiac, vrátane doplneného daňového konania po vrátení vecí do vyrubovacieho konania odvolacím
daňovým orgánom. Čo do vecnej stránky zákonnosti nepriznania odpočtu DPH a oslobodenia od DPH
za intrakomunitárne dodanie tovaru žalobca stavia argumentáciu na tvrdení neprimeraného prenosu
dôkazného bremena na neho zo správcu dane a z iných daňových subjektov, za ktorých neplnenie si
daňových povinností žalobca nemôže niesť zodpovednosť. Pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok
na uplatnený odpočet DPH za zdaňovacie obdobia január 2009, máj 2009 a september 2009 a právo na
oslobodenie od platenia DPH pri vývoze tovaru odberateľovi v členskom štáte EÚ v zdaňovacom období
október 2008 a september 2009, žalobca má za to, že predložením daňových dokladov požadovaných
zákonom o DPH svoje dôkazné bremeno plne vyčerpal.

Predovšetkým odvolací súd podotýka, že pri revízii prieskumu zákonnosti súdom prvého stupňa, berie
do úvahy skutkové zistenia zamerané na preverenie reálnosti zdaniteľných plnení nielen v dodávateľsko-
odberateľských vzťahoch žalobcu, ale v rámci celého obchodného reťazca s predmetnou komoditou a v
širších súvislostiach, keďže s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bolo preukázané, že zdaniteľné
obchody v rámci obchodného reťazca viac menej sa opakujúcich daňových subjektov dlhodobo nemali
ekonomický základ, boli realizované fiktívne, bez existencie predmetu obchodovania.

Pokiaľ ide o procesné odvolacie námietky, odvolací súd na základe obsahu predmetných
administratívnych spisov konštatuje, že ako opodstatnenú možno vyhodnotiť len námietku týkajúcu
sa nedostatočného vysporiadania sa s požiadavkou žalobcu v súvislosti s nahliadnutím do

administratívneho spisu po ukončení daňových kontrol. Minimálne zápisnice z miestnych zisťovaní,
vykonaných u iných daňových subjektov v súvislosti s daňovou kontrolou u žalobcu, bolo povinnosťou
správcu dane predložiť žalobcovi k nahliadnutiu.

Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadal o nahliadnutie do administratívnych spisov až po prerokovaní
protokolov z vykonaných daňových kontrol za zdaňovacie obdobia október 2008, september 2009, resp.
v prípade daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2009 po doručení mu protokolu dňa 12.04.2011
(žiadosť o nahliadnutie do spisu podaná dňa 26.04.2011), bol s obsahom zistení získaných dožiadanými
daňovými úradmi oboznámený, pretože tieto boli obsahom protokolov o výsledku daňových kontrol.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu o nepoužiteľnosti predmetných protokolov z daňových
kontrol ako podkladov a dôkazných prostriedkov pre vydanie napadnutých dodatočných platobných
výmerov z dôvodu žalobcom namietaného nedodržania zákonom stanovenej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly. Výkon daňových kontrol za zdaňovacie obdobia september 2009 a máj 2009 netrval
dlhšie, ako zákonom stanovenú dobu. V tomto ohľade možno súhlasiť s právnym záverom krajského
súdu, ktorý k predmetnej námietke v rámci súdneho prieskumu prijal, keďže bral do úvahy prerušenie
daňových kontrol, počas ktorého žalovaným predĺžené lehoty na výkon daňových kontrol neplynuli. Z
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane prerušil výkon daňových kontrol v súlade s
§ 25a zákona o správe daní v spojení s § 15 ods. 16 citovaného zákona, podľa ktorého sa na výkon
daňovej kontroly primerane použijú ustanovenia prvej časti zákona o správe daní, do ktorej možno
zaradiť aj inštitút prerušenia konania. Primeranosť použitia tohto inštitútu neznamená, že správca dane
nemôže vykonávať v súvislosti s naplnením účelu správy daní úkony, ktoré sú pre správu daní potrebné
a nevyhnutné (§ 1a zákona o správe daní).

V tejto súvislosti nemožno prisvedčiť názoru žalobcu, že realizáciou medzinárodnej výmeny informácií
správca dane pokračoval vo výkone predmetných daňových kontrol, následkom čoho lehoty na
ich vykonanie ďalej plynuli. Prerušením daňových kontrol správca dane nevstupoval do súkromnej
autonómie žalobcu, neuplatňoval voči nemu svoje práva ani nepožadoval od neho povinnosti
prislúchajúce mu v priebehu výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom na dôvodné podozrenie
o neexistencii predmetu reťazových zdaniteľných plnení ako i predmetu žalobcom deklarovaného
plnenia oslobodeného od platenia DPH podľa § 43 zákona o DPH, správca dane plnil svoje úlohy
vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím medzinárodnej výmeny
informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Bola to legitímna činnosť
správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali informácie o odberateľoch žalobcu,
ako i následnom, obratom realizovanom dodaní predmetnej komodity na územie Slovenskej republiky.
Išlo o spontánnu výmenu informácií, uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003
zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7.
októbra 2010 prepracované znenie, ďalej len „Nariadenie Rady“).

Táto medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych
obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi maďarskej daňovej správy a daňovými orgánmi
slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré
je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím
obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských
štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri
uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v
rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady).

Vzhľadom na uvedené sa javí ako neopodstatnená požiadavka žalobcu na preverenie všetkých
vykonaných úkonov v čase od prerušenia daňových kontrol po ich ukončenie prerokovaním protokolov.
Zistené skutočnosti a závery z nich vyplývajúce boli žalobcovi oznámené pred vydaním napadnutých
dodatočných platobných výmerov (napr. za kontrolované zdaňovacie obdobia október 2008 a september
2009 zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 05.06.2012, príloha č. 71 administratívneho spisu),
zároveň tvoria obsah odôvodnení napadnutých rozhodnutí, pričom ako také boli konfrontované s
obsahom administratívneho spisu v rámci riadneho opravného prostriedku žalovaným, i v rámci súdneho
prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.

Prekročenie zákonom stanovenej dĺžky na vykonanie daňovej kontroly bolo krajským súdom
konštatované v prípade daňovej kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobie máj 2009, pričom krajský
súd s prihliadnutím na predchádzajúce odvolacie konanie, na základe ktorého sa vec vrátila na
ďalšie konanie správcovi dane, uvedené procesné pochybenie nevyhodnotil ako spôsobilé vyvolať
nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. K uvedenému záveru odvolací súd dodáva, že na základe
výsledkov odvolacieho konania vedeného žalovaným, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer
číslo 602/232/48603/2011/Chra zo dňa 11.04.2011, bol naplnený účel revízie zákonnosti postupu
správcu dane a následného rozhodnutia v rámci odvolacieho daňového konania. Týmto štádiom
daňového konania predchádzajúceho vydaniu žalobou napadnutých rozhodnutí oboch stupňov v
podstate bolo odstránené procesné pochybenie správcu dane, spočívajúce v prerokovaní protokolu bez
prítomnosti žalobcu, bez dodržania zákonnej osemdňovej lehoty na vyjadrenie sa zaslanému protokolu
o výsledku daňovej kontroly. Za daných okolností nie je možné konštatovať, že nedodržanie zákonnej
lehoty na výkon daňovej kontroly mohlo spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia vo veci. Zároveň je potrebné
dodať, že žalovaný taktiež svojou mierou prispel k nedodržaniu lehoty na prerokovanie protokolu, keďže
prebral výzvu na prerokovanie protokolu v posledný možný deň úložnej lehoty.
Vzhľadom na obsiahlosť žalobných námietok ako i odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd
tento nezrušil a nevrátil krajskému súdu na ďalšie konanie len na doplnenie súdneho prieskumu ohľadne
namietaného nedodržania dĺžky daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2009, ale napádaný
postup sám preveril. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, berúc do úvahy spočívanie lehoty na
vykonanie predmetnej daňovej kontroly v priebehu jej prerušenia, z administratívneho spisu zistil, že
po prerušení daňovej kontroly správca dane pokračoval v jej výkone od 15.04.2010, o čom informoval
správca dane žalobcu oznámením zo dňa 19.04.2010, ktoré mu bolo doručené dňa 14.05.2010. Ďalej z
administratívneho spisu vyplýva, že výzvou č. 602/321/55432/2010/Dub zo dňa 27.04.2010 bol žalobca
vyzvaný na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2009
a na jeho prerokovanie, ktoré správca dane v tejto výzve stanovil na deň 25.05.2010. Podľa priloženej
doručenky, zásielka bola na pošte uložená dňa 04.05.2010. Splnomocnený zástupca žalobcu prevzal
zásielku na dvadsiaty deň od uloženia zásielky, v pondelok dňa 24.05.2010, keďže posledný osemnásty
deň uloženia zásielky pripadol na sobotu. Z dôvodu takto oneskoreného prevzatia výzvy na prerokovanie
protokolu o daňovej kontrole žalobcom, nezostalo mu zákonom stanovených osem dní na vyjadrenie sa k
protokolu (§ 15 ods. 10 zákona o správe daní), čo bol dôvod, pre ktorý správca dane stanovil nový termín
prerokovania protokolu o výsledku daňovej kontroly na deň 17.07.2010. Ako vidno, už s dostatočným
časovým predstihom, pre prípad vyzdvihnutia zásielky žalobcom v posledný deň odbernej lehoty.

Na základe obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé procesné úkony zo
strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných
prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej kontroly. Zároveň je potrebné prihliadnuť na
nevyhnutnosť preverenia existencie predmetného tovaru v rámci celého obchodného reťazca, ako i,
možno povedať, na účelovo liknavé preberanie úradných zásielok žalobcom.

Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. 3Sžf/1/2009 obsahujúce právny
záver, podľa ktorého daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba
so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade môže konanie správcu dane vytvoriť
protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.

Žalobca dĺžku daňovej kontroly v jej priebehu nenamietal, nepodal proti postupu správcu dane námietku,
ani vo vyjadrení k obsahu protokolu tak neučinil.

Vo svetle týchto okolností prípadu a s prihliadnutím na zásadu primeranosti (proporcionality)
nevyhnutného zásahu do súkromnoprávnej sféry žalobcu pri výkone daňovej kontroly, ktorej realizáciu
musel strpieť nad časový rámec stanovený zákonom, však odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k
účelu správy daní a záujmu demokratickej spoločnosti na spravodlivom inkase daní, sa prekročenie
lehôt na vykonanie daňových kontrol za zdaňovacie obdobia máj 2009 a január 2009 nejaví ako zásadné
porušenie práv žalobcu a protokoly o výsledku predmetných daňových kontrol nemožno považovať za
podklady k rozhodnutiam zadovážené nezákonným spôsobom.

Vo vzťahu k namietaným obsahovým nedostatkom protokolov o výsledku predmetných daňových
kontrol je možné prisvedčiť žalobcovi, že pri vyhodnotení obsahu skutkových zistení získaných v rámci
dožiadaní a medzinárodnej výmeny daňových informácií nie sú uvedené čísla a dátumy jednotlivých

odpovedí a internej korešpondencie medzi spolupracujúcimi daňovými orgánmi. Pre lepšiu prehľadnosť
a orientáciu v administratívnom spise by to bolo prehľadnejšie, nie je to však zásadná chyba, ktorá by
robila jednotlivé daňové protokoly neupotrebiteľné pre nasledovné daňové konania čo do výpovednej
hodnoty o preukázaných skutočnostiach potrebných na správne vyhodnotenie zisteného skutkového
stavu a oprávnenosti uplatneného odpočtu DPH, prípadne pre účely obrany kontrolovaného žalobcu. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na porušenie § 15 ods. 11 zákona o správe daní, avšak tu je potrebné
uviesť, že obligatórnou náležitosťou protokolu o výsledku daňovej kontroly je číslo konania, pod ktorým
správca dane vedie daňovú kontrolu, a nie číslo dožiadaní. Odvolací súd podotýka, že číslo konania
podľa § 15 ods. 11 písm. b) zákona o správe daní, nasledujúce po uvedení názvu a sídla správcu dane,
nie je namieste chápať v zmysle definície daňového konania podľa § 1a zákona o správe daní, ktoré je
ako proces rozhodovania o právach a povinnostiach daňových subjektov oddelené od výkonu daňovej
kontroly, ale ako evidenčné číslo.

Odvolací súd s prihliadnutím na celkovú dôkaznú situáciu týkajúcu sa podstatnej podmienky
deklarovaných zdaniteľných plnení, a síce, neexistencii prevádzaného tovaru a teda fiktívnosti
deklarovaných zdaniteľných plnení v rámci celého obchodného reťazca, nepovažuje za racionálne a
hospodárne, zrušiť napádané rozhodnutia a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov vyššie
uvádzaných procesných pochybení, ktorých odstránenie zopakovaním procesného postupu by nemohlo
privodiť vecne iné alebo výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu v časti priznania neoprávnene uplatneného
odpočtu DPH za fiktívny nákup tovaru a v časti oslobodenia od DPH podľa § 43 zákona o DPH
za následné uskutočnenie intrakomunitárneho dodania predmetnej komodity do Maďarskej republiky.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 4 Sž 98-102/2002 zo
dňa 17.12.2002, podľa ktorého „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili
formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“

Taktiež požiadavku žalobcu, aby bol súčasťou administratívneho spisu výsledok z vnútornej kontroly,
na ktorú dal sám podnet, poukazujúc na odpoveď zaslanej mu odborom vnútornej kontroly žalovaného,
konštatujúcej zistenia procesných nedostatkov pri výkone daňovej kontroly zo strany zamestnancov
správcu dane, odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú.

Vykonávanie vnútornej kontroly je samostatné konanie, realizované v rámci pôsobnosti nadriadeného
orgánu štátnej správy na úseku správy daní s cieľom dosiahnutia účelu vnútornej kontroly sledovaného
zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
výsledkom procesu vnútornej kontroly nie je rozhodnutie o právach a povinnostiach účastníkov
administratívnych konaní, ale odhalenie a odstránenie nedostatkov vo vnútri systému, a to s
prihliadnutím na dodržiavanie nielen všeobecne záväzných právnych predpisov, ale i interných
všeobecne záväzných a individuálne záväzných právnych aktov (interných predpisov) uplatňovaných
na tom ktorom úseku verejnej správy, v danom prípade na úseku správy daní. Proces vnútornej
kontroly je nevyhnutný na zabezpečenie riadneho a efektívneho plnenia úloh a chodu štátnej správy,
avšak vzhľadom na výsledné materiály so zameraním na zabezpečenie sledovania plnenia opatrení na
nápravu zistených nedostatkov (§ 7, § 13 citovaného zákona), nijako priamo nezasahuje do povinností,
práv a právom chránených záujmov účastníkov správnych konaní, pričom výstupy z nej nie sú určené
priamo účastníkom správnych konaní. V tomto ohľade vnútorná kontrola vytvára podmienky na zákonné
postupy správnych orgánov, či už pri plnení úloh štátnej správy, alebo pri rozhodovaní o právach,
povinnostiach a právom chránených záujmoch účastníkov konaní vedených pred správnymi orgánmi.

Z uvedeného dôvodu v prejednávanej veci výsledky a zistenia vnútornej kontroly netvoria súčasť
administratívneho spisu a nemôžu tvoriť ani podklad na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
a postupov predchádzajúcich ich vydaniu. Z pohľadu ich využiteľnosti v rámci súdneho prieskumu
je ich obsah irelevantný, keďže správny súd pri uvedenom posudzovaní a rozhodovaní vychádza z
obsahu administratívneho spisu, pričom je preň rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250d ods. 1 OSP, § 250i ods. 1 OSP).

V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že len súd má právomoc preskúmať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v spojení s § 244
ods. 1 OSP), pričom žalovaný správny orgán je, rovnako ako žalobca, jednou z procesných strán (§ 250
ods. 1 OSP), ktorá už nie je v konaní pred súdom voči účastníkovi správneho konania v mocenskom
postavení. Konštatovanie procesných pochybení v preskúmavanom správnom konaní jedným z jeho

kontrolných útvarov, zistených v rámci vnútornej kontroly, nie je pre súd podkladom, ani relevantným
dôkazom o nezákonnosti žalobcom namietaného postupu, keďže správny súd v rámci svojej právomoci
sám a nezávisle, na základe obsahu administratívneho spisu preveruje zákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, a to s prihliadnutím na vady majúce vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

V kontexte uvedeného odvolací súd taktiež poukazuje na medze žaloby, ktorými je, s výnimkou prípadov
podľa § 250j ods. 3 OSP, správny súd viazaný. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom
súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem
všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je
administratívne rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný
návrh robí. V správnom súdnictve sa dôsledne uplatňuje koncentračná zásada, v zmysle ktorej žalobca
môže žalobné dôvody síce meniť, ale rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby (§ 250h
ods. 1 v spojení s § 250b OSP). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať
ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie
žalovaného, ani na pojednávaní. K žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby
správny súd nemôže prihliadať.

Vzhľadom k tomu, že nie je úlohou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu konkrétne dôvody
nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (tvoriace obsah žaloby a zároveň určujúce rozsah
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom), ba naopak, je povinný sa spravovať zásadou iudex
ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) vyplývajúcou z ustanovenia §
249 ods. 2 OSP, nie je namieste v rámci súdneho prieskumu brať do úvahy výsledky vnútornej
kontroly. Tie by dodatočne nemohli ovplyvniť ani rozhodovanie súdu, ani rozsah preskúmavania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu daňových orgánov pred jeho vydaním, keďže tento
je v dispozícii žalobcu, i to v rámci lehoty na podanie žaloby. Procesné postupy vedené v zmysle
uvedených zásad správneho súdnictva nemôže žalobca nahradiť alebo obísť ani podnetmi na
vykonanie vnútornej kontroly, prípadne podnetmi na vykonanie dozoru prokurátorom, hoci ich obsahom
sú v podstate totožné námietky, ktoré mal možnosť v plnej miere uplatniť v rámci riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov preskúmavaného správneho konania, prípadne využitím práva
súdneho prieskumu zákonnosti napádaných administratívnych rozhodnutí.

Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých
stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce
žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových
dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal
všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za
dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych
zdaniteľných plnení, zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Preto nemožno
prisvedčiť žalobcovej obrane spočívajúcej v napádaní neprimeranosti jeho dôkazného zaťaženia,
prípadne v tvrdení, že s ostatnými obchodnými spoločnosťami uvádzanými v napádaných rozhodnutiach
on nemal žiadne odberateľsko-dodávateľské a zmluvné vzťahy. Práve naopak, vzhľadom na potrebu
zabránenia neoprávnenému odčerpávaniu finančných prostriedkov z verejných financií a ochrany
zásady neutrality DPH v prospech tých, ktorí realizujú reálne obchody s opodstatneným ekonomickým
cieľom, bolo nevyhnutné s využitím inštitútu daňovej kontroly ako i prostriedkov a postupov správy daní
preveriť aj ďalšie daňové subjekty zúčastňujúce sa v kolotoči zdaniteľných obchodov s komoditou, ktorej
pôvod ani konečné využitie nie je možné „vypátrať“.

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. To isté platí i na preukázanie splnenia zákonných podmienok na
oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štát podľa § 43 zákona o DPH.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak,
zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet alebo na oslobodenie zákon
stanovil. Pokiaľ si platiteľ tieto nároky uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody

boli reálne uskutočnené, okrem iného i to, že tovar bol reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH, 43 ods. 1
citovaného zákona).

Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný neprodukovali
žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o podvodnom konaní v obchodnom reťazci stojacich
obchodných spoločností, za čo zároveň nemožno pričítať zodpovednosť na ťarchu žalobcu a rozširovať
tak mieru jeho dôkazného bremena. Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní
pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na
daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou
Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým
únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin
Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02,
Zb. s. I. 1609, bod 71).

V tejto súvislosti krajský súd správne poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v obdobnej veci karuselových podvodov sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27. novembra 2012, v
ktorom mimochodom v rámci kolotoča fiktívnych prevodov s granitovými doskami na začiatku stála i
obchodná spoločnosť BANED, s.r.o.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie.
Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci obchodného reťazca u obchodných dodávateľov a
odberateľov žalobcu, ako i v rámci celého obchodného reťazca, absentuje reálny základ, čo oprávnene
vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných aj oslobodených
plnení, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Bolo
potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou
starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. l,
ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá
OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.