Rozhodnutie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/263/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813201291
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813201291.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa Y. Y. SK, s.r.o., IČO: XX
XXX XXX, so sídlom N., O. D. XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou C., C. & A., s.r.o. so
sídlom N., O. D. XX, proti odporcovi S. O., bytom A., Y. cesta XXXX/XA, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcu R., so sídlom v A., D. U., právne zastúpený JUDr. V. Y., advokátom so sídlom v U. J. G.

X/A, o zaplatenie 2.062,79 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 07. novembra 2014, č. k. 14C/48/2013-94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov
odvolacieho konania 107,66 eur, k rukám JUDr. V. Y., do troch dní.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 166 eur s
úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.2.2010 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania

vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.4.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 16,60 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
16,60 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60
eur od 21.8.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60 eur od
21.9.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.10.2010 do

zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21.11.2010 do zaplatenia,
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Navrhovateľovi
uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania v sume 632,58 eur.
Odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. §
497, 502 ods. 1, 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a) b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001
Z. z., § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. účinného

do 31.01.2013. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca navrhovateľa
uzatvoril s odporcom dňa 25.11.2005 Zmluvu o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX. Na základe
tejto zmluvy poskytol odporcovi úver vo výške 30.000,-Sk (995,81 eur). Úroková sadzba úveru bola
dohodnutá vo výške 17,30 % p.a.. RPMN bola stanovená vo výške 9,99%. Odporca sa zaviazal splácať
úver v mesačných splátkach 805,-Sk (26,72 eur) splatných k 20. dňu príslušného mesiaca. Konečná
splatnosť úveru bola 20.11.2010. Odporca úver riadne nesplácal, uhradil len 11.854,-Sk (393,48 eur).

Právny predchodca navrhovateľa postúpil pohľadávku voči odporcovi Zmluvou o postúpení pohľadávok
z 21.10.2010 na spoločnosť C., C. & A., s.r.o.. Táto spoločnosť následne zmluvou zo dňa 1.12.2010postúpila pohľadávku na navrhovateľa. Postúpenia pohľadávky boli odporcovi oznámené listami. V
exekučnom konaní vedenom na tamojšom súde pod sp.zn. 15Er/1901/2012 sa navrhovateľ domáhal,
aby súd udelil exekútorovi poverenie na vymoženie totožného nároku ako sa domáhal v tomto súdnom

konaní. Exekučným titulom bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie sp.zn. II/2011-6776 zo dňa 28.2.2012. Tamojší súd uznesením žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Proti uzneseniu
bolo podané odvolanie, Krajský súd v Trenčíne uznesenie tamojšieho súdu potvrdil. Aj keď v danej
veci išlo o zmluvu o úvere uzavretú podľa Obchodného zákonníka, svojim charakterom ju označil

zároveň za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z., keďže
predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 30.000-, SK (998,51
eur) zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom. Mal za to, že na záväzky i posudzovanie námietky premlčania z takejto
zmluvy, aj keď uzavretej podľa Obchodného zákonníka, je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka, a to i ustanovenia všeobecné k záväzkovým vzťahom, teda i premlčanie. V danej súvislosti

uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch je svojou povahou občianskoprávnym predpisom a je
potrebné podporné použitie Občianskeho zákonníka pre posudzovanie premlčania dlhu. Dôvodil aj tým,
že pokiaľ bol rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, takýto rozsudok je neexistenčným právnym aktom. Vyslovil názor, že nemožno konštatovať,
že by počas exekučného konania vedeného na podklade takéhoto právneho titulu, premlčacia doba

spočívala. Takéto exekučné konanie nepovažoval za riadne uplatnenie práva v konaní na súde, a preto
v tomto smere vznesenú námietku navrhovateľa nezohľadnil. Po zohľadnení vedľajším účastníkom
vznesenej námietky premlčania priznal len splátky úveru, ktoré neboli premlčané. Dôvodil, že pri aplikácii
ustanovení Občianskeho zákonníka vychádzal z trojročnej premlčacej doby, a preto bolo možné priznať
lensplátkysplatnénajviactrirokypredpodanímnávrhudňa24.01.2013.Išloo10nepremlčanýchsplátok

splatných od 20.02.2010 do 20.11.2010. Zároveň konštatoval, že v úverovej zmluve nebola uvedená
správna RPMN. RPMN vyjadruje celkovú výšku nákladov spotrebiteľa, je teda zrejmé, že nemôže byť
nižšia ako úroková sadzba. Pri nesprávnom údaji o RPMN súd prvého stupňa preto považoval úver za
bezúročný a bez poplatkov. Mal za to, že odporca bol povinný uhradiť navrhovateľovi len výšku istiny
poskytnutého úveru 995,81 eur. Navrhovateľ predložil špecifikáciu jednotlivých súm, z ktorých pozostáva

žalovaná suma. Z nej vyplýva, že odporca právnemu predchodcovi navrhovateľa z poskytnutého úveru
uhradil 393,48 eur, zostávalo by mu teda uhradiť ešte 602,33 eur. Odporca mal podľa zmluvy splatiť
úver v 60 splátkach. Pri výške istiny 995,81 eur rozloženej na 60 splátok je výška jednej splátky úveru
(bez úrokov a poplatkov) 16,60 eur. Nepremlčaných bolo 10 splátok úveru po 16,60 eur, teda suma 166
eur. Z uvedených dôvodov zaviazal súd prvého stupňa odporcu zaplatiť navrhovateľovi túto sumu s

úrokom z omeškania v uplatnenej výške 8 % ročne z každej nepremlčanej splátky, resp. v zákonnej
výške 9 % ročne zo splátky splatnej 20.11.2010 a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Zohľadnil tú skutočnosť, že navrhovateľovi z pôvodne
uplatnenej sumy (2.062,79 eur) priznal len sumu 166 eur a vo zvyšku (1.896,79 eur) jeho návrh zamietol.
Navrhovateľ bol teda úspešný len v 8,05 % svojho nároku a odporca v 9,95 %. Úspešnejší v konaní bol

teda odporca, ktorého neúspech bol len v pomerne nepatrnej časti a mal by preto proti navrhovateľovi
nárok na náhradu trov konania. Keďže si trovy konania neuplatnil, súd prvého stupňa mu ich náhradu
nepriznal. Keďže vedľajší účastník vystupoval na strane odporcu bol, v konaní úspešný v rovnakom
rozsahu a preto má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Vedľajší účastník si uplatnil
trovy konania vo výške čistého úspechu v konaní teda 83,90 % účelne vynaložených trov, ktoré mu súd

prvého stupňa priznal a tieto špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Proti rozsudku vo výroku, ktorým bol návrh v zvyšnej časti zamietnutý a vo výroku, ktorým bola priznaná
vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý
navrhol jeho zmenu a vyhovenie návrhu v celom rozsahu. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205

ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p. Mal za to, že predmetný zmluvný vzťah je potrebné posudzovať
ako absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 56/2007, 5 Obo 12/2010, 1 Cdo 120/2010 a 4 Obo 115/99.
Rovnako na podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS
3711/11, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 619/2002. Dôvodil, že súd prvého stupňa sa s

uvedenou konštantnou judikatúrou nevysporiadal a vzhľadom k tomu, že Obchodný zákonník obsahuje
komplexnú právnu úpravu premlčania, vyjadril presvedčenie, že otázka premlčania sa v tomto prípade
má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a nie je preto možné
akékoľvek ustanovenia v úprave premlčania vytrhávať z kontextu a aplikovať na ne ustanovenia inéhoprávneho predpisu ad hoc v prospech spotrebiteľa. Zdôraznil, že ustanovenia Občianskeho zákonníka
o premlčaní nie sú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Dôvodil, že je potrebné pri aplikácii práva
dôsledne zvážiť, ktoré konkrétne ustanovenie skutočne smeruje k ochrane spotrebiteľa. Nemožno totiž

zamieňať ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa od ustanovení, ktoré sa jednoducho len pre
jednu zo strán zdajú miernejšie, ale primárne nesmerujú k ochrane slabšej zmluvnej strany. Ďalej
pripomenul, že nemožno požadovať po adresátoch noriem, aby v každom jednotlivom prípade uvažovali
o porovnaniach oboch úprav a vykonávali rozbory hodné najvyšších súdov, ale musia sa spoľahnúť na
základné piliere svojho právneho vedomia, teda aj na predstavu, akú dĺžku má mať premlčacia doba. Ide

tak o stret princípu zvýšenej ochrany slabšej strany a princípov rovnosti a právnej istoty. Dospel k záveru,
že odlišnosť úpravy inštitútu premlčania v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku nemá nič spoločné
sospotrebiteľskouochranou,alejevýsledkomdvochrôznychlegislatívnychprocesovústiacichdodvoch
rôznych kódexov bez ďalších súvislostí relevantných pre nastolenú problematiku. Dodal, že ochrana
spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zaistená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách,
adhéznych zmluvách, výlučnou občianskoprávnou zodpovednosťou atď., pričom v opačnom prípade by

sa vytrácal zmysel kategórie absolútnych obchodov. Okrem uvedeného konkrétne inštitúty, ktoré by sa
riadili úpravou Občianskeho zákonníka vždy, zákonodarca mohol určiť zvlášť, ak by chcel, tak ako to
urobil pri zodpovednosti a spoločných záväzkoch. Podriaďovaním dĺžky premlčacej doby v Občianskom
zákonníku pod ochranu spotrebiteľa by získaval spotrebiteľ viac práv, než mu patrí podľa vyvážených
európskych štandardov, čo by zároveň druhú zmluvnú stranu postavilo skoro do nerovnovážnej pozície

subjektov. Svoj právny názor oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 293/12, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5MCdo/4/2012. Okrem uvedeného vyjadril nesúhlas s určením počiatku plynutia premlčacej doby a
zdôraznil, že presným dátumom došlo k určeniu konečnej splatnosti úveru dňom 20.11.2010, z čoho
vyplýva, že premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto uplynie najskôr dňa 21.11.2014.

V danej súvislosti poukázal na čl. 3 bod 5. Zmluvy o úvere, podľa ktorého výška poslednej splátky bude
tvorená zostatkom pohľadávky z úveru. Na podporu svojej argumentácie spomenul judikát Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007. Mal za to, že nakoľko termín konečnej splatnosti úveru bol 20.11.2010
a navrhovateľ uplatnil návrhu na súde podaním zo dňa 09.01.2013 (menej ako tri roky po konečnej
splatnosti úveru) nemohlo prísť z uvedených dôvodov k premlčaniu uplatnenej pohľadávky. Trval na tom,

že zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom spĺňa všetky vyžadované náležitosti, ako je
povinnosť navrhovateľa uviesť v zmluve o úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 4 ods. 2 písm.
g) a táto ročná percentuálna miera nákladov bola vypočítaná podľa prílohy zákona (§ 2 písm. d), nie je
preto možné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vytýkaný chybný výpočet RPMN
sa až do novely zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyskytoval vo všetkých úverových

produktoch bánk a iných finančných inštitúcií na Slovensku. Zároveň vyjadril nesúhlas aj s rozhodnutím
o trovách konania vedľajšieho účastníka, trovy ktorého nepovažuje za účelne vynaložené.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník, ktorý napadnuté rozhodnutie
považoval za správne. Vychádzal z toho, že Zmluvu o úvere treba jednoznačne považovať za

zmluvu spotrebiteľskú, pričom zdôraznil, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzatvorené
podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mal za
to, že ustanovenia spotrebiteľských zmlúv uvedené v Občianskom zákonníku, ako aj ostatných
spotrebiteľských normách, sú vo vzťahu ku všetkým ostatným súkromnoprávnym predpisom
slovenského právneho poriadku ustanoveniami špeciálnymi a v prevažnej miere kogentnými, čo je

dané tým, že konkrétne implementujú záväzné európske spotrebiteľské predpisy priamo v slovenskom
právnom poriadku. Konštatoval, že teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov
musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v smernici Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom dňom 01.05.2004 sa stali
na území Slovenskej republiky záväznými právne akty EÚ vrátane zmienenej smernice. Dogmatickú

teóriu absolútneho obchodu preto považoval v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy
za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Svoj názor oprel o uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 MCdo 20/2009 a uviedol, že ak by sa pripustil opak, vytvorila by sa dvojkoľajnosť
pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov. Dojednanie o použití všeobecnej úpravy záväzkov podľa
Obchodného zákonníka je potrebné podľa jeho názoru posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,

pričom doplnil, že rovnako obsah pojmu dobré mravy je širší ako obsah pojmu férový obchodný
styk. Vyjadril presvedčenie, že použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri
spotrebiteľských vzťahov je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce, a naopak dodávateľa
dostáva do ešte výhodnejšie postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z pôsobnostismernice 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery alebo poskytovanie všetkých ostatných úverov, ktoré
nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by tak výslovne urobil. Ďalej pripomenul, že plynutie
času je objektívnou skutočnosťou a nakoľko je nárok navrhovateľa v prevyšujúcej časti premlčaný, bolo

na mieste aj žalobu po aplikácii relevantného právneho kódexu v prevyšujúcej časti zamietnuť.

Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu
je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolaním navrhovateľa bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku, ktorým bol návrh
vo zvyšnej časti zamietnutý a vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka, preto odvolací
súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa vo
zvyšnej časti zostal právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli navrhovateľom v podanom odvolaní vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného dôvodu si
osvojuje aj dôvody napadnutého rozsudku v zamietajúcej časti v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a v celom
rozsahu na ne poukazuje.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa bola dňa 25.11.2005
uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol odporcovi poskytnutý
úver vo výške 995,81 eur (30.000,- SK), ktorý sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 26,72
eur, vždy k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.12.2005. Konečná splatnosť
úveru bola dohodnutá dňa 20.11.2010. Výška pevnej úrokovej sadzby bola dohodnutá do konečnej

splatnosti úveru, t. j. do 20.10.2010 na úrovni 17,30 % ročne. RPMN uvedená nebola. Poplatok za
správu úveru v zmysle zmluvného dojednania predstavoval 50,- SK mesačne. Odporca úver riadne
nesplácal, uhradil len 393,48 eur. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 došlo
k postúpeniu predmetnej pohľadávky voči odporcovi na spoločnosť C. a následne ďalšou zmluvou o
postúpení pohľadávok bola pohľadávka voči odporcovi postúpená na navrhovateľa s tým, že postúpenia

pohľadávky boli odporcovi písomne oznámené.

Ustanovenia o spotrebiteľských právnych vzťahoch v zákone o spotrebiteľských úveroch a v
Občianskom zákonníku sú kogentnými právnymi normami, ktoré nie je možné zmeniť dohodou
zmluvných strán a ani inak. Okrem toho sú normy spotrebiteľského práva špeciálnymi ustanoveniami

aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Preto niet zákonného dôvodu aplikovať vo vzťahu k otázke
premlčania Obchodný zákonník. Premlčacia doba je preto v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka
3-ročná a táto navrhovateľovi na uplatnenie práva na súde márne uplynula tak, ako to
konštatoval súd prvého stupňa. Odvolacia námietka navrhovateľa o použití Obchodného zákonníka pri
posudzovaní premlčania v danej veci bola preto nedôvodná.

Je nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov, vyplývajúcich z
úverovýchapodobnýchzmlúv,uzavretýchmedzibankouaspotrebiteľompodľaObchodnéhozákonníka,
nejednotná pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho
zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého
je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom.

Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri
spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto
novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané
spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka

a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262
Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy
to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskomzákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa
na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu
v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda trojročnú

premlčaciu dobu.

Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom na základe
zmluvy o splátkovom úvere je spotrebiteľským vzťahom, ktorá skutočnosť nie je sporná. Preto bolo
potrebnévdanejveciotázkupremlčaniaposúdiťpodľa§101Občianskehozákonníkatak,akotosprávne

konštatoval súd prvého stupňa.

Okrem aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka na otázku premlčania uplatneného
nároku navrhovateľ nesúhlasil aj s určením počiatku plynutia premlčacej doby súdom prvého stupňa.
Zdôrazňoval, že presným dátumom došlo k určeniu konečnej splatnosti úveru dňom 20.11.2010 z
čoho vyvodil, že nakoľko návrh bol uplatnený na súde podaním zo dňa 19.01.2013 k premlčaniu

uplatnenej pohľadávky nedošlo. S takýmto právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Poukazuje
na relevantnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka, ktorý v ust. § 103 veta prvá stanovuje, že ak bolo
dohodnuté plnenie splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti.
Každá zo splátok totiž predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba
podľa § 101 plynie samostatne. V konaní nebolo preukázané, že by zo strany poskytovateľa úveru došlo

kvyhláseniumimoriadnejsplatnostiúveru,pretobolprávnypostupsúduprvéhostupňa,ktorýpremlčaciu
lehotu posudzoval pri každej zo splátok samostatne.

Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej - zamietajúcej časti a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal
náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 107,66 eur, a
to za jeden úkon právnej pomoci - písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 30.01.2015 á 81,33 eur + 1x

režijný paušál 8,39 eur + 20 % DPH 17,94 eur, vychádzajúc z predmetu odvolacieho konania 1.896,79
eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c)), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný a patrila by mu náhrada trov odvolacieho konania
táto nebola priznaná z dôvodu, že si trovy odvolacieho konania neuplatnil a naviac mu ani v odvolacom

konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .