Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/380/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613205781
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7613205781.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Jozefa Maruščáka v právnej veci navrhovteľa: CD Consulting s.r.o., so
sídlomvPrahe,Politickýchvězňů1272/21,NovéMěsto,Českárepublika,IČO:26429705,zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporkyni : Y. G.,
bývajúcej D. C. XXX, o zaplatenie 994,87 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 10C/131/2013-102 zo dňa 31.7.2015 takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy
1.034,87 € od 6.7.2010 do 24.10.2010 a zo sumy 994,87 € od 25.10.2010 do zaplatenia, z r u š u j e

rozsudok č.k. 10C/131/2013-102 zo dňa 31.7.2015 vo výroku o zamietnutí návrhu v tejto časti a konanie
v tejto časti z a s t a v u j e .

V prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom zo
dňa 31. júla 2015, č.k. 10C/131/2013-102 zamietol návrh na uplatnenie pohľadávky podľa článku 4 ods.

1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“), ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
zmenkovej sumy vo výške 994,87 €, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.034, 87 € od
6.7.2010 do 24.10.2010 a zo sumy 994,87 € od 25.10.2010 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6
% ročne zo zmenkovej sumy 1.034,87 € od 23.9.2010 do 24.10.2010 a zo sumy 994,87 € od 25.10.2010
do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy teda 3,45 € a náhradu trov konania
na základe zmenky, pričom navrhovateľ ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv z tejto zmenky.

Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Zo zmenky, ktorá bola vystavená odporkyňou dňa 10.7.2009 súd zistil, že bola vyplnená na sumu
1.034,87 €, pričom do jej textu bol poňatý záväzok odporkyne zaplatiť túto zmenku pri predložení na rad
zmenkového veriteľa spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne od 6.7.2010.

Z exekučného spisu sp.zn. 13Er/142/2011 mal súd preukázané, že odporkyňa uzatvorila s právnym

predchodcom navrhovateľa, spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmluvu o úvere č. 702800010, z ktorej
vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 500 € a odporkyňa sa zaviazala tento úver spolu
s poplatkom vo výške 484 € uhradiť v 12-tich mesačných splátkach po 82 € v celkovej výške 984 €.
Súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých (podľa článku 17 - dohoda ovyplnení zmenky) na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho
z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú

sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu
vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním

bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

Po posúdení formálnych náležitostí zmenky v zmysle ustanovenia § 75 zák. č. 191/1950 Sb. súd
uplatnený nárok posúdil aj v súvislosti s právnou úpravou viažucou sa na ochranu spotrebiteľa,
teda podľa ust. §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo Všeobecných

podmienkach poskytnutia úveru (čl. 17) je neplatná, lebo ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku s
poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ. Je súčasťou formulára spracovaného právnym predchodcom
navrhovateľa, pričom tieto podmienky odporkyňa nemala možnosť ovplyvniť. Nebola preto individuálne
dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech
spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa. Z úverovej zmluvy a predloženej zmenky mal

súd preukázané, že zmenka bola vystavená (správne vyplnená) v rozpore s ustanovením § 4 ods. 6
zák. č. 258/2001 Z.z., pretože právny predchodca navrhovateľa zákonný limit zmenkovej sumy vôbec
nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na navrhovateľa.
Navyše dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je
právnym úkonom obchádzajúcim zákon, pretože sa javí, že vystavením zmenky sa právny predchodca

navrhovateľasnažilvyhnúťposudzovaniuplatnostiúverovejzmluvyaaplikáciizákonaospotrebiteľských
úveroch a tiež dodržaniu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo všetkých
uvedených dôvodov návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi náhradu trov konania

nepriznal, pretože vo veci nebol úspešný a úspešnej odporkyni trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a f/ O.s.p.. Navrhol
rozsudok zmeniť tak, že súd návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná mu

náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že súd vykonal dokazovanie listinami, pričom účastníci
takéto dokazovanie nenavrhli. Súd mal vychádzať len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonať
len dôkazy navrhnuté účastníkmi. Navrhovateľ predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku, voči forme a obsahu ktorej zo strany odporkyne neboli vznesené žiadne námietky, a preto
neexistovalaokolnosť,ktorábyodôvodňovalavykonanieďalšíchdôkazovnevyhnutnýchprerozhodnutie

vo veci. Neboli splnené podmienky pre vykonanie iných dôkazov než navrhnutých účastníkmi konania v
zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. V prejednávanej veci súd mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom vydania rozsudku bolo výlučne
predloženie originálu zmenky. Odporkyňa mohla vzniesť námietky voči zmenke na základe článku 5 ods.
3 a ods. 6 Nariadenia, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté vzhľadom na

uplatnenie koncentračnej zásady v zmysle Nariadenia. Súd sám nemôže vznášať voči zmenke námietky
za odporkyňu. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, preukazujúce charakter odporkyne ako
spotrebiteľa, pričom odporkyňa sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedomáhala, uplatnenú pohľadávku
nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznala. Súd teda dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a

práva Európskej únie. Poukázal ďalej na to, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a
nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je pritom platná, je samostatným
abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy, preto ju nie je možné podmieňovať inými okolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa pritom aplikáciou zákona č. 191/1950 Sb. nezaoberal,
hoci predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový vzťah. Súd ignoroval ust. § 17 cit.

zák., v zmysle ktorého odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak
nemôže urobiť sám odporca, tým menej tak môže urobiť súd. Pokiaľ aj odporca vznesie námietky,
je na ňom, aby ich oprávnenosť preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi a nie jemožné ho preniesť na navrhovateľa. Nesúhlasil so záverom súdu, že dohoda o vypĺňacom práve blanko
zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných (správne
spotrebiteľských - poznámka odvolacieho súdu) úverov. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch

č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená
zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
Zákon zároveň nelimitoval použitie iba istého druhu zmeniek, a teda prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Z uvedeného je zrejmé, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla

byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, keďže právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blanko zmeniek. Vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa uplatnený
nárok nepoprela a napriek tomu súd tento zamietol, považuje navrhovateľ napadnuté rozhodnutie za
prekvapivé.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Navrhovateľ v odvolacom konaní zobral čiastočne späť návrh na začatie konania v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a navrhol konanie v tejto časti zastaviť.

Odporkyňa proti čiastočnému späťvzatiu nemala námietky (§ 101 ods. 3 O.s.p.).

Krajský súd v Košiciach v zmysle ustanovenia § 208 O.s.p. rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia
návrhu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1.034,87 € od 6.7.2010 do
24.10.2010 a zo sumy 994,87 € od 25.10.2010 do zaplatenia, zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí
návrhu v tejto časti a konanie v tejto časti zastavil.

Predmetom odvolacieho konania tak zostal rozsudok v celej prevyšujúcej časti, ktorým bol návrh
zamietnutý (ďalej len rozsudok) a súvisiaci výrok o trovách konania.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou

osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214
ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
(§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14. júna 2016 o 11.30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 7. júna 2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.

1, 3 O.s.p.

Navrhovateľ namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1 O.s.p., konkrétne účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav.
Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia
správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutej časti ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Navrhovateľ v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa,
s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jeho odvolacie námietky
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí
žaloby na zistení, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Z neplatnej dohody nie je preto
možné priznať navrhovateľom uplatnené zmenkové nároky. Návrh zamietol aj z dôvodu, že zmenka bola

vyplnená v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
zákona o obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 31.12.2010, teda aj v čase uzavretia úverovej zmluvy
(ďalej len zákon č. 258/2001 Z.z.) a z takejto zmenky preto nemožno uplatňovať právo v súdnom (ani
inom) konaní.

S týmto záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v tomto smere poukazuje na dôvody

napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd uvádza nasledovné :

Dňa 20.10.2015 prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávne kolégium

Najvyššieho súdu SR spoločné stanovisko k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s
uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledujúcom znení :

I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že :

1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a

povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či
je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

StanoviskojeuverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky
8/2015 pod číslom 93.

Z vyššie citovaného stanoviska vyplýva, že ak vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ, čo nepochybne bolo

preukázané aj v prejednávanej veci, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve,
aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená, v danom prípade zákon
č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 10.7.2009.

Takto postupoval aj súd prvého stupňa, keď po zistení, že žalovaná uzavrela s právnym predchodcom

žalobcu zmluvu o spotrebiteľskom úvere, súčasťou ktorej je aj dohoda o vyplnení zmenky (článok 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), skúmal (ne)platnosť tejto dohody o vyplňovacom práve z
hľadiskajejsúladusozákonomč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomod1.1.2008
do 31.12.2010.

V zmysle ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplatenéhospotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju

dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

Okremdôvodov,prektorésúdprvéhostupňapovažovalvyššieuvedenúdohoduzaneprijateľnúzmluvnú
podmienku, na ktorú odvolací súd odkazuje a na tomto mieste ich neopakuje, odvolací súd dopĺňa,
že vyššie uvedená dohoda umožňuje vyplniť zmenkovú sumu vo výške všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, čo je v priamom rozpore s
obmedzením vyplývajúcim z citovaného zákonného ustanovenia § 4 ods. 6, podľa ktorého zmenková

suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)
vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Nepochybne takáto dohoda je v
neprospech spotrebiteľa, lebo mala zabezpečiť nároky v širšom než zákonnom rozsahu.

V tejto časti (oddeliteľnej od ostatného obsahu zmluvy) je teda zmluva, t.j. dohoda o vyplnení zmenky v
rozpore s ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., a teda neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak zmenkové nároky zo zmenky vyplnenej na základe
neplatnej dohody o vyplnení zmenky žalobcovi nepriznal.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že zmenka bola vyplnená v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zák.
č. 258/2001 Z.z., pretože vychádzajúc z poskytnutého úveru 500 € mohla byť vyplnená na zmenkovú
sumu maximálne 650 € (500 € + 30 % príslušenstvo), pričom zmenka bola vyplnená na sumu 1.034,87
€ a takto vyplnenú zmenku veriteľ (POHOTOVOSŤ s.r.o. ako právny predchodca navrhovateľa) nesmel
prijať a ani ďalej postúpiť na navrhovateľa.

Práva uplatnené zo zmenky vyplnenej v rozpore s ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. sú uplatnené v
rozpore so zákonom i s dobrými mravmi, a preto ich nemožno navrhovateľovi priznať.

K ďalším odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné :

V zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, avšak o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané, rozhodne súd.
Nejde pritom o svojvôľu súdu, ale o zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, t.j.
vykonávanie dôkazov na preukázanie skutočností, ktoré sú relevantné z hľadiska rozhodnutia vo veci.
Okrem dôkazov navrhnutých účastníkmi konania môže súd vykonať aj iné dôkazy, ak je to nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci. Súd teda nie je obmedzený pri vykonávaní dôkazov iba možnosťou vykonať
dôkazy navrhnuté účastníkmi, ale môže vykonať aj ďalšie dôkazy, ak je to pre rozhodnutie vo veci
nevyhnutné a tieto si môže zabezpečiť aj sám.

V prejednávanej veci bol takýto postup nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, pričom Občiansky súdny

poriadok je subsidiárne využiteľný aj v prípade konaní podľa Nariadenia a postup súdu v zmysle §
120 ods. 1 tretej vety O.s.p. bol teda dôvodný. Vychádzajúc z citovaného stanoviska č. 93/2015 v
bode I.1 bolo povinnosťou súdu vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci ex offo zabezpečiť prieskum
nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Vzhľadom na
vedomosť súdu z iného súdneho konania, že žalobcom predložená zmenka zabezpečuje nároky zo

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, postupoval súd prvého stupňa v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keď
si zabezpečil listinné dôkazy, z ktorých mohol posúdiť jednak platnosť úkonu, v ktorom má nárok základ
(úverovej zmluvy), ale aj platnosť samotnej dohody o vyplňovacom práve, ktorá bola podkladom pre
vyplnenie zmenky ako dôkazu predkladaného žalobcom na preukázanie svojho nároku. Keďže súd nazáklade vykonaného dokazovanie spoľahlivo zistil, že na strane žalovanej ide o spotrebiteľa, poskytol
žalovanej ex offo ochranu, keď žalobou uplatnený nárok skúmal aj z hľadiska jeho (ne)súladu s normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 až 54 OZ a zák. č. 258/2001 Z.z.), a ak za tým účelom vykonal dôkazy,

ktoré účastníci nenavrhli, nemožno mu vytýkať porušenie práva na spravodlivý proces.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, v zmysle ktorej súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 17 zák. č.
191/1950Sb.avktorejžalobcavytýkalsúdu,žehocisamažalovanánemohlavzniesťkauzálnenámietky
voči majiteľovi zmenky, urobil tak súd sám, odvolací súd uvádza, že rigidná aplikácia ust. § 17 zák. č.

191/1950 Sb. by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa
ochrany svojich práv (ust. § 17 cit. zákona obsahuje úpravu, podľa ktorej kto je žalovaný zo zmenky,
nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k
predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie
výkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej
zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že

nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu
povinností na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný.
V prípade v záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity (viď odôvodnenie vyššie citovaného stanoviska č. 93/2015).

Napriek skutočnosti, že žalovaná v konaní výslovne nenamietala, že zmenka je neplatná, súd správne
skúmal jej platnosť, vychádzajúc zo záveru, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (právo patrí
bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane skonštatoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky (uznesenie zo 16. januára 2013 sp. zn. 6MCdo/9/2012, z 21. marca 2012 sp. zn.
6Cdo/1/2012 a uznesenie sp. zn. 5Cdo/61/2012). Aj v prípade tohto princípu platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života

odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov spotrebiteľmi. Na túto vec
sa vzťahuje viacero právnych predpisov (Občiansky zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o
spotrebiteľských úveroch, zákon o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a
dynamickosť právnej úpravy spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z vyššie uvedených zákonov.
Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť

na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže
dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky,
ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť
zmluvných podmienok a v prípade, že sú neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa.
Aj v zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-419/2001 zo 14.3.2013 (Česká sporiteľňa,

a.s. proti Geraldovi Feichterovi) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky
z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek
tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného
papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie odporcu ako spotrebiteľa.

Ust. § 17 zák. č. 191/1950 Sb. neustanovuje výslovne, kto a aké námietky uplatňovať môže, ale kedy
ich uplatňovať nemôže. Záver, kto a kedy ich uplatňovať môže, tak z tohto ustanovenia vyplýva len
a contrario (Kovařík Z.: Zákon směneční a šekový. Komentář, C.H.BECK 2014, str. 96). Citované
ustanovenie tak výslovne nezakazuje, aby súd na kauzálne námietky prihliadal ex offo. To je dôležitá aj
z hľadiska práva Európskej únie. Súdny dvor sa vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/

EHS vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takýchto prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom EÚ.

AnisamotnéNariadenieneobsahuježiadneustanovenie,ktorébyzakazovaloaleboneumožňovalosúdu
skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých krytie je zmenka určená. Článok 7 ods. 3 Nariadenia hovorí, že súd
v prípade pasivity odporcu „vydá rozsudok“ nehovorí, že návrhu musí vyhovieť.Z uvedeného plynie, že nič nebráni súdu, aby ex offo skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská
zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

V slovenskom právnom poriadku navyše platí ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá
orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností

dovolával.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 23.12.2015) je účinný zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým sa
zmeniladoplnilajzákonač.191/1950Sb.zmenkovýašekovývznenízák.č.659/2007Z.z.ač.492/2009
Z.z.

V zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 191/1950 Sb. v znení zák. č.438/2015 Z.z. v konaní, v ktorom sa
uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa ods. 1 ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo
zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v prípade tzv. spotrebiteľských zmeniek povinnosťou súdu je ex
offo prihliadať na námietky, ktoré by mohol vzniesť spotrebiteľ, a to aj v prípade, že sa ich sám
nedovoláva. Táto povinnosť súdu je výslovne zákonom upravená, pričom vyššie citované ustanovenie
má procesnoprávny charakter, lebo upravuje procesnú činnosť súdu a vzťahuje sa teda aj na
konania začaté na súde pred účinnosťou novely zák. č. 438/2015 Z.z. vzhľadom na chýbajúce

prechodné ustanovenia zák. č. 438/2015 Z.z. k úprave účinnej od 23.12.2015. Procesná norma odo
dňa nadobudnutia svojej účinnosti pôsobí na všetky živé spory prebiehajúce na súdoch, za situácie, že
zákonodarca nestanovil osobitný (intertemporálny) režim.

K odvolacej námietke navrhovateľa o prekvapivosti napadnutého rozsudku vzhľadom na skutočnosť, že

odporkyňou uplatnený nárok nebol popretý odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že už z uznesenia
Krajského súdu v Košiciach v tejto veci č.k. 3NCb/135/2013-21 zo dňa 24. júna 2013, ktorým súd
rozhodoval o námietke nepríslušnosti, vyplýva povinnosť súdu posudzovať platnosť zmenky aj podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch a prednostne posudzovať uplatnený nárok podľa spotrebiteľského
práva. Už z tohto uznesenia navrhovateľovi bolo teda zrejmé, že ním uplatnený nárok sa nebude

posudzovať iba podľa zákona zmenkového a šekového, ale aj podľa noriem na ochranu spotrebiteľa a
tento záver vyplynul aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/87/2014-76 zo dňa 30.4.2015
a v ďalšom konaní mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým súdom vykonaným dôkazom vrátane tých,
ktoré si súd sám zabezpečil za účelom súdneho prieskumu uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu
s normami na ochranu spotrebiteľa. Okrem toho navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom na pojednávaní dňa 31.7.2015, na ktoré bol riadne a včas predvolaný a z neúčasti na ktorom
sa ospravedlnil, pričom nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v

napadnutom výroku ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1,2 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p.. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, a to aj v časti, v ktorej došlo k
zastaveniu konania, keďže zavinil zastavenie konania späťvzatím návrhu, nemá preto právo na náhradu

trov konania. Úspešnej odporkyni trovy konania nevznikli, a preto odvolací súd účastníkom náhradu trov
konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.