Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/589/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204593
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712204593.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou spoločnosťou:
Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: Y. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. č. XXX, o zaplatenie 2.115,93 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Skalica, č.k. 3C/197/2012-131 zo dňa 22. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 365, § 387, § 397, § 497 Obchodného zákonníka, §
3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 524 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako i § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 Nar. vlády 586/2008 Z.z., § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne tým, že vykonaným dokazovaním súd zistil, že návrh nebol

podaný dôvodne. Navrhovateľ uzatvoril s odporcom zmluvu o úvere č. 0251890095 dňa 05.02.2003
s konečnou lehotou splatnosti úveru dňa 20.01.2008. Zo zisteného stavu veci súd vyvodil ten právny
záver, že v konaní je potrebné ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku. Pri posudzovaní
premlčaniasúdaplikovalustanovenie§100anasl.Občianskehozákonníka,podľaktoréhojepremlčacia
doba tri roky. Úpravu premlčania obsahuje tiež Obchodný zákonník, podľa ktorého je premlčacia doba
štvorročná. I keď účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, ktorá ako typ
zmluvy je absolútnym obchodom, zároveň táto zmluva spadá pod úpravu spotrebiteľských zmlúv podľa

Občianskeho zákonníka, ako i zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Úprava o premlčaní
v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka je úpravou nevýhodnejšou pre spotrebiteľa a zhoršujúcou
jeho postavenie, preto ju súd na predmetnú vec neaplikoval. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená
dlhšia štvorročná premlčacia doba (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka v danej veci aj
spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh a z neho povinnosť na majetkové plnenie,
ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5M Cdo 20/2009). Použitie

úpravy o premlčacích dobách podľa Obchodného zákonníka na ochranu spotrebiteľa neprichádza do
úvahy, pretože je v ňom zakotvená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, ktorá zvyšuje ochranu veriteľa
a naopak predlžuje stav neistoty spotrebiteľa, že by veriteľ od neho mohol niečo úspešne žalovať. Súd
tak postupoval podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy sa ustanovenia o spotrebiteľskýchzmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, tzn. že súd na právny vzťah,
ktorého účastníkom je spotrebiteľ použil prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa

inak mali použiť normy obchodného práva. V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka premlčacia trojročná
lehota v tomto prípade začala plynúť odo dňa 21.01.2008 (deň nasledujúci po splatnosti) a uplynula
dňa 21.01.2011. Návrh na súd podal navrhovateľ dňa 29.06.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej
lehoty, preto bolo potrebné premlčaný návrh navrhovateľa ex offo ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietnuť. Súd dodáva, že aj keby súd na daný stav aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka o

štvorročnej premlčacej lehote, bol by nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní premlčaný.
Čo sa týka Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 01.07.2009 pre jej
platnosť sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so zákonom. Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať
všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá a zrozumiteľná a v zmysle §
40 ods. 3 OZ v nadväznosti na § 558 OZ má byť právny úkon písomného uznania dlhu podpísaný
konajúcou osobou. Po oboznámení sa s listinou súd vyvodil záver, že dohoda je neplatná v zmysle § 37

ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vôle odporcu. Samotná dohoda je vopred navrhovateľom
vypracovaný štandardizovaný formulár, uznanie dlhu odporcom súd vyhodnotil ako neplatný právny
úkon, nadiktovaný dodávateľom spotrebiteľovi do „Dohody“, ktorý sa podľa § 39 OZ prieči dobrým
mravom. Odporca pri výsluchu uviedol, že dohodu podpísal vonku pred domom za podmienok, kedy
mu bolo zo strany navrhovateľa hrozené okamžitým vymáhaním celého dlhu, s tým, že v čase podpisu

dohody nemal vedomosť o tom, či a koľko dlží na základe zmluvy o úvere. Uznanie dlhu odporcom
súd považoval za právne neúčinné, pretože odporca nemal vedomosť o následkoch uznania dlhu, ktoré
je zakomponované do Dohody o uzavretí splátkového kalendára. Navrhovateľ pri uvedenej dohode
použil nekalú obchodnú praktiku, kedy zastrašil odporcu, sľúbil mu zaslanie splátkového kalendára,
čo nedodržal. Navrhovateľ sa spoliehal na to, že bežný spotrebiteľ ako odporca nepozná význam

premlčaniaauznaniapremlčanéhodlhu, anivýznam ďalšíchdojednaní,ktorépodpisomdohodyprijíma.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore s
dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely cit. zákona rozumie najmä konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia
z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu

spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť,
vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Podľa § 7 ods. 2 zákona
o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je

adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu
spotrebiteľov. Podľa názoru tunajšieho súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne
nekalouobchodnoupraktikouaakotakýjehruborozpornýsdobrýmimravmi.Dohoduspísalmanažérzo
spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. ,Kollár, tiež výšku splátky dopísala do dohody osoba konajúca za
navrhovateľa, odporca podľa jeho výpovede nič nedohadoval a neobdržal ani splátkový kalendár podľa

prísľubu navrhovateľa. Z tvrdenia odporcu mal súd preukázané, že navrhovateľ odporcovi neuviedol,
aký dlh, v akej výške uznáva a z čoho dlh pozostáva, teda či uznáva aj nejaké úroky alebo poplatky
prípadne úroky z omeškania, navrhovateľ neuviedol z čoho pozostáva príslušenstvo pohľadávky a čo
predstavujú náklady na inkasné konanie a ako navrhovateľ dospel k výsledným vyčísleným sumám, čo
znamená premlčanie a čo je to rozhodcovská doložka. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť

pohľadávky podpísaním dohody súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku so záverom, že pri
podpísaní dohody boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej obchodnej praktike, a to nedostatok
odbornejstarostlivostinastranenavrhovateľaavyužitietakejobchodnejpraktikyzostranynavrhovateľa,
ktorá podstatne narúša ekonomické správanie sa druhej strany ako priemerného spotrebiteľa a preto
súd uvedenú dohodu posúdil ako neplatný právny úkon.

Vzhľadom k zamietnutiu návrhu pre premlčanie uplatneného nároku navrhovateľa, súd sa nezaoberal
neprijateľnými podmienkami zo zmluvy o úvere.
O trovách konania súd rozhodol s poukazom na s ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. V sporovom konaní
účastníkov bol úspešným odporca, ktorému ale súd nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže
odporca výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje, práva na ne sa vzdal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľ a
navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil
tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zruší a vráti súdu prvéhostupňa na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil náhradu trov v prvostupňovom i odvolacom konaní,
ktoré v odvolaní aj vyčíslil.
Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia

skutkového stavu. Ako prvé namietal, že odporca dňa 01.07.2009 podpísal dohodu o uznaní záväzku,
prostredníctvom ktorej uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o úvere č.
0251890095 so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj
záväzok. Predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo
strany dlžníka, teda má predpísanú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a

prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu ako právny inštitút
zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo
zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby, tzn. že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne
bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Podpisom dohody
ouzavretísplátkovéhokalendáradošloknaplneniuust.§110ods.1druhávetaObčianskehozákonníka.
Zdôraznil obsah dohody, predovšetkým jej záverečnú časť, kde je uvedené, že osoby uvedené v bode

1.2 alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Zároveň
zdôraznil, že ku dňu podpisu dohody nebol nárok navrhovateľa premlčaný. Poukázal na ust. § 558
Občianskeho zákonníka a opätovne vyslovil názor, že podpisom tejto dohody odporca prejavil vôľu
záväzok splniť, čo je zároveň v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach
neplatičov. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie. Namietal,

že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo
1201/2009 a komentár Občianskeho zákonníka I. vydanie, Praha, C.H.Beck, 2008). Daným prístupom
dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa
vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností. Konanie odporcu

nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby
takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. V ďalšom poukázal na rozhodnutie iných
krajských súdov, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2013, Krajského súdu v Nitre 6Co/252/2013
a pod.
Ako druhý odvolací dôvod uviedol, že pre úplnosť pokiaľ by súd predmetný úverový vzťah posúdil

podľa ustanovení Obchodného zákonníka, následne aj účinky dohody je potrebné vyhodnotiť v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka.
Ďalej nesúhlasil s tým, že súd na daný prípad aplikoval ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995, PL. ÚS 16/95, ďalej Nález ÚS SR z 03.03.1996,

PL. ÚS 36/1995 ako aj na čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Tiež argumentoval
Nálezom ÚS SR z 08.03.2011, III. ÚS 346/06-42. Prejavil, že zastáva názor, že aplikáciou ust. §
5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods.
2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy

SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ako
aj ustanovení Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej
republika do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí

premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa bol a prijatá
zmena obsiahnutá v § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vrátane súdov ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátanej jeho premlčania alebo inú prekážku a
to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili

plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou
ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého
právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu
návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho
štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému

zásahu do majetkových práv veriteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ si v konaní uplatnil
svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 19.06.2012, doručeným súdu dňa 29.06.2012, pričom predmetné
ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.05.2014, navrhovateľ nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a
právnym posúdením veci.Odporca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa tak vo veci samej, ako i v časti o náhrade trov konania je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody, s prihliadnutím

na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené podmienky
pre nepriznanie žalobou uplatneného nároku navrhovateľovi z dôvodu jeho premlčania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľ nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská sporiteľňa
a.s.,sosídlomBratislava(ďalejvtexteoznačovanáajprávny„predchodcanavrhovateľa“alebo„pôvodný
veriteľ“) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/1CE zo dňa 22.10.2008 a ďalej

tvrdil, že jeho právny predchodca uzavrel s odporcami dňa 05.02.2003 Zmluvu o splátkovom úvere č.
0251890095 zo dňa 05.02.2003, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcom
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri
neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných
podmienkach.

V Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 01.07.2009 je uvedené meno
odporcu ako dlžníka. V časti 2 dohody je uvedená výška istiny 1.607,79 Eur, ktorá sa uznáva spolu
s nákladmi na inkasné konanie 149,37 Eur, pričom však výška príslušenstva pohľadávky nebola v
dohode určená, bolo iba uvedené, že sa priznáva príslušenstvo pohľadávky podľa zmluvy. Odporca sa

v dohode zaviazal splatiť svoj záväzok veriteľovi s výškou splátky 30,- Eur s dátumom splátky v 20. deň
v mesiaci, prvá splátka splatná 20.07.2009. Odporca v časti 3.1 Forma splatenia záväzku prehlásil, že
má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Odvolateľ ako prvé namietal, že súd nezohľadnil uznanie dlhu odporcom. Treba súhlasiť s tým, že

uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom upraveným. Ide o
jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu. V
prejednávanej veci však bolo treba prihliadnuť na okolnosti za akých k tomuto úkonu zo strany dlžníka
došlo. V tomto prípade to bol však práve navrhovateľ, ktorý je subjektom práva znalým, ktorý zo svojho
podnetu vyhľadal odporcu a dal mu podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného

právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, a s ktorým dlžníci
súhlasia, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na
rozdiel od dohody o splátkach už výslovne nevysvetlil (znovu žalobca netvrdil opak). Dlžník podpísaním
dohody okrem dohodnutýchsplátokničnezískalalenaopak,naoko„vlastným“úkonomsizvôležalobcu
svoje postavenie podstatne zhoršil. Navrhovateľ aj napriek tomu, že v čase podpísania dohody ako

sám tvrdí, premlčaný nebol, jeho cieľ dosiahnutia uznania dlhu bol motivovaný v snahe predísť možnej
námietke premlčania do budúcna. Podľa názoru súdu tento postup navrhovateľa v prejednávanej veci
je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.Iné posúdenie by prichádzalo do úvahy, ak by podnet na takéto konanie vyšiel zo strany odporcu, z
jeho strany alebo síce zo strany žalobcu, ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku.
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ

z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej
normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o zneužitie
neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. následne exekučným konaním. Súd

poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku nejednotnej terminológie nejasná, kde obsahuje
pojem „uznanie záväzku“, ale v čl. 3 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1
poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“ čo v danom prípade splneným
ani nebolo.

Aj odvolací súd je preto názoru, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčateľnosť svojho
nároku v čase podania návrhu treba považovať súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka
za neplatnú.

Odvolateľakodruhénamietal,žesúdprvéhostupňavdanomprípadenepostupovalsprávne,keďotázku

premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

S námietkou navrhovateľa, že v danom prípade na premlčanie žalobou uplatneného nároku bolo
potrebné aplikovať Obchodný zákonník a nie Občiansky zákonník, keďže ide o úverovú zmluvu uzavretú
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, odvolací súd nesúhlasí, keďže toto tvrdenie nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní.

Úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v
Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ

ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ
upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania
práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom

úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,

t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený

medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho

obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej
úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Je preto potrebné uzavrieť, že na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011
sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo

prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na

právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka.

Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s touto odvolacou
námietkou nestotožňuje.

V danom prípade síce odporca nenamietal premlčanie uplatneného nároku navrhovateľom, v zmysle
súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanieuplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.
Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie

predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti
od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí,
že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo
spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne

následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa

riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvéhostupňasprávnenapremlčanienárokunavrhovateľavtomtokonaníprihliadal;nazákladeprincípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na

podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade
trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporca si náhradu

trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.