Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512222113
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512222113.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: X./. C.. G. N.,
V.Z. V., V. Č.. XX, X./. X. N., V. V., V. XX, X./. L. Z., V. V., K. XX, X./. D. Z., V. V., K. XX, X./. R. M.,
V. V.R., E. XX, X./. E. M., V. V., E. XX, X./. L. Č., V. P. Š. XXX, X./. X. Č., V. P. Š. XXX, X./. R. U.,
V. O., M. XX, XX./. G. Č., V. X. - D. Č..XXX, XX./. U. Č., V. X. - D. Č.. XXX, XX./. R. Č., V. O. - G.,
X.E. XX, XX./. L. Č., V. O. - G., X. XX, XX./. Ľ. T., V. Š., P.. L.. Š. XX, XX./. M. T., V. Š., P.. L.. Š. XX,
XX./. U.. M.Í. T., V. Š., P.. L.. Š. XX, XX./. C.. L. Š., V. V., G. XX, XX./. C.. P. M., V. V., L. X, XX./. C..
V. P., V. O., U. XX, XX./. C.. X. M., V. V., P. XX, XX./. X. T., V. O., O. U. XX, XX./. Y. L., V. V., E. XXX,

XX./. U. P., V. V., V.M. X, XX./. L.. L. P., V. V., D. X, XX./. C.. Y. E., V. V., D. X, XX./. V. C., V. V., P.Z.
XX, XX./. G. E., V. V., Na V. XX, XX./. K. U., V. V., Z. XX, XX./. V. V., V. V., B. U. XX, všetci zastúpení
BUZINGER & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Nám. M. Benku č. 15, IČO : 47 253 401, proti odporcovi: 1./
Slovenská republika v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám č. 13, Bratislava,
2./ Slovenská republika zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova č.2, Bratislava, 3./ Slovenská republika
zast. Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova č. 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, na odvolanie navrhovateľov 1./ až 29./

protirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaVč.k.10C146/2012-285zodňa25.septembra2013vpomere
hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia 1./ až 29./ domáhali
priznania náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS4/02 zo dňa 23.08.2002 a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, keď každý

z navrhovateľov si uplatnil náhradu škody vo výške akú si uplatňovali v trestnom konaní proti L. Š.
riaditeľovi spoločnosti SUN s.r.o. a ktorú vložili do nebankovej spoločnosti SUN s.r.o. a náhradu
nemajetkovejujmy každývovýške2.000,-€.Zároveňprvostupňovýsúdrozhodol,žeodporcovi náhradu
trov konania nepriznáva.

Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že Navrhovatelia 1./
až 29./ uzatvorili v priebehu rokov 1996 až 2000 s nebankovou spoločnosťou SUN s.r.o., neskôr

so spoločnosťou SUN a.s., ktorá prevzala všetky práva, záväzky a pohľadávky zmluvy o pôžičke,
zmluvy o kúpe a prevode cenných papierov, zmluvy o budúcej zmluve o kúpe cenných papierov
spoločnosti SUN s.r.o., na základe ktorých táto spoločnosť prijala od nich finančné prostriedky, ktoré
tieto spoločnosti nepoužili v zmysle uvedených zmlúv ale pre vlastnú potrebu, za účelom zahranično- obchodnej a investičnej činnosti. Spoločnosť SUN, s.r.o. bola dňa 5.3.199 vymazaná z obchodného
registra. Vyššie uvedené zmluvy uzatvorili, okrem iného na základe verejnej výzvy ( reklamy) šírenej
prostredníctvom médií, v ktorej nebankový subjekt sľuboval výstavbu jedinečných terasovitých domov

(bytov) s možnou podporou štátu a nadobudli presvedčenie, že investujú svoje finančné prostriedky
bezpečne. Navrhovatelia investovali svoje peniaze do tejto nebankovej spoločnosti za účelom získania
bytov v pripravovanej výstavbe „ Slnečných bytov „ o ktorej informovali médiá masovou reklamou,
ktorá informovala o prosperite spomínanej firmy .Pre podvodné konanie firmy a jej predstaviteľov tieto
finančné prostriedky ako i hnuteľný a nehnuteľný majetok firmy bol rozkradnutý, prevedený na dcérske

spoločnosti, čo viedlo napokon ku krachu spoločnosti. Navrhovatelia mali zato, že keby orgány činné
v trestnom konaní vedenom proti spoločnosti a jeho predstaviteľovi konali bez prieťahov, efektívne,
mohlo sa zabrániť rozkradnutiu majetku spoločnosti, z ktorého sa mohla škoda navrhovateľov uspokojiť.
Navrhovatelia si teda týmto návrhom uplatňujú náhradu škody rovnajúcu sa plnej výške nimi vložených
finančných prostriedkov. Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- € si navrhovatelia uplatňujú z
dôvodu, že im bol svojvoľným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02

zo dňa 23.08.2002 bezdôvodne odmietnutý prístup k spravodlivosti. Vydaním takéhoto rozhodnutia
podľa navrhovateľov si Ústavný súd Slovenskej republiky založil svoju spoluzodpovednosť za nesprávny
úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a tým aj za ujmu majetkovú i nemajetkovú , ktorá
im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom orgánov polície a prokuratúry. Z odôvodnenia
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 je zrejmé,

že navrhovatelia ako poškodení v trestnom konaní, nemajú postavenie osôb, ktorým po uplatnení
nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto nároku bez
zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na to, že Ústavný súd svoje rozhodnutie
vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, čo konštatoval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike, pretože Ústavný súd následne vo

svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že poškodení v trestnom konaní, majú postavenie osôb,
ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie
tohto nároku bez zbytočných prieťahov. Navrhovatelia dňa 5.12.2011 doručili odporcovi Žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002,ktorú odporca v

1 rade podľa § 9 ods.1 Zák. č. 58/1969 posúdil ako nedôvodnú listom zo dňa 22.5.2012, nakoľko
nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
výkonom verejnej moci. Navrhovatelia uviedli, že sú si vedomí skutočnosti, že základného práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov
verejnej moci sa môžu v súlade s čl 51 ods.1 Ústavy domáhať len v medziach vykonávacieho

zákona č. 58/1969 Zb. avšak podľa § 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a článku 152 ods.4 Ústavy
je potrebné vykladať a aplikovať jednotlivé ustanovenia zákona č. 58/1969Zb. v súlade s Listinou
základných práv a slobôd a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Preto je potrebné Zák. č. 58/1969
vykladať a aplikovať takým spôsobom , aby základné právo dotknutých osôb na náhradu škody, ktorá
im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom

orgánov verejnej moci nebolo len iluzórnym ale právom vymožiteľným. Preto námietku odporcu, že
rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 nedošlo k formálnemu zrušeniu lebo
zmene rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02, a teda nemožno si uplatniť
nárok podľa § 4 ods.1 zák. č.58/1969 Zb., považovali za nedôvodnú založenú na formalistickom a
neopodstatnenom reštriktívnom výklade právnych predpisov. Poukázali na o, že v danom prípade preto

je potrebné vykladať § 4 ods.1 zák. č.58/1969 Zb. extenzívne tak, že rozsudkom Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21.12.2010 došlo k formálnemu zrušeniu de facta (t.j. materiálne, nie formálne)
Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 s poukazom
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( uznesenie sp. zn. 4Cdo 183/2009, 4 M Cdo
15/2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky v týchto rozhodnutiach zdôraznil, že nemožno lipnúť na

formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky
vykladať extenzívne.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 1ods.1, § § 4 ods. l,
§ 18 ods. 1 zákona č. 58/l969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, ustanoveniami čl. 141 Ústavy SR, keď poukázal na základné
predpokladyzodpovednostištátuzaškoduktorýmisúexistenciaškodyakomajetkovejujmyvyjadriteľnej
v peniazoch; nesprávny úradný postup orgánu štátu resp. nezákonné rozhodnutie; príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím.Vo veci nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, prvostupňový súd po
oboznámení sa s napádaným Uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 4/02, Rozsudkom

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike,
dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § § 4 ods.1 zák. č.58/1969 Zb., keď jedným
z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená
nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. Predpokladom nezákonnosti rozhodnutia je, že

príslušné rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené, dovtedy nárok na náhradu škody nemožno uplatniť
a preto zákonnosť rozhodnutia nie je možné posúdiť ako predbežnú otázku v konaní o náhradu škody.
Prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 20/2009 zo dňa 30. mája 2011 dospel
k záveru, že z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší
proti Slovenskej republike nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napádaného Uznesenia Ústavného
súdu SR sp.zn. IV. ÚS 4/02 a to ani z jeho odôvodnenia. Navrhovatelia nepreukázali, že škoda, teda

materiálna ujma, ktorú si v tomto konaní uplatňujú vznikla v dôsledku vydaného napádaného Uznesenia
Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 4/02.

Prvostupňový súd skúmal všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení
všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany,

resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie
sp. zn. III. ÚS 361/09). Zhodnotil možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v
dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej
povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad
spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na

jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako
rozporný s objektívnym právom. Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje
rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych
limitovzverenávšeobecnýmsúdom.AkovyplývazosamotnejŽiadostiopredbežnéprerokovanienároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, navrhovatelia už koncom
roka 1999 vedeli, že v spoločnosti, do ktorej vložili svoje finančné prostriedky dochádza k páchaniu
majetkovej trestnej činnosti, napriek tomu sa neobrátili občianskoprávnymi žalobami na súdy v snahe
domôcť sa takto nápravy a predísť vznikajúcej škode na ich majetku. Po podaní trestných oznámení
proti činnosti obchodnej spoločnosti SUN a.s. si nároky na náhradu škody uplatňovali v trestnom konaní.

Túto možnosť obrátiť sa občianskoprávnymi žalobami na súdy mali aj odo dňa 19.07.2006 keď na
základe návrhu generálneho prokurátora Najvyšší súd SR rozhodol podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Tr.
poriadkutak,žeúčasťpoškodenýchvtrestnomkonaníniejeprípustná.Totorozhodnutiebolozverejnené
na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa 11.08.2006. Toto rozhodnutie síce nemení nič na
procesnompostavenípoškodenýchvzmysle§46ods.1Trestnéhoporiadku,alenadruhejstranezneho

vyplýva, že poškodení už nemôžu v priebehu ďalšieho trestného konania vykonávať práva uvedené v §
46 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku. Odo dňa zverejnenia tohto rozhodnutia plynuli premlčacie lehoty
ohľadom nárokov navrhovateľov ako poškodených na náhradu škody v občianskoprávnom konaní.
Prvostupňový súd sa nepriklonil k názoru navrhovateľov o potrebe extenzívneho výkladu § 4 ods.1 zák.
č.58/1969 Zb. , keď nezistil ani príčinnú súvislosť medzi napádaným rozhodnutím Ústavného súdu

SR sp.zn. IV. ÚS 4/02 a vzniknutou škodou, ktorej náhrady sa navrhovatelia domáhajú. Navrhovatelia
teda neuniesli dôkazné bremeno ani čo do preukázania druhej podmienky pre uplatnenie náhrady
škody. Z výpovedí navrhovateľov 14./, 25./ a 26./ je zrejmé, že do vzťahu so spoločnosťou SUN,
s.r.o., vstúpili na základe zmlúv o pôžičke uzavretých v roku 1999, pričom majetkovú ujmu, uplatnenú
v tomto konaní, predstavuje práve suma poskytnutých pôžičiek s príslušenstvom, keď v zmluvách o

pôžičke boli okrem iného dohodnuté aj úroky, k vyplateniu ktorých však nedošlo. Prvostupňový súd mal
zato, že, že ak by aj Ústavný súd SR vyhovel sťažnosti a vydal takéto rozhodnutie v čase, kedy toto
požadovali navrhovatelia t.j. v roku 2002 (sťažnosť bola Ústavnému súdu SR doručená 01.08.2012),
neznamenalo by to automaticky uspokojenie ich nárokov na vrátenie vkladov do spoločnosti. Práve
v tomto čase (25.04.2002) bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti SUN, a.s., pre

nedostatok majetku. Spoločnosť bola následne zrušená a 14.02.2005 vymazaná z obchodného registra.
Navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že v prípade, ak by nedošlo k vydaniu nimi namietaného
rozhodnutia a ním označeného nesprávneho úradného postupu, došlo by k uspokojeniu ich nárokov,
keďže nie je možné dospieť k záveru o platbyschopnosti a solventnosti spoločnosti v tom období, keďprvostupňový súd mal zato, že nie je možné stavať príčinnú súvislosť v predmetnej veci na množstve
dohadov a premenných, kauzálny nexus musí byť spoľahlivo a bezpečne preukázaný.

Prvostupňový súd poukázal nato, že navrhovatelia nepreukázali reálnu existenciu majetkovej škody,
nijakým spôsobom nepreukázali platobnú schopnosť obchodnej spoločnosti v rozhodujúcom období
a teda reálnu vymožiteľnosť ich nárokov. Krajský súd v Bratislave dňa 25.04.2002 zamietol návrh na
vyhlásenie konkurzu proti spoločnosti SUN s.r.o. z dôvodu, že majetok spoločnosti nepostačoval ani na
úhradu nákladov konkurzu. Zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní proti L. Š. súd

zistil, že spoločnosť SUN s.r.o. od jej založenia v roku 1993 nedosahovala žiadne výsledky , vykazovala
straty na hospodárskom výsledku, až do 31.3.1999, kedy sa premenila na spoločnosť SUN a.s., ktorá
tiež od svojho založenia 5.3.1999 nedosahovala adekvátne hospodárskom výsledky. Navrhovatelia
teda nepreukázali, že je daná objektívna zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch
zákonných podmienok preto prvostupňový súd ich návrh v časti náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím zamietol.

Prvostupňový súd uviedol, že odporca vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Z. z., právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedelo škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo
dňa doručenia (oznámenia)zrušujúceho rozhodnutia. Prvostupňový súd dospel k záveru, že napádané

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 4/02 zrušené nebolo, teda nemohla uplynúť premlčacia
lehota. Nakoľko v tejto časti súd návrh zamietol z vyššie uvedených dôvodov, sa bližšie námietkou
premlčania nezaoberal.
Vo veci uplatňovaného nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
prvostupňový súd uviedol, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho

orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. L ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť orgánov činných v trestnom konaní,
generálnej prokuratúry nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
58/1969 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal,
že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho

istého orgánu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľmi tak v podanom návrhu, i v Žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánov činných v trestnom konaní pôvodne vedenom Okresným úradom PT BA ČVS:337/2000, od

roku 1999 do apríla 2003 ,tieto orgány nevykonali žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie práv
poškodených(navrhovateľov), predovšetkým ich nárokov na náhradu škody, hoci povinnosť vykonať
takéto opatrenia im vyplývali zo zákona ako aj v nečinnosti prokurátora , ktorý podľa § 17 ods.2
písm.c/ Zák. č. 153/2001Zb., v trestnom konaní dbá na zabezpečenie práv poškodeného v rozsahu
ustanovenom osobitným zákonom. V tomto nekonaní videli nesprávny úradný postup a opierali svoj

uplatňovaný nárok. Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo dňa 21.12.2010 v právnej veci G. a
ďalší vyhlásil ich sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný.
Európsky súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že hoci dĺžka trestného konania v kontexte, ktorého
sa rozhodovalo o nárokoch sťažovateľov- navrhovateľov na náhradu škody bola spôsobená zložitosťou
veci, nemožno prehliadnuť, že trvalo viac ako 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený osobitný vyšetrovací

tím. Prieťahy v konaní pred marcom 2002 boli priznané i Okresnou prokuratúrou Bratislava V. Európsky
súd bol teda názoru, že dĺžka trestného konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku primeranej
lehoty. V predmetnom rozsudku zviazal Slovenskú republiku vyplatiť navrhovateľom finančné sumy.

Prvostupňový súd zisťoval naplnenie zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi uplatňovanou

škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom. Poukázal nato, že otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je teda potrebné posúdiť všeobecné súvislosti vzniku škody a skúmať,
ktorá príčina škodu vyvolala. V postupnom slede udalostí v rozhodujúcom období je potrebné riadneposúdiť a vyhodnotiť príčinu jednotlivých na seba nadväzujúcich javov. Zodpovednosť štátu nie je
možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Základnou vlastnosťou príčinnej súvislosti je totiž
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza následku

a vyvoláva ho. Prvostupňový súd dospel k záveru, že k vzniku škody u navrhovateľov nedošlo v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným označeným nesprávnym úradným postupom, ale v priamej príčinnej
súvislosti s trestnou činnosťou L. Š., za ktorú bol riadne odsúdený. Pokiaľ ide o vznik škody a teda
samotnú škodu, ktorej vznik navrhovatelia odvodzujú s poukazom na namietaný označeným nesprávny
úradný postup prvostupňový súd mal zato, že navrhovatelia na základe uzatvorených zmlúv o pôžičke

dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s vyššie uvedenými nebankovými spoločnosťami a škoda,
ktorá tým vznikla sa nemôže prenášať na štát z dôvodu, že si účastníci zmluvy neoverili obchodnú
spoločnosť, s ktorou sa rozhodli podieľať na podnikaní. Navrhovatelia vedeli, že sa nejedná o bankové
subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, uzatvorené zmluvy o pôžičke riadne definovali práva
a povinnosti s vkladom spojené, na pochopenie ktorých nemuseli navrhovatelia disponovať odbornými
vedomosťami či skúsenosťami.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že v prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo Spravodlivosti SR samé,
či prostredníctvom orgánov súdnej moci, patriacich do jeho pôsobnosti, v rámci svojej kompetencie
zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom či uzavretie zmluvy o pôžičke, resp. ovplyvniť
začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto jeho nečinnosť založiť

jeho nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom.
Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať
či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Preto ani
nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľov ako poškodených. Na druhej strane ústava garantuje

fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie
je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto
ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam vstupovať do právnych vzťahov s občanmi
uzatváraním zmlúv o pôžičke. A teda v súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia
účastníkov právnych vzťahov navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými

spoločnosťamiSUNs.r.o.anásledneSUNa.s.atedanazákladeindividuálnehoslobodnéhorozhodnutia
prevzali na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v
podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne
zdržať zásahov do súkromno - právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a
právnických osôb. Zo skutkových okolností prípadu prvostupňový súd zistil, že samotní navrhovatelia

tak ako sami uvádzali vstupovali do záväzkových vzťahov s predmetnými nebankovými spoločnosťami,
ovplyvnení reklamou, prezentovaním o prosperite firmy a čiastočne svojou nedbalosťou zanedbali
prevenčnú povinnosť uloženú zákonom reflektujúc na masívnu kampaň, o ktorej sa písalo, hovorilo
v médiách ako i o možnosti účasti štátu na daných projektoch. Mohli sa totiž pred uzavretím zmluvy
presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, že uvedené nebankové subjekty nemajú v

predmete podnikania prijímanie vkladov a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových
subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý mnohonásobne prevyšoval úroky
poskytované bankami, znamená to, že mali vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie
bankovým subjektom, a teda z toho vyplýva, že si uvedomovali, že nevkladajú peniaze do banky. Mali
postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť

možnúmierurizika. Nemožnoanikonštatovať,žemedzivzniknutouškodou,ktorásamárovnaťhodnote
investovanej sumy do nebankových subjektov za účelom zabezpečenia výstavby bytov a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť v tom, že keby
tieto včas zakročili a vyšetrili by trestnú činnosť nebankových subjektov, neboli by o svoje peniaze prišli.
Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť nebankových subjektov, tak to samo osebe ešte neznamená, že

pohľadávky navrhovateľov z uzavretých zmlúv by boli uspokojené. To, že zo strany orgánov činných
v trestnom konaní došlo k rozsiahlemu a dlhotrvajúcemu vyšetrovaniu predmetnej veci, neznamená
automaticky to, že ak by toto vyšetrovanie trvalo kratšie, došlo by k uspokojeniu nárokov akcionárov.
Predpokladom pre také tvrdenie je preukázanie solventnosti spoločnosti v rozhodujúcom období, čo
v tomto prípade nebolo zo strany navrhovateľov splnené. Navrhovatelia nepreukázali, či by v prípade

kratšieho vyšetrovania došlo k vyplateniu vkladov akcionárov a ak áno, v akej výške. Prvostupňový súd
v tejto časti poukázal nato , že nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní
z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti, preto sa ani s celým obsahom súdneho spisu vo veci Obv.
L. Š. (približne o rozsahu 9 zväzkov a 6000 strán) nezaoberal.Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,

takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány
môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu
v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom
štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S

princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci. Na základe uvedených právnych záverov prvostupňový súd dospel k
záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu, a preto návrh čo do tejto časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom zamietol.

K námietke premlčania, ktorú vzniesol odporca aj v tejto časti náhrady škody prvostupňový súd uviedol,
že z vykonaného dokazovania, výpovedí navrhovateľov, z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn.
IV. ÚS 4/02, z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a
ďalší proti Slovenskej republike, Uznesenia o začatí trestného stíhania L. Š. zo dňa 27.4.2000, listov
veriteľov a akcionárov nebankovej spoločnosti SUN a.s. zo dňa 25.1.2001, 7.3.2002 adresovanými

predsedovi Vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR, ministrovi vnútra SR, generálnemu prokurátorovi SR,
predsedovi Národnej rady SR, prezidentovi SR, viceprezidentovi Prezídia PZ, ministrovi financií SR,
je nesporné, že navrhovatelia už v tom čase vedeli o škode, ktorá im vznikla nevrátením finančných
prostriedkov a ich neinvestovaním do sľubovanej výstavby aj ich bytov. Ak by aj bola sporná doba
začatia plynutia premlčacej lehoty od roku 2000,je zrejmé že po zverejnení rozhodnutia , že účasť

poškodených v trestnom konaní nie je prípustná na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa
11.08.2006, navrhovatelia počnúc dátumom zverejnenia tohto rozhodnutia nemohli očakávať, že k
uspokojeniu ich nárokov na náhradu škody dôjde v trestnom konaní a boli oprávnení uplatniť si tieto
nároky v občianskoprávnom konaní, pričom tak boli povinní urobiť do uplynutia premlčacej doby. Otázka
dĺžky trestného konania bola od tohto dátumu pre navrhovateľov vo vzťahu k možnosti uplatnenia si

svojichnárokovnanáhraduškodyirelevantná.AnirozhodnutieESĽP,anirozhodnutieÚSSR,aničinnosť
orgánov činných v trestnom konaní nemohla nič zmeniť na skutočnosti, že navrhovatelia nemohli po
zverejnení tohto rozhodnutia dôvodne očakávať, že ich nároky budú uspokojené v trestnom konaní a
mali možnosť uplatniť si ich v občianskoprávnom konaní. Zo strany navrhovateľov nedošlo k uplatneniu
ich nárokov v premlčacej dobe a to ani voči konateľovi spoločnosti, ani voči štátu a prvostupňový súd

preto v tejto časti uplatňovanej náhrady škody pre nesprávny úradný postup návrh aj ako premlčaný
zamietol podľa § § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Z. z..

K náhrade nemajetkovej ujmy prvostupňový súd uviedol, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania,

či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Z. z.) a je zrejmé, že všeobecný súd
nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Pre podporu vyššie
uvedenej argumentácie prvostupňový sús poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z
ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť

môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné
právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by
bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom
na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č.
514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne
náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrh navrhovateľov vo veci priznania

nemajetkovej ujmy ako v tomto konaní nedôvodnom zamietol.Záverom prvostupňový súd k námietkam Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry ohľadne
svojej pasívnej legitimácie uviedol, že tieto sú nedôvodné, lebo nie sú samostatnými účastníkmi konania
a len odporcu Slovenskú republiku v konaní zastupujú.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, veta prvá O.s.p. a úspešnému odporcovi
nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia 1./ až 29./, ktorí

žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, ktoré
odôvodnili tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností , dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovatelia namietali, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa ústavné ani zákonné kritériá
pre riadne odôvodnenie rozhodnutia. Poukázali na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a mali zato,
že prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s viacerými skutkovými
a právnymi otázkami nimi nastolenými, ktoré mali pre rozhodnutie veci podstatný význam. Pokiaľ ide
o otázku či štát v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť aj za nezákonný

postup (konanie) pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, resp. nezákonné rozhodnutie ústavného
súdu, navrhovatelia vo svojom písomnom stanovisku zo 6. marca 2013 uviedli, že v zmysle § 1 ods. 1
ústavnéhozákonač.23/1991Zb.ačlánku152ods.4ÚstavySlovenskejrepublikyjepotrebnévykladaťa
aplikovať jednotlivé ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v súlade s Listinou základných práv a slobôd a v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Neexistuje žiadny logický, legitímny či právny dôvod rozdeľovať

orgány verejnej moci Slovenskej republiky na tie, ktoré nesú zodpovednosť za svoje nezákonné
rozhodnutia či nesprávne úradné postupy a tie, ktoré túto zodpovednosť nenesú. Opäť je potrebné
zdôrazniť, že v právnom štáte musia byť všetky práva garantované reálne, nie fiktívne či iluzórne.
Každé právo hmotnoprávneho charakteru, vrátane práva na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie
či nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, musí byť efektívne procesne vymožiteľné. V zmysle

článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
štát nesie zodpovednosť aj za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Na základe uvedeného nemožno z okruhu zodpovedných štátnych orgánov podľa
§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vylúčiť ani Ústavný súd Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že
§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je v súlade s princípom materiálneho právneho štátu potrebné vykladať

extenzívne, pretože reštriktívny (formalistický) výklad zákona vytvára prostredie nezodpovednosti štátu
za opatrenia, ktorými vznikla občanom ujma. Prvostupňový súd sa s uvedenou rozsiahlou a racionálnou
argumentáciou vysporiadal iba strohým konštatovaním, že „citované ustanovenie taxatívne vymedzuje
typy konaní, v ktorých vydané rozhodnutie sa v prípade jeho nezákonnosti spája so zodpovednosťou
štátu za škodu, pričom sem nespadá konanie pred ústavným súdom“. Prvostupňový súd sa rovnako

nevysporiadal s ich argumentáciou o nevyhnutnosti extenzívneho výkladu § 4 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb., ktorá vychádza aj z ústavne konformnej a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, resp. sa opäť vysporiadal v podstate len veľmi stručným konštatovaním, že „súd sa nepriklonil
k názoru navrhovateľov o potrebe extenzívneho výkladu § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“. V tejto súvislosti
prvostupňový súd ešte uviedol, že „z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v

právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napádaného
UzneseniaÚstavnéhosúduSRsp.zn.IV.ÚS4/02atoanizjehoodôvodnenia.“.Navrhovateliauviedli,že
zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje legálnu definíciu pojmu „nezákonné rozhodnutie“. Ako uviedol Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 159/2012, neexistuje ustálená, v právnej teórii
čipraxibežnepoužívanádefiníciapojmunezákonnérozhodnutiepreúčelyzodpovednostištátuzaškodu

spôsobenú takýmto rozhodnutím. Ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Podľa dôvodovej
správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
nezákonným rozhodnutím „rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v

správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem „nezákonné
rozhodnutie“. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie
v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu“. Zcitovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma pojem „nezákonné rozhodnutie“ prísne formalisticky,
ale oveľa širšie.

K nevykonaniu navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, navrhovatelia
uviedli, že už v návrhu na začatie konania poukázali nato, že z viacerých listinných dôkazov
nachádzajúcich sa v predmetnom trestnom spise vyplýva, že ak by príslušné orgány činné v trestnom
konaní postupovali v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, mohli im (a ostatným
poškodeným) vznik ujmy (majetkovej aj nemajetkovej) podstatným spôsobom zmierniť, prípadne vzniku

ujmy aj zabrániť. Orgánom činným v trestnom konaní bolo už koncom roka 1999 a v prvej polovici
roka 2000 podaných niekoľko desiatok trestných oznámení, z ktorých vyplývalo dôvodné podozrenie,
že v súvislosti s činnosťou obchodnej spoločnosti SUN a. s., so sídlom Viedenská cesta 7 v Bratislave
a viacerých jej dcérskych spoločností bola spáchaná a páchaná rozsiahla majetková trestná činnosť,
zrejme organizovaného charakteru, ktorou bolo vážne poškodených niekoľko stoviek občanov, pričom
výška vzniknutej škody sa už v tomto období odhadovala na niekoľko sto miliónov slovenských korún.

Navrhovatelia ako dôkaz na preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní navrhli vykonať kompletný vyšetrovací spis
vedený pod ČVS: PPZ - 4/BOK - C - 2004, vrátane všetkých spisových materiálov týkajúcich sa
predmetnej trestnej veci vedených príslušnými prokuratúrami Slovenskej republiky a špecializovanými
útvarmi Policajného zboru Slovenskej republiky. Napriek skutočnosti, že opakovane prvostupňovému

súdu navrhli, aby ako dôkaz vykonal jednotlivé listinné dôkazy nachádzajúce sa v predmetnom trestnom
spise, súd tieto dôkazy nevykonal, hoci vykonanie týchto dôkazov je nevyhnutné na zistenie rozhodných
skutočností (preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánov činných
v trestnom konaní a škodou vzniknutou navrhovateľom).

K nesprávnym skutkovým zisteniam súdu, ktorí v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje,
že „navrhovatelia nepreukázali reálnu existenciu majetkovej škody, nijakým spôsobom nepreukázali
platobnú schopnosť obchodnej spoločnosti v rozhodujúcom období a teda reálnu vymožiteľnosť ich
nárokov.“ Uviedli, že uvedené tvrdenia súdu sú v zjavnom rozpore so skutočnosťou. Ako vyplýva z
návrhu na začatie konania, navrhovatelia si individuálne uplatňujú vzniknutú majetkovú ujmu, každý v

presnešpecifikovanejsume,ktorúsiakosvojenárokynanáhraduškodyuplatnilivpredmetnomtrestnom
konaní. Listinné dôkazy o uvedených peňažných sumách poskytnutých jednotlivými navrhovateľmi
spoločnosti SUN s. r. o. resp. SUN a. s. sa nachádzajú v predmetnom vyšetrovacom spise, ktorý navrhli
vykonaťakodôkaz,čovšaksúdbezuvedeniaakýchkoľvekdôvodovneurobil.Akbynepreukázali„reálnu
existenciu majetkovej ujmy“, zrejme by nemohli mať právne postavenie poškodených v predmetnom

trestnom konaní, ani by nemali aktívnu legitimáciu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
či Európskym súdom pre ľudské práva.

Záverom navrhovatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci, keď trvali na tom, že splnené
všetky tri zákonné predpoklady na vznik ich nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Splnenie uvedených zákonných predpokladov podporili množstvom skutkových a právnych argumentov,
podložených relevantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, súdov Českej republiky, Európskeho
súdu pre ľudské práva, autoritatívnou právnou vedou a v neposlednom rade aj viacerými listinnými
dôkazmi. Poukázali nato, že prvostupňový súd v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky aj judikatúrou Ústavného súdu Českej

republiky odmietol extenzívny výklad zákona č. 58/1969 Zb. a v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou
uvedených súdov a autoritatívnou právnou vedou bez racionálneho zdôvodnenia uprednostnil
reštriktívny, formalistický a doslovný jazykový výklad jednotlivých ustanovení tohto zákona pred
výkladom e ratione legis, resp. výkladom teleologickým, systematickým a logickým. Konštatovanie súdu,
že „k vzniku škody u navrhovateľov nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s namietaným označeným

nesprávnym úradným postupom, ale v priamej príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou L. Š., za
ktorú bol riadne odsúdený“, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z mnohých listinných
dôkazov nachádzajúcich sa v predmetnom trestnom spise je zrejmé, že spoločnosť SUN s. r.o. ,
SUN a.s. a ani s nimi prepojené spoločnosti nikdy nevykazovali žiadne zisky a boli permanentne v
strate už od roku 1993. Napriek tejto skutočnosti masívnou reklamnou kampaňou uskutočňovanou aj

vo verejnoprávnych médiách podvodným spôsobom lákali ľudí, aby vložili svoje finančné prostriedky
s prísľubom výrazného a rýchleho zhodnotenia vložených peňazí. Toto organizované podvodné
konanie niekoľko rokov prebiehalo nielen „pred očami“ širokej verejnosti, ale aj orgánov verejnej moci
Slovenskej republiky. Z mnohých listinných dôkazov nachádzajúcich sa v predmetnom trestnom spiseje zrejmé, že tieto spoločnosti si opakovane a dlhodobo neplnili svoje odvodové a daňové povinnosti
voči poisťovniam a daňovým úradom. Orgány Slovenskej republiky, na rozdiel od poškodených
občanov, vrátane navrhovateľov, teda preukázateľne mali množstvo zrejmých informácií o podvodnom

konaní predstaviteľov týchto spoločností, a to prakticky už od začatia „podnikateľských“ aktivít týchto
spoločností, t. j. už v čase kumulácie kapitálu získavaného podvodným spôsobom. Napriek uvedeným
skutočnostiam príslušné štátne orgány neurobili žiadne preventívne ani represívne opatrenia na
zabránenie rozsiahlej škody vznikajúcej stovkám občanov, hoci tak z úradnej povinnosti urobiť mali.
Orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade s viacerými ustanoveniami právnych predpisov,

najmä § 17 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, § 2 ods. 4 Trestného poriadku
(zákona č. 141/1961 Zb.) a § 47 ods. 1 Trestného poriadku, teda ich postup nemožno označiť inak ako
postup nesprávny. Hoci najneskôr od začatia trestného konania v decembri 1999 malo a muselo byť
orgánom činným v trestnom konaní zrejmé, že ide „závažnú, rozsiahlu a zložitú vec“ s vysokým počtom
poškodených osôb a s mimoriadne vysokou škodou, tieto nevykonali žiadne opatrenia na zabezpečenie
práva poškodených na náhradu škody. Z obsahu predmetného trestného spisu vyplýva, že ak by orgány

činné v trestnom konaní postupovali v predmetnej trestnej veci s dostatočnou odbornou starostlivosťou
(promptne a efektívne), teda v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, mohli
objektívne zabrániť rozsahu vzniknutej škody, a tým aj podstatným spôsobom zmierniť následky, ktoré
mala predmetná trestná činnosť na poškodených, vrátane navrhovateľov. Príčinná súvislosť medzi
vznikom majetkovej ujmy navrhovateľov (následok) a nesprávnym úradným postupom orgánov činných

v trestnom konaní (príčina) je teda zrejmá. Tvrdenie prvostupňového súdu, že „orgány činné v trestnom
konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom
podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi“ je vzhľadom na uvedené zjavne nesprávnym
právnym posúdením veci. Konštatovania prvostupňového súdu o „dobrovoľnom vstupe do záväzkových
vzťahov“, „princípe zmluvnej autonómie“ či „zdržanlivosti štátu pri zásahoch do súkromno-právnej

oblasti“ v kontexte skutkového a právneho stavu veci vyznieva iracionálne až absurdne.

Pokiaľ ide o konštatovanie prvostupňového súdu o premlčaní nárokov navrhovateľov „voči konateľovi
spoločnosti“ aj „voči štátu“, súd svoj záver odôvodnil nedostatočne, zmätočne a vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci a pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom

vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah. V
súlade s § 20 zákona č. 58/1969 Zb. je pre posúdenie plynutia subjektívnej lehoty premlčania nároku
navrhovateľov na náhradu škody potrebné primerane aplikovať Občiansky zákonník, keď z ustanovenia
§ 106 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody
začne plynúť, ak sú kumulatívne splnené dve zákonné podmienky, teda preukázateľná vedomosť

poškodeného o vzniknutej škode a preukázateľná vedomosť poškodeného o osobe, ktorá za vzniknutú
škodu zodpovedá. Prvostupňový súd pri posudzovaní námietky premlčania nesprávne aplikoval a
interpretoval zákon č. 58/1969 Zb., pretože vôbec neskúmal, kedy a či vôbec došlo k splneniu uvedených
zákonných podmienok. Rovnako sa súd vôbec nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľov že,
skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej

náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale
až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis
mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov vyjadril len prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR v tom
zmysle, že žiadal odvolanie navrhovateľov ako oneskorené odmietnuť.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.

3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

Predmetom konania je návrh navrhovateľov 1./ až 29./, ktorým sa v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom domáhali voči štátu náhrady škody t.j. majetkovej ujmy ako aj nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002
a nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní.Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v
konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe

alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len štátny orgán). Štát zodpovedá
taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri
plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi

konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným
postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nebolo možné
zbaviť a ktorá bola založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1./ a)

nezákonné rozhodnutie resp. b) nesprávny úradný postup , 2./ vznik škody, 3./ príčinná súvislosť medzi
vydaním nezákonného rozhodnutia resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

1./ a) prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu z nezákonného rozhodnutia
je teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo

právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych
subjektov. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu však je, aby právoplatné alebo
bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené
(§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.). Pojem nezákonnosti rozhodnutia nie je v zákone definovaný.
Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. V dôsledku zistenie

nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba pridržiavať
toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať aj
skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo
všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného

skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných
podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla
účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však
možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu
verejnejmoci,ktoréjevrozporesprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky,alebozáväzkamiSlovenskej

republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo
z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému
záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť
rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak,
pokiaľpríslušnýorgánurčitérozhodnutiezrušil(zmenil)zdôvodovuvedenýchvodôvodnenírozhodnutia,

je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi,
a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.

1./ b) zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup", z obsahu tohto pojmu ale vyplýva,
že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom

právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu

úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje,
ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jehočinnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie
veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

2./ Zákon č. 58/1969 Zb. pojem škody bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto
treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho
zákonníka)aškodousavovšeobecnostirozumieujma,ktoráa/nastalavmajetkovejsférepoškodeného,
b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to,

čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového
stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Skutočná škoda sa vyjadruje porovnaním
majetkového stavu poškodeného pred vznikom škody a po poškodení.

3./ Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym
úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. Existencia príčinnej súvislosti (vzťah

príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná,
ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu teda ak je
nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku.
To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným

postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného
postupu nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň
treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupomakonkrétnouškodoujesícevprvomradeotázkouskutkovou,pričomsúdzisťujejejexistenciu,
avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou,

pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom
tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o
jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu
podstatnú. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti považuje odvolací súd za potrebné pre účely

ďalšieho konania uviesť, že kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup a vznik škody boli v logickom
slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup
boli príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom môže byť len také nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý
následok nastal bez nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho právneho postupu. Ak by tomu tak

bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.

1./a) Po oboznámením sa s obsahom spisu a s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti týkajúce
sa nezákonnosti rozhodnutia odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
Uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 4/02 spĺňa znaky nezákonného rozhodnutia a v súvislosti s

rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej
republike a preto prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa názoru odvolacieho súdu bola preukázaná.

Odvolací súd v prvom rade zastáva názor, že štát zodpovedá za nezákonné rozhodnutia a postup

všetkých štátnych orgánov, uplatňujúcich jednotlivé moci v štáte, aj keď zákon č. 58/1969 Zb. upravuje
zodpovednosť len za činnosť niektorých štátnych orgánov. Zodpovednosť za činnosť tých, na ktoré
zákon č. 58/1969 Zb. nedopadá, potom vyplýva priamo z čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie Ústavného súdu SR preto nie je možné zákonom č.
58/1969 Zb. ani inou právnou normou vylúčiť alebo obmedziť, lebo táto je garantovaná priamo vyššie

citovaným čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd SR svojím uznesením sp.zn. IV. ÚS 4/02 zo dňa 23.08.2002 odmietol sťažnosť
navrhovateľov 1./ až 29./, ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len ústava) v spojení s
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy a základného
práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného
zboru Bratislava V, na základe trestného oznámenia poškodených akcionárov spoločnosti SUN s.r.o.
na generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva spoločnosti SUN s.r.o. pre trestný čin sprenevery,
ako zjavne neopodstatnenú. Vo svojom uznesení Ústavný súd uviedol, že poškodení v trestnom konaní
nemajú postavenie osôb, ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné

právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov. Poukázal tiež okrem iného na to, že
uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je vecou samou v takom zmysle ako
je uvedené v čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a zákonným účelom postupu orgánov činných v
trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, ktorý má
súkromnoprávnu povahu.

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej
republike je zrejmé, že navrhovatelia 1./ až 29./ ako sťažovatelia, klienti nebankovej spoločnosti SUN,
a. s., žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu neprimeranej
dĺžky trestného konania, v ktorom si ako poškodení uplatnili svoj nárok na náhradu škody. Okrem toho

podľa článku 13 Dohovoru namietali, že vo vzťahu k neprimeranej dĺžke trestného konania nemali na
vnútroštátnej úrovni k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Dĺžkou konania sa zaoberal aj ústavný
súd v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 4/02, ktorý však podanú sťažnosť sťažovateľov v auguste 2002
odmietol. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za prijateľnú
a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6 ods. 1

Dohovoru nebol aplikovateľný na uvedený prípad, vzhľadom na to, že sťažovatelia boli vylúčení so
svojimi individuálnymi nárokmi na náhradu škody z trestného konania. V tomto ohľade Súd poznamenal,
že až do rozhodnutia najvyššieho súdu o vylúčení poškodených z trestného konania sťažovatelia mali
právo, aby ich individuálne nároky na náhradu škody boli prerokované v primeranej lehote. Následne
konštatoval, že dĺžkou konania, ktorá nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, došlo k porušeniu. Po

preskúmaní všetkých predložených materiálov Súd čiastočne pripustil, že dĺžka trestného konania bola
zapríčinená aj zložitosťou veci, na druhej strane však poukázal na to, že trvalo 2 roky a 3 mesiace,
kým bol zriadený osobitný vyšetrovací tím na objasnenie predmetnej trestnej veci. Zvyšok ich nárokov
zamietol.

Ak teda Európsky súd pre ľudské práva na rozdiel od Ústavného súdu SR konštatoval, že u
sťažovateľov došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je uznesenie Ústavného súdu SR v rozpore s
týmto Dohovorom a je tu daný dôvod jeho nezákonnosti. Namietaný prístup podľa názoru odvolacieho
neodporuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požiadavka spravodlivosti, osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj v § 1 O.s.p., podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému
súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť
ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných
ustanovení.

1./ b) Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní bol rovnako
preukázaný ak nesprávny úradný postu orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúci v prieťahoch
ako to konštatoval Európsky súd pre ľudské práva rozsudku zo dňa 21.12.2010 v právnej veci G.
a ďalší, ako aj Okresná prokuratúra Bratislava V, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj

nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky)

Aj napriek splnenie prvých podmienok / nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup / pre

uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu odvolací súd má zato, že prvostupňový súd správne návrh
navrhovateľov 1./ až 29./ na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol, z dôvodu, že
neboli preukázané ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.2./ Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa zastáva názor, že navrhovatelia nepreukázali reálnu
existenciu škody. Navrhovatelia boli akcionármi spoločnosti SUN, a.s., ich nároky voči spoločnosti

mali súkromnoprávny charakter a so statusom akcionára sa spája aj podnikateľské riziko a preto
nie je možné štát považovať za univerzálneho sukcesora náhrady škody, ktorá vznikne akcionárovi
obchodnej spoločnosti v súvislosti s činnosťou obchodnej spoločnosti či v dôsledku trestnej činnosti
jej konateľa. Navrhovatelia tiež nepreukázali samotnú existenciu škody, keď nepreukázali platobnú
schopnosť obchodnej spoločnosti SUN, a.s. v rozhodujúcom období a teda reálnu vymožiteľnosť ich

nárokov. Krajský súd v Bratislave Uznesením č.k. 9 K 231/00-208 zo dňa 25.4.2002 právoplatným
dňa 10.6.20002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka SUN, a.s. pre nedostatok
majetku. Navrhovatelia nepreukázali solventnosť spoločnosti v rozhodujúcom období, keď s obsahu
spisu vyplýva, že nesolventnosti spoločnosti došlo ešte pred tým ako bolo vydané nezákonné
rozhodnutie Ústavného súdu SR, resp. došlo k prieťahov orgánmi činnými v trestnom konaní. Odvolací
súd zastáva názor, že škodu a jej výšku nie je možné stotožniť s výškou vkladu akcionára do spoločnosti

prostredníctvom upísania akcií. Rovnako nie je možné stotožniť výšku uplatneného nároku na náhradu
škody v trestnom konaní s výškou reálne vzniknutej škody, pretože samotné uplatnenie v trestnom
konaní neznamená, že náhrady škody v takejto výške by bola ja priznaná. Okolnosť, že navrhovatelia
pre nezákonné rozhodnutie ÚS SR a v konaní pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní
nedosiahli včasné vydanie rozhodnutia je nepriaznivým následkom nezákonného rozhodnutia ÚS SR,

resp. nesprávneho právneho postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale samé o sebe škodu
nepredstavuje. O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná podľa zákona č. 58/1969 Z. pôjde len vtedy
ak nevydanie rozhodnutie v trestnej veci malo dopad do majetkovej sféry navrhovateľov, čo ale v konaní
preukázané nebolo.

K nemajetkovej ujme ktorú si navrhovatelia uplatnili odvolací súd len dodáva nemajetková ujma ako
inštitút odškodnenia nie je v zákone č. 58/1969 Zb. upravená a zákon platný a účinný v čase
nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu neumožňoval priznať nemajetkovú
ujmu pozostávajúcu z morálnej alebo psychické ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy by prichádzala do
úvahy len pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

prípadoch obmedzenie osobnej slobody, čo ale nie je daný prípad / pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25
Cdo 762/2004, 25 Cdo 159/2005 /. Nadovšetko čisto teoreticky priznanie náhrady nemajetkovej ujmy by
bolo možné len v prípade kumulatívneho splnenie všetkých podmienok zodpovednosti štátu za škodu
k čomu v prejednávanej veci nedošlo.

3./ S poukazom na vyššie uvedený výklad vzťahu príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi
nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou odvolací súd dospel rovnako
ako prvostupňový súd k záveru, že ani táto podmienka preukázaná nebola. Odvolací súd je tohto
názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím ÚS SR a nesprávny úradným
postupom orgánov činných v trestnom konaní a uplatnenou škodou, pretože ak by aj US SR vyhovel

sťažnosti a vydal rozhodnutie, v čase kedy to požadovali navrhovatelia, t.j. v roku 2002 / sťažnosť
doručená 1.8.2002 / neznamenalo by to automaticky uspokojenie ich nárokov lebo v tomto čase /
25.4.2002/ bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti SUN,a.s. pre nedostatok majetku.
Rozhodnutie resp. nerozhodnutie ÚS SR nie je spôsobilé spôsobiť navrhovateľmi tvrdú škodu, pretože
vzhľadom na charakter rozhodnutia ÚS SR o sťažnostiach, by tento len mohol konštatovať prípadné

porušenie ústavných práv a mohol by prikázať orgánom činným v trestnom konaní konať, avšak
nemohol by im prikázať konať konkrétnym spôsobom napr. vykonaním konkrétnych zabezpečovacích
úkonov. Navrhovatelia nepreukázali, že ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia ÚS SR
a označenému nesprávnemu úradnému postupu orgánov činných v trestnom konaní, došlo by k
uspokojeniu ich nárokov , keďže nie je možné dospieť k záveru platby schopnosti a solventnosti

spoločnosti SUN,a.s. v rozhodnom období. V prípade ak by aj bola sledovaná po pomyslenej logickej a
časovej osinadväznosťjednotlivýchjavovvtomtoprípadeaposudzovanápríčinnásúvislosťmedzinimi,
odvolací súd zastáva názor, že k vzniku škody u navrhovateľov nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím ÚS SR a nesprávny úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní
ale v priamej príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou konateľa F., R..F.. L. Š. za ktorú bol trestne stíhaný

a odsúdený.Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo
výroku vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

K námietkam navrhovateľov čo sa týka nevykonania nimi navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností odvolací súd dodáva, že v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje na
základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov
konania.Predovšetkýmnevykonádôkazy,ktorésúprevecnerozhodujúceanemôžusmerovaťkzisteniu
skutkového stavu veci / k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy /.
Vzhľadom na uvedené a dostatočne zistený skutkový stav prvostupňovým súdom má odvolací súd zato,

že nebolo potrebné vykonať a doplniť dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľov t.j. oboznámením sa
s celým trestným spisom obvineného L. Š., keď prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutie
nevykonanie dôkazov riadne odôvodnil.

Navrhovatelia v odvolaní namietali nesprávne skutkové zistenia súdu, ktorí v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatuje, že „navrhovatelia nepreukázali reálnu existenciu majetkovej škody, nijakým
spôsobom nepreukázali platobnú schopnosť obchodnej spoločnosti v rozhodujúcom období a teda
reálnu vymožiteľnosť ich nárokov“ a poukazovali nato, že ak by nepreukázali „reálnu existenciu
majetkovej ujmy“, zrejme by nemohli mať právne postavenie poškodených v predmetnom trestnom
konaní, ani by nemali aktívnu legitimáciu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

či Európskym súdom pre ľudské práva. K uvedenému odvolací súd dodáva, že skutočnosti, že
navrhovatelia vystupovali v trestnom konaní ako poškodení, resp. že podali sťažnosť na ÚS SR a
Európsky súd pre ľudské práva samé o sebe nepreukazujú existenciu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb. ktorú treba pre rozhodnutie vo veci skúmať v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutí resp. s
nesprávnym úradným postupom. Škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu je daná

iba vtedy ak vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutí resp. s nesprávnym úradným
postupom, čo s poukazom na vyššie uvedené v konaní preukázané nebolo a preto je táto námietka
právne irelevantná..

Pokiaľ ide o námietky navrhovateľov, čo sa týka premlčanie odvolací súd poukazuje nato, že

navrhovateľom v dôsledku absencie zákonných predpokladov na priznanie náhrady škody nevzniklo
právo,jepretoúplnenadbytočnézaoberaťsaotázkouposúdeniavznesenejnámietkypremlčania,keďže
neexistujúce právo sa nemôže premlčať.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.

1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.