Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/222/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232867
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112232867.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu JUDr.
Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9C/18/2013-54 zo dňa 09.07.2014 a uzneseniu
Okresného súdu Levice č. k. 9C/18/2013-75 zo dňa 22.09.2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 9C/18/2013-54 zo dňa 09.07.2014 p o t v r d
z u j e.

II. Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

III. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 9C/18/2013-75 zo dňa 22.09.2014 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že navrhovateľ v žalobe podanej 01.10.2012 na Okresný súd Nitra žiadal, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie sumy 5.954,74 eura, ktorá predstavuje majetkovú škodu spočívajúcu v náhrade
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného Zmluvou o úvere, a sumy 1190,95 eura t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom
ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženia pohľadávky cestou exekúcie. Uviedol, že ako oprávnený subjekt navrhol
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči dlžníkovi X. V., ktorá
vznikla nesplnením jeho záväzku vyplývajúceho mu zo Zmluvy o úvere číslo 4033118. Exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 14111/2010. Exekučný súd je povinný rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak
je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, pričom, hoci konanie začalo
08.09.2010, exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 10.05.2011 zamietnutím tejto
žiadosti. Nesprávny úradný postup podľa navrhovateľa spočíva v nevydaní rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a vykonaním úradného postupu

bez splnenia zákonných podmienok, čoho príčinou bol konkrétny následok prejavujúci sa vznikom
materiálnej škody a nemajetkovej ujmy žalobcu.

Súd prvého stupňa uviedol, že na Okresnom súde Nitra sa viedlo exekučné konanie na návrh
oprávneného Pohotovosť s. r. o. proti povinnému X. V., o vymoženie 1.470,97 eura pod sp. zn.
25Er/907/2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava z 14.06.2010
sp. zn. SR 04939/10, právoplatný 26.07.2010, vykonateľný 29.07.2010. Týmto rozhodcovským
rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 1470, 97 eura so zmenkovým úrokom 0,25 % denne
od 12.12.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne od 01.04.2010 do zaplatenia a nahradiť
trovy rozhodcovského konania 363,94 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla na súd 08.09.2010. Uznesením Okresného
súdu Nitra z 18.02.2011 č. k. 25Er/907/2010-9 bola žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. Ku dňu pripojenia exekučného spisu nebola exekučná vec právoplatne
skončená. Predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nitra v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci s o zmene niektorých zákonov. Navrhovateľ si uplatňuje náhradu
majetkovej škody vo výške 5954, 74 eura, ktorá suma predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá mu už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zo Zmluvy o úvere, a
nemajetkovú ujmu 1190,95 eura, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, ktorá mu vznikla
tým, že ako podnikateľ poskytuje krátkodobé pôžičky na určitú dobu, podľa toho plánuje svoju činnosť,
keďže ráta s tým, že sa mu požičané peniaze vrátia v určitom čase a určitej výške. Keďže súd znemožnil
vrátenie týchto prostriedkov, malo to dosah na podnikateľskú činnosť navrhovateľa , znemožnilo mu to
podnikanie, keďže nemal finančné prostriedky.

Súd prvého stupňa konštatoval, že námietka premlčania vznesená odporcom sa na daný nárok
nevzťahuje, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola k súdu podaná 08.09.2010. Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, podľa tvrdenia samotného odporcu, podal dňa 23.04.2012. Pokiaľ ide o
predčasnosť podania žaloby, na čo odporca poukázal, súd zastáva názor, že i keď navrhovateľ podal
žalobu k súdu pred uplynutím 6 mesačnej lehoty odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku, v súčasnosti už táto lehota márne uplynula, keď odporca ani nepredložil dôkaz o tom, či a ako
o žiadosti rozhodol.

Súd skúmal, či sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom
v danej veci a dospel k záveru, že splnené neboli. Je pravdou, že v danej exekučnej veci súd nerozhodol
o žiadosti exekútora na udelenie poverenia na výkon exekúcie v 15 dňovej lehote, keď žiadosť bola
podaná 08.09.2010 a súd žiadosť zamietol 18.02.2011. Súd je však toho právneho názoru, že v
čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila 15 dňová lehota
na rozhodnutie. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, čiže
rozhodcovský rozsudok, a teda podkladom exekúcie bol rozhodcovský rozsudok v zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku. Z uvedeného teda možno vyvodiť záver, že súd pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie postupoval a rozhodol v súlade so zákonom. Súd rozhodoval v čase,
keď zákon neukladal súdu rozhodnúť o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v 15 dňovej lehote.
Navrhovateľ nepreukázal, že v danej právnej veci súd nesprávne úradne postupoval, čím mal zapríčiniť
odporcovi škodu v žalovanej výške, a že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym rozhodnutím a
vznikom škody. Naopak, bolo jednoznačne preukázané, že súd pri rozhodovaní o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie postupoval v zmysle zákona a vo veci rozhodol v primeranej lehote v zmysle
zákona. Doposiaľ nie je ani preukázané, že by navrhovateľovi skutočne vznikla nejaká škoda v súvislosti
so zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, i keď súd o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia rozhodol po uplynutí 15 dňovej lehoty, čím však, ako už bolo uvedené vyššie, ani
neporušil žiadne zákonné ustanovenie.

Nebolo preukázané, akým nesprávnym úradným postupom vznikla navrhovateľovi majetková škoda a
nemajetková ujma v žalovanej výške, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. I keď je súd toho
právneho názoru, že v danom prípade neporušil pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie príslušné zákonné ustanovenia, je treba poukázať aj na tú skutočnosť,
že nedodržanie zákonnej lehoty nezakladá automaticky nárok na náhradu škody, pretože je treba
preukázať, že škoda vznikla, o akú škodu a v akej výške ide, a že je daná príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku
toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Navrhovateľ nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
vznikla škoda a že vznik škody je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ tvrdí,
že sa mu nevrátila ani len tá peňažná čiastka, ktorú skutočne dlžníkovi požičal, nemôže za túto situáciu
exekučný súd pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale správanie sa
samotného navrhovateľa.

Neobstojí ani to tvrdenie navrhovateľa, že súd nesprávne postupoval, keď v exekučnom konaní skúmal,
či sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania takým spôsobom, že zisťoval skutkový
stav veci, aplikoval a interpretoval zvolené právne normy, posudzoval opätovne právo navrhovateľa
na zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere a vyvolal tým stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej. Na jednej strane podľa navrhovateľa existoval právne relevantný exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý sa stal z pohľadu exekučného súdu nevykonateľný, a na druhej strane však
existencia rozhodcovského rozsudku predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Tvrdí, že týmto postupom
súdu utrpel tak majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu.

Naopak, súd postupoval správne, keď skúmal exekučný titul tak po formálnej ako aj materiálnej stránke,
pretože o udelení poverenia rozhodoval podľa Exekučného priadku účinného od 01.06.2011, v ktorom
samotné ustanovenie § 44 ods. 2 ukladá exekučnému súdu skúmať tak žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie ako aj exekučný titul, a až ak nezistí rozpor
so zákonom, vydá poverenie. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd teda nemá
možnosť ale má povinnosť neudeliť poverenie na vykonanie exekúcie v prípade, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd
bol nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, aj
to, či pôvodný titul tohto rozhodnutia, (Zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky, či exekučný
titul nie je vydaný v rozpore s dobrými mravmi, alebo v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v ktorých zaujal jednoznačné
stanovisko o tom, že exekučný súd oprávnene a ex offo skúma exekučný titul tak z hľadiska materiálneho
ako aj formálneho i v exekučnom konaní.

Keďže nebolo preukázané, že nesprávnym úradným postupom súdu vznikla navrhovateľovi majetková
škoda a nemajetková ujma, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP. Odporca mal v konaní úspech, nakoľko
však nevyčíslil trovy konania, súd mu náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd
rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 9C/18/2013-75 zo dňa 22.09.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že
ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým i odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a) sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na
čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30.septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.septembri 2012. V danom prípade bol
návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012
Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Odporca sa k odvolaniam navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolaní, rozhodnutí
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré im predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniam
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je zaplatenie sumy 5.954,74 eura, ktorej
zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady škody a sumy 1.190,95 eura z titulu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol
škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nitra v
exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. 25Er/907/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť tým,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.02.2011
(konanie sa začalo dňa 08.09.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t. j.
až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako
exekučnému súdu neprináleží.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa,
k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia
tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti
údajov navrhovateľa , uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie
nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý podľa jeho vlastného tvrdenia nemal
k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom
Okresného súdu Nitra sp. zn. 25Er/907/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa , že v tomto konaní došlo
k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo
po uplynutí zákonom stanovej doby s omeškaním viac ako 244 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Nitra dňa 08.09.2010 a
dňa 18.02.2011 Okresný súd Nitra uznesením č. k. 25Er/907/2010-9 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-dňovú
lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu
neprináleží. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami nestotožňuje a zdôrazňujúc úmysel zákonodarcu
konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote "poverí" súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota
15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa
tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ale výslovne iba na "poverenie" súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade
ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia,
ale iba na "poverenie" súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej lehote nemohlo dôjsť z jeho
strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol
nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto
exekučného titulu žalobcovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní
nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v
primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správny potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa o poplatkovej povinnosti odvolací súd konštatuje, že táto nie je dôvodná.
Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok
v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20,- eur.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací súd
poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto bolo
dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Položka 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov bola so sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,
ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový
úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V
prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané po
01.10.2012, aj keď samo konanie vo veci samej sa začalo pred 01.10.2012, použije sa právny stav účinný
po 01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý
podal odvolanie (§ 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch) podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a)

zákona o súdnych poplatkoch) dňa12.09.2014 a to vo výške 20,- eur, t. j. v rovnakej sadzbe ako vo veci
samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.