Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoKR/14/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108207113
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2108207113.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu W. O., bytom Q. XX, Z. proti žalovanému Mgr. Ing.
Pavlovi Korytárovi, Sladovnícka 13, Trnava, správcovi úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze, Trnava, zastúpenému advokátom Mgr. Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Matice
Slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, o vylúčenie majetku zo súpisu, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 31Cbi/2/2008-430 zo dňa 09.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením súdu prvého stupňa č.k.
31Cbi/2/2008-652 zo dňa 05.03.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal podľa § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. vylúčenia nehnuteľnosti zapísaných na
liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie G. ako stavba - kultúrny dom súp. č. XXXX na parc.
č. 8621/1, parc. č. 8621/1 - pozemok o výmere 1750 m2 a parc. č. 8619/1 - zastavaná plocha dvor o

výmere 1051 m2 zo súpisu majetku úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii.
Poukazoval na to, že predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere nadobudol na základe kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 15.2.2000 s predávajúcim FARMATEX, s.r.o. v konkurze v zastúpení správcom JUDr. Š.
Dedákom, a že žalovaný ich neoprávnene zaradil do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu TAZ, š.p..
Podľa názoru žalobcu v prospech jeho vlastníckeho práva v súvislosti so spôsobom jeho nadobudnutia
svedčí aj ustanovenie § 27 ods. 2 zákona 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého sa vec

nadobudnutá z podstaty prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien, ako aj
ustanovenie § 93 ods. 3 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého kupujúci pri
odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol
vlastníkom tejto veci.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že žaloba bola podaná oneskorene po uplynutí 30

dňovej lehoty (78 ods. 3 ZoKR) od uverejnenia zápisu v Obchodnom vestníku, nakoľko bola na
súde podaná dňa 31.3.2008 a zápis bol publikovaný dňa 11.12.2007. Má súčasne za to, že prevod
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou z
dôvodu, že právni predchodcovia žalobcu, vrátane spoločnosti FARMATEX, s.r.o., nikdy neboli ich
vlastníkmi, nakoľko nehnuteľnosti, ktoré podliehali právu hospodárenia úpadcu ako štátneho podniku
podľa rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/92 o schválení

privatizačného projektu úpadcu neboli predmetom privatizácie. Aj keď možno predpokladať, že žalobca
bol dobromyseľný v tom, že nadobúda nehnuteľnosti od vlastníka, nestal sa tým vlastníkom nakoľko v
danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva.

V súvislosti s argumentáciou žalobcu ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. a zákona č. 7/2005 Z.z.
poukazoval na to, že ustanovenie § 27 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní nemá žalobcom tvrdené

účinky a vyvodzovať z neho možno iba to, že pri speňažovaní nehnuteľností v konkurze nadobúdateľ
nehnuteľnosti nadobúda očistené od všetkých tiarch s výnimkou vecných bremien, ako aj na to, žezásada „nemo plus iuris“ bola pri speňažovaní v konkurznom práve prelomená až v ustanovení § 93 ods.
3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii , pričom analógia tejto právnej úpravy na skutkové okolnosti ,
ktoré sú predmetom tohto konania je neprípustná.

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 9.11.2012 žalobu zamietol a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal v
konaní úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 6102,68 € zahŕňajúce v rámci
nákladov právneho zastúpenia tarifnú odmenu advokáta za 5 úkolov právnej služby po 1171,81 € podľa
§ 10 vyhl.č. 655/2004 Z.z., paušálne náhrady výdavkov, náhrady cestovných výdavkov a náhrady za

stratu času.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych
zástupcov účastníkov, žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to predovšetkým s
kúpnou zmluvou, listom vlastníctva, výzvou zo dňa 24.03.2008, privatizačným projektom, rozhodnutím
o schválení privatizačného projektu, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007,

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21CoKR/4/2008, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Obdo/38/2009 ako i s celým obsahom spisu.

Z kúpnej zmluvy (z č.l. 4 spisu) súd zistil, že dňa 15.02.2000 predávajúci FARMATEX, s.r.o., v zastúpení
správcom konkurznej podstaty a žalobca ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu predmetom, ktorej bol

prevod nehnuteľností a to stavby - kultúrny dom, súp. č. XXXX na parc. č. 8621/1, katastrálne územie
G., okres Trnava, obec G. zapísaný na LV č. XXXX, pozemku parc. č. 8619/1, druh pozemku- zastavané
plochy a nádvoria, výmera 1051 m2, katastrálne územie G., okres Trnava, zapísaný na LV č. XXXX a
pozemku parc. č. 8621/1, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera 1750 m2, katastrálne
územie G., okres Trnava, obec G., zapísaný na LV č. XXXX, za kúpnu cenu 33.193,92 eur (1.000.000,-

Sk). Predávajúci vlastníctvo nehnuteľností získal kúpou na základe kúpnej zmluvy.

Zlistuvlastníctvač.XXXX súdzistil,žežalobcajenalistevlastníctvaSprávykatastraTrnava,katastrálny
úrad Trnava zapísaný ako vlastník nehnuteľností parc. č. 8619/1 - zastavané plochy a nádvoria, vo
výmere 1051 m2, 8621/1 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 1750 m2, parc. č. 8621/2 a stavby

- kultúrny dom súp. č. XXXX na parcele č. 8621/1.

Z výzvy zo dňa 24.03.2008 (č.l. 23) súd zistil, že správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské
automobilové závody, štátny podnik v konkurze vyzval žalobcu na podanie žaloby v lehote 30 dní o
vylúčenie nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, nakoľko sa nestotožňuje so žalobcom

uvádzanými dôvodmi nadobudnutia vlastníckeho práva k nim z dôvodu absolútnej neplatnosti prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam.

Súd konštatoval, že skôr ako sa zaoberal dôvodnosťou podanej žaloby bolo nutné (a to aj vzhľadom na
námietku žalovaného) ako predbežnú otázku posúdiť, či boli splnené podmienky rozhodovania súdu o

žalobe žalobcu v zmysle zachovania lehôt podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V konaní nebolo
medzi účastníkmi sporné, že Okresný súd Trnava uznesením č.k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12.09.2007,
ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku OV 180B/2007 zo dňa 18.09.2007, bol vyhlásený dňom
19.09.2007(§23ods.1vspojenís§199ods.9ZKR)konkurznamajetokdlžníkaTrnavskéautomobilové
závody, štátny podnik a súčasne bol ustanovený správca. Správca pri zápise majetku, ktorý podlieha

konkurzu, do súpisu zapísal aj nehnuteľný majetok nachádzajúci sa u tretej osoby - žalobcu, nakoľko
mal zato, že tento ho nadobudol neoprávnene a mohol by patriť do konkurznej podstaty (poznámka
správcu zo dňa 06.12.2007, č.l. 128 spisu). Dňa 29.10.2007 správca oznámil žalobcovi, že zapísal jeho
nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty s poznámkou o spornom zápise v prospech tretej osoby.
Súpis majetku bol zverejnený v Obchodnom vestníku dňa 11.12.2007. Dňa 18.12.2007 žalobca oznámil

správcovi (č.l. 9), že dôkazy, ktoré prikladá preukazujú jeho vlastníctvo k zapísaným nehnuteľnostiam
a požiadal ho o ich vylúčenie zo všeobecnej podstaty. Dňa 24.03.2008 správca v zmysle § 78 ods. 2
ZKR písomne vyzval žalobcu (č.l. 23), aby do 30 dní od doručenia výzvy uplatnil svoje právo na súde
žalobou podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. Žalobca v konaní tvrdil,
že žalobu podal dňa 31.03.2008 včas, nakoľko ju podal v lehote 30 dní plynúcej odo dňa 24.03.2008

(presný deň doručenia výzvy žalobcovi sa nepodarilo ustáliť, čo je však na vzhľadom na deň podania
žaloby nepodstatné), v ktorý deň bola správcom vyhotovená výzva na podanie vylučovacej žaloby v
lehote 30 dní od doručenia výzvy. Žalovaný v konaní tvrdil, že ak žalobca podal žalobu 31.3.2008, tak ju
podal oneskorene, po uplynutí 30 dňovej prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť od zverejnenie súpisuv Obchodnom vestníku dňa 11.12.2007 a uplynula dňom 12.1.2008. Uvedené bolo medzi účastníkmi
sporné. Po zverejnení súpisu v Obchodnom vestníku je správca povinný písomne bezodkladne vyzvať
osobu, v prospech ktorej je poznámka, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy uviedla dôvody a

predložila dôkazy, pre ktoré má byť majetok vylúčený zo súpisu. V danom prípade správca vyzval v
zmysle § 78 ods. 2, veta prvá ZKR žalovaného „prvou výzvou“ k tomu, aby v lehote 30 dní od doručenia
výzvy uviedol dôvody a predložil dôkazy, pre ktoré má byť majetok vylúčený zo súpisu. Túto skutočnosť
je možné vyvodiť s oznámenia žalobcu zo dňa 18.12.2007 (č.l. 9), ktorou reaguje na predmetnú výzvu
správcu. Právnym účinkom uplynutia 30 dňovej lehoty na uvedenie dôvodov a predloženie dôkazov,

pre ktoré má byť majetok vylúčený zo súpisu je, že zaniká právo tretej osoby (žalobcu), aby sám
správca uznal jej právo na vylúčenie zo súpisu bez súdneho konania (neznamená zánik práva žalobcu
vylučujúceho zápis majetku do súpisu). Toto právo má aj naďalej zachované ako aj právo domáhať sa
svojho práva vylučujúceho zápis na súde. V prípade ak správca neuzná dôvody je povinný tretiu osobu
opätovne vyzvať (druhá výzva) v zmysle § 78 ods. 2, veta druhá, ZKR, tentokrát na podanie žaloby na
súde v lehote 30 dní od doručenia výzvy, aby sa tretia osoba mohla domáhať svojho práva vylučujúceho

zapísanie majetku do súpisu už priamo na súde a nie už u správcu (u ktorého neuspela) a zároveň
ju poučí, že ak tak neurobí jej právo zanikne. Je potrebné si uvedomiť, že tretia osoba je oprávnená
podať žalobu aj bez výzvy správcu, či už prvej alebo druhej. Právo na podanie vylučovacej žaloby tretej
osobe vzniká momentom zápisu sporného majetku do súpisu. Zápis sporného majetku je tou právnou
skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik subjektívneho práva tretej osobe na podanie vylučovacej žaloby.

Tretia osoba môže kedykoľvek bez výzvy správcu podať vylučovaciu žalobu až do rozvrhnutia výťažku
(ide o objektívnu lehotu). V danom prípade správca zaslal žalobcovi „druhú výzvu“ zo dňa 24.03.2008,
ktorá mu bola doručená (uvedené nebolo medzi účastníkmi sporné) a žalobcovi začala plynúť 30 dňová
subjektívna lehota na uplatnenie svojho práva (vylučujúceho zápis) na súde. Žalobca podal vylučovaciu
žalobu na súd dňa 31.03.2008, teda v čase plynutia 30 dňovej lehoty, t.j. včas. V prípade ak by si

žalobca svoje právo na podanie žaloby neuplatnil v 30 dňovej prekluzívnej lehote od doručenia „druhej
výzvy“, tak by mu toto právo zaniklo. Zaniklo by jeho právo vylučujúce zápis majetku do súpisu. Žalovaný
mylne vykladá, že ak žalobca zmeškal 30 dňovú lehotu od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v
Obchodnom vestníku, tak sa úspešne nemôže domáhať na súde vylúčenia majetku zo súpisu, pretože
jeho právo (vylučujúce zápis) zaniklo zmeškaním tejto lehoty. Ako je vyššie súdom zdôvodnené tento

právny názor žalovaného nie je správny. v prípade uplatnenia práva osobou, ktorá je v poznámke
uvedená je potrebné aplikovať § 78 ods. 1 a nie § 78 ods. 3 ZKR. Na základe uvedeného má súd zato, že
žalobca uplatnil svoje právo na súde v zákonnej lehote (v zmysle § 78 ods. 1 ZKR do 30 dní od doručenia
výzvy správcu na podanie vylučovacej žaloby a poučenia o následkoch zmeškania tejto lehoty).
Základom rozhodnutia vo veci je posúdenie, či žalobca uplatňuje právo, ktoré zapísanie majetku do

súpisu vylučuje. Po oboznámení sa s obsahom privatizačného projektu súd zistil, že tento privatizačný
projekt obsahuje časť označenú ako „Privatizačný projekt TAZ, š.p. Trnava“, časť „Komentáre,
vysvetlivky, prílohy, tretia časť projektu majetkoprávna a doklad č. 2 - konkurenčný projekt Zlievareň
TAZ Trnava. Prvá časť projektu charakterizuje podnik a jeho majetok v Kčs, v účtovných cenách. Na
strane 14 je uvedené založenie akciovej spoločnosti, pričom je uvedená výška základného kapitálu

a.s. 846.657 tis. Kčs. Nachádza sa tam aj návrh zakladateľskej listiny a.s. a jej stanov. V tejto časti
nie je uvedený majetok či hnuteľný alebo nehnuteľný. V druhej časti projektu je uvedená špecifikácia
nehnuteľností štátneho podniku TAZ Trnava vstupujúcich do akciovej spoločnosti. Nehnuteľnosti
uvedené v žalobe sa tu nenachádzajú zapísané. Časť tretia majetkoprávna obsahuje identifikácie
parciel a listov vlastníctva, ktoré boli vystavené v roku 1995, pričom projekt bol schválený v roku

1992. Privatizačný projekt bol schválený rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku SR č.j. 329/92 zo dňa 11.04.1992 v ktorom sa uvádza: „ Privatizačný projekt, registrovaný pod
registračným č. 329 schvaľujem. Základné údaje schváleného privatizačného projektu sú nasledovné:
1/ Do privatizácie podľa tohto projektu vstupuje časť majetku podniku. 2/ Spôsob privatizácie podľa
jednotlivých privatizačných výstupov - založenie a.s., - verejná dražba, - priamy predaj časti majetku -

7 x. Priamy predaj časti majetku podlieha schváleniu vlády SR. Toto rozhodnutie nie je rozhodnutím
v správnom konaní a nie je možné proti nemu odvolanie. Rozhodnutie je dokladom pre FNM SR na
vykonanie úkonov spojených s realizáciou privatizačného projektu a podkladom, na základe ktorého
zruší zakladateľ š.p., resp. vyčlení časť majetku z existujúceho š.p. Podnik je povinný predložiť FNM
SR účtovnú závierku pred založením akciovej spoločnosti.“ Z uvedeného rozhodnutia nie je zrejmé,

ktorý privatizačný projekt a ktoré časti boli schválené, nakoľko privatizačný projekt pod reg. č. 329
obsahoval aj konkurenčný projekt. Nie je zrejmé aký majetok, teda jeho časť vstupuje do privatizácie
a akým spôsobom sa bude ktorá časť majetku privatizovať. Toto rozhodnutie nie je rozhodnutím v
správnom konaní, ale na základe tohto rozhodnutia malo prejsť vlastníctvo na FNM SR podľa § 11 ods.3 zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Privatizačný projekt č. 329 a
rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/92 zo dňa 11.04.1992,
ktorým bol privatizačný projekt schválený, nie sú právnymi úkonmi v zmysle § 34 Obč. zák. pričom

preskúmavanie uvedeného rozhodnutia súdu neprislúcha. Napriek tomu sa jedná o listiny, ktorých
obsah bolo potrebné posúdiť v súvislosti s preukazovaním práva žalobcu ku konkrétnemu, v žalobnom
návrhu uvedenému majetku. Pri skúmaní obsahu aktov súvisiacich s privatizáciou, najmä stotožnenia
nehnuteľností vstupujúcich do majetku Trnavské automobilové závody, a.s. prostredníctvom FNM SR
s nehnuteľnosťami špecifikovanými v žalobe nie je možné vzhľadom na obsahovú nedôslednosť

aktov súvisiacich s privatizáciou, ako aj na dodatočnú neoprávnenú manipuláciu s dokladmi, ich
dopĺňaním, ako to vyplýva z návrhu Trnavských automobilových závodov š.p., FNM SR, Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku SR a správcu konkurznej podstaty úpadcu TAZ Trnava,
Coburgova, a.s. v likvidácii na začatie katastrálneho konania zo dňa 22.12.1999. Na základe uvedeného
rozhodnutia neboli nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti na FNM SR a následne na TAZ a.s.
a nezistená osoba doplnila privatizačný projekt a bola dodatočne vytvorená „upresnená špecifikácia

majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti TAZ /čiastková/“ z dôvodu „dopracovania technickej
dokumentácie tvoriacej podklad pre zápis do KN“., Z uvedeného vyplýva, že pôvodný privatizačný
projekt a tým aj rozhodnutie o schválení privatizačného projektu trpelo takými vadami, pre ktoré nebolo
možné identifikovať majetok vstupujúci do akciovej spoločnosti a zapísať ho do katastra nehnuteľností.
Aj keď neskôr došlo k zápisu na listy vlastníctva, vykonaným dokazovaním v tomto konaní bolo

preukázané,žezápisvlastníctvažalobcunaLVč.XXXX jenedôvodný,nakoľkovlastníctvopredmetných
nehnuteľností neprešlo na základe rozhodnutia o schválení privatizačného projektu na FNM SR, preto
FNM SR nemohol preniesť vlastnícke práva na právnych predchodcov žalobcu. V prejednávanej veci
ide o vadu rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM, následne
na akciovú spoločnosť Trnavské automobilové závody a.s.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

na rozhodnutie tunajšieho súdu č.k. 44 Cbi 6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave č.k. 21 CoKR 4/2008-767 zo dňa 23.09.2008, ktoré riešilo obdobné otázky
súvisiace s privatizačným rozhodnutím a projektom, aké sa riešia v tejto veci, kde bolo konštatované,
že privatizované nehnuteľnosti neboli jednoznačne stotožnené. Pre určenie privatizovaného majetku
podľa zákona o veľkej privatizácii je rozhodujúce jeho vymedzenie v rozhodnutí podľa § 11 ods. 2

zákona č. 92/91 Zb.. V konaní nebolo preukázané, žeby vlastníctvo nehnuteľností, ktoré sú predmetom
sporu prešlo na Fond národného majetku SR, neexistuje právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k
privatizovanémumajetkunaFond.Žalobcatvrdil,žeaniprípadnáneplatnosťpredchádzajúcichprávnych
úkonov medzi jeho právnymi predchodcami nemôže mať vplyv na jeho vlastnícke právo nadobudnuté
dobromyseľne a v dobrej viere. Žalovaný sa bránil tým, že predmetom privatizácie podľa rozhodnutia

neboli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu a ktoré podliehali právu hospodárenia
úpadcu ako štátneho podniku, pretože nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu neboli
vymedzené v rozhodnutí ani jeho prílohách ako majetok určený na privatizáciu. Bolo preukázané, že
nehnuteľnosti nepredstavovali majetok, ktorý by bol v privatizačnom projekte úpadcu ako štátneho
podniku určený na privatizáciu, preto rozhodnutie o schválení privatizácie nebolo právnym titulom

pre nadobudnutie vlastníckeho práva Fondu národného majetku SR k nehnuteľnostiam a preto Fond
nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, zároveň neexistoval žiaden iný právny titul v prospech
Fondu, ktorý by zakladal právne účinky zákonného prechodu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam na Fond. Ak určitý majetok nebol zahrnutý v privatizačnom projekte štátneho podniku
a predmetný majetok nebol určený privatizačným projektom na privatizáciu a nebol schválený na

privatizáciu na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu (v tom čase Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku SR), potom predmetom privatizácie nebol tento majetok a následne
tento majetok ani nebol predmetom ďalších prechodov a prevodov vlastníckeho práva k majetku v
prospech obchodnej spoločnosti zriadenej Fondom. Prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom tohto sporového konania, je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou pre rozpor

s právnou zásadou „nemo plus iuris“, pretože právny predchodca žalobcu ako putatívneho vlastníka,
spoločnosť TAZ, a.s., nebol vlastníkom sporných nehnuteľností (ani sa nimi nikdy nestal). Súd sa s
predmetným právnym názorom žalovaného v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobca na podporu svojej
právnej argumentácie odkazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 274/2006 z 18. decembra 2007.
V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd judikoval, že „Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu)

svedčiaceho v prospech vydražiteľa, nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho práva ďalších
nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere". Rozhodnutie NS SR chráni vlastnícke právo
vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom
veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka a následne (po prevode vlastníctva na v poradíďalšieho nadobúdateľa) došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Ani z výroku a
ani z odôvodnenia tohto nálezu nemožno vyvodiť, že by tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na
situácie, keď je zmluva o prevode vlastníctva absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o prevode

vlastníctva (resp. v danom prípade absencia akéhokoľvek nadobúdacieho titulu k privatizovanému
majetku - sporným nehnuteľnostiam na Fond) totiž vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva nemôže byť ,,zhojená" ani následným prevodom veci na ďalšieho ,,domnelého
vlastníka", čo je prejavom už spomenutej zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac
práv, ako má sám. Preto závery cit. rozhodnutia NS SR nie sú aplikovateľné v danej právnej veci.

V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd zdôraznil, že v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva ku
dňu udelenia príklepu (za splnenia zákonných podmienok daňovej exekúcie) ide o originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ vydražiteľ splnil všetky
zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo mu ako jedno z čiastkových
oprávnení vlastníka aj ius dispondendi, teda právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva vrátane
jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydražiteľ previedol svoje vlastnícke právo, nepochybne

bol skutočným vlastníkom, a neskoršie zrušenie právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu nemohlo
viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Zásadný
rozdiel medzi právnou situáciou riešenou v žalobcom uvádzanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 4
Cdo 274/2006 a jeho právnou vecou je v tom, že v prvom prípade (dražba) nadobúdateľ odvodzuje
svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným

vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred právoplatným zrušením
právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu
odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia
vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od ,,nevlastníka", ale naopak od ,,vlastníka".
Naopak, ak je prvotný úkon absolútne neplatný (a o to viac v prípade ako v danej veci, ak akýkoľvek

nadobúdací titul - právny úkon absentuje, preto ako je aj nižšie zdôvodnené je možné analogicky
aplikovať právne situácie súvisiace s absolútnou neplatnosťou úkonov), nestal sa prvý nadobúdateľ
(FNM) nikdy vlastníkom nehnuteľností a v prípade ich ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších
nadobúdateľov (žalobcu) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého
nadobúdateľa. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne

splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi)
a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus
acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej
zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na
základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného
nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám. Predmetný právny názor bol vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 50/2010-11(uznesenie riešilo obdobný prípad ako v prejednávanej veci, kde sťažovatelia

nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako
jediný vlastník bez akéhokoľvek obmedzenia) ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30 Cdo 250/2009, podľa ktorého „princíp nabytí vlastnického práva v dobré víře nelze uplatnit
v případě absolutní neplatnosti právního úkonu, tedy nelze jím vytěsňovat zákonné důsledky, kdy
účastníky sledovaný věcněprávní vztah prostřednictvím předmětné kupní smlouvy nebyl vůbec založen

(na rozdíl od hmotněprávní situace, kdy od platně uzavřené smlouvy účastník po právu odstoupil a došlo
tak k jejímu zrušení od samého počátku ve smyslu § 48 ods. 2 OZ), neboť uvedená smlouva - coby
dvoustranný právní úkon - byla postižena absolutní neplatností“. Analogická právna situácia, v ktorej
sa ocitol žalobca, bola predmetom aj konania pred Ústavným súdom Českej republiky sp. zn. II. ÚS
349/2003, na ktorého závery možno poukázať. Z odôvodnenia tohto nálezu možno uviesť tieto závery:

„Dále se Ústavní soud zabýval námitkou stěžovatelky, dle níž kupní smlouvu na předmětnou nemovitost
uzavřelavdobrévíře,spoléhajícnasprávnostúdajůobsaženýchvkatastrunemovitostí.Anitutonámitku
však neshledal Ústavní soud důvodnou, neboť zásadně nelze trvat na zachování právní jistoty, jež byla,
ač v dobré víře, nabyta v rozporu s právem. Vklad práva do katastru nemovitostí je nutno vnímat jen
jako jednu z podmínek pro platný převod vlastnického práva k nemovitosti. Dobrá víra stěžovatelky je

rozhodná pouze potud, že jí lze přiznat veškerá práva a povinnosti oprávněného držitele tak, jak vyplývají
z ustanovení § 129 a násl. občanského zákoníku. S dobrou vírou však stávající právní úprava žádné jiné
právní následky než výše uvedené nespojuje, a tudíž ochrana, již poskytuje nabyvateli dobrá víra, není
takové intenzity, aby zabránila vlastníku nemovitosti účinně uplatňovat své absolutní právo. Jinými slovy,pokud zápis v katastru nemovitostí neodpovídá skutečnosti, má tato převahu nad katastrem “. Možno
teda uzavrieť, že platí vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej údaje, zapísané v katastri nehnuteľností sa
považujú za platné, kým sa nepreukáže opak. Kupujúci, ktorý nadobudol vec od nevlastníka, nemôže

namietať len tým, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti od predávajúceho ako výlučného
a neobmedzeného vlastníka podľa údajov na liste vlastníctva evidovaných v katastri nehnuteľností.
Preto ak predávajúcemu nesvedčí v čase ďalšieho prevodu aprobovane nadobudnutý vlastnícky titul,
nemôže previesť viac práv ako má sám. V takom prípade síce nadobudnutiu nehnuteľnosti a samotnému
prevodu je daný modus - rozhodnutie o vklade do katastra nehnuteľností, ale jasne chýba titulus - platne

uzavretá zmluva medzi scudziteľom a nadobúdateľom ex tunc. Právny predchodca žalobcu spoločnosť
FARMATEX, s.r.o., nenadobudol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, a preto v rámci
zásady nemo plus iuris in alium transferre potest, quam ipse habet nemohol nehnuteľnosti previesť na
žalobcu kúpnou zmluvou zo dňa 15.02.2000, ktorej vklad bol povolený pod V 493/2000, pretože nebol
nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti a teda nemal čo previesť (v čase prevodu predávajúci nie je
vlastníkom a preto nemôže previesť viac práv ako sám má.). Rímsko-právna zásada nemo plus iuris

ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť
právo". Podľa uvedenej zásady žalobca nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že
ani jeho právny predchodca(ovia), teda subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol, a teda ho
ani nemohol na žalobcu platne previesť. Zo zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam

ipse habet existuje niekoľko výnimiek. Výnimky sú právnou úpravou konštruované vo výnimočných
prípadoch, keď je nevyhnutné, aby prevážila zásada právnej istoty. Ako príklad týchto výnimiek možno
uviesť nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka v prípade kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa
Obchodnéhozákonníka,nadobudnutievlastníctvaodnepravéhodediča,nadobudnutiecennéhopapiera
podľa zákona o cenných papieroch, prípadne aj nadobudnutie vlastníckeho práva bez zaťaženia

zálohom v rámci bežného obchodného styku. Jednou z výnimiek je aj § 93 ods.3 ZKR. Súd sa stotožňuje
s právnym názorom žalovaného, že znením ustanovenia § 27 ods.2 ZKV účinného v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy nebola prelomená zásada nemo plus iuris, ale táto bola prelomená až v novom ZKR a to v
§ 93 ods.3. ZKV žiadnu podobnú úpravu nikdy neobsahoval, akákoľvek prípadná analógia legis aplikácie
nového ZKR je neprípustná. V § 27 ods.2 ZKV bolo len ustanovené, že vec nadobudnutá z podstaty

sa prevádza bez tiarch na nej viaznucich s výnimkou vecných bremien. V závere je nutné uviesť, že
hmotné právo upravuje aj vzájomné nároky účastníkov z neplatného právneho úkonu, prípadne vrátenie
majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. V rámci ustanovení o bezdôvodnom
obohatení Občiansky zákonník ustanovuje, že bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech
získaný plnením z neplatného právneho úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka). Preto žalobcovi
nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne vysporiadali so svojim právnym
predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu
vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).

Dňa 19.09.2012 žalobca navrhol súdu vykonanie dôkazu (č.l. 405 spisu), vyžiadanie si spisového
materiálu od Správy katastra Trnava pre zistenie všetkých predchádzajúcich prevodov. K uvedenému
je potrebné uviesť, že žalobca bol súdom riadne poučený v zmysle § 118a ods. 1, 2 O.s.p. o tom,
že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou sú účastníci povinní
opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr

do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého
pojednávania a došlo k jeho odročeniu. Na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd
neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré
účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov (úprava č.l. 141, doručenky, poučenie č.l. 143 spisu). Po citovanom poučení

sa riadne konalo pojednávanie v deň 25.05.2010, iba do skončenia ktorého mohli účastníci označiť
a navrhnúť dôkazy. Vzhľadom k uvedenej koncentračnej zásade súd nemohol ani vykonať navrhnuté
dokazovanie žalobcom dňa 19.09.2012, nakoľko zo zákona sa na takéto oneskorené návrhy neprihliada.
Odhliadnuc od toho, má súd zato, že zásadný význam v danej veci má právne posúdenie prvotného
úkonu (rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR), ktorým malo dôjsť

k prechodu majetku na FNM SR a posúdenie či sporné nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie. V
konaní bolo dostatočne preukázané, že vlastnícke právo nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania
Fond nenadobudol, a preto nemohlo dôjsť ani k ďalším prevodom ich vlastníctva. Preto žalobcomnavrhnuté dokazovanie smerujúce k úplnosti a súvislosti prevodov až na žalobcu je v tomto smere nie
až tak významné a rozhodné.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu vlastníckeho práva vylučujúceho
zapísanie majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, preto súd žalobu zamietol.

Protitomutorozsudkupodalžalobcavzákonnejlehoteodvolanie,ktorýmsadomáhalzmenyrozhodnutia
súdu prvého stupňa tak, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Namietal, že súd na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d) a písm. t) O.s.p.). Poukazoval na to,
že hoci sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a s rozhodnutím NS SR č.k. 4Cdo/274/2006, pričom
svoje rozhodnutie opieral aj o uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 50/2010, uznesenie NS ČR
sp.zn. 30Cdo/250/2009 a tiež o nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 349/2003, nebol pri použití
judikatúry týkajúcej sa ochrany dobrej viery a aplikácie zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest

quamipse habet korektný, nakoľko ignoroval neskoršiu judikatúru Ústavného súdu ČR týkajúcu sa tejto
problematiky, ktorá v prípade ochrany dobrej viery nadobúdateľa prešla značným vývojom smerom k
podstatnémurozšíreniuochranyosôbkonajúcichvdobrejviere.Súdopomenulskutočnosť,ževzhľadom
na nadobudnutie nehnuteľností od subjektu, ktorý po zrušení konkurzu bol vymazaný z obchodného
registra, stavia žalobcu do neriešiteľnej situácie, pokiaľ ide o uplatnenie nároku na vrátenie plnenia -

kúpnej ceny, ktorú zaplatil, kedy v zmysle nálezov Ústavného súdu ČR sp.zn. II ÚS 77/2000 a II ÚS
1747/2007, ak titul nadobudnutia vlastníckeho práva pôvodne platne vznikol a existoval a až neskôr
bol zrušený, pričom vlastnícke právo bolo prevedené na tretiu osobu pred jeho zrušením, potom takáto
tretia osoba s ohľadom na ochranu dobre viery nemôže byť neskorším zrušením titulu dotknutá. V
náleze sp.zn. 143/2007 Ústavný súd ČR vyhlásil, že vlastnícke právo nadobúdateľov, pokiaľ právo

nadobudli v dobrej viere, požíva ochrany a nezaniká, čo je v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a
slobôd aj s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. V náleze sp.zn. II ÚS
165/2011 Ústavný súd ČR poukazuje na obvyklú ochranu princípu právnej istoty a ochrany vlastníckeho
práva nadobudnutého v dobrej viere v Nemecku, Rakúsku a Holandsku, pričom v prípade nehnuteľností
je ochrana nadobúdateľa posilnená tým, že údaje sú zapísané v katastri nehnuteľností a tieto sú

považované za správne a spoľahlivé, a prax vo vyspelých demokratických krajinách viac zohľadňuje
skutočnosť, že by v prípade nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka bolo nespravodlivé neposkytovať
ochranu právam nadobudnutým v dobrej viere osobe, ktorá vykonala určitý úkon s dôverou v skutkový
stav potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie. Ústavný súd v tomto prípade prelomil
zásadu formálnej publicity údajov zapísaných v katastri nehnuteľností a priklonil sa k zásade materiálnej

publicity týchto údajov. Súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval, že žalobca je ako vlastník zapísaný
na liste vlastníctva a že v tomto verejnom registri bol ako vlastník zapísaný aj jeho právny predchodca.
Odvolateľ má za to, že pochybenie tretej osoby pri zápise do katastra nehnuteľností nemôže byť na
ujmu jeho právu a že mu súd nesprávne odmietol poskytnúť ochranu napriek zisteniam týkajúcim sa
jeho dobrej viery pri nadobudnutí nehnuteľností. Nepriznanie ochrany žalobcom uplatnenému nároku je

podľa jeho názoru dôsledkom striktnej aplikácie zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako
sám má a tiež dôsledkom konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR a ČR, ako aj formalistického
pohľadu na ustanovenie § 39 Obč.zák.. V tejto súvislosti Ústavný súd ČR v náleze I. ÚS 1826/2011
odmietol formalistický postoj všeobecných súdov a konštatuje, že pri strete dvoch základných práv
musia všeobecné súdy rozpoznať, ktoré základné práva účastníkov sporu sú dotknuté a s prihliadnutím

na rozhodné okolnosti prípadu rozhodnúť tak, aby ak je to možné zostalo zachované z oboch týchto
základných práv čo najviac, a ak to nie je možné, majú dať súdy prednosť tomu základnému právu, v
prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti alebo iný právny princíp. V danom prípade nejde
iba o problém ochrany vlastníckeho práva, ale v prípade jeho neúspechu vzhľadom na neexistenciu
obchodnej spoločnosti FARMATEK, s.r.o., aj o problém ochrany jeho vlastníckeho práva k sume peňazí

tvoriacich kúpnu cenu nehnuteľností. Na túto skutočnosť pamätá zákon č. 7/2005 Z.z. v ustanovení §
93 ods. 3 podľa ktorého kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke
právo aj vtedy, ak úpadca nebol vlastníkom tejto veci, pričom obdobná právna úprava je aj v ustanovení
§ 61 zák.č. 233/1995 Z.z..

Súčasne odvolateľ namietal voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o náhrade trov konania poukazujúc
na to, že v prípade vylučovacej žaloby ide o žalobu, pri ktorej nie je možné vyjadriť hodnotu veci
alebo práva v peniazoch, nakoľko úspech v konaní nepredurčuje získanie určitej alebo určiteľnej výšky
peňažného plnenia. Má za to, že súd prvého stupňa pri určení výšky trov konania nesprávne vychádzal zhodnotynehnuteľnostíajehorozhodnutiejenepreskúmateľnézdôvodu,žesasúdsjehoargumentáciou
voči výške trov nevysporiadal. Naviac súd pri určení hodnoty nehnuteľností vychádzal iba z hodnoty
stanovenej správcom v súpise a nevzal do úvahy existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v skutočnosti, že rozhodnutím je
popreté jeho vlastnícke právo k riadne zakúpeným veciam a vzniká mu tak škoda, ktorú si nemá voči
komu uplatniť.

V doplnení odvolania vykonaného podaním zo dňa 19.2.2013 žalovaný opätovne poukazoval na

ustanovenie § 27 ods. 2 zák.č. 328/1991 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy s úpadcom
FARMATEX, s.r.o., ako aj ustanovenie § 93 ods. 3 zák.č. 7/2005 Z.z. a rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Cdo/274/2006.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací svojim rozsudkom č.k. 21CoKR/3/2013-637 zo dňa 29.10.2013
rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia o zamietnutí žaloby potvrdil na základe stotožnenia
sa s rozhodnutím a jeho odôvodnením v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

V časti o náhrade trov konania odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého súd prvého stupňa uznesením č.k. 31Cbi/2/2008-652 zo dňa
05.03.2014 žalovanému priznal právo na náhradu trov konania vo výške 592,16 eur.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyuznesením4Obdo/24/2014-684zodňa30.04.2014dovolaniežalobcu
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci z dôvodu neprípustnosti tohto opravného
prostriedku a nezistenia vád uvedených v § 237 O.s.p. odmietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti žalobcu vydal dňa 16.03.2016 pod sp. zn. I.ÚS

549/2015-33 Nález, ktorým vyslovil, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/3/2013
z 29.10.2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/24/2014 z
30.04.2014 porušené boli. Súčasne rozhodol o zrušení rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu, o

vrátení veci tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a o povinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 296,44 eur.

V odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného konštatoval, že ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní
problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátneho majetku v

tejto veci sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické nedôslednosti rôzneho druhu v
postupe príslušných štátnych orgánov hovoriace v neprospech žalobcu, išlo o typický príklad ústavným
súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmej nesprávnosti
a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu vtedajšieho postupu štátu pri správe
svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné

chrániť. Ústavný súd dospel k záveru, že niet dôvodu korigovať ustálený právny názor, podľa ktorého
rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, nie
ako nositeľa verejnej moci, ale ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha
žiadnej kontrolnej právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ privatizovaný majetok od štátu získala cez
Fond národného majetku akciová spoločnosť TAZ, potom TAZ spol. s r.o. a nie naostatok spoločnosť

Farmatex, spol. s r.o., ktorá v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej
podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000 na žalobcu,
bolopotrebnéposkytnúťmuústavnoprávnuochranuvlastníckehoprávaajvprípade,žebysadodatočne
zistilo (čo v tomto prípade zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“. Podľa
ústavného súdu, aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou
vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by sinikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho
štátu. Ústavný súd mal za to, že aj na území Slovenska možno pre riešenie skutkovo podobných
prípadov použiť pravidlo vyplývajúce aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS

247/14 z 28.01.2016, v zmysle ktorého treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu dobromyseľnému
nadobúdateľovi, ak svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností
odvodzoval od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným, s tým, že
nevyhnutým predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera
nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti

každého prípadu.

Vo svetle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sťažnosti žalobcu, ktorým je súd v
zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný, je aj v prípade absolútnej neplatnosti nadobúdacieho titulu žalobcu
dôvodné usudzovať o existencii jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (a tým aj o existencii jeho
práva vylučujúceho zapísanie tohto majetku do súpisu), stým, že ide o originárny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva (neodvodený od vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka), predpokladom
ktorého je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú súdy povinné dôsledne posúdiť s prihliadnutím na
individuálne okolnosti prípadu.

V rozpore s týmto právnym názorom súd prvého stupňa za zásadné v predmetnej veci považoval

posúdenie prvotného úkonu - rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku
SR, ktorým malo dôjsť k prechodu majetku na Fond národného majetku SR, a posúdenie, či sporné
nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie.

Okolnosťami svedčiacimi o dobromyselnosti pri nadobúdaní sa súd prvého stupňa, rovnako ako súd

odvolací pri svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci, nezaoberal, napriek tomu, že na ne žalobca
vo svojich podaniach poukazoval.

Z uvedeného je zrejmé, že súd opomenutím zásadnej skutkovej okolnosti sporu nedostatočne zistil
skutkový stav veci a v súvislosti s absenciou jej ozrejmenia vec nesprávne právne posúdil, ktorá

skutočnosť zakladá dôvod rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a súvisiace uznesenie o náhrade trov
konania zo dňa 05.03.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v smere naznačenom obsahom
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.US 549/2015-33.

V novom rozhodnutí vo veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.