Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233517
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/250/2012-57 zo dňa 28.11.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku v ktorom okresný súd zamietol žalobu a vo výroku o náhrade

trov konania.

Ďalšieho výroku rozsudku sa krajský súd n e d o t ý k a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva na zákonného sudcu a na nestranný súd. V samostatnom výroku zamietol okresný súd

i meritórny návrh, ktorým sa navrhovať dňa 27.9.2012 domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody
v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 387,24 eur, ktorá podľa navrhovateľa vznikla nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Žilina v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora pod sp.
zn. Ex 306/2007 proti povinnému - M. R..

Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
30 dní od doručenia návrhu na túto zmenu, bol bezdôvodne nečinný viac ako 235 dní. V označenej

exekučnej veci neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po
veľmi dlhej dobe. Postup exekučného súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávny a rozporný so zákonom,
konkrétne s ustanovením § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s ustanovením§
44 ods. 8 Exekučného poriadku. Z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu majetkovej škody predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky

v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o
ňom. Tvrdil, že v tomto období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému 40 eur, na administratívu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 eur, naadministratívne spracovanie textov, urgencií, adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkom vo veci správy

a vymáhania svojej pohľadávky v dotknutom období vynaložil sumu 175 eur.
Uplatňuje si aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenie
práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného

súdu totiž vystavil jeho oprávnené záujmy nasledovným rizikám : zánik povinného, zmarenie účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Akákoľvek náhrada nemajetkovej
ujmy je spravodlivou satisfakciou za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných
práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a jeho základných práv v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich

orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít,
hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré navrhovateľ mohol
prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy podľa navrhovateľa má svoj základ v požiadavke na
spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
považoval sumu 387,24 eur, uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac
( vychádzal pri výpočte nároku z tvrdeného omeškania viac ako 235 dní ) omeškania nečinnosti
okresného súdu a to na základe aplikácie rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v nálezoch (čísla
presne špecifikuje navrhovateľ v návrhu).

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom exekučného spisu
okresného súdu sp. zn. 20Er/726/2007 (u súdneho exekútora sp. zn. Ex 306/2007 povinný M. R.)
navrhovateľ v pozícii oprávneného doručil exekučnému súdu 18.11.2010 návrh na zmenu súdneho
exekútora. Exekučný súd uznesením zo dňa 11.7.2011 (právoplatne 19.10.2011) návrhu na zmenu

súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril iného exekútora.

Z vykonaného dokazovania pre súd vyplynula nesporná skutočnosť, že exekučný súd o návrhu na
zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote nerozhodol. Okresný súd cituje obsahové znenie
ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 1.12.2006. Podľa označeného ustanovenia

pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, na vykonávanie exekúcie je
oprávnený pôvodne poverený exekútor. Inak, aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na
vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, navrhovateľovi vzniknúť žiadna škoda nemohla, keďže všetky
potrebné úkony mal vykonávať pôvodne poverený exekútor.

V ďalšom pri právnom posúdení veci okresný súd vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 (najmä
ustanovenie § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1). Vykonané dokazovanie nepreukázalo naplnenie
základného predpokladu zodpovednostného vzťahu, neexistuje totiž nesprávny úradný postup. Keďže
všetky podmienky zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť splnené kumulatívne,

je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok zodpovednosti. Súd zároveň
poukázal i na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, musí ísť o významné prieťahy
v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). V
súdenej veci však existencia významných prieťahov podľa názoru súdu preukázaná nebola. Odporcom

vznesenou námietkou premlčania sa okresný súd nezaoberal, keďže premlčanie súd môže skúmať len
u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.

Za nedôvodný vyhodnotil procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania z pohľadu § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p. prvej vety a z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského súdu uznesením KS v Žiline č.k.
8NcC/227/2013-18 zo dňa 28.2.2013, označeným uznesením nadriadený súd zákonnú sudkyňu JUDr.
Beátu Svediakovú nevylúčil z prejednania a rozhodovania dotknutej veci. Ide o rozhodnutie konečné,
teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v dotknutom konaníoprávnený riešiť. Nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. upravujúce
fakultatívnumožnosťsúdukonanieprerušiť.Obdobneneexistenciudôvodunaprerušeniekonaniapodľa
tohto ustanovenia okresný súd zdôvodňuje vyriešením otázky zákonného sudcu zákonným spôsobom.

Zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci vedenej na OS Žilina pod sp. zn.
13C/250/2012. Napokon prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom samotného návrhu
na začatie konania.

Rozhodovanie o náhrade trov konania okresný súd vyvodil z § 142 ods. 1 O.s.p., odporca - úspešný

účastník si trovy uplatnil, avšak žiadne trovy mu v konaní nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že ako strana
konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu, toto
mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný postup podľa odvolateľa
nepredstavuje len porušenie základného práva na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie

§ 114 ods. 2 O.s.p. osobitne za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými
účastníkmi. Porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení
k žalobe odporca vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť
akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať.

Odvolateľ zvýraznil, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Nebol
teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. V danej veci preto nebolo možné, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a ak tak
postupoval, porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Napokon súd vykonal dokazovanie,

ktorého rozsah a obsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám, vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

Odvolateľ cituje i obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, § 16 ods. 1 O.s.p. Zvýraznil, že on

uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných
veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS

27/98, III. ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, neobstojí; keď podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovaloústnympojednávaním,vktorombyvykonávalúkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Vkonaní
bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Okresný súd podľa odvolateľa sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Je nepochybné, že ním (odvolateľom) tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď
v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými

vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí
rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Na tomto základe sa navrhovateľ domáhal
zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201

prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa §
156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu vo výroku
zamietnutia meritórneho návrhu a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p., a nedotýkal sa výroku, v ktorom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie

konania, keďže tento výrok podľa obsahu podaného odvolania odvolaním napadnutý nebol.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Okresný súd v súdenej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Zistil skutkový stav riadne,
vykonané dôkazy hodnotil v súlade s § 132 i nasl. O.s.p. a vyvodil aj správny právny záver. Na súdenú

vec okresný súd správne aplikoval súvisiace hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a z
hľadiska právneho prípad aj správne uzavrel.

Krajský súd považuje za svoju povinnosť prioritne sa vyjadriť k vzneseným odvolacím argumentáciám
procesného charakteru. Tie nemajú svoje opodstatnenie a dopad na vecnú správnosť rozhodnutia súdu

prvého stupňa.

Je jednoznačné, že otázka zákonného sudcu bola v konaní vyriešená právoplatne, zákonná sudkyňa,
ktorá vydala meritórny rozsudok a konanie viedla JUDr. Beáta Svediaková uznesením nadriadeného
súdu 8NCc/227/2013-18 zo dňa 28.2.2013 z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola.

Označené uznesenie nadriadeného súdu okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa doručil dňa
23.7.2013. Navyše navrhovateľ na výzvu okresného súdu, výslovne v podaní zo dňa 26.10.2012 (na
č.l. 11 spisu) prehlásil, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Za tejto
situácie potom kontroverzne vyznie v štádiu tohto odvolacieho konania odvolací argument navrhovateľa
vytýkajúci porušenie zásady zákonného sudcu a namietajúci nestrannosť súdu a nestrannosť sudcu.

Je jednoznačné, že v danom štádiu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým
by zákonná sudkyňa JUDr. Beáta Svediaková mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a
naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu
nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej
situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal

postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Písomné vyjadrenie k návrhu odporca predložil okresnému súdu 22.11.2013. Je zrejmé zo spisu, že
uvedené písomné vyjadrenie odporcu k návrhu okresný súd navrhovateľovi nedoručil. Napriek tomuto
procesnémupostupukrajskýsúdnekonštatovalporušenieprincípukontradiktórnostisúdnehokonania,a

to najmä z toho dôvodu, že vecné stanovisko odporcu k podanému návrhu je navrhovateľovi všeobecne
známe a to z viacerých sporov, keďže navrhovateľ žalobu na základe tvrdeného nesprávneho úradného
postupu v exekučných konaniach postupom Okresného súdu Žilina podal v stovkách exekučných
konaní, vecné argumentácie odporcu k návrhom v obdobných právnych veciach sú navrhovateľovi
známe z doručených písomných vyjadrení odporcu v iných konaniach. Napokon vecný význam nemá ani

odvolací argument namietajúci porušenie zásady kontradiktórnosti najmä tam, kde odporca vzniesol v
písomnom vyjadrení námietku premlčania, pretože v konkrétnej súdenej veci zamietnutie návrhu nebolo
dôvodom akceptácie resp. opodstatnenosti vznesenej námietky premlčania odporcom. Zamietnutie
návrhu navrhovateľa okresný súd oprel o úplne iné, odlišné vecné závery.

Za tejto situácie bolo potom na navrhovateľovi či využije procesný priestor zúčastniť meritórneho
pojednávania. Na uvedené pojednávanie bol súdom riadne predvolaný, mal dostatok času na prípravu
na pojednávanie, mohol v prípade účasti na meritórnom pojednávaní priamo argumentovať, navrhovať
dôkazy, prezentovať vecné stanoviská. Bolo na navrhovateľovi, či procesný priestor umožnený
okresným súdom využije alebo nie.

Okresný súd bol dôsledný v dôkaznom konaní, pretože vychádzal prioritne z obsahu dôkazu zásadného
významu, uvedeným dôkazom bol obsah exekučného spisu, uvedený spis podľa spisovej značky
súdneho exekútora navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil a na obsah ktorého spisu ipoukazoval. Okresný súd na meritórnom pojednávaní oboznámil podrobný obsah označeného spisu,
jednotlivé časové údaje a postupy exekučného súdu vychádzajú z obsahu citovaného exekučného
spisu a procesné lehoty uvádzané súdom prvého stupňa a postupy exekučného súdu korešpondujú

s existujúcou procesnou situáciou v spise. Nie je preto opodstatnený odvolací argument vytýkajúci
svojvoľný postup okresného súdu pri ustálení rozsahu, obsahu dokazovania, pretože obsah a rozsah
dokazovania okresný súd ustálil v zmysle návrhu na vykonanie dokazovanie obsahom exekučného
spisu, čo navrhoval samotný navrhovateľ.

Okresný súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že exekučný súd nerozhodol o návrhu
navrhovateľa na zmenu exekútora v lehote 30 dní. Súd prvého stupňa na daný prípad správne aplikoval
ustanovenie § 44 os. 8 Exekučného poriadku ( v účinnom znení v rozhodnej dobe ) a jeho záver, že
až do právoplatného rozhodnutia o zmene súdneho exekútora je povinnosťou pôvodného exekútora
vykonať procesné úkony v exekučnom spise, má svoj zákonný rámec a opodstatnenosť. Nič nebránilo
pôvodnému súdnemu exekútorovi vykonávať procesné úkony, postupovať v exekučnom konaní až do

rozhodnutia exekučného súdu (právoplatného) o pripustení zmeny.

Právne posúdenie otázky existencie/neexistencie nesprávneho úradného postupu vychádza z
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012. Označený právny predpis pre vznik
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup vyžaduje splnenie (kumulatívne) všetkých zákonných

podmienok, prioritnou podmienkou je, aby existoval nesprávny úradný postup. V danom konaní však
existencia tvrdeného nesprávneho úradného postupu preukázaná nebola. Na tomto základe skúmanie
ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu je nadbytočné a právne nevýznamné.

Odvolateľ v odvolaní konkrétne odvolacie argumenty hmotnoprávneho posúdenia neuvádza. V

sporovom konaní odvolací súd je viazaný rozsahom i dôvodmi podaného odvolania. Z tohto dôvodu
nemôže vykonať odvolací prieskum nad rámec odvolacích dôvodov resp. nahradiť aktivitu odvolateľa
v tom, že namiesto neho naformuluje odvolacie dôvody resp. zodpovedá na tie argumentácie vecného
charakteru, ktorý odvolateľ v odvolaní nenamietal.

Je jednoznačná vecná správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa pri zamietnutí návrhu navrhovateľa.
Obdobnejevecnesprávnerozhodnutiesúduonáhradetrovprvostupňovéhokonaniaaplikácioupostupu
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Odporca bol v odvolacom
konaní úspešným účastníkom, mal by preto právo na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany -
navrhovateľa, odporca si však tieto trovy neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .