Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/116/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108219727
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7108219727.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: V. B., a.s. so sídlom v S., S. 7, IČO: XXXXXXXX, zast.
JUDr. Davidom Soukeníkom, advokátom so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Y.. B.
Q., nar. XX.X.XXXX, bytom v I., Y. 7, zast. JUDr. Marekom Hroudom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Krmanova 16, o zaplatenie 6.720,83 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice II č.k. 35Cb/177/2010-181 zo dňa 25.3.2013 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
6.720,83 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.6.2007 do zaplatenia vrátane súvisiaceho výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.720,83 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.6.2007 do zaplatenia do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal
zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 6.720,83 eur (202.471,57,- Sk) s 0,2% denným úrokom z
omeškania od 2.6.2007 do zaplatenia, a to z titulu nárokov z predčasne ukončenej zmluvy o úvere na

nákup vozidla a záložnej zmluvy č. XXXXXX, s čím žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe
nesúhlasil, žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko zakúpené motorové vozidlo vrátil späť predajcovi pre jeho
zlý technický stav, v dôsledku čoho listom zo dňa 22.5.2006 vo vzťahu k predajcovi od kúpnej zmluvy
odstúpil a túto skutočnosť oznámil aj žalobcovi.

Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním (oboznámením listinných dôkazov, obsahom spisu

Okresného súdu Košice II, č.k. 13C 171/2007) zistil, že na základe Zmluvy o úvere na nákup vozidla
a záložnej zmluvy Č.. F. zo dňa 12.4.2006, uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom, poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky vo výške 182.789,- Sk na nákup
motorového vozidla zn. Škoda Fabia 1.4 Classic. V súlade so zmluvou poukázal peňažné prostriedky
priamo predávajúcemu (spoločnosti X. X. X. a.s.), od ktorého žalovaný motorové vozidlo kúpil. Žalovaný
bol v zmysle zmluvných dojednaní povinný poskytnuté peňažné prostriedky zabezpečené zriadeným

záložným právom použiť výlučne na nákup uvedeného motorového vozidla a v súlade s čl. 3 zmluvy
ich splácať formou pravidelných 72 mesačných splátok po 6.375,30,- Sk splatných vždy k 12-temu
dňu príslušného kalendárneho mesiaca, ktorá splátka pozostávala z mesačnej splátky úveru spolu
s dohodnutým úrokom vo výške 5.263,30,- Sk, z nákladov na havarijné poistenie vo výške 571,-
Sk a z nákladov na poistenie zodpovednosti vo výške 541,- Sk s tým, že prvú splátku bol povinný
uhradiť najneskôr do 12.5.2006. V nadväznosti na to citoval čl. 4.6.2. obchodných podmienok a čl. 5.1.

obchodných podmienok.Prvostupňový súd ďalej poukázal na list žalovaného zo dňa 29.4.2006 adresovaný žalobcovi aj
predajcovi X. X. X. a.s., ktorým oznámil odstúpenie od zmluvy o úvere č. XXXXXX z dôvodu vysokej
kúpnej ceny, ako aj na list zo dňa 22.5.2006, ktorým žalovaný oznámil predajcovi X. X. X. a.s. odstúpenie

od kúpnej zmluvy zo dňa 12.4.2006, a to z dôvodu vady vozidla, ktorá sa mala prejavovať tým, že výkon
motora bol veľmi slabý, čo považoval žalovaný za vadu neodstrániteľnú.

Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach I ČVS: L.-XXXX/X-L.-I. Y.-XXXX zo dňa 19.11.2006
súd zistil, že trestné stíhanie za prečin krádeže, ku ktorému malo dôjsť v presne nezistenom čase od

5.6.2006 do 7.8.2006, keď doposiaľ nezisteným spôsobom bolo z areálu X. X. X. a.s. odcudzené vozidlo
A. R., čím bola spôsobená žalovanému krádežou škoda vo výške 228.486,- Sk bolo prerušené, lebo sa
nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.

Prvostupňový súd poukázal aj na oznámenie R. poisťovne - O. a.s. adresované žalovanému listom
zo dňa 3.5.2007, z ktorého vyplýva, že po vykonanom poistnom šetrení oznámila ukončenie likvidácie

škodovej udalosti č. XXXXXXXXXX, a to bez náhrady poistného plnenia s tým, že následne v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II č.k. 13C 171/2007 bolo rozsudkom právoplatným dňa 27.7.2012
rozhodnuté vo veci žalobcu B. Q., proti poisťovni V. O. poisťovňa a.s. ako žalovanému tak, že žalobný
návrh bol zamietnutý, pričom predmetom konania bolo práve splnenie poistnej udalosti viažúcej sa na
krádež predmetného vozidla. M. rozsudku zo strany žalobcu odvolanie podané nebolo.

Konštatoval prvostupňový súd, že listom zo dňa 11.5.2007 po skončení likvidácie škodovej udalosti
pristúpil žalobca k ukončeniu úverovej zmluvy č. XXXXXX v zmysle čl. 4. a 6. Obchodných podmienok
ku dňu 11.5.2007.

Prvostupňový súd ďalej poukázal na písomné podanie žalovaného, v ktorom objasňoval dôvod
odstúpenia od úverovej zmluvy zo dňa 29.4.2006 adresované tak žalobcovi, ako aj predávajúcemu,
že žalovaný po prepočítaní všetkých splátok zistil, že výsledná suma, ktorú žalobcovi uhradí, prevýši
hodnotu úplne nového motorového vozidla, čo mu však nebolo pred uzavretím úverovej zmluvy
vysvetlené a nemalo to byť zrejmé ani z jej obsahu. Namietal tiež spôsob a formu, akým bolo jednané

zo strany žalobcu s ním ako spotrebiteľom, keď Všeobecné obchodné podmienky mu na prečítanie
poskytnuté vopred neboli a celý úver mu bol po predložení dvoch dokladov totožnosti poskytnutý
v priebehu 10 minút. Poukázal aj na odstúpenie od kúpnej zmluvy uzavretej s X. X. X. a.s. ako
predávajúcim, a to listom zo dňa 22.5.2006, v dôsledku čoho zastával názor, že zánik tejto kúpnej
zmluvy má za následok v zmysle ust. § 275 Obchodného zákonníka aj zánik predmetnej úverovej zmluvy

uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. V tejto súvislosti zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalobcu na
zaplatenie sumy 2.254,07 eur s príslušenstvom, ktorá mala tvoriť ním uhradené splátky za obdobie od
27.7.2006 do 15.4.2007, pričom tento nárok označil ako vzájomný návrh a zároveň vzniesol námietku
premlčania proti prípadným peňažným nárokom žalobcu.

V nadväznosti na vyššie uvedené poukázal prvostupňový súd aj na stanovisko žalobcu k podaniu
žalovaného, v ktorom sa nestotožnil so zánikom úverovej zmluvy v nadväznosti na zánik
kúpnej zmluvy, ako vzájomne súvisiacich zmlúv a tiež vzniesol námietku premlčania voči protinávrhu
žalovaného, ako aj na podanie žalobcu zo dňa l7.l.2011, ktorým špecifikoval žalovanú sumu.

Prvostupňový súd citujúc ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 497 a 504 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 3
ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného v čase vzniku omeškania, ust. § 275 ods. 1, 2
Obchodného zákonníka, § 387 ods. 1, § 394 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka uzavrel, že z
hľadiska posúdenia žalobou uplatneného nároku bolo potrebné ustáliť, na základe akého úkonu došlo

k predčasnému zániku zmluvy o úvere. Uviedol, že pri odstúpení od zmluvy žalovaný listom zo dňa
29.4.2006, ktorý adresoval okrem predajcu vozidla i žalobcovi a v ňom uvádzané dôvody nezakladali
nárok na odstúpenie od zmluvy, a to ani na základe zmluvných dojednaní a ani na základe zákonných
ustanovení príslušných právnych predpisov, keďže v tomto ako dôvod uviedol cenu vozidla, ktorá by po
zaplatení všetkých dohodnutých splátok úveru bola vyššia pri porovnaní s cenou obdobného nového

motorového vozidla. V tejto súvislosti poukázal prvostupňový súd na to, že žalovaný vychádzajúc i
z jeho vysokoškolského vzdelania, mal spôsobilosť na to, aby bol schopný komplexne posúdiť práva
a povinnosti, ktoré mu z predmetnej zmluvy o úvere a obchodných podmienok vyplývajú, keďže z
jednoduchého výpočtu vychádzajúc z premís, ktoré boli obsiahnuté v zmluve, ako je počet mesačnýchsplátok, výška mesačnej splátky a akontácia, mu už pri podpise zmluvy muselo byť zrejmé, v akej
celkovej výške úver žalobcovi bude hradiť. Uviedol, že v tomto smere neobstojí ani tvrdenie o násilnom
jednaní žalobcu z hľadiska časovej tiesne, nakoľko kúpe vozidla zo strany žalovaného muselo zrejme

predchádzať jeho rozhodovanie sa, vozidlo akého typu a v akej cene chce zakúpiť. Z postupu pri kúpe
jazdených vozidiel i u predajcu X. X. X. a.s. je štandardný postup, kedy podpísaniu zmluvy o úvere u
jedného subjektu - žalobcu, predchádza jednanie s druhým subjektom - predajcom vozidla, prehliadka
tohto vozidla a zisťovanie technických údajov, ktoré sa potom do zmlúv premietajú. I tento logický postup
má potom za následok vytvorenie určitého časového priestoru, v ktorom sa záujemca o kúpu vozidla a

žiadateľ o poskytnutie úveru rozhoduje a pristupuje k podpisu zmlúv. Vzhľadom na vyššie uvedené tak
odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 29.4.2006 nepovažoval za úkon vedúci k zániku zmluvy o úvere.

Prvostupňovýsúdvychádzajúczvykonanéhodokazovaniazastávalnázor,ževkonaníbolopreukázané,
že nastala poistná udalosť, ktorej likvidáciu realizovala R. poisťovňa - O. a.s., a to bez náhrady
poistného plnenia, čo bolo potom titulom pre odstúpenie od zmluvy o úvere žalobcom v zmysle čl. 4.6.2

Obchodných podmienok, a to listom zo dňa 11.5.2007 a v nadväznosti na predčasný zánik úverovej
zmluvy vznikol nárok žalobcu na uplatnenie si nárokov tak, ako boli vymedzené v žalobnom petite,
a to z jednotlivých častí tak, ako ich žalobca špecifikoval vo svojom písomnom podaní doručenom
súdu dňa l7.l.2011. Z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy zo strany žalobcu k uvedenému dňu
11.5.2007 sa preto stala splatná zostávajúca časť úveru v celkovej výške 6.720,83 eur, a preto súd

zaviazal v zmysle zákonných ustanovení § 497 a 504 Obchodného zákonníka a zmluvných dojednaní,
žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy. Konštatoval vychádzajúc z obsahu predmetnej zmluvy, ako aj
z definície uvedenej v § 52 Občianskeho zákonníka, že je zrejmé, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú,
a preto bolo povinnosťou žalobcu vymedziť jej obsah v súlade s ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka,
kedy z hľadiska úrokov z omeškania dohodnutých v čl. 5.1. Obchodných podmienok (0,2% denne)

túto skutočnosť zmluva nenapĺňa, čo má za následok rozpor so zákonom, a teda aj neplatnosť v
dotknutej časti upravujúcej úroky z omeškania, a preto prvostupňový súd zamietol žalobu v časti úrokov
z omeškania nad výšku priznanú vo výrokovej časti rozsudku, ktoré boli priznané v súlade s ust. § 517
ods. 2 OZ spolu s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. z celkovej sumy odo dňa splatnosti úveru,
vychádzajúc z jeho zosplatnenia k 11.5.2007 do zaplatenia.

K námietke premlčania uplatnenej žalovaným v podaní doručenom súdu dňa 26.l0.2012 uviedol, že
splatnosť nárokov nastala k dátumu zosplatnenia úveru 11.5.2007 a pri žalobe podanej dňa l7.7.2008
bol nárok uplatnený v štvorročnej premlčacej lehote v zmysle ust. § 397 Obch. zákonníka a nemohol
byť premlčaný. K nároku uplatnenom žalovaným podaním doručeným súdu dňa 26.l0.2012 súd uviedol,

že prípadné nároky žalovaného vyčíslené v celkovej výške 2.254,07 eur z titulu uhradených splátok
žalobcovi za obdobie od 27.7.2006 do 15.4.2007, tieto boli rovnako splatné najneskôr odstúpením od
zmluvyzostranyžalobcukudňu11.5.2007,pričomsámžalovanýtietonárokyuplatňujespríslušenstvom
za obdobie od 28.7.2006 do 16.4.2007, a teda z hľadiska ust. § 394 ods. 1 v spojení s ust. § 397
Obchodného zákonníka uplynula štvorročná premlčacia lehota najneskôr ku dňu 11.5.2011 a tým,

že žalobca namietol premlčanie uplatneného nároku v jeho písomnom podaní doručenom súdu dňa
24.l.2013, je tento nárok premlčaný.

Za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného o zániku zmluvy o úvere v dôsledku zániku kúpnej

zmluvy, ako zmlúv vzájomne závislých a mal za to, že v danom prípade sa z právneho pohľadu nejedná
o závislé zmluvy, keďže táto závislosť je iba v prípadnej ekonomickej previazanosti, avšak z hľadiska
subjektov, ktoré tieto zmluvy uzatvárali, ich účelu a plneniu, je možné tieto zmluvy bez ďalšieho oddeliť
tým, že pre zmluvné strany z nich vyplývajú vlastné práva a povinnosti bez ohľadu na plnenie, či
neplnenie jednej alebo druhej zmluvy. Uviedol, že prípadné nároky, ktoré sa dotýkali vád motorového

vozidla, je možné uplatňovať len voči predávajúcemu, voči nemu uplatňovať prípadnú náhradu škody, a
to aj bez pôsobenia žalobcu ako poskytovateľa peňažných prostriedkov na kúpu tovaru.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a mal za to, že v danom
prípade dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v osobných a majetkových pomeroch žalovaného,

ktoré boli v priebehu konania ním preukázané a ktoré viedli aj k priznaniu oslobodenia od súdnych
poplatkov rozhodnutím zo dňa 21.4.2010 a k ustanoveniu právneho zástupcu na zastupovanie v konaní
rozhodnutím zo dňa 12.8.2010 v zmysle ust. § 30 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.720,83 eur s
príslušenstvom, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť

a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací dôvod zakladal na
ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., teda že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a na ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní uviedol, že úverová zmluva, ktorú

podpísal v súvislosti s kúpnou a záložnou zmluvou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a žalovaný
je teda v pozícii spotrebiteľa. Súd preto mal pri rozhodovaní o nároku žalobcu postupovať tak, že
sa na posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi súdneho konania mali aplikovať ustanovenia
predpisov, a to Zákon o spotrebiteľských úveroch, ustanovenia o spotrebiteľskom práve obsiahnuté v
Občianskom zákonníku, Obchodný zákonník a Občiansky zákonník v zmysle § 1 ods. 2. Obchodného
zákonníka. Pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že odstúpenie žalovaného od

zmluvy o úvere zo dňa 29.4.2006 nemohol považovať za úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy, zdôraznil,
že žalobca sa k tomuto odstúpeniu žalovaného vyjadril iba v tom zmysle, že od zmluvy je možné
odstúpiť iba so súhlasom predávajúceho, teda prakticky vôbec. Následne žalobca žalovaného vyzval,
aby pokračoval až do vyriešenia situácie v splácaní dohodnutých splátok, pričom vôbec neskúmal, či
by sa prejav vôle žalovaného nemohol vykladať tak, že si žalovaný praje predčasne ukončiť úverový

vzťah, a teda predčasne splatiť úver a v nadväznosti na to žalovaný poukázal na ust. § 6 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Poukázal aj na to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch prebral do
slovenského právneho poriadku smernicu Rady 87/102 EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a
zmyslom tejto legislatívy tak na európskej, ako aj na vnútroštátnej úrovni je ochrana spotrebiteľa. Z

tohto dôvodu je potrebné tak právnu úpravu, ako aj dojednania medzi spotrebiteľom a poskytovateľom
úveru a všetky nadväzujúce právne úkony interpretovať tak, aby sa spotrebiteľovi tejto ochrany dostalo.
Predávajúci na toto odstúpenie od úverovej zmluvy písomne reagoval tak, že odstúpenie nemôže riešiť a
žalovaný si má celú vec vybaviť so žalobcom. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný zastával názor,
že samotná úverová zmluva, VOP, ako aj správanie sa predávajúceho a žalobcu bolo v rozpore s platnou

právnou úpravou, predovšetkým zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v
rozhodnom čase, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj Občianskym zákonníkom v ich
znení platnom v čase rozhodnom.

V ďalšom žalovaný citoval ust. § 7 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že z
obsahu jeho listu zo dňa 22.5.2006 vyplýva, že motorové vozidlo, ktoré mu predávajúci predal má
vady, a teda že jeho plnenie bolo vadné. Žalovaný si nárok vyplývajúci zo zodpovednosti za vady u
predávajúceho uplatnil, a to tak, že od zmluvy odstúpil, čo súd v tomto konaní, ako aj v konaní vedenom
pod sp. zn. 13C/171/2007 bez výhrad akceptoval. Podľa názoru žalovaného mal žalobca počnúc dňom

22.5.2006, resp. dňom, kedy bol list žalovaného z uvedeného dňa doručený predávajúcemu, postupovať
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, pretože list o odstúpení bol zasielaný aj žalobcovi na
vedomie a žalobca mal preto žalovanému oznámiť, že až do vyriešenia situácie má prestať so splátkami
spotrebiteľského úveru. Prvýkrát však žalobca reagoval až po obdržaní oznámenia o ukončení likvidácie
škodovej udalosti, a to bez náhrady poistného plnenia, keď malo dôjsť k tzv. zániku úverovej zmluvy

z dôvodu poistnej udalosti. Zdôraznil, že súd sa vyššie uvedeným vôbec nezaoberal a ani to nijako
neodôvodnil, naopak, akceptoval dlhovanú sumu vyčíslenú len žalobcom bez ohľadu na skutočnosť, že
žalobca nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, v dôsledku čoho sa žalovaný ako
spotrebiteľ dostal do absolútne nevýhodného postavenia.

Žalovaný nesúhlasil ani s tým, ako súd posúdil vzájomnú závislosť kúpnej zmluvy a zmluvy o úvere
a poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 3.11.2010, keď uviedol, že podľa jeho názoru je nevyhnutné
všetky uzatvárané zmluvy posudzovať ako vzájomne závislé. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé
a súdom akceptované, že žalovaný odstúpil od kúpnej zmluvy uzavretej s predávajúcim predovšetkým

kvôli neodstrániteľnej vade (jej špecifikácia je obsiahnutá v liste zo dňa 22.5.2006). Predávajúci toto
odstúpenie nikdy nespochybňoval. Poukazujúc na ust. § 275 Obchodného zákonníka vyvodil, že zo
skutkového stavu je zrejmé, že uzavretie úverovej zmluvy bolo priamo závislé od uzavretia kúpnej
zmluvy(akbynebolomotorovévozidlo,nemuselbybyťposkytovanýaniúver).Keďžedošlokodstúpeniuod kúpnej zmluvy a kúpna zmluva zanikla, spôsobilo to automaticky zánik úverovej zmluvy a záložnej
zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným zanikla dňom zániku kúpnej
zmluvy a žalobca mal svoju pohľadávku voči žalovanému vyčísliť a vyzvať ho na splatenie celého dlhu

a nemal ho vyzývať na pokračovanie v pravidelných úhradách, ako by úverový vzťah trval. Poukázal na
to, že k uvedenému záveru dospel aj súd v konaní vedenom pod sp. z. 13C/171/2007, keď konštatoval,
„že z účelu uzavretia úverovej zmluvy je zrejmé, že bola uzavretá z dôvodu, aby žalobca ako kupujúci
zabezpečil úhradu zostávajúcej časti kúpnej ceny predávajúcemu, jedná sa o zmluvu závislú na kúpnej
zmluve, preto v zmysle ust. § 275 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka zánik kúpnej zmluvy odstúpením

žalobcu (v tomto konaní žalovaného) od nej spôsobil aj zánik závislej úverovej zmluvy a súčasne v
zmysle čl. 6 ods. 2 úverovej zmluvy aj havarijné poistenie motorového vozidla zaniklo súčasne so
zánikom zmluvy o úvere.“ Zdôraznil, že súd v tomto konaní tento záver neakceptoval, pričom však ani
neuvádza podstatné dôvody, prečo dospel k tomuto „opačnému“ záveru. Zastával názor, že to, že súd
v tomto konaní posúdil otázku závislosti podpísanej zmluvy bez náležitého zdôvodnenia, je porušením
práva žalovaného na spravodlivý proces a v nadväznosti na to poukázal na nález Ústavného súdu

z 3.11.2006 sp. zn. III ÚS 192/06, zo dňa 4.1.2007 sp. z. III ÚS 300/06 a zo dňa 14.9.2006 sp. zn.
IV ÚS 49/06. Žalovaný zastával názor, že záver súdu prvého stupňa je v celom rozsahu nesprávny
a neodôvodnený, pretože v prvom rade je potrebné vnímať to, že žalobca a predávajúci ako dve
samostatné spoločnosti spolupracujú pri predaji ojazdených motorových vozidiel za účelom, aby obaja
dosiahli zisk, žalobca vo forme úrokov za poskytnutý úver a predávajúci maržu za predaj ojazdeného

motorového vozidla. V prípade, ak by v tejto súvislosti žalobca neposkytoval úvery, podstatná časť
obchodov predávajúceho by sa neuskutočnila a rovnako ak by predávajúci nepredával ojazdené
motorové vozidlá, žalobca by nemal komu poskytovať svoje peňažné produkty. Obaja si teda vopred
dohodli podmienky vzájomnej spolupráce a v nadväznosti na to spoločne pripravili písomnosti, ktoré sú
prípadným záujemcom o kúpu a úver predkladané spoločne za účelom kúpy a zaplatenia kúpnej ceny.

Ďalej uviedol, že priestory predávajúceho neslúžia ako vysunuté pracovisko žalobcu pre poskytovanie
jeho iných služieb, ale výlučne za účelom poskytnutia jednej služby - úveru za účelom uhradenia kúpnej
ceny za motorové vozidlo predávané predávajúcim. Spolupráca oboch podnikateľských subjektov, a
to aj pri podpisovaní zmluvy s tretími osobami ako kupujúcimi, je teda prvoplánová a dlhodobá. Bez
podpísania kúpnej zmluvy by nedošlo k podpísaniu zmluvy o úvere a naopak. Uviedol, že treťou osobou

je vo väčšine prípadov spotrebiteľ, tak ako v danom prípade, pričom jeho právne povedomie býva
spravidla nízke, s čím však predávajúci aj žalobca počítajú. Aj spôsob uzatvárania zmlúv (kúpnej,
úverovej) a celkový priebeh kúpy na úver veľa možností spotrebiteľovi nedáva, predovšetkým ak sa
jedná o prípadné riešenie vád a nárokov z nich. Z uvedeného dôvodu existuje právna úprava za účelom
ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu. V uvedenom prípade bol žalovaný

ako spotrebiteľ aktívny a ochrany svojich práv sa domáhal od samotného počiatku, aj keď nie vždy
tým správnym spôsobom po právnej stránke. Z obsahovej stránky však muselo byť predávajúcemu
aj žalobcovi zrejmé, o čo žalovanému ide a s prihliadnutím na skutočnosť, že zamestnáva aj osoby
s právnickým vzdelaním, mali byť všetky nároky žalovaného riešené v kooperácii predávajúceho a
žalobcu v súlade s platnou právnou úpravou. To sa však nestalo a obaja, tak žalobca, ako aj predávajúci,

odmietli záležitosti riešiť, v dôsledku čoho došlo priamo k porušeniu príslušných ustanovení zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a to zo strany žalobcu. Uviedol tiež, že žalovaný nikdy nemal ani neprejavil vôľu
vziať si od žalobcu úver iba tak (na akýkoľvek účel), rovnako by si nikdy nemohol od predávajúceho
kúpiť ojazdené motorové vozidlo, ak by tu neexistovala možnosť prefinancovať kúpnu cenu úverom od
žalobcu. Túto možnosť mu pritom poskytol priamo a ihneď predávajúci v jeho priestoroch a materiálmi

od žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že na strane žalovaného vznikla vôľa vziať si od žalobcu úver výlučne
v závislosti a za účelom kúpy ojazdeného motorového vozidla od predávajúceho, pričom zmluvný
vzťah so žalobcom žalovanému navrhol a zabezpečil v celom rozsahu práve predávajúci. Žalovaný
so žalobcom v podstate nikdy neprišiel do kontaktu, až kým sa neobjavili prvé problémy. Základným
predpokladom pre vznik zmluvných vzťahov bola teda vzájomná závislá spolupráca predávajúceho a

žalobcu. Zdôraznil, že závislosť zmlúv pritom vyplýva nielen z povahy týchto zmlúv (kúpnej a úverovej),
ale aj z ich účelu. Účelom poskytnutia úveru od žalobcu bolo výlučne zaplatenie zostatku kúpnej ceny
za ojazdené motorové vozidlo (vyplývalo to priamo zo zmluvy) a ak by úver žalovanému poskytnutý
nebol, tak by nemohlo dôjsť ani k uzavretiu kúpnej zmluvy, pretože žalovaný nemal dostatočné množstvo
peňazí na úhradu kúpnej ceny, a ak by žalovaný nemal záujem o kúpu ojazdeného motorového vozidla,

úver by mu nikdy nebol ponúknutý a ani by si ho nikdy nevzal. Z uvedeného je teda zrejmá previazanosť
a účelovosť jednotlivých plnení, ktoré si zmluvné strany vzájomne poskytli a od začiatku boli ochotné
poskytnúť aj prijať. Tento účel aj povaha uzatváraných zmlúv bol zmluvným stranám známy už pri ich
uzatváraní a žalobca aj predávajúci aj na tom postavili vykonávanie svojej podnikateľskej činnosti.Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ žalovaný
vo svojom odvolaní uviedol, že list adresovaný žalobcovi zo dňa 29.4.2006 mal žalobca vykladať ako
odstúpenie od zmluvy a žalobca v ňom vôbec neskúmal prejav vôle žalovaného, ktorý v ňom chcel
predčasne splatiť úver, uviedol, že z uvedeného listu, z obsahu ktorého vyplýva, že po prepočítaní
všetkých splátok, ktoré má uhradiť, zistil, že uhradená suma prevyšuje kúpu nového motorového

vozidla, čo mu však nebolo vysvetlené, nie je zrejmý úmysel žalovaného uhradiť celú poskytnutú
sumu a žalobca v tomto prípade správne požiadal žalovaného, aby si počkal na súhlas s ukončením
zmluvy zo strany žalobcu a pokračoval v platení mesačných splátok. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že
motorové vozidlo má neodstrániteľnú vadu, a to slabý ťah motora, uviedol, že akákoľvek vada
motorového vozidla mala byť reklamovaná predávajúcemu vozidla, a nie žalobcovi, poukázal na bod
3.1.12 VOP, v zmysle ktorého vady vozidla žalobca nerieši, nakoľko len poskytol peňažné prostriedky

žalovanému. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný uhradiť žalovanú sumu a následne si uplatniť náhradu
škody u dealera. Ponechaním motorového vozidla dealerovi došlo ku krádeži motorového vozidla, čo
poisťovňa vyhodnotila ako chybu žalovaného, nakoľko odmietla uhradiť poistné plnenie, ktoré by znížilo
žalovanú sumu. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že zánik kúpnej zmluvy odstúpením
žalovaného spôsobil aj zánik závislej úverovej zmluvy v zmysle ust. § 275 ods. 2 a 3 Obchodného

zákonníka a v tomto smere poukázal v celom rozsahu na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa
stotožnil. Uviedol, že medzi úverovou a kúpnou zmluvou v tomto prípade nie je natoľko vzťah závislý,
že by zánik jednej z týchto zmlúv spôsoboval aj zánik tej druhej a taktiež nejde o zmluvy s rovnakými
účastníkmi, čo je podmienkou viazaných zmlúv.

Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1769/2010 zo dňa
30.3.2011 (týka sa však kúpnej zmluvy a leasingovej zmluvy) a poukázal aj na názor publikovaný v
komentári k českému ASPI k § 275 Obchodného zákonníka, z ktorého vyvodil, že závislé sú zmluvy,
ktorých vznik, pokiaľ by nevznikla aj druhá zmluva, nemal hospodársky zmysel a súčasne zánik jednej
zo zmlúv bez splnenia musí vyvolať zánik i ďalšej zmluvy alebo zmlúv, pretože ich izolované splnenie

by nemalo rovnako hospodársky význam. Ďalej uviedol, že dôvody žalovaného, pre ktoré považuje
predmetné zmluvy za viazané považuje za nesprávne. Poukázal na to, že žalovaný si mohol vybrať
akékoľvek vozidlo a financovať ho zo svojich prostriedkov, predajca ojazdených vozidiel nepodmieňoval
ich kúpu uzatvorením aj zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný si taktiež mohol vybrať motorové
vozidlo od iného predávajúceho a financovať jeho kúpu úverom poskytnutým žalobcom. Žalovaný si

však vybral možnosť, ktorá mu bola poskytnutá zo strany predávajúceho. Preto nesúhlasí s tým, že
bez podpísania kúpnej zmluvy by neprišlo k podpísaniu zmluvy o úvere. Uviedol tiež, že žalobca nie
je žiadnym spôsobom v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedný za to, ak si žalovaný
nedôsledne prečíta podmienky zmluvy a následne po uzavretí zmluvy sa rozhodne, že zmluva pre neho
nie je výhodná. Náklady súvisiace s poskytnutým úverom sú v zmluve uvedené dostatočne zrozumiteľne

a súčasťou zmluvy je aj splátkový kalendár, kde sa dajú jednoduchým výpočtom zistiť úroky z úveru.
Konanie žalovaného nakoniec viedlo až k odcudzeniu motorového vozidla, ktoré poisťovňa vyhodnotila
ako chybu žalovaného. Ak by žalovaný postupoval v zmysle zmluvy o úvere a vyplatil celú výšku
poskytnutého úveru žalobcovi, mohol sa vyhnúť tomu, aby žalobca ukončil zmluvu a žiadal aj náklady
s tým súvisiace.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci
samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie,

a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti (v časti úrokov z
omeškania nad výšku priznanú v napadnutom rozhodnutí) zamietol, nebol odvolaním napadnutý, stal

sa právoplatným, a preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní.Žalovaný zakladal odvolacie dôvody na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j., že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody sú dané.

Žalovaný v odvolaní okrem iného namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku
vzájomnej závislosti uzatváraných zmlúv podľa § 275 Obchodného zákonníka, pokiaľ uzavrel, že nejde

o závislé zmluvy. Zastával názor, že uzavretie úverovej zmluvy na nákup motorového vozidla a záložnej
zmluvy dňa 12.4.2006 bolo priamo závislé na uzavretie kúpnej zmluvy (bez podpísania kúpnej zmluvy
by nedošlo k podpísaniu zmluvy o úvere a naopak), a keďže došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy a
táto zanikla, spôsobilo to automaticky zánik úverovej zmluvy a záložnej zmluvy. Zdôraznil, že otázku
závislosti zmlúv súd posúdil bez náležitého zdôvodnenia, napriek tomu, že dospel „k opačnému“ záveru,
ako súd v inom konaní, v ktorom sa riešila otázka závislosti uzavretých zmlúv.

V súvislosti s námietkami odvolateľa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, ako aj s prihliadnutím na
závery súdu prvého stupňa, považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné.

Problematika viacerých zmlúv a ich prípadná závislosť je riešená v Obchodnom zákonníku v ust. §

275. Závislosť zmlúv riešená v citovanom zákonnom ustanovení je závislosťou, ktorá vzniká priamo zo
zákona.

Podľa § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak sú uzavreté viaceré zmluvy pri tom istom rokovaní, alebo
zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak však z povahy alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených
v ods. 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z
týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než
splnením, alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie, spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s

obdobnými právnymi účinkami.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ustanovenie odseku 2 sa použije obdobne, ak z povahy alebo
účelu zmlúv vyplýva, že iba jedna alebo viaceré tieto zmluvy závisia od jednej alebo viacerých iných
zmlúv.

Z ods. 1 vyplýva zásada, že súvislosť zmlúv prostredníctvom toho istého rokovania, resp. jednej listiny
sama o sebe ešte nekvalifikuje tieto zmluvy ako zmluvy navzájom závislé, a preto sa každá z týchto
zmlúv posudzuje samostatne.

Vychádzajúc z ods. 2 citovaného ustanovenia, tento vymedzuje, kedy sú viaceré zmluvy uzavreté pri
jednom rokovaní, alebo zahrnuté do jednej listiny navzájom závislé, pričom táto vzájomná závislosť
môže vyplynúť len z povahy zmlúv alebo ich účelu, ktorý je stranám známy pri ich uzavieraní. V prípade
zrejmej závislosti je vznik ktorejkoľvek zo zmlúv podmienkou vzniku ostatných zmlúv, a teda zmluva
môže vzniknúť len za podmienky, že sú prijaté všetky ostatné návrhy zmlúv. Z hľadiska vzniku majú

všetky zmluvy rovnaký význam a v prípade zániku jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením,
alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie platí, že zanikajú aj ostatné navzájom závislé zmluvy.

Odsek 3 citovaného ustanovenia vymedzuje jednostrannú závislosť zmlúv, ktorá existuje vtedy, keď z
povahy alebo účelu zmlúv vyplýva, že jedna zmluva alebo viaceré zmluvy z väčšieho množstva zmlúv

podmieňujú vznik všetkých ostatných zmlúv. Pri jednostrannej závislosti nemajú všetky zmluvy rovnaké
postavenie,jednaaleboviacerézmluvymajúpostaveniehlavnejzmluvyaostatnéodtejtohlavnejzmluvy
sú závislé v tom zmysle, že ich vznik a zánik je závislý od vzniku a zániku hlavnej zmluvy, čo však neplatí
naopak.

S poukazom na vyššie uvedené je teda možné vyvodiť záver, že vzájomná závislosť zmlúv môže
vyplynúť len z povahy zmlúv, alebo ich účelu, ktorý je stranám známy pri ich uzavieraní. Z citovaného
zákonného ustanovenia nevyplýva, že by tieto zmluvy (viaceré zmluvy pri jednom rokovaní) nemohli byť
uzavreté medzi rôznymi subjektmi, obzvlášť ak dodávateľ zároveň vystupuje nielen vo svojom mene, aleaj v mene tretieho subjektu, čo je aj daný prípad. Na podporu tohto záveru odvolací súd poukazuje na
novelou (zák. č. 568/2007 Z.z.) zavedené ust. § 52a do Občianskeho zákonníka (vrátane jeho výkladu),
ktorým sa zaviedla obdobná (totožná) právna úprava ako v § 275 Obchodného zákonníka a ktorá

upravuje uzavretie zmlúv pri jednom rokovaní aj medzi rôznymi subjektmi.

V danom prípade má odvolací súd za to, že v konaní bolo preukázané uzavretie zmluvy o úvere
na kúpu vozidla a záložnej zmluvy za účelom prefinancovania kúpy motorového vozidla A. R. XX-
XX X.X J. od spoločnosti X. X. X. a.s. ako predávajúceho pre kupujúceho, teda žalovaného, ktoré

ako sprostredkovateľ zabezpečovala v mene žalobcu spoločnosť X. X. X. a.s. (predávajúci). Z takto
uzavretých zmlúv je zrejmé, že ide o zmluvy uzavreté v zmysle ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka,
teda že z obsahu zmlúv (kúpnej zmluvy zo dňa 12.4.2006, zmluvy o úvere na nákup vozidla zo dňa
12.4.2006, ako aj záložnej zmluvy zo dňa 12.4.2006) a z povahy týchto zmlúv musel byť zmluvným
stranám známy účel zmlúv pri ich uzatváraní. Je teda zrejmé, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne
závislé, a preto vznik a zánik jednej z týchto zmlúv má za následok zánik aj ostatných zmlúv zo zákona.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené považuje za potrebné zdôrazniť, že účel, ktorý sa
sledoval týmito zmluvami by sa nedosiahol, pokiaľ by neboli uzavreté súčasne (v rámci jedného
rokovania),pretožeúverovázmluvaavzmyslenejposkytnutéfinančnéprostriedkynakúpukonkrétneho
motorovéhovozidla,nemalabyhospodárskyvýznambezkúpnejzmluvyatátobynemohlabezzávislosti

na úverovú zmluvu taktiež existovať, ak by tu neexistovala možnosť prefinancovať kúpnu cenu úverom
od žalobcu. Tomuto záveru zodpovedá aj správanie sa žalobcu a predávajúceho, ktorý konal v mene
žalobcu ako sprostredkovateľ, a to priamo vo svojich priestoroch, kde ponúkal predaj ojazdených
motorových vozidiel a v rámci týchto priestorov zabezpečoval za žalobcu aj uzavretie zmluvy o úvere na
nákup vozidla a záložnú zmluvu napriek tomu, že nie je štandardné, aby sa zmluva o úvere uzatvárala

v priestoroch predajcu, a nie v priestoroch poskytovateľa úveru.

Účel, ako aj povaha uzatváraných zmlúv, bol zmluvným stranám známy už pri ich uzatváraní
a je nesporné, že účelom poskytnutia úveru, ktorý zabezpečoval za žalobcu predávajúci ako
sprostredkovateľ, a ktorý zároveň zabezpečoval aj predaj motorového vozidla (ním ponúkaného), bolo

výlučne zaplatenie zostatku kúpnej ceny za ojazdené vozidlo, čo vyplýva aj priamo zo zmluvy o úvere.

Závislosť úverovej zmluvy od kúpnej zmluvy je možné vyvodiť aj z bodu 1. všeobecných obchodných
podmienok zmluvy o úvere, ako aj z bodu 7.5., z ktorého vyplýva „ak by z akéhokoľvek dôvodu došlo
k odstúpeniu od kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel klient s dealerom za účelom obstarania vozidla, považuje

sa účel úverovej zmluvy (ÚZ) za zmarený a dôjde k vyrovnaniu takto: Dealer zašle finančné prostriedky
veriteľovi a veriteľ ich použije na predčasné doplatenie úveru a prípadných ďalších pohľadávok veriteľa
a klienta.“

Keďže súd prvého stupňa vyvodil iný právny záver z hľadiska posúdenia otázky vzájomnej závislosti

uzatváraných zmlúv a v nadväznosti na to už nevykonal ďalšie dokazovanie a predovšetkým v tejto
súvislosti sa už nevyporiadaval so všetkými námietkami uplatnenými zo strany žalovaného, je potrebné
jeho rozhodnutie považovať aj za predčasné.

V súvislosti s uplatneným peňažným nárokom, ako aj s prihliadnutím na námietku odvolateľa, že súd pri

rozhodovaní o nároku žalobcu mal postupovať tak, aby bola zachovaná ochrana spotrebiteľa odvolací
súd uvádza, že je nesporné a konštatoval to aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, že označená
úverová zmluva je svojim charakterom nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že problematika ochrany spotrebiteľa je

inštitút,ktorýjepotrebnéchápaťkomplexne.Doslovenskéhoprávnehoporiadkusaaproximovaliviaceré
smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré obsahujú ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva
nie je samostatným typom zmluvy, ale ide o druh zmluvy, pri ktorom Občiansky zákonník aj osobitné
predpisy ustanovujú osobitné podmienky. Charakter spotrebiteľskej zmluvy tak môžu mať nielen zmluvy
uzatváranépodľaObčianskehozákonníka,aleajuzatváranépodľaObchodnéhozákonníkaaosobitných

predpisov.

Zhľadiskaochranyspotrebiteľajepotrebnévenovaťosobitnúpozornosťzmluvám,priktorýchspotrebiteľ
nemohol ovplyvniť ich obsah. Súd má v prípade uvedených spotrebiteľských zmlúv povinnosť ex offoskúmať, či takáto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle ust. § 54 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa.

Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1 považuje za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, teda aj zmluvu uzavretú podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Úprava spotrebiteľských zmlúv z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
vychádza zo Smernice č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a poskytuje

ochranu spotrebiteľovi, ktorý nebol schopný dojednané zmluvné podmienky ovplyvniť. Občiansky
zákonník v uvedených ustanoveniach teda poskytuje ochranu spotrebiteľovi pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, ktoré neboli individuálne dohodnuté, pretože spotrebiteľ nemal
možnosť obsah zmluvy ovplyvniť a takéto neprijateľné podmienky sankcionuje ich neplatnosťou.

Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle

Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a
spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť
obsah zmluvných podmienok, je teda potrebné na tento právny vzťah aplikovať ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a príslušné ustanovenie zák. č. 258/2001 Z.z.

Citované ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy
prikazuje aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú
pre spotrebiteľa priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka („zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa“).
Uvedené znamená, že Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam,

kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka.

V danej veci zmluva o úvere účastníkov konania má nepochybne charakter spotrebiteľskej zmluvy,
pretože z nej nevyplýva, že ju žalovaný uzatváral v súvislosti so svojim podnikaním, zamestnaním alebo
povolaním a bola uzavretá na vopred veriteľom pripravenom tlačive s vopred pripravenými obchodnými

podmienkami, ktoré žalovaný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Je potrebné zdôrazniť, že aj všeobecné
obchodné podmienky (VOP) zmluvy o úvere spoločnosti V. B. a.s. v úvodnej časti odkazujú na zákon č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ak je klientom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení úverovej
zmluvy nevystupuje v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmlúv spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka).

Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sa považujú najmä ustanovenia
uvedené v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Výpočet neprijateľných podmienok uvedených v tomto
zákonnom ustanovení je však len demonštratívny, to znamená, že vzhľadom na konkrétne okolnosti veci

možno za neprijateľné podmienky považovať aj iné v spotrebiteľskej zmluve uvedené podmienky, ktoré
si vyžadujú poskytnúť spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane, zvýšenú ochranu.

Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa v danej veci zmluvu o úvere
posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú a sčasti skúmal aj existenciu neprijateľných podmienok, a to v

časti úrokov z omeškania (článok 5.1. VOP), čo sa premietlo aj do rozhodnutia súdu prvého stupňa
(vyplýva to aj z odôvodnenia rozhodnutia), keď súd zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania nad
výšku priznanú vo výrokovej časti rozsudku a ktoré priznal v súlade s ustanovením § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z. z.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pokiaľ však prvostupňový súd priznal
žalobcovi peňažný nárok, ktorý vyčíslil v zmysle čl. 4.6.2. VOP podaním zo dňa 13.1.2011 (č.l. 91) bez
toho, aby posudzoval, či pri postupe pre výpočet je uplatnená správna suma a bez toho, aby posudzoval,
či boli splnené zákonom stanovené podmienky pre jej priznanie, resp. či v danom prípade nejde oneprijateľnú zmluvnú podmienku (napr. odmena dealera, administratívne poplatky, atď.) a bez toho,
aby žalobcom uplatnený nárok právne posúdil, je potrebné považovať rozsudok súdu prvého stupňa za
nepreskúmateľný.

Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) spôsobuje, že konanie je zaťažené inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň je porušením konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého

bezprostredným následkom je odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Ak by odvolací súd posudzoval vyššie uvedené skutočnosti, porušil by ústavný princíp dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania, lebo by účastníkovi konania, ktorý by s jeho hodnotením skutkových
zistení a právnych záverov nebol spokojný, odoprel by možnosť preskúmať správnosť jeho záveru v
riadnom opravnom konaní.

Z obsahu spisu odvolací súd zároveň zistil (a vyplýva to aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia),
že žalovaný podaním zo dňa 24.10.2012 (čl. 154) uplatnil v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 O. s.
p. proti nároku žalobcu vzájomný návrh na zaplatenie sumy 2 254,07 eur s príslušenstvom. Aj keď
prvostupňový súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalobcom, v napadnutom rozhodnutí o

tomto vzájomnom návrhu žalovaného nerozhodol samostatným výrokom. Pritom z dôvodov rozhodnutia
nevyplýva (ani zo vzájomného návrhu), že by žalovaný započítaval svoj nárok voči nároku žalobcu a
že by súd prvého stupňa posudzoval tento nárok žalovaného len ako kompenzačnú námietku, a teda
ako obranu žalovaného.

Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v časti
posudzovania vzájomnej závislosti uzatváraných zmlúv, ako aj, že z dôvodov napadnutého rozhodnutia,
a to v časti priznaného peňažného nároku nie je z rozhodnutia zrejmé, ani preskúmateľné, z čoho vyvodil
súd prvého stupňa dôvodnosť tohto nároku v priznanej výške, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
podľa § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. a podľa ods. 2 vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho
súdu vykonať dokazovanie potrebné na zistenie rozhodných skutočností pre posúdenie žalobcom
uplatneného nároku, vyporiadať sa so všetkými právne významnými skutočnosťami, na ktoré odvolací

súd poukázal, ako aj s námietkami žalovaného učinenými v priebehu konania, ale aj v podanom odvolaní
a až po doplnení dokazovania a po právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku bude možné vo
veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

V súlade s ust. § 224 ods. 3 O.s.p. bude povinnosťou súdu prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodnúť

aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.