Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/84/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220508
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220508.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD.
a členov senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Kováčovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSRsosídlomvBratislave,Župnénám.13,onáhradumajetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
10C/355/2012-61 zo dňa 06. februára 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy

385,40 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno
sp. zn. 6Er/1070/2011.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., §
9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 44 ods. 2 zákona č.

233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.05.2010, § 41 ods. 2 písm. d), § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Zo spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 6Er/1070/2011 súd zistil, že dňa 26.07.2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu
na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
so sídlom Bratislava, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným

Q. G., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 16.03.2011 SR
00509/11 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 514 eur s príslušenstvom. Dňa
13.09.2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, zmenka, plnomocenstvo udelené
oprávneným pre Advocate s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zmluva o úvere, všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a výpis

oprávneného z obchodného registra. Uznesením exekučného súdu č. k. 6Er/1070/2011-10 zo dňa
08.11.2011, právoplatné dňa 24.02.2012 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu č. k.6Er/1070/2011-20 zo dňa 11.12.2012, právoplatné dňa 09.02.2013 bolo exekučne konanie zastavené.
Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa nie je predčasne podaný ani nárok navrhovateľa
nepovažoval za premlčaný. Konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote namietanej navrhovateľom. Avšak
dospel k záveru, že lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení od 01.06.2011 sa nevzťahovala na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ
oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy (uznesenie NS SR sp.zn. Cdo 143/2011 z 18.12.2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21.03.2012). Mal za to, že nie je splnený prvý predpoklad

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný
postup. Dodal, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci
exekúcie domôcť nároku od povinného, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom sa
nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nevymožiteľnosť realizácie exekúcie.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Znalecké posudky
nepovažoval za relevantné, pretože znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania
v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý stanovuje výšku
majetkovej škody navrhovateľa je bezpredmetný, z dôvodu, že neboli splnené ďalšie dva predpoklady
nároku a to nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu
úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva

na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu zaprieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote. Navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť,
že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej
činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Ďalej
namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, pričom
súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku totiž jednoznačne

vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi zložité,
pričom jeho vypracovanie navrhovateľ zadal ešte dňa 01.03.2012. Skutočnosť, že vypracovanie tohto
posudku trvalo viac ako rok navrhovateľ nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody.
Podľa názoru navrhovateľa boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
Záverom namietal, že navrhovateľ pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súdu SR. Teda súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)

prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 385,40 eur, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 6Er/1070/2011, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní.
K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 209 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,

keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného

rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa §
120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa

vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať
pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 6Er/1070/2011 vyplýva, že

exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 26.07.2011, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Komárno dňa 13.09.2011. O žiadosti o udelenie poverenia
exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 6Er/1070/2011-10 zo dňa 08.11.2011, ktorým žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 07.09.2011

zamietol. Proti predmetnému uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal, preto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.02.2012. Následne Okresný súd Komárno uznesením č. k. 6Er/1070/2011-20 zo
dňa 11.12.2012 exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2013.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 do 17.01.2013, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia

predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok

pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd

podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote bez meškania tak, že zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty
a ani k nesprávnemu úradnému postupu nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré
všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval

spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase
podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,

k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho
súdu irelevantné.

Navrhovateľ sa vo svojom odvolaní opiera aj o výsledky znaleckého posudku č. 1/2014,

v ktorom mal „preukázať“ výšku vzniknutej škody. Predmetný znalecký posudok je súčasťou spisu a
súd prvého stupňa sa s jeho obsahom oboznámil, avšak dospel k záveru, že je irelevantný, pretože
v súdenej veci sa exekučný súd nedopustil nesprávneho úradného postupu, a preto už nebolo ďalej
potrebné sa zaoberať výškou škody ani príčinnou súvislosťou. S uvedeným tvrdením aj s poukazom na
vyššie uvedené sa odvolací súd plne stotožňuje.

Za irelevantnú považoval odvolací súd aj námietku navrhovateľa ohľadom neprerušenia konania na
návrh navrhovateľa, pretože žiadny návrh na prerušenie konania navrhovateľ v priebehu konania
nepodal. Uvedené jednoznačne vyplýva z obsahu spisu v súdenej veci.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu

trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.