Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 63Cb/183/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112213582
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Holečková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112213582.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Holečkovou v právnej veci

žalobcu: BKS-Leasing s.r.o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 31 644 333, právne zast.
Mgr. Miroslav Rybánsky, advokát, so sídlom Grösslingova 10, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Ivan
Kucian - GVIGO, s miestom podnikania Sásovská cesta 36, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 31 061 478,
právne zast. JUDr. Ingrida Linkešová, advokátka, so sídlom Komenského 18/A, 974 01 Banská Bystrica,
o zaplatenie 4 939,87 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 296,- Eur a trovy právneho zastúpenia
žalovaného vo výške 3 432,60 Eur na účet právnej zástupkyne žalovaného, vedenej vo VÚB banke, a.s.
Banská Bystrica, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, IBAN: R. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXCb
XXX/XXXX v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou doručenou súdu dňa
30. 05. 2012 domáhal od žalovaného úhrady istiny 4 939,87 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok
odôvodnil, že v rámci činnosti svojho podnikania (poskytovateľ finančného leasingu na nové a ojazdené
motorové vozidlá) a na základe iniciatívy žalovaného uzatvoril dňa 02. 08. 2005 Zmluvu o autoúvere

č. LZK/05/10009, predmetom ktorej bolo poskytnutie účelovo viazaného úveru na kúpu ojazdeného
osobného automobilu značky S. Y. X,X Y. M., rok výroby 1999, ktoré žalovaný ešte pred uzavretím
tejto zmluvy dňa 02. 08. 2005 kúpil na základe kúpnej zmluvy č. KZK/05/10009 za sumu 9 958,18 Eur
vrátane DPH, pričom časť tejto sumy vo výške 6 970,72 Eur poskytol žalobca. Uhradením kúpnej ceny a
vykonaním odovzdania a prevzatia predmetu financovania žalovaným, nadobudol žalovaný vlastnícke
právo k predmetu kúpy a zaviazal sa následne uhrádzať počas 36 mesiacov splátky úveru
vo výške a termínoch uvedených v predpise splátok. Po prevzatí predmetu leasingu a dokladov začal

predmet užívať. Keďže došlo k porušeniu jednotlivých ustanovení zmluvy o autoúvere a jej príloh,
keďže neuhradil žalovaný splátky úveru č. 21-23 v zmysle splátkového kalendára, žalobca na základe
ustanovenia článku VII. bod 7.2 písm. b) a f) Dohody o všeobecných obchodných podmienkach k
zmluve o autoúvere predčasne ukončil zmluvný vzťah ku dňu 25. 06. 2007 a vyzval žalovaného k
vráteniu predmetu leasingu. Žalobca zároveň poveril zmluvného partnera - A. Y.- vyhľadaním nájomcu,
doručením výpovede, inkasovaním dlžných splátok kúpnej ceny a vyhľadaním a odobratím predmetu
leasingu. Zo záverečnej správy k inkasnému prípadu vyplýva, že žalovaný svoj záväzok neuhradil a

došlo k odobratiu predmetu financovania a následne bol predmet financovania žalobcom predaný. Dňa
30. 09. 2008 žalobca vypracoval finančné vyrovnanie Zmluvy o autoúvere č. LZK/05/10009, v ktorom
si uplatnil nároky, a to ostatné náklady - parkovné v sume 94,62 Eur, dlžné splátky vo výške 1 094,90
Eur, ostatné náklady - nákladyna odobratie predmetu zmluvy v sume 408,29 Eur, doplatok úveru vo výške 3 599,62 Eur, zmluvnú
pokutu podľa DVPL vo výške 215,33 Eur, ostatné náklady- parkovné 68,55 Eur, prepravu predmetu
zmluvy vo výške 358,23 Eur, poplatky spojené s úkonmi na dopravnom inšpektoráte v sume 71,10 Eur,

vypracovanie znaleckého posudku 2x po 79,- Eur, finančné náklady vo výške 406,35 Eur, náklady na
opravu predmetu zmluvy v sume 39,50 Eur a náklady spojené s predajom predmetu leasingu vo výške
170,64 Eur. Z predmetných nákladov odpočítal čiastky v prospech nájomcu (žalovaný), a to predajnú
cenu tretej osobe
vo výške 1 338,91 Eur. Žalobca si v zmysle tohto finančného vyrovnania neuplatnil nárok

na zaplatenie finančných nákladov vo výške 406,35 Eur, keďže tieto boli už započítané v doplatku
úveru a v dlžných splátkach a tieto boli uvedené vo finančnom vyrovnaní len nedopatrením. V zmysle
tohto finančného vyrovnania potom zostal nárok žalobcu na istinu vo výške 4 939,87 Eur, ktorú
žalovaný nehradil. Predmetné finančné vyrovnanie bolo vyhotovené dňa 30. 09. 2008 so splatnosťou
14 dní, z ktoré ho nárok si následne žalobca uplatňoval prostredníctvom tejto žaloby spolu i s
nárokom na úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne z dlžnej istiny od 15. 10. 2008 do zaplatenia

ako i náhradu trov konania. K žalobnému návrhu žalobca pripojil žiadosť o financovanie formou
finančného leasingu, zmluvu o autoúvere z 02. 08. 2005, splátkový kalendár, dohodu o všeobecných
podmienkach leasingu, protokol o prevzatí predmetu finančného leasingu, výpoveď leasingovej zmluvy,
plnomocenstvo, záverečnú správu poverenej agentúry, faktúry, prehľad zmluvnej pokuty, finančné
vyrovnanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy s doručenkou.

V skrátenom konaní tunajší súd vydal platobný rozkaz, č. k. 64Rob 226/2012-110
zo dňa 28. 06. 2012, proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odpor prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. V odpore sa žalovaný vyjadril k jednotlivým položkám uplatňovaným v zmysle
finančného vyrovnania, zároveň sa vyjadril aj k nedostatočným dokladom predloženým zo strany

žalobcu, ohľadne určitých nárokov uvedených v tomto vyjadrení vzniesol i námietku premlčania,
prípadne, že nároky (z titulu vypracovania znaleckých posudkov) uplatnil duplicitne, respektíve
nepreukázal výkony, ktoré považoval za svoj náklad. V závere vyjadrenia poukázal, že finančné
vyrovnanie vypracované žalobcom bolo doručené žalovanému dňa 29. 10. 2008, a to s poukazom na
uplatnený nárok zo strany žalobcu- na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil v žalobnom návrhu aj za

obdobie, v ktorom žalovanému nebolo ešte doručené predmetné finančné vyrovnanie.

Účastníci sa následne na pojednávaniach vo veci samej vyjadrovali k jednotlivým položkám finančného
vyrovnania, vzhľadom na k nim vznesené námietky žalovanou stranou, pričom k námietke premlčania
žalobca poukázal na Dohodu o všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o autoúvere článok

XI. bod 11.7, kde dlžník svojim podpisom prehlásil,“ že v súlade s ustanovením § 401 Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov, predlžuje premlčaciu dobu všetkých práv vzniknutých veriteľovi
voči nemu
zo zmluvy o úvere na dobu 10 rokov od okamihu, kedy začína táto doba bežať. Takéto prehlásenie sa
vzťahuje aj na práva vzniknuté odstúpením od zmluvy.“ V zmysle § 401 Obchodného zákonníka, strana,

voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a
to aj opakovane, pričom celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala
plynúť. Takéto vyhlásenie je možné urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Vzhľadom na
tieto ustanovenia mal žalobca za to, že žiaden z uplatnených nárokov žalobcu vyjadrených vo finančnom
vyúčtovaní nie je premlčaný. Predmetnú dohodu o všeobecných obchodných podmienkach žalovaný

potvrdil svojim podpisom pri uzatváraní zmluvy o autoúvere. Žalovaný v písomných podaniach ako i
vo svojich vyjadreniach pred súdom poukázal na neplatnosť ustanovenia článku XI. ods. 11.7 dohody
o všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere, nakoľko toto ustanovenie ako aj ostatné
ustanovenia tejto listiny sa vymyká rámcu dojednaní štandardnej úverovej zmluvy, lebo práva veriteľa
vyplývajúce z tejto listiny sú v hrubom nepomere s právami žalovaného. Túto dohodu preto požadoval

vyhodnotiť súdom aj ako úkon v rozpore s poctivým obchodným stykom. Toto odôvodňoval tým, že
predmetná dohoda je klasickým príkladom porušenia princípu zmluvnej slobody a právnej istoty, keď
žalovaný nemal možnosť vo svojom zmluvnom postavení dlžníka ovplyvniť obsah týchto podmienok
a takéto konanie žalobcu je možné kvalifikovať ako rozporné so zásadami poctivého obchodného
styku v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Na základe týchto skutočností preto žiadal

žalobcu voči nemu zamietnuť. V podaní doručenom súdu dňa 26. 06. 2013 žalovaný tiež poukázal
k vznesenej námietke premlčania, že podľa neho nie je právne prípustné, aby sa žalovaný vzdal
oprávnenia vzniesť námietku premlčania vopred, teda ešte skôr, než vôbec mohol vedieť, respektíve
predpokladať existenciu respektíve neexistenciu pohľadávky žalobcu. Takýto úkon je podľa žalovanéhov rozpore so samotným účelom inštitútu premlčania, ale i so všeobecnou zásadou Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej sa nemožno vzdať takých práv, ktoré môžu vzniknúť len v budúcnosti (§
574 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a teda ho treba považovať za neplatný právny úkon podľa §

39 Občianskeho zákonníka. Ohľadne neplatnosti predĺženia premlčania žalovaný poukázal, že zákon
pre platné predĺženie premlčacej doby vyžaduje aj určenie práva, na ktoré sa takáto zmena vzťahuje,
respektíve označenie určitého záväzku, na ktorý sa dané premlčanie bude vzťahovať. Bod 11.7 dohody
o všeobecných obchodných podmienkach signalizuje len neurčitý okruh- všetkých práv vzniknutých
veriteľovi voči dlžníkovi zo zmluvy o úvere - a pre takéto univerzálne označenie porušujúce zásady

poctivého obchodného styku a narúšajúce vyváženosť práv zmluvných strán je možné považovať
uvedené ustanovenie za neplatné. Potom zmluva o autoúvere, ako i dohoda o všeobecných obchodných
podmienkach porušujú zásadu ekvivalencie zmluvných plnení, v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby plnenie
a zaň poskytnuté protiplnenie boli z hľadiska svojej hodnoty vyvážené. V tomto smere poukázala i na
článok VII. bod 7.4 dohody o všeobecných obchodných podmienkach, kde si žalobca v zmysle tohto
článku uplatnil vynaložené náklady- fakturované odmeny jeho zmluvných partnerov. Ak v zmysle tohto

zmluvného dojednania mal dlžník uhradiť náklady v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, teda komplex
rôznych vynaložených súm žalobcom, nemôže predsa z toho vyplývať, že žalovaný alebo dlžník sa
zaväzuje zaplatiť akúkoľvek sumu predstavujúcu refakturáciu peňažných plnení, ktoré žalobca vynaložil.
Ani tento výklad nezachováva zásadu rovnosti zmluvných strán a z dôvodu neurčitosti je potrebné
považovať toto ustanovenie za neplatné.

K takto vzneseným námietkam žalobca na pojednávaní uskutočnenom dňa
26.09.2013uviedol,žedohodaopredĺženípremlčacejdobyjepodľanehovsúladesustanovením§401
Obchodného zákonníka. Zmluva o autoúvere bola uzavretá medzi podnikateľskými subjektmi, predmet
leasingu podľa leasingovej zmluvy bol poskytnutý žalovanému v rámci jeho predmetu podnikania a

ustanovenie § 401 Obchodného zákonníka preto dáva možnosť žalobcovi zmeniť dĺžku premlčacej
doby zo strany povinného a má charakter zabezpečenia pohľadávky vzhľadom na to, že pozícia
veriteľa nebude ohrozená následným uplynutím premlčacej doby. Z tohto dôvodu žalobca uviedol, že
takáto dohoda bola prípustná v zmysle právnych predpisov, žalovaný bol oboznámený so všeobecnými
obchodnými podmienkami leasingu, podpísal ich a nijakým spôsobom ich nerozporoval. Z tohto dôvodu

došlo k predĺženiu plynutiu premlčacej doby ku všetkým záväzkom, ktoré žalovaný voči žalobcovi mal.
Bližšie sa k tejto skutočnosti vyjadril i vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 15. 11. 2013,
v ktorom poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 02. 2013 sp. zn. 15Co
134/2012 v prípade, žeby mal súd za to, že jedná sa o spotrebiteľský vzťah. Žalovaná strana na uvedené
vyjadrenie reagovala podaním doručeným súdu dňa 23. 01. 2014, v ktorom poukázala, že aj keď sa

jedná o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, ktorá je zaradená ako absolútne obchody, táto
skutočnosť nevylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, vrátane
§ 52 až § 54 dotýkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Či určitá zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy sa
posudzuje podľa iných kritérií než podľa akých Obchodný zákonník rozlišuje záväzkové vzťahy, pričom
spotrebiteľskázmluvaniejesamostatnýmtypomzmluvy,alejednásaodruhzmluvy,prektorúObčiansky

zákonník ako i iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť - tzv. neprijateľné podmienky. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv
tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Označenie
zmluvy ako zmluvy o úvere nie je prekážkou na aplikáciu týchto ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, a to vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR 3Cdo 395/2012). Zároveň žalovaný poukázal, že podľa § 401 Obchodného
zákonníka je zrejmé, že premlčaciu dobu možno predĺžiť písomne, s vymedzením dĺžky predĺženej
premlčacej doby a s určením práva,
na ktoré sa takáto zmena vzťahuje, t. j. s určením určitého záväzku, na ktorý sa bude dané premlčanie
vzťahovať. Z predmetnej dohody o všeobecných obchodných podmienkach vyplýva, že dlžník predlžuje

premlčaciu dobu všetkých práv vzniknutých veriteľovi voči nemu zo zmluvy o úvere na dobu 10 rokov od
okamihu, kedy začína táto doba bežať. Takého prehlásenie sa vzťahuje i na práva vzniknuté odstúpením
od zmluvy o úvere. Predmetné vyhlásenie žalovaného sa teda vzťahuje na neurčitý okruh- všetkých
práv- vzniknutých veriteľovi voči dlžníkovi, a preto nie je možné v zmysle uvedeného považovať takého
univerzálne označenie porušujúce zásady poctivého obchodného styku a narúšajúce vyváženosť práv

zmluvných strán za platné. V tejto súvislosti zároveň poukázala, že predmetné osobné motorové vozidlo
žalovaný využíval výlučne na súkromné účely, o čom predložila i jeho čestné prehlásenie. Rovnako
poukázala ako už v predošlých vyjadreniach na vzdanie sa nároku žalovaného v dohode o všeobecnýchpodmienkachvzniesťnámietkupremlčaniavopred,ktorýúkonjevrozporesosamotnýmúčelominštitútu
premlčania ako i
so všeobecnou zásadou Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej sa nemožno vzdať takých práv, ktoré

môžu vzniknúť len v budúcnosti. Ohľadne svojich tvrdení, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi
účastníkmi konania poukázala na ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka i na § 2 písm. a)
Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
na základe ktorých mala za to, že všetky záväzky, ktoré žalovanému nevznikli v súvislosti s predmetom
jeho podnikania, by mali byť subsumuované pod ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. V závere

poukázala i na vykladacie pravidlá obsiahnuté v Obchodnom zákonníku v § 266 ods. 5, v zmysle
ktorých sa má pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
ktoré sa spravujú týmto zákonom použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Aj keď žalovaný
uzavrel zmluvu ako fyzická osoba- podnikateľ, nemá to vplyv na to, že predmetné motorové vozidlo
bolo používané pre osobnú potrebu, respektíve potrebu jeho príslušníkov a teda je potrebné na uvedený
vzťah prihliadať ako na vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom, keďže žalovaný pri uzatváraní a

plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Z tohto dôvodu sa na premlčanie a plynutie premlčacej doby vzťahujú ustanovenia
§ 101 Občianskeho zákonníka, kde je daná trojročná premlčacia doba a jej uplynutie sa viaže na
deň, kedy sa právo respektíve pohľadávka žalobcu mohla vykonať prvý raz, t. j. mohla byť uplatnená
cestou súdu. Vzhľadom na uplynutie tejto lehoty potom opätovne vzniesla námietku premlčania ohľadne

všetkých žalobcom uplatnených nárokov v zmysle finančného vyúčtovania a žiadala žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

Žalobca v podaní doručenom súdu 03. 03. 2014 súdu uviedol skutočnosti, pre ktoré mal za to, že
vznesená námietka žalovaným je nedôvodná. Predovšetkým poukázal, že žalobca poskytol žalovanému

úver ako podnikateľovi na účel jeho podnikateľskej činnosti, čo vyplýva i z označenia žalovaného v
predmetnejzmluve,vopačnomprípadebysnímpredmetnúzmluvuneuzatvoril.Poukázalnanovelizáciu
Občianskeho zákonníka
č. 568/2007 Z. z. účinnú od 01. 01. 2008, pričom po zavedení novej právnej úpravy zákonodarca s
ohľadom na predtým vzniknuté právne vzťahy a nároky z týchto vzťahov odkázal na doterajšie predpisy,

pričom ustanovenie § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka
v danom období nepočítal so zmluvou o úvere ako so spotrebiteľskou zmluvou. Táto skutočnosť bola
premietnutá do Občianskeho zákonníka až od 01. 01. 2008. Z tohto dôvodu je potrené posudzovať
uvedený právny vzťah len podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V súvislosti s preukázaním
spotrebiteľského vzťahu žiadal túto skutočnosť preukázať žalovaným. Ten svoje tvrdenia preukazoval

predložením daňových priznaní žalovaného za roky 2005 a 2006, z ktorých vyplýva, že predmetné
motorové vozidlo nie je majetkom žalovaného ako podnikateľa, t. j. nebolo zaradené do jeho majetku,
z ktorého dôkazu malo vyplývať, že žalovaný predmet financovania používal na osobné účely. Ďalej
poukázal žalovaný i na jeho čestné vyhlásenie, ako i vyjadrenie Daňového úradu Banská Bystrica
z 09. 07. 2014, z ktorého vyplýva, že daňové priznanie za predmet financovania k daní z motorových

vozidiel z roku 2005, 2006 a 2007 žalovaným ako podnikateľom podané nebolo. Na pojednávaní
uskutočnenom dňa 23. 10. 2014 žalovaný doplnil svoje tvrdenie o spotrebiteľskom vzťahu i odkazom na
Zákon č. 258/2001, ktorý bol platný v čase uzavretia zmluvy o autoúvere, ktorý zahŕňa aj úver poskytnutý
medziúčastníkmikonaniavzmyslezmluvy,ktorýbolvtomtočaseplatnýakoibolplatnýZákonoochrane
spotrebiteľa

č. 634/1992 Zb., ktorý predpokladá uzatváranie zmlúv spotrebiteľmi aj podľa Obchodného zákonníka.
Na základe týchto zákonov takisto považovala žalovaná strana uzavretú zmluvu účastníkmi konania
za spotrebiteľskú a žiadala vznesenej námietke premlčania vyhovieť a žalobu zamietnuť. Poukázal, že
žalobca pri tom žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný používal predmetné motorové vozidlo
v zmysle zmluvy na podnikateľské účely tak, ako to vyplýva zo záhlavia tejto zmluvy, že ide o

typové označenie zmluvy ako zmluvy podľa § 269 Obchodného zákonníka, a to vzhľadom na tvrdenia
žalovaného o tom, že tento vzťah nespadá pod zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka.
Žalovanýakotakýnemalmožnosťovplyvniťobsahzmluvy,tátobolavopredpripravenázostranyžalobcu
aj napriek tomu, že mala táto spadať pod režim Občianskeho zákonníka ako zmluva spotrebiteľská.
Žalovaný tieto tvrdenia doplnil i tým, že v čase uzatvárania zmluvy vzhľadom k tomu, že bol podnikateľ

nebolo možné uzatvoriť uvedenú zmluvu ako podnikateľ na súkromné účely. Potvrdil však súdu, že
uvedené motorové vozidlo kúpil na osobné účely, motorové vozidlo nie je vedené v majetku žalovaného
ako podnikateľa. Výdavky spojené s motorovým vozidlom neboli uplatňované vo firme ako náklady
podnikateľa. Keďže účastníci konania ohľadne vznesenej námietky premlčania nemali ďalšie návrhyna doplnenie dokazovania, súd vzhľadom na vykonané dokazovanie ohľadne tejto skutočnosti ako i
ohľadne uplatneného nároku rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že táto časť zákona upravuje záväzkové
vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

V zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú

bezohľadunapovahuúčastníkovzáväzkovévzťahyzozmluvyopredajipodnikualebojehočasti,zmluvy
o úvere, zmluvy o kontrolnej činnosti...

V zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 03. 2006, spotrebiteľskými
zmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévoVIIIčastitohtozákona
a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú

na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

V zmysle ustanovenia § 23a Zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1a Zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa
službyprepriamuosobnúspotrebufyzickýchosôb,najmäpresebaaprepríslušníkovsvojejdomácnosti.

V zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 Zákona č. 634/1992 Zb. predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými
mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálkyuznávanejpripredajivýrobkuaposkytovaníslužby,môžeprivodiťujmuúčastníkoviobchodného
vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, a pri ktorom sa využíva najmä omyl,

lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

V zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do peňažnej sumy, a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

V zmysle ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak,
je premlčacia doba 4 roky.

V zmysle ustanovenia § 401 Obchodného zákonníka strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže

písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane, celková premlčacia
doba nesmie byť dlhšie ako 10 rokov od doby, keď začala
po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.

V zmysle ustanovenia § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo

na plnenie povinností druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná
osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

V zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.V zmysle ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, pri pochybnostiach o obsahu právnych
vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý

je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z vykonaného dokazovania vykonaného súdom, a to výsluchmi účastníkov konania, písomnými
vyjadreniami účastníkov konania ako i listinami, ktoré predložili do súdneho spisu, mal tunajší súd za
preukázané, že nárok žalobcu nie je dôvodný z titulu vznesenej námietky premlčania žalovaným. Z tohto

dôvodu súd žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodňuje nasledovne:

Žalovaný pred uzavretím Zmluvy o autoúvere č. LZK/05/10009 uzatvoril kúpnu zmluvu KZK/05/10009,
ktorej predmetom bola kúpa ojazdeného osobného automobilu S. Y. X,X Y. M., rok výroby 1999, farba
tmavomodrá metalíza, ktorú uzatvoril žalovaný so spoločnosťou Harmanecké papiere, a .s., Harmanec,
prostredníctvom sprostredkovateľa H. F. - C., X. R. XX, L. L.. Účastníkom tejto zmluvy bola i financujúca

spoločnosť KOFIS LEASING, a.s. (žalobca) so sídlom v Bratislave, ktorá mala uhradiť zvyšnú časť
kúpnej ceny, ktorú neuhradil žalovaný. Svedčí o tom písomne uzavretá žiadosť o kúpu motorového
vozidla na úver, kúpna zmluva z 08. 02. 2005. Následne žalobca ako poskytovateľ finančného leasingu
na nové respektíve ojazdené motorové vozidlá uzatvoril so žalovaným rovnako dňa 02. 08. 2005
písomne Zmluvu o autoúvere

č. LZK/05/10009, ktorej predmetom bolo poskytnutie účelovo viazaného úveru na kúpu vyššie
citovaného ojazdeného osobného automobilu. V zmysle článku III. zmluvy o autoúvere sa žalobca
zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 210 000,- Sk, ktorú sumu žalovaný mal vrátiť počas
30 mesiacov v mesačných splátkach po 10 995,- Sk, ktoré zahrňovali i havarijné poistenie. V článku
VIII. si účastníci dohodli, že prílohou a neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o autoúvere je i Dohoda o

všeobecných obchodných podmienkach, ktorá podrobnejšie upravuje práva a povinnosti zmluvných
strán, ktorú žalovaný takisto svojim podpisom potvrdil, ako i protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu
financovania. Predmetnú zmluvu o autoúvere účastníci uzavreli v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka s primeraním použitím § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a § 553 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka.

V zmysle ustanovenia § 261 odd. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na zmluvu o autoúvere sa vzťahujú
ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu.
Z tohto dôvodu mal súd za preukázané, že v danom prípade vzhľadom na vykonané dokazovanie
nebolo rozhodujúcou skutočnosťou, či bol žalovaný označený v zmluve o autoúvere ako fyzická osoba

podnikateľ, respektíve ako fyzická osoba občan. Žalovaný však v konaní tvrdil, že uvedenú zmluvu
vzhľadom na jeho status podnikateľa nemohol uzavrieť ako fyzická osoba občan, ale len ako podnikateľ
aj napriek tomu, že pri vzniku uvedeného záväzkového vzťahu bolo zrejmé s prihliadnutím na všetky
okolnosti, že sa nebude týkať jeho podnikateľskej činnosti. Túto skutočnosť preukazoval predložením
čestného prehlásenia, v ktorom vyhlásil, že predmet financovania používal len na súkromné účely alebo

potreby svojej rodiny, pričom vozidlo nikdy nemal prihlásené do podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával
pod obchodným menom Ivan Kucian- GVIGO, IČO: 31 061 478 s miestom podnikania Sásovská cesta
36, Banská Bystrica. Ohľadne svojich tvrdení a prehlásenia predložil súdu i daňové priznanie k dani z
príjmov fyzickej osoby za rok 2005, 2006, z ktorých je zrejmé, že pri záväzkoch tohto podnikateľa nie sú
uplatnené položky v súvislosti s uzavretou zmluvou o autoúvere. Rovnako Daňový úrad Banská Bystrica

dňa 09. 07. 2014 na základe žiadosti žalovaného vydal potvrdenie, že uvedený daňový subjekt nepodal
v zmysle § 15 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, elektronickými prostriedkami daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za
zdaňovacie obdobie rokov 2005, 2006, 2007
na Daňový úrad Banská Bystrica, ktorými listinnými dôkazmi žalovaný preukazoval svoje tvrdenia.

Na základe nich mal za to, že uvedenú zmluvu uzatvoril ako spotrebiteľ, a preto uvedený vzťah
sa má posudzovať podľa predpisov spotrebiteľského práva (Občiansky zákonníka, Zákon o ochrane
spotrebiteľa), ktoré ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí uvedený záväzkový vzťah
obsahovať, a ktoré v nej nesmú byť uvedené, tzv. neprijateľné podmienky. Označenie zmluvy o úvere
pritom nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, respektíve zákonov o ochrane spotrebiteľa. V prípade preukázania tejto skutočnosti mal
potom za to, že v konaní vzniesol voči uplatnenému nároku žalobcom dôvodne námietku premlčania,
ktorú vzniesol z dôvodu, že za neplatné považoval ustanovenie článku XI. bod 11.7 dohody o
všeobecných obchodných podmienkach v zmluve o úvere č. LZK/05/10009. Obsahom týchto ustanoveníčlánku dohody o všeobecných obchodných podmienkach dlžník podpisom zmluvy o úvere prehlásil
v súlade s ustanovením § 401 Zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, že predlžuje
premlčaciu dobu všetkých práv vzniknutých veriteľovi voči nemu zo zmluvy o úvere na 10 rokov

od okamihu, kedy začína táto doba bežať. Takéto prehlásenie sa vzťahuje i na práva vzniknuté
odstúpením od zmluvy o úvere. Predmetné ustanovenie považoval za neplatné nielen z dôvodu
porušenia zásady ekvivalencie zmluvných plnení, keďže uvedené listinné dôkazy - zmluva o autoúvere
v spojitosti s dohodou o všeobecných podmienkach k zmluve o úvere sa vymykajú rámcu dojednaní
štandardnejúverovejzmluvyaprávažalobcuvyplývajúceztýchtolistínsúvhrubomnepomeresprávami

žalovaného, ale to je i v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V konaní žalovaný takisto
poukázal na neurčitosť okruhu práv vzniknutých veriteľovi voči dlžníkovi
zo zmluvy o úvere, na ktoré sa mal vzťahovať predmetný článok XI. bod 11.7 dohody o všeobecných
obchodných podmienkach k zmluve, ktoré takisto narúšali vyváženosť práv zmluvných strán, pričom
mal za to, že nie je právne prípustné, najmä v spotrebiteľskom práve, aby sa žalovaný vzdal oprávnenia
vzniesť námietku premlčania vopred, než vôbec mohol vedieť alebo predpokladať existenciu, respektíve

neexistenciu pohľadávky žalobcu. Takýto úkon alebo dojednanie je v rozpore so samotným účelom
inštitútu premlčania, ako i
so všeobecnou zásadou Občianskeho zákonníka podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého sa nemožno vzdať takých práv, ktoré môžu vzniknúť len v budúcnosti. Z tohto
dôvodu treba považovať uvedené dojednanie za neplatné. K predmetným listinným dôkazom poukázal,

že žalovaný nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, žalobca zmluvy obdobného typu uzatváral
vo viacerých prípadoch, žalovaný predmetné motorové vozidlo používal len pre osobnú potrebu a
potrebu príslušníkov svojej domácnosti. Potom v prípade i začatia exekučného konania, kde by bol
žalovaný povinným, postihla by exekúcia i majetok príslušníkov jeho domácnosti, je potom potrebné
na ustanovenia zmluvy o autoúvere a dohody o všeobecných obchodných podmienkach aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď táto zmluva v súlade s ustanovením § 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka sa má riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Potom pri
pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú
týmto zákonom sa má použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V danom prípade mal za to, že
je potrené aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na premlčaciu lehotu, ktorá je v zmysle § 101

Občianskeho zákonníka 3 ročná a jej plynutie sa viaže na deň, kedy sa právo, respektíve pohľadávka
žalobcu mohla vykonať po prvý raz, respektíve mohla byť uplatnená súdnou cestou. Žalobca pritom
tvrdil, že na základe ustanovenia článku VII. bod 7.2 psím. b) a f) dohody o všeobecných obchodných
podmienkach predčasne ukončil zmluvný vzťah
so žalovaným ku dňu 25. 06. 2007 a zároveň vyzval žalovaného k vráteniu predmetu leasingu. Ku dňu

30. 09. 2008 žalobca vypracoval finančné vyrovnanie zmluvy o autoúvere
č. LZK/05/10009, ktoré podľa tvrdenia žalovaného mu bolo doručené až dňom 29. 10. 2008. V
zmysle tohto finančného vyúčtovania bol povinný svoje záväzky žalovaný vyrovnať v lehote 14 dní, čo
podľa tvrdenia žalobcu žalovaný neučinil. Žalobca sa preto žalobným návrhom doručeným súdu dňa
30. 05. 2012 domáhal svojich nárokov v zmysle finančného vyúčtovania vypracovaného žalobcom a

doručeného žalovanému, v ktorom bola stanovená lehota 14 dní na úhradu. Po jej uplynutí si žalobca
uplatnil aj nárok na úrok z omeškania
a za prvý deň, kedy mohol uplatniť svoj nárok žalobca voči žalovanému na súde, je deň
15. 10. 2008. V prípade tvrdenej trojročnej premlčacej lehoty žalovaným, táto uplynula dňom 15. 10.
2011, pričom žalobca podal žalobný návrh na tunajší súd až dňom 30. 05. 2012.

Žalobca sa v konaní s tvrdeniami žalovaného ohľadne povahy záväzkového vzťahu ako aj dĺžky
premlčacej lehoty nestotožnil, keďže úver bol zo strany žalobcu poskytnutý žalovanému ako
podnikateľovi na účel jeho podnikateľskej činnosti, pričom žalovaný bol ako podnikateľský subjekt
v zmluve o autoúvere aj takto označený. Žalobca mal a má za to, že úver bol poskytovaný

podnikateľskému subjektu na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti tak, ako to žalovaný uviedol pri
uzatváraní zmluvy o autoúvere, v opačnom prípade by bol úver žalovanému neposkytol. Žalobca ďalej
uviedol, že v zmysle prechodných ustanovení § 879j Zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým bol novelizovaný
Občiansky zákonník, sa vznik právnych vzťahov pred 01. 01. 2008 ako aj nároky z nich vzniknuté pred
01. 01. 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov, t. j. podľa Občianskeho zákonníka platného a

účinného pred 01. 01. 2008.

V zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v deň uzatvorenia
zmluvného vzťahu medzi účastníkmi vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva odielo alebo iné odplatné zmluvy upravené vo VIII časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripravovaného návrhu na uzavretie zmluvy. Z uvedeného

ustanovenia taxatívne vyplýva skupina zmlúv, ktoré možno považovať za spotrebiteľské zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka, pričom je zrejmé, že všetky zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka
sa stali spotrebiteľskými zmluvami až s účinnosťou ku dňu 01. 01. 2008, teda dávno potom, ako bol
uzatvorený zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania a dávno potom, ako žalobca
od zmluvy o autoúvere odstúpil. Podľa tvrdenia žalobcu mu teda vznikol nárok

na uplatňovanie nárokov zo zmluvy o autoúvere podľa Obchodného zákonníka a nie je možné na tento
vzťah aplikovať § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Potom v súlade s ustanovením článku
XI. bod 11.7 dohody o všeobecných podmienkach v zmluve o autoúvere, v súlade s ustanovením § 401
Obchodného zákonníka žalovaný predĺžil premlčaciu dobu všetkých práv na 10 rokov, z ktorého dôvodu
považoval námietku premlčania žalovaného za nedôvodnú a žiadal žalobe vyhovieť.

Súd vzhľadom na vyššie prezentované právne závery účastníkov konania mal za preukázané, že
námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná. Súd túto skutočnosť odôvodňuje tým, že v
konaní mal za preukázané tvrdenia žalovaného o tom, že predmetnú zmluvu o autoúvere ako i dohodu
o všeobecných podmienkach k zmluve o úvere uzatvoril žalovaný ako spotrebiteľ, ktoré tvrdenie
mal súd preukázané z čestného prehlásenia žalovaného ako i z predložených listinných dôkazov

(daňové priznanie za roky 2005, 2006 ako i vyjadrenie Daňového úradu Banská Bystrica). Žalobca v
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal okrem označenia žalovaného v záhlaví zmluvy, že predmet
financovania zakúpil žalovaný ako podnikateľ pre svoje podnikateľské účely. Tieto tvrdenia žalobcu súd
považoval za nedostačujúce na preukázanie tejto skutočnosti, a to i v spojitosti s ustanovením § 23a
Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý platil v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi

účastníkmikonania,vzmyslektoréhospotrebiteľskýmizmluvamisúzmluvyuzavretépodľaObčianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorým charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobomneovplyvňuje.Žalovanývkonanítvrdil,žezmluvaoautoúverevrátanedohodyovšeobecných
obchodných podmienkach, ktorá sa stala nedeliteľnou súčasťou zmluvy o autoúvere sa vymyká rámcu

dojednaní štandardnej úverovej zmluvy, keďže práva žalobcu vyplývajúce z týchto listín sú v hrubom
nepomere s právami žalovaného. Dohodu o všeobecných podmienkach v zmluve o úvere, ktorá sa stala
následne nedeliteľnou súčasťou zmluvy uzatváral žalobca vo viacerých prípadoch, pričom žalovaný ako
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. V opačnom prípade tak, ako už
žalobca uviedol vo svojom vyjadrení, by zmluvný vzťah

so žalovaným neuzatvoril. I § 2 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Z. z. ustanovuje, kto
je spotrebiteľom a z ktorého vyplýva, že ním je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa
službyprepriamuosobnúspotrebufyzickýchosôb,najmäpresebaaprepríslušníkovsvojejdomácnosti.
V odseku 2 tohto ustanovenia sa takisto uvádza, že spotrebiteľ môže byť i právnická osoba a práve
z týchto ustanovení zákona je zrejmé, že poskytnutá služba žalobcom žalovanému bola vzhľadom na

vyššie uvedené poskytnutá
pre osobnú potrebu ako fyzickej osobe, respektíve pre jeho príslušníkov domácnosti, a preto je potrebné
uvedený vzťah posudzovať ako vzťah spotrebiteľa a predávajúceho podnikateľa (dodávateľ). V tomto
zmluvnom vzťahu žalobca ako predávajúci nesmel konať v rozpore s dobrými mravmi, tak ako to
vymedzuje ustanovenie § 6 ods. 3 písm. a), b). Porušenie ustanovenia § 6 tunajší súd videl v obsahu

ustanovenia článku XI. bod 11.7, ktorého obsah žalovaný nemohol ovplyvniť, a v ktorom dlžník prehlásil
podpisom zmluvy o úvere, že v súlade s ustanoveniami § 401 Obchodného zákonníka predlžuje
premlčaciu dobu všetkých práv vzniknutých veriteľovi voči nemu zo zmluvy o úvere na dobu 10 rokov od
okamihu, kedy začína táto doba bežať, inak by žalobca s ním zmluvu neuzatvoril.. Takéto prehlásenie
sa vzťahuje i na práva vzniknuté odstúpením od zmluvy o úvere. Týmto dojednaním žalobca dosiahol

výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušil zmluvnú slobodu účastníkov zmluvného vzťahu. Na túto
skutočnosť poukázal i žalovaný vo svojich vyjadreniach ohľadne neurčitosti okruhu práv, na ktoré sa má
vťahovať predĺžená premlčacia doba, ako i týmto ustanovením sa následne dlžník vzdal práva namietať
premlčanie i u práv, ktoré mali vzniknúť len v budúcnosti. Súd vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti
potom považoval uvedené dojednanie v článku XI. bod 11. 07. dohody o všeobecných obchodných

podmienkach k zmluve o úvere č. LZK/05/10009 uzatvorenej deň 02. 08. 2005 za neplatné dojednanie
v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. O spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu
uzatvoreného účastníkmi konania svedčí i zákon platný v čase uzavretia tohto vzťahu o spotrebiteľskom
úvere č. 258/2001, ktorý v sebe subsumuje aj úver poskytnutý medzi účastníkmi konania, konkrétneustanovenie § 2 písm. b), kde sa na účely tohto zákona rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Z ustanovenia
§ 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, respektíve z ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. V danom prípade pre spotrebiteľa v danom vzťahu
so žalobcom je priaznivejší výklad o trvaní premlčacej lehoty v zmysle ustanovení Občianskeho

zákonníka, ktorý stanovuje 3 ročnú premlčaciu lehotu, ktorej uplynutie žalovaný v konaní namietal a
v ktorej lehote žalobca neuplatnil svoje právo súdnou cestou. Tak ako už súd vyššie citoval, uvedená
premlčacia lehota potom podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka uplynula dňom 15. 10. 2011,
žalobca podal žalobný návrh na tunajší súd dňa 30. 05. 2012 , pričom žalovaný v konaní vzniesol voči
uplatnenému nároku námietku premlčania. Súd preto v súlade s ustanovením § 388 ods. 1 Obchodného
zákonníka uplatnený nárok žalobcovi z tohto dôvodu nepriznal a žalobu zamietol.

O trovách konania tunajší súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému,
ktorý mal plný úspech vo veci priznal nárok na náhradu trov konania, a to za zaplatený súdny poplatok
za odpor sumu 296,- Eur a trovy právneho zastúpenia žalovaného vo výške 3 432,60 Eur. Tieto
trovy pozostávajú z odmeny za úkony právneho zástupcu žalovaného učinené v súlade s Vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
(§ 10 ods. 1 a § 13a Vyhlášky): príprava a prevzatie zastúpenia dňa 28. 09. 2012 odmena 170,97 Eur
a režijný paušál 7,63 Eur, za úkon odpor zo dňa 04. 10. 2014 odmena 170,97 Eur a režijný paušál 7,63
Eur, za poradu s klientom dňa 30. 01. 2013 v trvaní dve a pol hodiny odmena 341,94 Eur a režijný paušál
7,63 Eur, za účasť na pojednávaní dňa 31. 01. 2013 odmena 170,97 Eur a režijný paušál 7,81 Eur,

porada s klientom dňa 03. 04. 2013 v trvaní jedna a pol hodiny odmena 170,97 Eur a režijný paušál
7,81 Eur, za úkon písomné podanie
zo dňa 04. 04. 2013 odmena 170,97 Eur a režijný paušál 7,81 Eur, za úkon porada s klientom dňa 15.
05. 2013 v trvaní dve hodiny odmena 341,94 Eur a režijný paušál 7,81 Eur, za účasť na pojednávaní
dňa 16. 05. 2013 odmena 170,97 Eur a režijný paušál 7,81 Eur, za úkon porada s klientom dňa 25. 06.

2013 v trvaní 50 minúť odmena 85,49 Eur a režijný paušál
7,81 Eur, za úkon písomné podanie dňa 26. 06. 2013 odmena 170,97 Eur a režijný paušál
7,81 Eur, za úkon porada s klientom dňa 25. 09. 2013 v trvaní jednej hodiny odmena
170,97 Eur a režijný paušál 7,81 Eur, za úkon účasť na pojednávaní dňa 26. 09. 2013 odmena 170,97
Eur a režijný paušál 7,81 Eur, za úkon porada s klientom dňa 20. 01. 2014 v trvaní dve hodiny desať

minút, odmena 341,94 Eur a režijný paušál 8,04 Eur, za úkon písomné podanie na súd dňa 21. 01. 2014
odmena 170,97 Eur a režijný paušál 8,04 Eur, za úkon porada s klientom dňa 05. 03. 2014 v trvaní jednej
hodiny odmena 170,97 Eur a režijný paušál
8,04 Eur, za účasť na pojednávaní dňa 06. 03. 2014, ktoré bolo odročené pred jeho otvorením odmena
42,74 Eur a režijný paušál 8,04 Eur, za úkon porada s klientom dňa 22. 10. 2014 v trvaní 45 minút

odmena 85,49Eurarežijnýpaušál8,04Eurazaúčasťnapojednávanídňa23.10.2014odmena170,97
Eur a režijný paušál 8,04 Eur. Tunajší súd právnej zástupkyni žalovaného nepriznal za úkon účasť na
pojednávaní dňa 06. 03. 2014 odmenu v celom rozsahu, vzhľadom na vyššie uvádzanú skutočnosť-
odročenie pojednávania pred jeho otvorením, ale len vo výške 1 odmeny za úkon v súlade s Vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. podľa § 13a ods. 4.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, a to v lehote 15 dní od doručenia písomného
vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo prostredníctvom Okresného súdu v Banskej Bystrici na Krajský súd
v Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, akej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
uvedenie rozhodnutia proti ktorému smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha a musí byť podpísané
a datované.Odvolanie možno odôvodniť len tým, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ak ten
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, ak účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ak
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát, ak súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, ak súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), ak
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak si povinný nesplní dobrovoľne povinnosť, ktorú mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z.