Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/2601/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211122
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: A.K. G., s.r.o.,
G.: XX XXX XXX, G. cesta XX, XXX XX W., zastúpený: JUDr. Ivana Zmeková, advokátka, Zámocká
30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo: XXXXXXX/X/
XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len
napadnuté rozhodnutie) podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o
správe daní) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým T. úrad
Bratislava (ďalej aj len správca dane) podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod l zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august XXXX v sume X XXX,XX

eura, potvrdil.

Daňový úrad W. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH alebo
daň) o výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/XXXXXX/
XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Kontrola bola zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o DPH). Správca dane zistil, že v
zdaňovacom období august XXXX žalobca porušil § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil

odpočítanie DPH bez predloženia hodnoverných dôkazov potvrdzujúcich dodávky služieb spoločnosťou
I.H.K. spol. s r.o. Následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil rozdiel dane
za zdaňovacie obdobie august XXXX v sume X XXX,XX eura.

Od 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a podľa
prechodnéhoustanovenia §165ods.2tohtozákona,daňovékonaniazačatéaprávoplatneneukončené
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (podľa zákona č. 511/1992 Zb.).

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola začatá za účinnosti
zákona č. 511/1992 Zb.
Faktúrou č. G. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX fakturovala spoločnosť I.H.K. spol. s r.o., XXX XX P. XXX,
G.: XX XXX XXX, žalobcovi koordináciu a technické zabezpečenie inštalácií chello (XXX ks) a kontrolutechnického zabezpečenia inštalácií E. C. W., S., W. W., A., F., A. N. (XXX ks) v celkovej sume X XXX,XX
eura, z toho daň vo výške X XXX,XX eura.

Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že fakturované
služby, z ktorých bola odpočítaná daň, boli aj skutočne dodané.

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Opísal obsah napadnutého
rozhodnutia, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom zistenie skutkového stavu je nepostačujúce. Žalovaný

prekročil rámec dôkaznej povinnosti, ktorú na žalobcu neoprávnene prenáša a vytýka mu nedostatky,
ktoréžalobcanevedelovplyvniť.Žalovanýnedoplnilkontrolnézisteniasprávcudane,čímkonalvrozpore
s § 48 ods. 2 zákona o správe daní a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu, čím porušil §
48 ods. 6 zákona o správe daní.

Vyslovil názor, že bola splnená či už vecná podmienka (dodanie služieb) ako aj formálna podmienka
(relevantná faktúra) a preto správca dane nemôže odoprieť zdaniteľnej osobe právo na odpočet dane.
Jediný dôvod pre nepriznanie odpočtu by mohlo byť, ak by zdaniteľná osoba mala alebo musela mať
vedomosť o tom, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo
strany dodávateľa.

Správca dane porušil daňové zásady v zmysle § 2 ods. 1,3,6 zákona o správe daní. K odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia uviedol, že tvrdenie, že žalobca nepreukázal dodávky tovarov a služieb
neobstojí. Žalobca predložil všetky účtovné doklady, vyjadril sa ku všetkým faktúram a tvrdil, že k
dodaniu tovarov a služieb došlo. Tiež predložil čestné vyhlásenie konateľa spoločnosti I.H.K. spol.

s r.o. Pokiaľ ide o údajné nekonkrétnosti na faktúrach, tieto vystavovali jeho zmluvní partneri -
subdodávatelia a teda ich obsah nemohol ovplyvniť. Navyše to, že by mali byť faktúry nekonkrétne,
sa spomína až v napadnutom rozhodnutí, takže došlo k porušeniu jeho procesných práv. Tvrdil, že
dodávky tovarov a služieb, ktoré boli predmetom faktúry č. IHK XXXX/XX, boli riadne uskutočnené a
v žiadnom prípade sa nejednalo o nereálne obchody a služby tak, ako sa to v rozhodnutí žalovaného

uvádza. Za porušenie povinnosti dodávateľa nie je zodpovedný žalobca. Zdôraznil, že služby a tovary
boli zo strany subdodávateľa dodané na základe zmlúv (ústnych) a za takéto tovary a služby žalobca
riadne uhradil vystavené faktúry. V tomto čase bola spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. funkčná. Žalobca
nemôže niesť zodpovednosť za porušovanie povinností tretieho subjektu a nenesie zodpovednosť
za to, že daňové subjekty so správcom dane nespolupracujú. Podrobne opísal spôsob fungovania

a realizácie dodávok. Samotná dodávka tovarov a služieb bola zabezpečovaná z externých zdrojov
subdodávateľským spôsobom tak, že žalobca si objednal poskytnutie týchto služieb a dodanie tovaru
u svojich subdodávateľov na základe požiadaviek svojich odberateľov. Objednávky boli väčšinou
uskutočnené ústne, v niektorých prípadoch písomne. Prevažná časť tovaru a služieb, ktoré si žalobca
objednal u subdodávateľov (prevažne Micro I. s.r.o. a I.H.K. spol. s r.o.) bola následne odovzdaná

klientom žalobcu. Je nepravdepodobné, že by odberateľ zaplatil za služby, ktoré mu neboli dodané.
Je tu ďalej rozpor, pretože ak správca dane spochybňuje dodanie tovaru a služieb na vstupe, zároveň
tým spochybňuje aj dodanie tovaru a služieb na výstupe, t.j. vznik daňovej povinnosti pre žalobcu. Je
nelogické, že na jednej strane správca dane tvrdí, že faktúry, na základe ktorých žalobca nakúpil tovar
a služby sú nereálne, na druhej strane tento tovar žalobca predal a mal povinnosť zaplatiť DPH, čo je

fakticky nemožné. Správne orgány sa nezaoberali jednotlivými faktúrami, či sa jednalo o ekonomicky
reálne a opodstatnené plnenia a neskúmali ani charakter obchodov, ale skúmali ich len ako celok.
Týmto porušili povinnosť hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a na základe všeobecného konštatovania
neuznali všetky daňové doklady spadajúce do kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, pričom je zrejmé,
že dodávateľským faktúram zodpovedajú vystavené (aj uhradené) faktúry od odberateľov žalobcu,

ktorým boli tovary a služby predané. Prepojenosti dodávateľských a odberateľských faktúr žalovaný
nevenoval žiadnu pozornosť. Taktiež nepreveroval, či k dodaniu služieb a tovarov reálne došlo. Ak neboli
zrealizované zdaniteľné obchody, tak žalobcovi ako platiteľovi nemohla vzniknúť povinnosť odviesť
daň. Nesplnenie daňovej povinnosti u jeho dodávateľov nemožno preniesť na žalobcu. Správne orgánymali vykonať včas príslušné kroky voči spoločnosti, ktorá si neplnila svoje daňové povinnosti. Žalobca
o tomto nevedel a fakturované tovary a služby od nej odoberal, riadne ich zaplatil a následne ich
predal svojim odberateľom. Žalobcovi tiež nemôže byť na škodu, že sa správcovi dane nepodarilo

skontaktovať s konateľom dodávateľskej spoločnosti. To, že táto spoločnosť v čase daňovej kontroly
bola už nekontaktná, neznamená, že takýto stav bol aj v čase, kedy žalobca s touto spoločnosťou
spolupracoval. Z hľadiska obchodnej spolupráce bolo pre žalobcu podstatné, že objednané služby a
tovary, ktoré od svojho obchodného partnera žiadal, mu boli riadne a včas dodané. Poukázal tiež na
čestné vyhlásenie konateľov dodávateľských spoločností preukazujúce reálnosť dodávok.

K požadovaným CD uviedol, že tieto sú predmetom obchodného tajomstva a mohli byť poskytnuté
žalovanému v dohodnutý deň za prítomnosti žalobcu, avšak žiadny konkrétny termín na predloženie
dôkazu žalobca od správcu dane ani žalovaného neobdržal.

Tvrdenia žalobcu k faktúre č. IHK XXXX/XX uvádzané v odvolaní neboli brané do úvahy. Žalobca

nikdy netvrdil, že je zmluvným partnerom spoločnosti E. X., a.s. alebo zmluvným partnerom,
resp. subdodávateľom niektorého z jej dodávateľov. Poukázal na svoje tvrdenia v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa žalovaný náležite nevysporiadal.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza len všeobecné konštatovania, pričom

neuvádza ani jedno konkrétne a preukázané porušenie povinnosti žalobcu, pre ktoré by mu nevznikol
nárok na uplatnenie odpočtu dane.

Tovary a služby v zmysle faktúr boli žalobcovi riadne dodané, uhradené a následne boli odovzdané jeho
odberateľom, ktorí za ne uhradili ním vystavené faktúry. Ak by boli tieto tovary alebo služby nereálne,

tak by ich žalobca nemohol ďalej fakturovať a z tohto dôvodu by mu ani nemohla vzniknúť povinnosť
odviesť daň. Na tieto argumenty správne orgány vôbec neprihliadali.

III.
Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v
odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je popísaný skutkový
a právny stav a vyvodené závery.
Správca dane preveril všetky možné dôkazy predložené žalobcom formou dožiadaní aj medzinárodnou

výmenou informácií. Zistenia správcu dane sú dostatočné pre prijatie záveru správcom dane, preto
ani žalovaný nemal dôvod doplniť dokazovanie. Žalovaný vyzval žalobcu na predloženie dôkazov
označených v odvolaní, avšak žalobca ich doplnil len čiastočne. Žalovaný sa vyrovnal so všetkými
námietkami v odvolaní, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav.

Poukázal na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-80/11 a C/142/11, podľa ktorého je
potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný
a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci
sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu

prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Pokiaľ však ide o konanie vo veci
samej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že je zrejmé, že žalobca, ktorý si chce uplatniť právo
naodpočetdane,jezdaniteľnouosobouvzmyslečlánku9ods.1smernice2006/112ažepoužiluvedené
poskytnutie služieb zakladajúce tento nárok na účely vlastných zdaniteľných plnení.... (V tejto veci sa

v prípade žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli
skutočne žalobcom prijaté).

Žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ (koordináciu a technické
zabezpečenie inštalácií chello a kontrolu technického zabezpečenia inštalácií E. C. W., S., W. W., A.,

F., A. N.), nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Osoba, ktorá
vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet
dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, ale nevykonala predmetné služby, nepreukázalo sa, že bola
schopná ich dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH.Z uvedeného je zrejmé, že správca dane aj žalovaný postupoval v súlade s výkladom rozsudku Súdneho
dvora, keď posúdil mieru zapojenia žalobcu do podvodného konania a nárok na odpočítanie dane z

neuskutočnených zdaniteľných obchodov žalobcovi neuznal. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty,
ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich
plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné
podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia
svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať,

aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Za týchto podmienok z judikatúry
vyplýva, že určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby
uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo
strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej.
Ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosť alebo daňový podvod, obozretný subjekt

môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom
subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti.
Žalobca vedel (mal vedieť), že zdaniteľné obchody neuskutočnil ani on, ani jeho dodávateľ. V danom
prípade nie je aplikovateľný výklad európskej judikatúry, podľa ktorej daňový orgán nemôže od
zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že

osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie
tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná
ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia
sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu,
a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Daňové orgány postupovali podľa

zásady uvedenej v citovanom rozsudku, že prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných
osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uložili tresty
zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov.

Podrobné vyrovnanie sa s námietkami žalobcu nemôže byť klasifikované ako nové skutočnosti a už

vôbec nemá za následok porušenie práv žalobcu. Podľa § 15 ods. 6 písm. e) zákona o správe daní
bol žalobca oprávnený predkladať dôkazné prostriedky do 22.06.2012. Žalobca nedodržal zákonom
stanovenú lehotu, keď chcel predložiť CD dňa 09.07.2012 pri prerokovaní protokolu. Správca dane
postupoval správne, keď označené CD už neprijal ako dôkaz. Žalovaný počas odvolacieho konania
vyzval žalobcu aj na predloženie v žalobe označených CD, ktoré žalobca nepredložil napriek tomu, že

listinné dôkazy osobne priniesla konateľka žalobcu. Žalovaný má za to, že žalobca na základe výzvy
bol povinný tieto dôkazy predložiť tak, ako predložil listinné dôkazy a nie prejaviť len ochotu predložiť
ich v nejakom ďalšom dohodnutom termíne. Žalovaný nebol povinný opätovne vyzývať žalobcu na ich
predloženie. Námietka o zachovaní obchodného tajomstva nie je dôvodná, nakoľko žalovaný je viazaný
daňovým tajomstvom, ktoré dostatočne chráni aj obchodné tajomstvo žalobcu.

IV.
Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup správnych
orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou
z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí adbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §

1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola

(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na
predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového

subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať
požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme

vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do
sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanies jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti

odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky

a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci

rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania
dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok
relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych
orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito
orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou
normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie
relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi
(daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na

strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou
zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová

povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt
uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto

deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný
zdaniteľný obchod skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný
zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,

ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH ak vznikne právo na odpočítanie dane, platiteľ vykoná odpočítanie dane
tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej

dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Odpočítanie dane vykoná platiteľ v tom zdaňovacom období, v
ktorom môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa odseku 1.

Dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim
z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca

spoločností vyplynul celý rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované
za účelom získania nadmerných odpočtov DPH. Tu treba zdôrazniť, že nešlo o ojedinelý prípad, ale
o dlhšie trvajúce praktiky, takže vec treba posudzovať aj v súvislostiach s ostatnými zdaňovacími
obdobiami, ktoré sú (boli) predmetom iných súdnych konaní.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní

podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány
pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1,2,4 a § 2 ods. 3,6 zákona o správe daní.

Súd je názoru, že transakcia deklarovaná predloženými účtovnými dokladmi nenesie znaky základných

obchodných princípov a podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodu.

Správca dane preveril obchod fakturovaný faktúrou č. G. XXXX/XX. Zistil, že spoločnosť E. X., a.s.
nie je zmluvným partnerom žalobcu a nemá vedomosť ani o tom, že je subdodávateľom alebo
zmluvným partnerom niektorého z dodávateľov spoločnosti E. X., a.s., spoluprácu so zmluvnými

partnermi nevylučujú. Spoločnosť E. X., a.s. uzatvára so svojimi dodávateľmi rámcovú zmluvu o dielo -
I. connections, ktorej predmetom plnenia je inštalácia zákazníka na C.. Podľa čl. VII Práva a povinnosti
ods. 4 predmetnej zmluvy „zhotoviteľ je oprávnený využívať tretie strany (t. j. subdodávateľov) pri plnení
tejto zmluvy iba po predchádzajúcom písomnom súhlase objednávateľa. V prípade činnosti „Kontrola
technického zabezpečenia inštalácií E. C.“ spoločnosť E. X., a. s. nezistila, že by pod týmto názvom/

pojmom bola označovaná niektorá konkrétna položka predmetu dodávky v dodávateľských zmluvách
s dodávateľmi siete C. E. X.. Spoločnosť E. X., a.s. si kontrolu inštalácií vykonaných dodávateľmi
spoločnosti E. X., a.s. zabezpečuje pri ich prevzatí vlastnými technickými pracovníkmi - zamestnancami
spoločnosti E. X., a.s. V zozname dodávateľov siete E. C. pre rok XXXX sa nenachádza ani žalobca,
ani jeho dodávateľ I.H.K. spol. s r.o., ani žalobcom označený odberateľ PC M. X., s.r.o., ani spoločnosť

J. W. X., s.r.o. Z vyjadrenia spoločnosti E. X., a.s. je teda zrejmé, že kontrolu technického zabezpečenia
inštalácií E. C. si nezabezpečuje dodávateľsky, ale vlastnými zamestnancami.

SprávcadanepreverilajspoločnosťJ.W.X.,s.r.o.,ktorájeokreminéhoajposkytovateľominternetových
služieb. Za účelom poskytovania internetových služieb svojim zákazníkom si táto spoločnosť objednáva

„inštalácie internetového pripojenia“ od tretích strán. Sú riešené dodávateľským spôsobom v mestách
Bratislava, Banská Bystrica, Nové Zámky a Trnava. V mestách Nitra a Piešťany spoločnosť J. W.
X., s.r.o. nepodniká. Pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ spoločnosť J. W.
X., s.r.o. nepozná, objednáva si „inštalácie internetového pripojenia“. Pojem „chello“ je registrovaná
obchodná známka ich materskej spoločnosti používaná pre poskytované internetové služby. Od roku

2009 J. prestala používať tento názov a nahradila ho názvom C. F. internet. Žalobca tvrdil, že spoločnosť
PC M. X., s.r.o. mala uzavretú zmluvu priamo so spoločnosťou J. W. X., s.r.o. alebo s niektorým
jej subdodávateľom. Spoločnosť PC M. SEH., s.r.o. však nie je uvedená v zozname dodávateľov
zabezpečujúcich inštalácie internetového pripojenia spoločnosti J. W. X., s.r.o.

K deklarovanému dodaniu služieb od spoločnosti I.H.K. spol. s r.o. treba uviesť, že tento daňový subjekt
prestal komunikovať so správcom dane, poštu nepreberá, na sídle nie je logo firmy, je to ošarpaný dom
uzamknutý na visiaci zámok, zarastený trávou, porozbíjané okná.

Aj keď S. W. do zápisnice o ústnom pojednávaní dňa XX.XX.XXXX uviedol, že pre žalobcu

sprostredkoval predmetné práce, ktoré si objednal u spoločnosti G., s.r.o. a R&D s.r.o., správca dane túto
skutočnosť nemohol preveriť, lebo nemal k dispozícii knihu záväzkov za predmetné zdaňovacie obdobie.
C. prehlásenie S. Biharyho navyše nie je natoľko konkrétne, aby svojim obsahom preukázalo reálnosť
uskutočnenia obchodu, preto nepochybil správca dane, keď ho vyhodnotil, že nie je postačujúce akodôkaz. N. č. 511/1992 Zb. v § 29 ods. 4 stanovuje, že ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Čestné prehlásenie takýmto dôkazom nie je, na
rozdiel od zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktorý ako náhradu za dôkaz
môže čestné prehlásenie pripustiť.

Žalobca nemal zamestnancov, jeho hlavnou činnosťou bolo vyhľadávanie a udržiavanie kontaktov
s potencionálnymi klientmi. Tvrdil, že subdodávatelia mu požadované tovary a služby poskytovali v
komplexe, nešlo o sprostredkovanie. Žalobca nepredložil žiadne konkrétne vysvetlenia k zdaniteľným
obchodom a to ani v odvolacom konaní.

Existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa nich,
preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia, ktoré
musí preukázať platiteľ. Žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť, pretože ďalšie dôkazy nepredložil ani
neoznačil, hoci bol na to správcom dane vyzvaný. Žalobca zdaniteľné obchody neuskutočňoval a ani
správcovi dane nepreukázal konkrétne vedomosti o obsahu týchto obchodov. Na absenciu znalostí o

obchodoch nič nemení jeho tvrdenie, že nešlo o sprostredkovanie obchodov, ale o dodávky tovarov
a služieb. Ak nesprostredkovával uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ale ich sám dodával, mal by
mať o takýchto obchodoch rozsiahle vedomosti, ktorými mohol a mal preukázať uskutočnenie dodávok
tovarov a služieb. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je
predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán

obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa
definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6
zákona o správe daní oprávnené. Ani realizácia úhrady vložením finančnej hotovosti na účet v banke
nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu.

Správca dane na všetky predložené dôkazy prihliadal a vyzýval žalobcu na preukázanie toho, čo tvrdil.
Deklarované práce a služby môžu byť vykonané aj subdodávateľsky, čo sa však nepreukázalo a žalobca
bol povinný preukázať, že fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúre.

Nepreukázalo sa ani uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobcom, napriek tomu, že boli fakturované
jeho odberateľom. Žalovaný správne uviedol, že DPH je všeobecnou nepriamou daňou spotrebného
charakteru,doštátnehorozpočtusaodvádzapostupnevpravidelnýchtermínochzazdaňovacieobdobie
osobami, ktoré sú zaregistrované ako platitelia tejto dane. Daň sa vyberá postupne a po častiach len
z tej hodnoty, ktorá bola v príslušnej fáze pridaná (t. j. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru a

služby. To, čo bolo v príslušnej fáze pridané a má byť zdanené, sa určí na základe mechanizmu dane.
Ten pracuje so vstupmi (nákupmi) a výstupmi (predajmi) a s daňou na vstupe a daňou na výstupe.
Tentomechanizmuszabezpečujesprávnevybratiedanelenzapredpokladu,žedaňovýsubjektnespraví
chybu, resp. neporuší zákon. Akákoľvek chyba spôsobená nedodržaním zákona o DPH, prípadne iných
zákonov platiteľom, môže mať za následok narušenie mechanizmu dane tým spôsobom, že platiteľ bude

daňou zaťažený dvakrát.

K tvrdeniu žalobcu, že vystavil faktúry pre svojich odberateľov a títo ich zaplatili, treba uviesť, že ani
toto nepreukazuje reálnosť obchodov. Naopak postup žalobcu umožnil týmto spoločnostiam si z nich
uplatniť odpočítanie DPH a preto bol žalobca povinný zachovať princíp neutrality dane a daň uvedenú

vo faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu.

Podľa názoru súdu samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte
nepreukazujú,ževznikloprávonaodpočítaniedane,pričomsprávcadanevdanomprípadenevychádzal
len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe

daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom
obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená
DPH,eštenezakladáprávonaodpočítaniedane.Technickyjemožnévyhotoviťakýkoľvekdokladznejúci
na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnejstránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale
tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické
preberanieinformácií,čibezvýhradnéakceptovaniedokladov,resp.údajovvnichuvedených,akofaktov.

Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti
týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na
základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených
dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový

subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil.

Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez
návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré
skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy

správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom
konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania
posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci
posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2,
§ 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si

aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011).

To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže,
že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania
ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní povinnosťou

daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový
orgán.
Existuje tu rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej
materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik legitímnych a logických pochybností zo
strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov

za účelom správneho posúdenia veci a preukázal porušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly
postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu (zásada ekonomického
dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým právnym úkonom, pri ktorých je síce úkon
právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický obsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu
bralnazreteľsvojupovinnosťobstaraťsipotrebnédokladyadôkazy.Nazákladetejtopovinnosti vykonal

množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v dodatočnom platobnom
výmere, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie.

Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné
zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone

daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre
splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane
umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v
rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Ak malžalobca pochybnosti o činnosti správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, mal právo a mohol
namietať voči (prekročeniu kompetencií a šikanózny výkon práva) postupu zamestnancov správcu dane
zákonným spôsobom. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce

tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej
kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo
vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní.
Pretože žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, správca dane postupoval v súlade s § 29
ods. 4 zákona o správe daní. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s

§ 2, § 15, § 16 zákona o správe daní a prijal záver, s ktorým sa súd stotožňuje.
Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery
SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahaében kft) a C-142/1 (F. T.) zo dňa 21.06.2012,
nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch Súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch
týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti
právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti

zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu
a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr
od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác).

Články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112 vykladajú o

službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii toto nebolo
preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na
odpočítaní DPH.

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii

s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred
slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora
6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu
na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí

transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri
predmetnej smernici od 1. 1. 2008.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho

ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora Connect Austria, C-462/99 22.5.2003,
Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia
ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (rozsudok Súdneho dvora EÚ
Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že
žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.

Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007

právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice
2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sapodstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi
ustanoveniami šiestej smernice.

Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú
uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej
smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na
riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku
rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami

uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti
nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,
ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

Aj v rozsudku Súdneho dvora z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor uviedol,

že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ
uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,
C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny
dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.

s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,

C-499/10, bod 25).

Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok
z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých

nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112
s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý

systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na

zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzeniezneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo

každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet
DPH zaplatenej na vstupe.

Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa
vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej

si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia

predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.

Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca
dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval
dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal

svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady a na podporu svojej
argumentácie poukazoval aj na judikatúru. V súvislosti s poukazom na judikatúru Súdneho dvora súd
konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená
samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného
zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva,
že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania

nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.
Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých
patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil
záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom
uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu

nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných
danívSpojenomkráľovstve)podvodmitypu„kolotoč“.Súdnydvorvychádzalzpredpokladu,žepríslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené

vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali
reálnych zdaniteľných obchodov.

Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický
účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho

zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami
obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy
od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu
v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadanípreverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi
jednotlivýmičlánkamiobchodnéhoreťazca,neznamená,žebolopovinnosťoužalobcuvdaňovomkonaní
vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov

predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod skutočne existoval.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi

ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a
teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu,
spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov,
ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné
opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu

jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení
zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu
neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo

nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom
ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého

prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej
veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť
zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje
vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani
z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov

je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi
sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti,
predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia,
dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť
súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami

dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené

v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v

takomto prípade právo na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.