Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/158/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104133442
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8104133442.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcov 1. A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX A., A. č. XX a 2. M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XXX, obaja právne zastúpení M..
Jánom Klimekom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova č. 8, proti žalovaným 1. Prešovský
samosprávny kraj, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2, zastúpeného Správou a údržbou ciest
Prešovského samosprávneho kraja, Jesenná 14, 080 05 Prešov, 2. Slovenská republika - Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie
slobody č. 6, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti výroku IV. rozsudku

Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/716/2004-715 zo dňa 05.03.2015 a o odvolaní žalovaného v 1. rade
proti výrokom II. a III. rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/716/2004-715 zo dňa 05.03.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o nepripustení zmeny žalobného petitu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom nepripustil zmenu žalobného petitu v zmysle podania
žalobcov zo dňa 07.01.2015, ďalšími výrokmi zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcom v 1. a
2. rade sumu po 1.061,19 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia a v prevyšujúcej
časti žalobný návrh žalobcov v 1. a 2. rade zamietol. Vylovil, že o trovách konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi
každý v podiele 1/2 k celku k nehnuteľnostiam zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX k.ú. W.. Na
predmetných nehnuteľnostiach je zriadená štátna cesta úsek W. - F., ktorá je vo vlastníctve žalovaného
v 1. rade, pričom túto získal na základe delimitácie od štátu. Medzi účastníkmi konania v období
rozhodnom, ktoré posudzoval súd prvého stupňa, teda od 15.12.2004 do 30.06.2009, neexistoval

žiadny záväzkovo právny vzťah, pričom žalobcovia v 1. a 2. rade nemali možnosť z dôvodu zriadenej
komunikácie užívať predmet svojho vlastníctva. S poukazom na ustanovenia § 451 Občianskeho
zákonníka súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcom v 1. a 2. rade patrí právo na náhradu titulom
bezdôvodného obohatenia, a to od 15.12.2004 do 30.06.2009 vo výške každému po 1.061,19 eura. Pri
stanovení výšky náhrady súd vychádzal zo znaleckých posudkov predložených v spise, kde bola ročná
náhrada určená vo výške 235,82 eura.

Zároveň predmetným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcov v 1. a 2. rade, ktorou
sa domáhali zaplatenia sumy 8.829,84 eura, resp. žalobca v 2. rade 8.054,76 eura od žalovaných v 1.
a 2. rade titulom náhrady škody spočívajúcej v zodpovednosti štátu za škodu, resp. nesprávny úradný
postup. Žalobcovia na základe výzvy súdu špecifikovali túto sumu titulom bezdôvodného obohatenia vovýške 235,82 eura za obdobie 18 rokov, teda od roku 1984 do roku 2002, ako aj kapitalizované úroky
z omeškania s tým, že túto škodu spôsobil štát svojou nečinnosťou pri posudzovaní ich žiadosti. Súd
prvého stupňa s poukazom na konštantnú judikatúru súdov Slovenskej republiky uviedol, že existencia

pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj
konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.
Poukázal na skutočnosť, že pri takomto nároku právo na náhradu škody nevznikne vôbec, pokiaľ má
poškodený možnosť žiadať najprv o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do uplynutia premlčacej
dobyprejehovydanie,pričomsplatnosťpohľadávkyztitulunáhradyškodynastaneažrozhodnutímsúdu

vo veci samej. Takéto súdne konanie neprebehlo a z týchto dôvodov nebola preukázaná zodpovednosť
štátu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zároveň súd prvého stupňa skonštatoval, že v každom
prípade by bola vznesená námietka premlčania zo strany žalovaných v 1. a 2. rade vo vzťahu k
uplatnenému nároku dôvodná. Poukázal na skutočnosť, že výstavba predmetnej cesty sa začala v roku
1984, bola skolaudovaná v roku 1990 a po skolaudovaní stavby nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe. V prípade, že sa vlastníci pozemkov nedomohli svojich práv k vlastníkom stavby,

mohli svoje práva uplatniť súdnou cestou. Pokiaľ teda žalobcovia uplatňujú náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu za roky 1984 až 2002 a žaloba bola podaná 16.12.2004 a rozšírená
15.06.2005, javí sa námietka premlčania dôvodnou.

Proti citovanému rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, a to proti výroku, ktorým

súd zamietol žalobný návrh v prevyšujúcej časti. Jedná sa o návrh v časti náhrady škody z titulu
zodpovednosti štátu, pričom v odvolaní žalovaní v 1. a 2. rade namietli, že stavebné konania, týkajúce
sa výstavby cesty prebehlo bez toho, aby vlastníci pozemkov boli jeho účastníkmi, nakoľko investor
konal s vtedajším užívateľom, ktorým bolo JRD Tulčík. Zo spisu vyplýva, že už po kolaudácii stavby
sa právna predchodkyňa žalobcu v 1. rade dňa 31.07.1991 domáhala riešenia problému zabratia

pozemkov. Následne sa žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia obracali na Slovenskú správu
ciest, ktorá postupovala liknavo a žiadala stále o pochopenie a trpezlivosť. Tento subjekt mal k
dispozícii porealizačné zameranie zabratých plôch pod cestou a preto mu nič nebránilo vysporiadať
práva vlastníkov pozemkov. Žalobca v 1. rade bol trpezlivý a mal pochopenie, no táto nečinnosť
pokračovala napriek jeho podaniam na štátne orgány, pričom až odpoveďou z Krajskej prokuratúry mu

bolo oznámené, aby sa obrátil na súd. Cieľom žalobcov v 1. a 2. rade bolo vyporiadať vzťahy medzi
účastníkmi konania mimosúdnou cestou, preto nemožno počítať beh premlčacej lehoty od roku 1990.
Postup obidvoch žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi a z tohto pohľadu je potrebné posudzovať
vznesenú námietku premlčania, pričom je nesporné, že bolo porušené ústavné právo žalobcov v 1. a
2. rade vlastniť a užívať majetok.

Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v bodoch II. a III. podal včas odvolanie žalovaný v 1.
rade, ktorý uviedol, že sa vlastníkom predmetnej komunikácie stal na základe zákona, nie vlastným
rozhodnutím, pričom vykonáva správu na predmetnej komunikácii, no neobohacuje sa ani ju nevyužíva
za účelom dosiahnutia zisku. Naopak, vynakladá finančné prostriedky, aby komunikácia mohla slúžiť k

bezplatnémuuspokojovaniuverejnýchpotrieb.Napadnutýmrozsudkombolzaviazanýzaplatiťžalobcom
bezdôvodného obohatenie za obdobie od 15.12.2004 do 30.06.2009 po 1.061,19 eura, pričom poukázal
na skutočnosť, že žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia môže vlastník pozemku zastavaného
pozemnou komunikáciou úspešne podať na súde len za podmienky, že nevznikol iný právny dôvod, na
základe ktorého sa môže vlastník pozemku domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva. Usporiadanie

pomerov vlastníka pozemku a vlastníka stavby sa rieši v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka, ako aj
ustanovením § 868 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú
sa ustanovenia tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.1992. Vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, čo
vylučuje použitie ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Naďalej poukázal na vznesenú námietku

premlčania vzhľadom na obdobie, kedy mohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, teda roky 1984
až 1990. Žalovaný v 1. rade uviedol, že nebol subjektom, ktorý spôsobil zásah do vlastníckeho práva
žalobcov a ani nemal možnosť rozhodnúť, či súhlasí s nadobudnutím vlastníctva k takejto komunikácii.
Z uvedeného dôvodu žiadal napadnutý rozsudok zrušiť, resp. zamietnuť žalobu.

Žalobcovia v 1. a 2. rade k podanému odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedli, že pasívna legitimácia
žalovaného v 1. rade bola ustálená a akceptovaná už aj predošlým rozhodnutím odvolacieho súdu´,
pričom žalovaný v 1. rade sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vzťahy, ktoré vznikli predtým,
než sa stal vlastníkom predmetných komunikácii, resp. než ich dostal do svojej správy. Naopak vzniklamu povinnosť vysporiadať tieto pozemky pod stavbami, čo však doposiaľ neučinil. Právne posúdenie
nárokov žalobcov je zrejmé, pričom sa jedná o obdobie do 01.07.2009, kedy zo zákona vznikol nájomný
pomer.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo,
v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., pričom bol viazaný rozsahom a
dôvodmi podaných odvolaní nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého

stupňa preskúmavať. Napadnuté výroky odvolací súd preskúmal bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejniť na úradnej tabuli
súdu a internete dňa 22.06.2016 Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutých výrokov rozsudku, pričom odvolací súd nezistil žiadne
vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a len na zdôraznenie správnosti uvádza:

Medzi stranami sporu nebolo spornou skutočnosťou to, že pozemky zastavané komunikáciou, ktoré sú
v správe žalovaného v 1. rade, sú vo vlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade. Spornou skutočnosťou nebolo

ani to, že žalobcovia v 1. a 2. rade majú obmedzený výkon svojho vlastníckeho práva, ktoré im patrí
v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o výške
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanému v 1. rade na úkor žalobcov 1. a 2. rade za obdobie
od 15.12.2004 do 30.06.2009. V tejto časti bol rozsudok napadnutý odvolaním zo strany žalovaného
v 1. rade, ktorý namietol základ uplatneného nároku žalobcov v 1. a 2. rade. Odvolací súd vyhodnotil

odvolacie námietky žalovaného v 1. rade ako nedôvodné, pričom žalovaný v 1. rade podstatnú časť
odvolacích námietok uplatňoval už v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa sa
vo svojom rozhodnutí dôkladne vyporiadal s týmito námietkami, poukázal na konštantnú judikatúru v
tejto oblasti, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na presvedčivé a správne
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. K tejto odvolacej námietke žalovaného v 1. rade odvolací

súd uvádza, že je nesporné to, že na pozemkoch žalobcov v 1. a 2. rade sa nachádza komunikácia, ktorú
spravuje žalovaný v 1. rade a ktorý sa s vlastníkom pozemku za sporné obdobie nijako nevyporiadal.
Tieto skutočnosti jednoznačne odôvodňujú záver, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v
1. rade na úkor žalobcov v 1. a 2. rade, a to, že na predmetných pozemkoch sa nachádza komunikácia,
ktorá slúži k uspokojovaniu verejnoprospešných cieľov, v žiadnom prípade nemôže byť brané na ujmu

vlastníckychprávžalobcovv1.a2.rade.To,žepredmetnékomunikáciebolidelimitovanénažalovaného
v 1. rade, tiež je bez právneho významu vo vzťahu k posudzovanému nároku žalobcov v 1. a 2. rade. S
týmito námietkami sa obdobne vyporiadali aj iné senáty tunajšieho súdu, pričom nie je dôvod sa odchýliť
od právnych záverov v týchto konaniach (porovnaj rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci Okresného
súdu Prešov sp. zn. 10C/187/2009).

Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, v zmysle ktorej existencia ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka vylučuje použitie § 451 Občianskeho zákonníka, súd uvádza, že taktiež táto odvolacia
námietka nie je dôvodná. Zo žiadnych ustanovení jednak o bezdôvodnom obohatení a jednak
ustanovenie § 135c OZ o zriadení stavby na cudzom pozemku nevyplýva skutočnosť, že by pri takto

vzniknutom právnom vzťahu nemohlo nastať uplatnenie inštitútu bezdôvodného obohatenia. Naopak v
danom prípade je právna kvalifikácia nároku žalobcov v 1. a 2. rade zrejmá a až do účinnosti zákona č.
66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je úprava vzťahov medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby daná nepochybne ustanoveniami § 451 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného

dôvodu aj túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú. Z týchto dôvodov súd potvrdil
napadnuté výroky II. a III. rozsudku súdu prvého stupňa, t.j. výroky, ktorými bol žalovaný v 1. Rade
zaviazaný zaplatiť žalobcom v J1. A 2. Rade po 1.061,19 eur s prísl.

Pokiaľ sa týka výroku napadnutého rozsudku č. IV, ktorým bol zamietnutý žalobný návrh žalobcov v 1.

a 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade, súd považuje odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade za nedôvodné.
Opäť v celom rozsahu odvolací súd poukazuje na presvedčivé a výstižné dôvody, ktorými odôvodnil
súd prvého stupňa svoje zamietnutie v časti o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jej nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa podrobne vysvetlil a poukázal na rozsiahlujudikatúru, ktorá sa týka osobitného Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinnému do 30.06.2004 (Zákon č. 58/1969 Zb.)
pričom nepochybne sa jedná o právny predpis, ktorý je nutné aplikovať na daný nárok žalobcov, ktorí

jednoznačne na výzvu súdu špecifikovali svoj nárok dôvodiac podľa citovaného zákona. Taktiež súd
prvého stupňa správne ustálil zákon, ktorý je nutné aplikovať, teda účinný zákon do 30.06.2004. Dôvody,
ktoré uviedli žalobcovia v 1. a 2. rade v žiadnom prípade nie sú spôsobilé privodiť zmenu právnych
záverov oproti stavu, ku ktorému dospel súd prvého stupňa. To, že pri náhrade škody, ktorá má základ
v bezdôvodnom obohatení, je možné zaviazať štát, ako povinný subjekt, len vtedy, ak poškodený, ktorý

má možnosť žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak učiní v súdnom konaní a až po preukázaní
tejto skutočnosti môže sa jednať o zodpovednosť štátu v zmysle citovaného zákona. Z vykonaného
dokazovania nepochybne nebolo preukázané, že došlo zo strany žalobcov v 1. a 2. rade k takémuto
postupu, naopak z ich odvolania vyplýva, že komunikovali s jednotlivými inštitúciami, čo však v žiadnom
prípade nemožno pokladať za splnenie podmienok, ktoré sú vyššie uvedené. Z týchto dôvodov má súd
za to, že odvolacie námietky žalobcov v 1. a 2. rade nie sú dôvodné. Pokiaľ sa týka námietky žalobcov

v 1. a 2. rade, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd poukazuje, že
dôvodom pre zamietnutie žaloby v tejto časti nebola úspešne vznesená námietka premlčania, ako to
správne konštatoval súd prvého stupňa, ale preto, že nebol tam daný základ tohto nároku. Už len naviac
na doplnenie svojich presvedčivých dôvodov súd prvého stupňa sa zaoberal aj námietkou premlčania,
pričom dospel k záveru, že aj táto by bola dôvodná, no nakoľko súd prvého stupňa nezaložil svoje

rozhodnutie na tomto dôvode, nemôže byť ani námietka uvedená v odvolacom konaní, podľa ktorej je
takáto námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, spôsobilá privodiť zmenu rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a preto ju odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil výroky

napadnutého rozsudku ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko o týchto bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle výroku V. rozsudku súdu prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.