Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/540/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244395
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244395.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľky: A. G. P. K. A.
M. Í. F. S. Y. Á. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom R., E. Č.. XXXX/XX, zastúpená spoločnosťou FUTEJ &
Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej,
CSc., proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha

Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 11.615,22 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. marca 2014, č. k. 8 C 177/2011-206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. marca 2014, č. k. 8 C 177/2011-206,
vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny 11.615,22 € s príslušenstvom, p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11.3.2014, č.k. 8 C 177/2011-206, zamietol návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 11.615,22 € s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne od 19.4.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol
návrhnavrhovateľkynapodanieprejudiciálnejotázkySúdnemudvoruEurópskejúnie.Svojerozhodnutie

vo výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie istiny 11.615,22 € s príslušenstvom odôvodnil tým,
že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani
príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodol tak po tom, ako mal v
konaní preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo") Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze
Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície

odobriť projekt družstiev. Úrad pre finančný trh upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať
pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich, pretože
vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva. Poukázal na to, že dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828

749 (ďalej "obchodník s cennými papiermi"), Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s
cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliomklienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz; zaviazal sa zabezpečiť

mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa
8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, na základe vykonanej kontroly uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení
zákonač.566/2001Z.z.,ktorévšakbolovkonaníorozkladeBankovouradouNárodnejbankySlovenska
rozhodnutím zo dňa 7.5.2008, č. GUV-841/2008, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne

Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) za porušenie ustanovenia § 54 ods.
2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z. Rozhodnutím zo
dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie
investičnej služby podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona

č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb,
investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s
cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia Družstvo požiadalo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú
banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na

mieste dôvodiac tým, že výpoveďou zmluvy sa dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s
cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné činnosti. Listom zo
dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého

stupňa tiež poukázal na to, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa
12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi
s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez
písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia Družstva vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím

zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods. 9, § 85
ods. 2 v spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z.,
o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa

26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu
investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada
NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.NapokonNárodnábanka
Slovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt, keďže

zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt investície
nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s
údajmi v Prospekte investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej webovej stránke.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok vložený do investičných
nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom

zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte
investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových
aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s., na
celkových aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a
Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva

aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia
investičného rizika. Vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi mal prvostupňový
súd preukázané, že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o riadení portfólia zo dňa 8.1.2010
upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície ním
riadeného portfólia a listom zo dňa 12.4.2010 obchodníka vyzvalo na predloženie správy o zhodnotení

finančných prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010. Následne Družstvo listom zo
dňa 16.4.2010 oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume 24.764.991,-- € a
nakoľko to považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností, ako aj povinností stanovených
právnymi predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon listom zo dňa 18.5.2010 Družstvovyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny v sume 228.954,--
€ a doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010, keďže portfólio nebolo
zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej strate. Okresný súd Bratislava

I. uznesením zo dňa 11.4.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011,
vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu ustanovil H.. H. Z.; správca
konkurznej podstaty dôvodil, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych sporov a konkurzné
konanie nie je ukončené. Navrhovateľka bola členkou Družstva, pričom si do konkurzu voči nemu
prihlásila pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom

rozsahu popretá. Z tohto dôvodu navrhovateľka podala na Okresný súd Bratislava I. incidenčnú žalobu,
konanie o ktorej sa vedie pod sp. zn. 8 Cbi 19/2011 a nie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa dôvodil, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v
občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči

tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má navrhovateľ pohľadávku voči
subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu - existencia škody. Poukázal na to, že navrhovateľka bola ako bývalá členka
Družstva v právnom vzťahu s Družstvom, z tohto vzťahu jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho

podielu, a preto sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k
nej v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe
vyrovnacieho podielu, voči ktorej si predmetnú pohľadávku uplatnila aj v konkurze vyhlásenom na
jeho majetok. Dospel preto k záveru, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľka
nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keďže oprávnenosť jej nároku

uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom incidenčného konania, ktoré nie je
právoplatne skončené; toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, z ktorého majetku by
mala byť navrhovateľka ako veriteľ uspokojená. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v čase
rozhodovania o uplatnenom nároku neexistuje škoda a navrhovateľka svoj nárok uplatnila predčasne.
V nadväznosti na argumentáciu navrhovateľky rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 29 Cdo 4968/2009 uviedol, že dané rozhodnutie nemožno vo veci aplikovať, nakoľko konkurzné
konanie doposiaľ nie je skončené a vzhľadom na jeho stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky
navrhovateľky v rozsahu, v akom sa v danej veci domáha náhrady škody. Avšak aj za predpokladu
preukázania škody navrhovateľkou by jej návrhu nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania
tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu, pri posudzovaní ktorého sa súd prvého stupňa

stotožnil s tvrdeniami a argumentáciou odporcu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci
v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti
Prospektu investície a následnom oneskorení zákazu činnosti Družstva, súd prvého stupňa dôvodil,
že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom,

rozsahu spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície podľa ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z.z.; od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ustanovenia § 129 ods.
3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti

týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej

informačnej povinnosti Družstva. V tejto súvislosti uviedol, že nie je možné opomenúť, že štatutárny
orgánDružstvapočascelejdobyverejnejponukyzodpovedalzapravdivosťaúplnosťúdajovvProspekte
investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení
portfólia a Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, keďže Družstvo až do 15.4.2010 Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie,

príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo. Až pri výkone dohľadu na
mieste samom, od 20.4.2010 do 6.5.2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v
Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č.566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. V tejto súvislosti
mal preukázané, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa

zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z. z. Súd prvého stupňa preto v postupe Národnej banky Slovenska, ktorá konala iba
vrámcisvojichoprávnenístanovenýchzákonom,nezistilnamietanýnesprávnyúradnýpostup. Vo
vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky z dôvodu absencie príčinnej

súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu, že z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej
banky Slovenska o uložení pokuty v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) a v sume 300.000,--
Sk (9.958,18 €) mal preukázané, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi
sledovala. Nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad
dohliadanýmisubjektmi,akoajkonanievoveciachdohľadu,súneverejnéaúčastníkomkonaniavkonaní
o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná

osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že
vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený primárne
zmluvou o riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie
o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nadjehočinnosťouvočiDružstvu.Nemožnoopomenúťanipovinnostinavrhovateľky,ktorásaakočlenka

DružstvamalaaktívneavčaszaujímaťosvojeprávaaichvýkonvočiDružstvuajehoorgánom a
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s
Družstvom.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky zo dňa 10.1.2014 na podanie

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil vecne tým, že nie je povinný predložiť
prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľkou Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako
súd prvého stupňa a navrhovateľka nežiadala o posúdenie platnosti ustanovenie práva Únie, ale výlučne
ootázkuvýkladuprávaEurópskejúnie,resp.jehoporušenia.Zároveňdospelkzáveru,ženiejedôvodna
navrhovateľkou navrhovaný postup, nakoľko odpovede na ňou položené otázky (1. Je porušením práva

Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v
Smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11.2003 a na tento inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o
zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu

nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt
tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou
národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje? V prípade kladnej odpovede na túto
otázku, je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 Smernice
2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11.2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri

verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení Smernice
2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d/ a f/
Smernice 2003/71/ES poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú
Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu
nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska

nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné
a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových
hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad
na finančnom trhu?) nemajú bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho
determinovala po právnej stránke. Poukázal pritom na predmet konania, ktorým je náhrada škody

spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom odporcu, ktorý mal spočívať okrem iného v tom,
že nevykonal riadne a odborne dohľad nad Družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt a neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil škode navrhovateľky na majetku. Nestotožnil sa s
názorom navrhovateľky, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom
verejnej ponuky cenných papierov s poukazom na ich úpravu rôznymi predpismi Európskej únie a sú

upravené a zadefinované aj v rôznych ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej
republiky, pričom úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku
Slovenskej republiky preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov,
na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielnehozadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke
majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe
prospektu cenných papierov. Právne dôvodil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a

druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vo vzťahu k súvisiacemu
zamietnutiu návrhu navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie ustanovením § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému odporcovi náhradu

trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy
11.615,22 € s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla v napadnutom
výroku zmeniť a jej návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľka
namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude

zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany
Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je
podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu,
pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval
a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu

z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že Národná banka Slovenska upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu
vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou

a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zákona č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka
považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo
patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom

stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp.
z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jej názoru výklad zákona
č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje,

aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako
vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie
v rámci subjektov dohliadaných odporcom, čím je takéto investované dané na úroveň investovania do
nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom
odporcu. Dôvodila, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona

o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôt,akoajobchodníkscennýmipapiermi,patriliapatriakpovinnedohliadaným
subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania

tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o
dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu
(Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný
Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zostrany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a
podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú
vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík,

ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala
na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou
svedka A.. B. E., M.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri
kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré
bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom

čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa
po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po
tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom

poslednédvespoločnostiboliopäť100%dcérskymispoločnosťamiCIHOLDING,a.s.Vovšetkýchtroch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom A.. Z. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s.,
a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči

obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi
vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem
udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona
o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia

(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť
povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva
aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľky vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou
vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným

prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície,
resp., že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere
neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila
dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011 zakázala
Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu
investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006,

kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a
údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009.
Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti

Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľka ďalej dôvodila, že
existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju

pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko
je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v
akomrozsahu,pričomsúdpritomtohodnotenídokoncanemáčakaťažnakonečnérozvrhovéuznesenie
konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo

4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o
stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľky neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu danéplnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze

a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázala na to,
že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva,

že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami
z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či
poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju
pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi
konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia

skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a
právne identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého
stupňa. Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel

k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať
odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III.
ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo
58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní,

a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Jej tvrdenie, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové.
Zároveň uviedol, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne
irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať
fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný

nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na
uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva
ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a
nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z

Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich
z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila

žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala
zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o
cennýchpapieroch.NavrhovateľkamohlapožiadaťNárodnúbankuSlovenskaovysvetleniejejzákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým,

že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenie § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponukymajetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,

že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície

a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba

jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch
spočívajúcuvtom,žezverejnenéalebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkových
hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené
aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako

štatutárny orgán, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto
povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa §
126 až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom
obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch,
pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože
mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných
papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením
navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala

relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj
Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo
4968/2009, na ktorý poukázala navrhovateľka, odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku

zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie
je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3
ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa

posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja
odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez
ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak
existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť
s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne

musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto
zodpovednosti za škodu. Navrhovateľke doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v
akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí
na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa
právo veriteľa (navrhovateľky) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke

navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady

sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by
boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. K námietkam navrhovateľky, ktorá vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinnýchdôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní
síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne
označenéčasti,aleznejjasnevyplýva,žesúdprvéhostupňajednotlivédôkazynachádzajúcesadoteraz

v súdnom spise oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo, pričom v zápisnici z pojednávania
vo veci sa výslovne uvádza, že súd oboznámil prítomných s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
predmetnej veci a to po súhlase oboch zástupkýň účastníkov konania oboznámením s podstatnými
náležitosťami týchto listinných dôkazov. Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z

odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo
283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe,
pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči
rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe,
že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a
právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu

k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa navrhovateľka
v tejto súvislosti odvolávala, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia,
pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisníc prvostupňového súdu jednoznačne
vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l,
§ 206 ods. 2 veta prvá O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď
pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky

(nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol
podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 24. septembra 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia

rozsudku boli účastníci, zástupca navrhovateľky, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na
zaplatenie sumy 11.615,22 € s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z

ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku,prečonávrhunavrhovateľkynanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté vzrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľka sa svojim návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť
jej škodu v sume 11.615,22 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal
spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície
Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1
písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch.

Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti
zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná,
v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.8.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom

s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná
banka Slovenska prijala od 20.8.2008 do 4.3.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o
odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko
svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu

investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa

5.5.2011.ZpotvrdeniaozánikučlenstvavDružstvezodňa23.2.2011vyplýva,žečlenstvonavrhovateľky
v Družstve zaniklo dňa 1.9.2010; zároveň jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume
10.754,83 €. Družstvo dňa 10.12.2010 vystavilo navrhovateľke zmenku na zmenkovú sumu 11.615,22
€. Rozdiel medzi sumou 11.615,22 € a 10.754,83 € v sume 860,39 € predstavuje výnos za rok 2009. V
konaní nebolo sporné, že navrhovateľka proti správcovi konkurznej podstaty podala na Okresnom súde

Bratislava I. incidenčnú žalobu; konanie o ktorej nie je doposiaľ právoplatne skončené (pod sp. zn. 8
Cbi 19/2011).

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako

obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj
cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov

od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať
a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické
zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2
k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011,
č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z.
z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/
zákona č. 566/2001 Z. z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo

cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo
vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je
protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
zovšeobecnýchsúvislostíaskúmať,ktorápríčinajuvyvolala.Pritomniejerozhodujúcečasovéhľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo

opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého choduvecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení

otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,

ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno
o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej

veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj
v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s

výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a
povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená až s účinnosťou od 1.1.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť
dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1.1.2009. Z
toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z.z., neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné

kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva, a preto
pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná

bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblastiskúmaniarizikovostiportfóliaDružstva,nakoľkozákonč.566/2001Z.z.neukladalvyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke
Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej

(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,
ak by sa tento postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však
nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z
toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré

jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko
nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj
toho-ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z.).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo
na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si pritom

ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na
finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými

papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom
je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,

č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka

hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany
štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska
bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať

iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a
namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu
môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie, avšak navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala lennesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť,
že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv.
zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie navrhovateľky o tvrdenej, avšak v konaní

nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou
bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou
realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k.

3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by
mohla navrhovateľka uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v

konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.5.2006, sp. zn. 4 Cdo199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov (č. l. 135 a nasl. spisu).

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho

súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.