Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. máj 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/296/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714214125
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5714214125.7

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu Slovenskej
sporiteľne, a.s. so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653 právne zastúpeného JUDr.
Pavlom Novákom, usadeným euroadvokátom so sídlom v Bratislave, Mostová 2 proti žalovaným v rade
1/ V. A., N.. XX. XX. XXXX, A. F. C. XXX a v rade 2/ Q. A., N.. XX. XX. XXXX, A. F. C. XXX obom právne
zastúpeným JUDr. Romanom Juríkom, advokátom so sídlom v Nových Zámkoch, Jazerná 19 v konaní

o zaplatenie 6 142,07 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.

Žalobca je žalovaným v rade 1 a 2 povinný nahradiť trovy konania v sume 943,78€ do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalovaných v rade 1/ a 2/ číslo B. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22. 10. 2014 sa žalobca proti žalovaným v rade 1/ a 2/ domáhal
zaplatenia sumy 6 142,07 €, spolu s 10,15 % zmluvným úrokom zo sumy 4 543,41 € od 10. 10. 2014 do
zaplatenia a 5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 5 683,86 € od 10. 10. 2014 do zaplatenia,
ako aj náhrady trov konania. Žalovaných v rade 1/ a 2/ žiadal žalobca zaviazať spoločne a nerozdielne.

Žalobu žalobca odôvodnil tou skutočnosťou, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzatvorili
dňa 18. 10. 2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0352282275, na základe ktorej žalobca žalovaným
poskytol splátkový úver vo výške 245 000,- Sk, teda 8 132,51 €. Súčasťou úverovej zmluvy boli aj
všeobecné podmienky žalobcu účinné od 01. 08. 2002 a obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne
a. s. pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a mikropodnikateľom, ako aj
sadzobník žalobcu. Žalovaní sa zaviazali v súlade so zmluvou úver a v čas splácať. Boli povinní platiť

ho v pravidelných mesačných splátkach vždy k 20-temu dňu v mesiaci po 3 187,- Sk, čiže 105,79 €.
Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20. 11. 2005 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na
20. 10. 2015. Žalovaní si však túto povinnosť riadne neplnil a splatili svoj záväzok len čiastočne, pričom
jednotlivé splátky a spôsoby započítania sú uvedené vo výpise z úveru od 18. 10. 2005 do 31. 12. 2008
a od 01. 01. 2009 do 12. 11. 2011 v nadväznosti na prehľad o transakciách na úverovom účte od 14.
11. 2011 do 20. 09. 2014.

Keďže sa žalovaní dostali so splácaním do omeškania žalobca ich opakovane na túto skutočnosť
upozorňoval a vyzýval ich na úhradu splatných záväzkov. V súlade s ust. 53 ods. 9 Obč. zák. žalobca
listom z 28. 05. 2014 vyzval žalovaných na úhradu dlžných splátok a upozornil ich, že, ak nedôjde k
zaplateniu vyhlási mimoriadnu splatnosť celého úveru. Napriek výzve žalovaní dlh nezaplatili a preto
žalobca dňa 25. 06. 2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podľa bodu 7.6 všeobecných obchodných

podmienok žalobcu a vyzval žalovaných na zaplatenie pohľadávky. Žalovaní ani po tejto výzve dlh
neuhradili. Žalobca bol preto nútený obrátiť sa žalobou na súd.Žalobca eviduje ku 09. 10. 2014 voči žalovaným pohľadávku vo výške 6 142,07 €, z čoho istina úveru
predstavuje 4 543,41 €, zmluvné úroky sumu 1 095,60 € a vyčíslené úroky z omeškania sumu 458,21 €,

a bankové poplatky predpísané žalovaným sumu 44,85 €. V úverovej zmluve bola dohodnutá premenlivá
úroková sadzba, v dôsledku čoho sa pôvodne dohodnutý úrok 9,10 % ročne zmenil na 10,15 % ročne
od 02. 04. 2007. Úroky boli splatné mesačne vždy posledný deň v kalendárnom mesiaci. Žalovaní boli
povinný platiť žalobcovi poplatky za správu úveru, ktoré boli splatné ku koncu mesiaca a stávali sa
súčasťou istiny. Výška poplatku za správu úveru bola pôvodne dohodnutá vo výške 50,- Sk mesačne,

následne sa zmenila na sumu 60,- Sk, čiže 1,99 € mesačne, a na základe zmeny sadzobníka poplatkov
od 01.10.2010 sa zmenila na sumu 2,99 € mesačne. Žalovaní nevyužili ustanovenia všeobecných
obchodných podmienok žalobcu a po oznámení zmeny úrokov a bankových poplatkov, od zmluvy
neodstúpili. Poplatok za správu úveru predstavuje cenu za plnenie služieb klientovi, napr. zasielanie
informácií ohľadne úveru, najmä výpisu z úverového účtu, sprístupnenie elektronickej služby internet
banking a vykonávanie inkaso splátok úveru, tiež za administratívne úkony, ktoré je banka povinná v

súvislosti so správou úveru vykonávať, napr. sledovanie rizikovosti klienta a archivácia dokumentácie,
udržiavanie a inovácia technických systémov. Úrok z omeškania bol uplatnený v zmysle ust. § 365 a §
369 Obch. zák. a bodu 7.4.4 všeobecných obchodných podmienok žalobcu, pričom žalobca zverejnením
platným 14. 07. 2009 určil výšku úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne a následne zverejnením zo
dňa 15. 03. 2013 určil výšku úrokov z omeškania na 5 % ročne, teda žalobca účtoval úroky z omeškania

v limitoch stanovených právnymi predpismi na území Slovenskej republiky.

Vo vyjadrení k odporu, ktorí podali žalovaní v rade 1/ a 2/ voči platobnému rozkazu, ktorým súd pôvodne
vo veci rozhodol (podanie žalobcu zo dňa 04. 08. 2015), žalobca namietal konštatovanie žalovaných
o neprijateľných zmluvných podmienkach v zmluve, a nedodržanie ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na skutočnosť, že zmluva bola uzavretá 18. 10. 2005 v súlade s
vtedy účinným znením Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca citoval vtedy platné ust. § 4 ods.
1 zák. č. 258/2001 Z. z. a namietal tvrdenia žalovaných, že zmluva neobsahuje predpísané náležitosti.
Poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy obsahovou záležitosťou zmluvy nebol údaj o
celkových nákladoch poskytnutého spotrebiteľského úveru a namietal aj tvrdenie, že zmluva neuvádza

termín splátok istiny úrokov a iných poplatkov, nakoľko zákonodarca týmto ustanovením nemal na
mysli rozčleňovanie splátok ale tú skutočnosť, aby spotrebiteľ bol zrozumiteľne informovaný v akých
termínoch, resp. kedy a v akej výške, a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Povinnosť uhrádzať splátky bola zrozumiteľne stanovená uvedením výšky a
zročnosti splátok. časť obsahu zmluvy žalobca určil s odkazom na všeobecné obchodné podmienky, s

ktorými jednak počíta v ust. § 75 ods. 3 Zákon o bankách ale aj Obchodný zákonník v ust. § 273 ods.
1. O svojich obchodných podmienkach Slovenská sporiteľňa zrozumiteľne informovala nie len na svojej
internetovej stránke ale aj vo svojich prevádzkových priestoroch. Navyše žalovaní v článku V ods. 2
Zmluvy o úvere jednoznačne vyhlásili a svojim podpisom potvrdili, že sa oboznámili so súčasťami zmluvy
o úvere, ktorými sú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, úverové podmienky, sadzobník a

podmienky určené zverejnením. Poplatok za správu úveru je súčasťou celkového cenového dojednania
za poskytnutý úver a správa úveru je súčasťou predmetu plnenia žalobcu a preto je zo súdneho
prieskumu vylúčený. Predstavuje tiež reálnu náhradu nákladov žalobcu za služby, ktoré poskytuje počas
trvania úverového vzťahu založeného úverovou zmluvou. Naviac žalobca ku 19. 06. 2013 prestal voči
žalovaným uplatňovať poplatok za správu úveru.

S poukazom na ust. § 5b ods. 1 Obč. zák. a ust. § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z. z. žalobca konštatoval, že platný a účinný Právny poriadok Slovenskej republiky priamo počíta s
uplatňovaním sankcie, akou je poplatok za upomienku v prípade omeškania klienta. Dojednanie tohto
poplatku nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože s upomienkou zaslanou

klientovi sú spojené konkrétne náklady a výška poplatku je primeraná.

Žalobca konštatoval, že žalovaní k 19. 09. 2014 uhradili žalobcovi sumu 129 212 Sk a sumu 3 832,86
€. Žalobca naviac poukázal na skutočnosť, že pred podaním žaloby na súd bola pohľadávka vo vzťahu
k žalovaným zverená do mandátnej správy advokátskej kancelárii JUDr. Pavla Nováka za účelom

mimosúdnehoriešeniasporuažalovaníboliopakovanekontaktovanýavyzývanínaúhradudlžnejsumy,
resp. uzavretie splátkového kalendára. Pokiaľ žalovaná namietali premlčanie nárokov podľa § 107 ods.
1 Obč. zák., nakoľko 18. 07. 2012 sa žalobca dozvedel, že žalovaným vzniklo bezdôvodné obohatenie,
je aplikovanie uvedeného ustanovenia v danej veci neprípustné, nakoľko v danej veci zákon výslovneupravuje premlčanie tam uvedeného vzťahu v § 103 Obč. zák.. Podľa názoru žalobcu zosplatnením
úveru nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých
bol úver poskytnutý. Splatnosť celého dlhu nenastáva automaticky a nevyužitie oprávnenia veriteľa

požadovať splnenie celého dlhu má za následok len to, že dlžník je povinný plniť dojednané splátky s
čím je spojené, že bude dochádzať k premlčaniu stále len jednotlivých splátok. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti je preto dispozičným právom veriteľa a nie jeho povinnosťou.

K otázke premlčania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo

54/2007, v zmysle ktorého premlčacia doba začala plynúť po lehote splatnosti celého úveru.

Vyhlásením mimoriadnej splatnosti sa dostali žalovaní do omeškania so splatením celého dlhu, pričom
do tohto momentu boli v omeškaní len s jednotlivými splátky, preto premlčacia doba začala plynúť dňom
nasledujúcim po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, t. j. 25. 06. 2014, pričom vyhlásením mimoriadnej
splatnosti sa stal splatný celý dlh a žalovaní boli povinní splatiť celú pohľadávku, ktorá im vznikla zo

zmluvy o úvere.

Podaním z 25. 09. 2015 naviac žalujúca strana doplnila svoju argumentáciu a v rozpore
s predchádzajúcim konštatovaním, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Žalobcakonštatoval,žemázato,ženapredmetnúzmluvuoúveresanevzťahuje

vtedajší zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko za spotrebiteľský úver nie je
považovaný úver poskytnutý na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností,
dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, pritom v zmluve o úvere v
článku I je uvedený účel úveru „investícia do nehnuteľnosti.“ Preto úver, ktorý bol poskytnutý žalovaným
nespadá pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na ust. § 1 ods. 2 zák. č. 2582001

Z. z. a nie je možné aplikovať predmetný zákon na uvedenú zmluvu o úvere. Neuvedením RPMN v
zmluve o úvere sa žalobca teda nemohol dopustiť nesplnenia náležitostí podľa zák. č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a nie je možné z dôvodov namietaných žalovanými, považovať zmluvu za
bezúročnú a bez poplatkov.

Podaním z 12. 11. 2015, z ktorého opätovne vyplynulo, že žalobca zotrváva na svojom žalobnom návrhu,
poukázal žalobca na tú skutočnosť, že pri písaní vyjadrenia z 28. 10. 2015 došlo k chybe, nakoľko
žalovaní k 26. 10. 2015 uhradili sumu 129 212 Sk, čiže 4 289,05 € sumy vo výške 3 945,77 €.

V priebehu celého konania žalobca zotrval na pôvodne podanom návrhu.

Žalovaní sa k žalobe vyjadrili prvýkrát v odpore voči platobnému rozkazu, ktorým súd pôvodne o žalobe
rozhodol.

V podanom odpore žalovaní v rade 1/ a 2/ vychádzali zo skutočnosti, že medzi nimi a

žalobcom vznikla zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahovala veľké množstvo neprijateľných
zmluvných podmienok. Zmluva predovšetkým neobsahovala celkové náklady spotrebiteľa v súvislosti
s poskytnutým úverom a podmienky upravujúce jeho čerpanie, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Suma splátky je uvedená len ako jednotná suma bez rozlíšenia, aká časť z
jednotlivej splátky pripadá na istinu, úroky alebo poplatky. Zmluva o splátkovom úvere neuvádzala

ročnú percentuálnu mieru nákladov. Ďalej namietali poplatok za správu úveru a skutočnosť, že žalobca
mal možnosť jednostranne meniť poplatok, čo považovali za nekalú obchodnú podmienku a navyše
považovali poplatok ako taký za netransparentný. Zmluva podľa nich obsahovala také množstvo
neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré spôsobovali, že je neplatná.

Pokiaľ žalobca predložil súdu ako dôkaz výpis z úveru, nie je zrejmé, za akú sumu žalovaní v rade 1/ a 2/
uhradili, preto žiadali, aby žalobca predložil podrobný rozpis celého čerpania úveru a tiež jeho splácania,
a preukázal, že na požadovanú sumu má právo.

Súčasne vzniesli námietku premlčania, a to vzhľadom na skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba

podľa § 107 ods. 1 a ods. 2 začala plynúť koncom júla 2012, kedy nastali účinky zosplatnenia úveru, teda
dňom 18. 07. 2012, nakoľko vtedy sa žalobca dozvedel, že žalovaným vzniklo bezdôvodné obohatenie
v žalovanej sume. Návrh na vydanie platobné ho rozkazu bol podaný po uplynutí dvojročnej subjektívnejpremlčacej dobe dňa 22. 10. 2014 a preto je nárok žalobcu premlčaný. Žiadali, aby súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Ďalším podaním z 30. 09. 2015 žalovaní v rade 1/ a 2/ uviedli, že žalobcovi celkovo uhradili sumu 8
234,82 €. Zmluvu o úvere naďalej považujú za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na skutočnosť,
že neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Žalobca úver poskytol v celkovej výške
245 000 Sk, čo zodpovedá sume 8 132,55 €. Z poskytnutej sumy si zrazil poplatok za poskytnutie úveru
vo výške 4 000 Sk, čiže 132,77 €, ktorý bol splatný v deň podpisu zmluvy. Vzhľadom na bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru pre absenciu údaju o RPMN žalobca uplatňuje sumy, na ktoré nemá nárok a
poskytnutú istinu žalovaní svojimi platbami preplatili.

Potom,čosižalovanívrade1/a2/zvoliliprávnehozástupcu,zotrvalinasvojichpôvodnýchstanoviskách
a opätovne poukázali na premlčanie nárokov žalobcu, na ktoré by inak aj bez ich námietky súd mal
prihliadať ex offo v zmysle § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdili, že ak sa žalobca bráni tvrdením,

že nejde o spotrebiteľský úver, keďže podľa účelu úveru uvedené v článku I zmluvy o splátkovom úvere,
mal byť úver použitý na investíciu do nehnuteľnosti tak potom, ak banka poskytuje účelové finančné
prostriedky mala by sledovať ich účelové použitie a žalobca neprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci,
že by banka niečo také proti žalovaným vyžadovala.

Táto argumentácia potom korešpondovala potom poslednému vyjadreniu žalobcu v konaní, kde na
výzvu súdu právny zástupca žalobcu v podaní zo dňa 07. 03. 2016 uviedol, že podľa článku II bod
5 zmluvy o úvere boli žalovaní povinní v lehote 6 mesiacov od poskytnutia úveru doručiť žalobcovi
listiny preukazujúce účelové použitie úveru. V prípade nesplnenia povinnosti žalobca bol oprávnený
zmeniť výšku úrokovej sadzby a úročiť úver úrokovou sadzbou pre bezúčelové úvery poskytované v

čase uzavretia zmluvy o úvere a platnou v deň rozhodnutia veriteľa o zmene úrokovej sadzby. Žalovaní
svoju povinnosť nesplnili, avšak táto skutočnosť nezaložila povinnosť žalobcu zmeniť úrokovú sadzbu,
nakoľko táto patrila do dispozície žalobcu. Žalobca v danom období uplatňoval úrokové sadzby a ich
zmenu pri premenlivom úroku pre bezúčelové úvery totožné s úrokovými sadzbami pre účelové úvery,
a preto nemusel využiť, a ani nevyužil svoje právo zvýšiť úrokovú sadzbu.

Súd v rámci dokazovania prečítal listiny pripojené predovšetkým žalobcom do súdneho spisu a takto
vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca so žalovaným v rade 1/ dňa 18. 10. 2005 uzavrel zmluvu o splátkovom úvere č. 0352282275,

predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 245 000 Sk, úver bol poskytnutý ako spotrebný
zabezpečený ručiteľom pri premenlivej úrokovej sadzbe pôvodne dohodnutej na 9,10 % ročne, za
poplatok 4 000 Sk, ktorý bol splatný v deň podpisu zmluvy, za poplatok za správu úveru 50 Sk mesačne,
pri výške splátok 3 187 Sk, periodicite splátok mesačne k 20-temu dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej
splátkyboladohodnuták20.11.2005azročnosťposlednejsplátkybolak20.10.2015.Úrokybolizročné

k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a úver mal byť splácaný inkasom z účtu tam uvedeného. Účel
úveru bol uvedený ako investícia do nehnuteľnosti. Tieto údaje obsahoval článok I zmluvy a článok II v
bode 5 uvádzal, že dlžník je povinný doručiť veriteľovi v lehote 6 mesiacov od poskytnutia úveru listiny
preukazujúce účelovosť, ktoré musela spĺňať tam uvedené podmienky.

Podľa článku II bod 6 úverovej zmluvy, ak dlžník nesplní povinnosti uvedené v článku V úverovej zmluvy
jeveriteľoprávnenýzmeniťvýškuúrokovejsadzbyaúročiťúverúrokovousadzbouprebezúčelovéúvery
poskytované v čase uzavretia zmluvy, a platnou v deň rozhodnutia veriteľa o zmene úrokovej sadzby.

Ďalšie články upravovali splácanie úveru, úrokov a poplatkov, úročenie úveru a záverečné ustanovenia,

z ktorých vyplynulo, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s ktorými sa dlžník oboznámil sú
všeobecné obchodné podmienky veriteľa účinné od 01. 08. 2002, sadzobník veriteľa.

V rovnaký deň ako bola uzavretá úverová zmluva, teda 18. 10. 2005, uzavrel žalobca so žalovaným v
rade 2/ dohodu o ručení podľa § 303 a § 412 Obch. zák., ktorou žalovaný v rade 2/ ako ručiteľ vyhlásil,

že podľa ust. § 303 a nasl. Obch. zák. uspokojí v článku II pohľadávky veriteľa, ktoré vnikli z vyššie
uvedenej úverovej zmluvy.Žalobca potom do spisu pripojil aj všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 08. 2002 a ďalšiu
korešpondenciu, ktorá sa týkala žalovaných, súčasne však predložil výpisy z úverového účtu a prehľad
o transakciách na úverovom účte. Z týchto listín je zrejmé, že žalobca v týchto dokumentoch ale napr.

aj vo výzve adresovanej žalovanému v rade 2/ zo dňa 28. 05. 2014 eviduje úver ako spotrebný úver na
čokoľvek. Je pravdou, že v úverovej zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov.

Listom z 28. 05. 2014 žalobca oznámil žalovanému v rade 2/ ako veriteľ pohľadávky ku dňu 27. 05.
2014 vo výške 3 456,16 €, že dlžník, teda žalovaný v rade 1/ je s úhradou tejto pohľadávky v omeškaní

a preto žiada žalovaného v rade 2/ ako ručiteľa, aby túto dlžnú sumu uhradil najneskôr do 15 dní od
doručenia výzvy, v opačnom prípade žalobca pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky
a k uplatneniu pohľadávky súdnou cestou.

Listom z 27. 06. 2014 adresovanou žalovanému v rade 1/, ktorá mu bola potom doručená 03. 07.
2014 žalobca oznámil žalovanému v rade 1/, že nastal prípad porušenia podľa bodu 7.6.1 písm. a/

všeobecných obchodných podmienok, teda nastal prípad omeškania so splatením splátky úveru, ktoré
trvá viac ako 3 mesiace a v dôsledku tohto žalobca ku 24. 06. 2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
poskytnutého úveru. Dlžná suma predstavuje 5 911,42 € a žalobca žiada žalovaného v rade 1/, aby ju
zaplatiť do 15 dní od prevzatia tohto oznámenia.

Medzi účastníkmi, na základe ich vzájomných podaní, bolo nesporné, že ku dňu vyhlásenia rozsudku
ale ešte predtým ku dňu 26. 10. 2015, žalovaní v rade 1/ a 2/ na úhradu úveru žalobcovi celkovo zaplatili
sumu 8 234,82 €.

Vzhľadom na preukázané skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba dôvodná nie je.

Súd pri prijatí tohto záveru vychádzal zo skutočnosti, že sa nestotožnil s názorom žalobcu
prezentovaným až v závere konania, že úver, ktorý bol žalovanému v rade 1/ poskytnutý, nespadá pod
režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene, a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov podľa stavu

účinného k 18. 10. 2005.

Podľa § 1 ods. 1 tohto zákona, zákon upravoval niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského
úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 1 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na
účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné
úpravy dokončených stavieb na ich údržbu.

Podľa § 4 ods. 2 písm. g/ citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Je možné súhlasiť so žalobcom, že zmluva o splátkovom úvere uvádza ako účel úveru investíciu do

bližšie nešpecifikovaných nehnuteľností a v článku II ods. 5 a 6 upravuje práva a povinnosti zmluvných
strán pre prípad preukázania účelového použitia poskytnutých finančných prostriedkov, resp. pre prípad
porušenia tejto povinnosti, avšak z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že banka pri ďalšej evidencii
úveru,jednakneurobilavovzťahukžalovanémuvrade1/žiadenúkonsmerujúcikprevereniu účelového
použitia úverových prostriedkov a nepristúpila ani k možnosti, ktorú mala, a totiž k zvýšeniu úrokovej

sadzby, na ktorú mala v prípade porušenia povinnosti dlžníka preukázať účelové použitie úverových
prostriedkov, právo. Naviac vo svojej korešpondencii, napr. vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ alebo
aj v evidencii, ktorú viedla a vyčísľovala pohľadávky (č. l. 128 spisu) eviduje úver ako spotrebný
poskytnutý na čokoľvek. Rovnako účtované poplatky zodpovedali svojou výškou sadzobníku poplatkov
pre spotrebné úvery na čokoľvek (č. l. 177 spisu). Z toho je zrejmé, že banka, teda žalobca pristupovala k

úveru, ako k úveru spotrebiteľskému poskytnutému žalovanému v rade 1/ ako k dlžníkovi a spotrebiteľovi
bez toho, aby šlo o iný druh úveru, pre ktorý by boli stanovené, vzhľadom na jeho účel, (bývanie alebo
skutočnosť, že sa jedná o hypotekárny úver) odlišné podmienky banky než pre úvery spotrebiteľské.Uvedenie účelu úveru ako investíciu do nehnuteľnosti bez toho, aby banka následne použitie údajne
účelovo poskytnutých finančných prostriedkov skontrolovala, súd považoval za nekalú obchodnú
praktiku banky, teda žalobcu v snahe vyhnúť sa tomu, aby úverový vzťah vzniknutý medzi ňou a

žalovaným v rade 1/ spadal pod prísny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Súdpretodospelkpresvedčeniu,žeúver,ktorýbolžalovanémuvrade1/poskytnutýakoúverspotrebný,
bol de facto úverom spotrebiteľským, nešlo o úver hypotekárny, stavebný alebo špecifický úver na
zabezpečenie bývania.

Preto súd dospel k presvedčeniu, že právny vzťah, ktorý vznikol na základe úverovej zmluvy zo dňa 18.
10. 2005 medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ spadá pod ust. zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom
ku dňu podpisu zmluvy a preto úverová zmluva mala obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov.
Keďže údaj o RPMN v zmluve absentoval, nastáva podľa presvedčenia súdu následok predpokladaný
ust. § 4 ods. 2 písm. g/ veta po bodkočiarke a totiž, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Vzhľadom na to je potom nutné dospieť k záveru, že povinnosťou žalovaného v rade
1/ ako dlžníka, bolo žalobcovi vrátiť len sumu zodpovedajúcu istine poskytnutého úveru bez poplatkov
a dohodnutých úrokov. Ak teda žalobcovi bola poskytnutá suma 245 000 Sk, z ktorej si žalobca stiahol
sumu 4 000 Sk titulom poplatku za poskytnutie úveru, pričom na tento poplatok nemal nárok, vzhľadom
na bezpoplatkovosť úveru, dostal žalovaný v rade 1/ ako dlžník fakticky len sumu 241 000 Sk, čo

zodpovedá sume 7 999,73 €. Keďže ale žalovaní nesporne žalobcovi zaplatili sumu 8 234,82 € je nutné
konštatovať, že úver preplatili a zaplatili viac ako si reálne od žalobcu požičali.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd považoval žalobu žalobcu za nedôvodnú a v celom rozsahu ju
zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovaným v rade 1/ a 2/, ktorí boli v
konaní proti žalobcovi plne úspešní, priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré
im vznikli ich právnym zastúpením. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené a priznané podľa Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Sú tvorené

odmenou právneho zástupcu žalovaných v rade 1/ a 2/ za tri úkony právnych služieb po 210,81 €,
režijným paušálom za tieto tri úkony právnych služieb po 8,58 € a náhradou za stratu času pri ceste na
pojednávania v dňoch 28. 01. 2016 a 11. 05. 2016 so sídla právneho zástupcu do sídla súdu a späť, čo
celkovo predstavuje náhradu za stratu času za 5 hodín, čiže 10 polhodín, spolu vo výške 143 € za každú
cestu a ďalej aj z cestovných náhrad vo výške 27,42 €, ktoré si právny zástupca žalovaných v rade 1/

a 2/ účtoval len pri ceste na pojednávanie dňa 11. 05. 2016. Túto cestu mal vykonať právny zástupca
žalovaných vypožičaným motorovým vozidlom pri počte najazdených 346 km, priemernej spotrebe 6,5
l/100kmbezuvedeniacenypohonnýchhmôt.Cestovnénáhradysúdprávnemuzástupcovižalovanýchv
rade 1/ a 2/ nepriznal, nakoľko suma, ktorú uplatňoval právny zástupca žalovaných v rade 1/ a 2/ nebola
pre súd preskúmateľná a to vzhľadom na skutočnosť, že je predpoklad, že za vypožičané motorové

vozidlo právny zástupca žalovaných v rade 1/ a 2/ zrejme platil nájomné a právny zástupca žalovaných
v rade 1/ a 2/ neposkytol súdu údaje o cene benzínu, teda pohonných hmôt, ktoré pre potreby tejto cesty
do motorového vozidla zakúpil. Súd preto cestovné náhrady právnemu zástupcovi žalovaných v rade 1/
a 2/ nepriznal. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 943,78 € a žalobca je povinný trovy
konania žalovaných v rade 1/ a 2/, ktorí sú proti žalobcovi oprávnení spoločne a nerozdielne, nahradiť

na účet právneho zástupcu žalovaných v rade 1/ a 2/.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí

byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, žea/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,

ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.